brankof.blog.pravda.sk

Určite nie som jediný, kto v posledných týždňoch zaregistroval článok V. Putina v americkom denníku New York Times o spôsoboch riešenia vojny v Sýrii, kde sa zasadil za dodržiavanie medzinárodného práva a odmietol ideu, že USA sú natoľko „výnimočné“, že pri intervencii do cudzích štátov nepotrebujú súhlas Bezpečnostnej rady OSN. Samotný článok bol napísaný vecne a priniesol racionálne argumenty v prospech ruskej pozície pri riešení problémov v Sýrii.

Čo ma ale na celej veci prekvapilo, nebola ani tak očakávaná odmietavá americká reakcia, ale skôr reakcia jedného z najvyšších amerických politikov, senátora J. McCaina, ktorý publikoval svoj „protičlánok“ v ruskom denníku Pravda.

Každý, kto si tie dva články prečíta, vidí medzi nimi na prvý pohľad obrovský rozdiel. Prezident V. Putin písal tvrdo, ale diplomaticky a racionálne, hovoril o Sýrii, nie o E. Snowdenovi, B. Manningovi, Guantanáme či iných ľudsko-právnych problémoch v USA. Naopak, senátor J. McCain sa miesto racionálnych argumentov o Sýrii začal zaoberať situáciou v Rusku a použil argumentáciu ad hominem proti prezidentovi Putinovi. O niektorých výhradách senátora J. McCaina voči ruskej vláde by sa dalo dokonca aj diskutovať, ale vzhľadom na to, že výhrady boli učinené v rámci rusko – americkej diskusie o situácii v Sýrii, nepôsobia dôveryhodne. Skôr to vyzerá tak, že ide o účelovú kritiku ruskej vládnej moci kvôli jej neochote súhlasiť s americkou vojenskou intervenciou v Sýrii.

Žiaľ, článok senátora J. McCaina, ktorý bol publikovaný vo forme listu ruskému ľudu, nielen že pôsobí ako účelový a nečestný, ale je aj napísaný hrubým a populistickým jazykom. Zdá sa mi veľmi pokrytecké, keď sa senátor J. McCain v úvode listu vyhlasuje za priateľa ruského ľudu a tvrdí, že verí v jeho sebaurčenie. J. McCain či iní americkí politici však neveľmi dbajú na názor väčšiny Rusov. Politiku prezidenta V. Putina v USA neustále kritizujú, hoci V. Putin má širokú podporu más, zatiaľ čo politiku B. Jeľcina, ktorá bola nepopulárna medzi ruským ľudom, v USA aktívne podporovali. Zdá sa, že americkým politikom na tom, čo chce ruský ľud, veľmi nezáleží. Úplne absurdne znie v tejto súvislosti aj tvrdenie senátora J. McCaina, že on je viac pro-ruský ako súčasný ruský režim! Táto McCainova rétorika veľmi pripomína rétoriku sovietskych komunistických predstaviteľov minulosti, ktorí tiež tvrdili, že oni majú radi pracujúci americký ľud a majú ho oveľa radšej než „buržoázna vládna klika v USA“.

Ďalšou neserióznou rétorikou v liste J. McCaina bol výpočet nedostatkov ruského štátu. Ako hovorím, o niektorých spomínaných nedostatkoch súčasného Ruska by sa dalo diskutovať, ale vzhľadom na to, že celý list bol napísaný v situácii merania síl kvôli Sýrii, tak pôsobí nedôveryhodne. Problémom je i to, že väčšinu výhrad, ktoré vzniesol senátor J. McCain voči súčasnému Rusku, by mohol rovnako dobre vznášať aj voči súčasným Spojeným Štátom. Ale v prípade USA senátor J. McCain tie problémy s disidentami a ľudskými právami akosi ignoruje. Keď spomínal hodnotu dôstojnosti, slobody a sebaurčenia, mohol sa spýtať i na väzňov v Guantanáme či v tajných väzniciach CIA. Mohol sa spýtať na nedôstojné metódy „waterboardingu“, či na to, v ktorej krajine je najviac väzňov na svete. Sú to jednoznačne USA a dokonca aj komunistická Čína, ktorá je štyrikrát ľudnatejšia než USA, má menej väzňov.

Senátor J. McCain ako predstaviteľ USA spomínal dôležitú hodnotu „rule of law“ (vláda práva). Tá hodota je určite dôležitá, lenže bola to práve jeho krajina, ktorá chcela „rule of law“ v medzinárodnom práve pri sýrskej otázke odstrániť. Senátor J. McCain spomínal, že tá vláda práva má byť jasná, konzistentná, nestranná a spravodlivá. Prinajmenšom o spravodlivosti a nestrannosti „rule of law“ v USA však možno oprávnene pochybovať, keď USA na jednej strane intenzívne prenasledujú E. Snowdena, ale tí, ktorí masívne porušili ústavu USA podľa Snowdenových odhalení, naďalej beztrestne pôsobia v štátnych službách. V súvislosti so Snowdenom, Manningom a ďalšími zaznieva veľmi pochybne i McCainovo obvinenie, že Rusko prenasleduje disent a zaviera oponentov. Pri „prenasledovaní“ mimovládnych organizácií v Rusku zase McCain nespomenul, že zákon o zahraničných agentoch, ktorý on vyčíta Rusom, bol pripravený podľa amerického vzoru. Forreign Agents Registration Act (FARA) platí v USA už veľmi dlho.

Keď sa senátor J. McCain pýtal na „kontrolu“ médií v Rusku a zavraždených novinárov, mohol sa spýtať i to, ako hodnotí „kontrolu“ médií v USA. Je tiež zaujímavé, že o podivuhodných úmrtiach protivládnych novinárov v USA ako napr. Hastings, senátor J. McCain mlčal, hoci z vraždy novinárov v Rusku paušálne obvinil priamo vládu. Smrť Hastingsa je podozrivá, ale bez dôkazov by vysokí politici nemali obviňovať americkú vládu. Rovnako by sa mal pri svojich paušálnych obvineniach správať i J. McCain. Je pritom dosť otázne, čo by z tých vrážd novinárov v Rusku ruská vláda mala, lebo diela tých zomretých novinárov sa začali masovo čítať práve po ich smrti. Potrebovala ich azda ruská vláda takto „popularizovať“? Navyše, protivládne médiá ako N. Gazeta, Echo Moskvy, TV Dožď či ďalšie vo svojej kritike vlády nielenže neustali, ale po tých úmrtiach ju ešte vystupňovali, takže aj téza o zastrašení je veľmi otázna.

Zaujímavo vyznieva aj McCainova kritika ruských volieb, najmä keď si človek uvedomí, ako sa zaobchádza s opozičnými kandidátmi na prezidenta mimo dvoch veľkých politických strán v USA. Netreba ani spomínať, že USA, na rozdiel od Ruska boli veľmi neústupní pri svojich voľbách a odmietli i zahraničných pozorovateľov prezidentských volieb. A keď je reč o tých „demokratických“ pravidlách, tak sa treba pýtať na to, kto ako reprezentuje demokratickú vôľu svojho ľudu. Napr. v otázke Sýrie stojí za prezidentom V. Putinom obrovská väčšina Rusov, zatiaľ čo prezident B. Obama a senátor J. McCain väčšinu amerických občanov na svojej strane nemajú. To však platí aj v iných prípadoch, Putin má napriek svojim všetkým chybám v Rusku dlhodobo veľmi vysokú podporu, očividne vyššiu než B. Obama v USA.

Veľmi zaujímavé je aj to, ako J. McCain kriticky hodnotí ruský zákon o propagácii tzv. netradičných sexuálnych vzťahov medzi ďeťmi. McCain však ten ruský zákon očividne ani nevidel a preto o ňom píše také veci ako píše. K zákonu som sa už vyjadril v inom blogu. Že však práve ultrakonzervatívny J. McCain, ktorý si za kandidátku na viceprezidenta vybral S. Palin, hovorí o „prudérnosti“ v Rusku, to je veľký paradox. V USA je tej prudérnosti tiež veľmi veľa a zvlášť medzi republikánmi. Mňa nesmierne zaráža to, že napr. v takej Californii, kde sa produkuje obrovské množstvo erotických filmov, je trestná i dobrovoľná prostitúcia. Uvedomme si, že na jednej strane herečky, ktoré nie sú na sex za peniaze odkázané, ale robia ho aj pred kamerami, sú „veľké celebrity“, zatiaľ čo chudery, ktoré zo sociálnych dôvodov prostituujú svoje telo na ulici, aby sa uživili, idú za platený sex do väzenia. To je do neba volajúca absurdita a príklad pokrytectva so sexuálnou morálkou v USA. Ale toto bigotné pokrytectvo v USA J. McCain schvaľuje…

Nuž a pokiaľ ide o kritiku Ruska kvôli kauze Pussy Riot, tak si treba uvedomiť, že v USA majú na podobné výtržnosti ešte prísnejšie zákony. O pokrytectve západu v kauze Pussy Riot píšem v inom blogu.

Absurdne vyznelo i to, ako senátor J. McCain kritizoval ruskú ekonomiku. Obvinil V. Putina z toho, že „dal“ Rusku ekonomiku, ktorá je príliš závislá na niekoľkých nerastných surovinách a dokonca povedal, že Putin „dal“ Rusku systém, založený na korupcii!!! Nuž, korupciu síce v Rusku Putin akiste neodstránil, ale určite ju ani nevytvoril. Tá existovala už pred nástupom V. Putina a vzhľadom na to, že v 90. rokoch sa masovo privatizovalo, boli korupčné praktiky veľmi časté práve pred Putinovým príchodom. Korupcia v Rusku pôsobí ako závažná brzda ekonomiky, je ťažkým problémom pre celú spoločnosť, ale nie je výtvorom V. Putina. V Rusku je korupcia jav s dlhou históriou, ktorý už celé stáročia trápi obyvateľov krajiny a napriek najrôznejším deklaráciám sa ju nepodarilo odstrániť ani cárom, ani komunistom, ani liberálom, ani americkým poradcom a ani Putinovi. Pritom sa treba zamyslieť i nad podozreniami z korupcie v USA. Iste, korupciu v USA či v Rusku je väčšinou nemožné dokázať, lebo sa deje za zatvorenými dverami a určovanie miery korupcie sa preto podobá na veštenie z ruky. Vyjadrenia o miere korupcie nemajú príliš vysokú váhu a mnohé veľmi podozrivé javy sa pritom nnespomenú. Mne sa veľmi podozrivým zdá mnoho javov aj na súčasnom západe. Korupciou zaváňa napr. udeľovanie Nobelových cien mieru americkým a proamerickým politikom v 21. storočí. Písal som o tom tu.

Okrem toho, pokiaľ ide o značnú závislosť Ruska na uhľovodíkoch, ani tú nevytvoril V. Putin. Na rozdiel od B. Jeľcina sa mu však podarilo ruskú ekonomiku aspoň trochu diverzifikovať, napr. za V. Putina sa stalo Rusko druhým najväčším producentom áut v Európe, po Nemecku.

Na druhej strane, hoci si to senátor McCain možno neuvedomuje, ale aj bohatstvo USA bolo skoro do polovice 20. storočia vytvárané veľkým exportom ropy a ropných produktov. Petrolejoví princovia, nie nepodobní mnohým ruským oligarchom, stáli na začiatku obdobia amerického ekonomického rozmachu.

Nuž a keď senátor McCain zase upozorňuje na fakt, že ruský ľud má právo na život v ekonomike, ktorá zabezpečuje benefity väčšine a nielen vplyvnej hŕstke, tak tiež iba žasnem. Nie, že by som nevidel sociálnu nespravodlivosť súčasného Ruska, ale musím sa spýtať, či snáď senátor J. McCain reprezentuje takéto hodnoty rozdeľovania benefitov pre väčšinu aj v USA? Je on tým, kto v USA bojuje proti tomu, aby sa obohacovala len hŕstka? Jeho doterajšia politika o tom totiž nesvedčí!

Jedným z tradičných hlavných bodov kritiky Ruska zo strany USA je prípad Magnický a ani senátor J. McCain ho nezabudol uviesť. Lenže aj prípad S. Magnického podal senátor McCain veľmi tendenčne. J. McCain „zabudol“ pri tejto kauze spomenúť úlohu finančného gigantu Hermitage Capital, ktorý v Rusku založili zahraniční podnikatelia. S. Magnický pracoval pre týchto podnikateľov ako daňový právnik a keď uvedená finančná skupina začala byť podozrivá z ekonomickej kriminality, bol zatknutý i S. Magnický. Tento človek po zatknutí predstavoval pre ruských vyšetrovateľov dôležitý zdroj informácií o ruských finančných aktivitách investorov z Hermitage Capital, najmä o aktivitách W. Browdera. Tu si možno položiť otázky: prečo musel zomrieť S. Magnický? Kto jeho smrť potreboval? Bolo to oficiálne Rusko, ktoré v ňom mohlo mať výborný zdroj informácií o Hermitage Capital alebo to bol W. Browder, ktorý si neželal, aby určité veci o podnikaní Hermitage Capital v Rusku vyplávali na povrch? Zdá sa, že motív pre vraždu mal skôr W. Browder a nemožno vylúčiť, že vraždu S. Magnického nariadil práve on. Ruský štát tým stratil zdroj cenných informácií o Hermitage Capital.

Senátor J. McCain na záver listu ruským občanom prezentoval i svoj osobný názor názor na postavenie a reputáciu Ruska vo svete. Vyčítal Rusku, že sa spája s tými najhoršími tyraniami, zodpovednými za strašné masakre, ako je sýrsky režim. Treba sa ale pýtať, či USA v sýrskom konflikte stoja na správnej strane a či ich hlavní spojenci na blízkom Východe ako Saudská Arábia znesú McCainove „demokratické“ kritériá. Ak senátor McCain tvrdí, že Rusko svojim postojom k Sýrii ničí svoju reputáciu, tak sa treba pýtať, ako možno hodnotiť mieru americkej reputácie počas sýrskej krízy. To ponechám na zváženie každému čitateľovi.

Problematické vyjadrenia J. McCaina nie sú vzhľadom na jeho minulosť prekvapivé, hoci ide o veľmi významného politika USA. Problémom je však to, že podobná rétorika nie je žiadnou výnimkou v ústach amerických politikov. Pozrime si napr. prezidentských kandidátov v posledných dvoch prezidentských voľbách v USA. Okrem J. McCaina boli hlavnými kandidátmi na prezidenta v rokoch 2008 a 2012 ešte B. Obama a M. Romney. M. Romney prejavil svoje nepriateľské vzťahy k Rusku už počas prezidentskej kampane v roku 2012, keď označil Rusko za geopolitického nepriateľa číslo 1. Ak ale M. Romney považoval Rusko za hlavného nepriateľa, horšieho než krajiny, voči ktorým USA pripravujú otvorené vojny, tak treba mať obavy o ďalšiu budúcnosť sveta. V takomto prípade je totiž jadrová vojna veľmoci opäť alternatívou, na ktorú treba pri každej novej konfrontácii myslieť. Nová kubánska kríza tak nie je v nedohľadne. A tým sa zvýrazňujú aj riziká súčasnej hrozby vojnového konfliktu v Sýrii.

Tvrdú pozíciu voči Rusku však zaujal nielen M. Romney, ale aj B. Obama. Hoci B. Obama pôvodne na začiatku svojho prvého volebného obdobia deklaroval, že chce urobiť „reset“ vzťahov s Ruskom, jeho slová sa s jeho politikou nezhodovali. Globálnym expanzionizmom vohnal B. Obama Rusko do konfrontácií, ktoré určite predstavujú ohrozenie mieru vo svete. Rusko pritom bolo ochotné urobiť určité ústupky, napr. tým, že sa zdržalo svojho veta v OSN v prípade Líbye a ukázalo dobrú vôľu voči USA. Najhoršie je ale to, že B. Obama v prípade nezhôd odmieta s Ruskom diskutovať. To sa to prejavilo pri summite G20 v Sankt Peterburgu, keď B. Obama odmietol s V. Putinom o Sýrii vôbec hovoriť. Bez diskusie však môže napätie medzi jadrovými mocnosťami iba kulminovať a dokonca aj v časoch studenej vojny rozumní politici oboch štátov uznávali potrebu rokovaní ako prostriedku zmierňovania napätia. Dúfajme, že dnešní politici budú tiež schopní prekonať svoju pýchu a sadnúť si za rokovací stôl.

Úplne absurdné boli tiež komentáre viacerých ďalších politikov z USA. Spomeniem len jeden príklad. Senátor L. Graham sa vyhrážal Rusku bojkotom zimnej olympiády 2014 v Soči za to, že Rusi poskytli dočasný azyl E. Snowdenovi, človeku, ktorý poukázal na masové porušovanie americkej ústavy tajnými službami. Senátorovi sa vraj nepáčil postoj Ruska v kauze E. Snowden. Najabsurdnejšie však bolo, že senátor L. Graham pri svojej kritike Ruska nezabudol spomenúť ani Hitlerovu berlínsku olympiádu z roku 1936 ako dôvod pre budúci bojkot olympiády v Soči 2014! Nuž, takýto postoj nemožno ani trochu pochopiť. Uvážme: tí, ktorí globálne prenasledovali bojovníka za ľudské práva, E. Snowdena, sa vyhrážali organizátorovi olympiády v Soči 2014 bojkotom a odôvodňovali to celé tým, že aj olympiádu v Berlíne 1936 bolo treba bojkotovať! Neviem, ale mne sa zdá, že práve tí, ktorí porušovali ľudské práva v globálnom rozmere a odpočúvali všetkých, dokonca i svojich „spojencov“, by nemali príliš nahlas hovoriť o Berlíne 1936. Z podobnej „argumentácie“ Hitlerom mám vždy veľké obavy. L. Graham síce zatiaľ Putina za nového Hitlera neoznačil, ale porovnanie olympiád Soči 2014 a Berlín 1936 bolo veľmi vážnym signálom. Keď sa totiž začne argumentovať Hitlerovou politikou a robiť analógia s Hitlerovým obdobím, tak idú racionálne argumenty väčšinou bokom. Hitler je pre mnohých stále zosobnením absolútneho zla a ak je nejaký politik v cudzej krajine „ako Hitler“, tak sa určite nájde dosť ľudí, ktorí budú volať po použití každého prostriedku na jeho likvidáciu. Z tohto bodu nie je potom k jadrovej vojne ďaleko. A práve preto by sme mali čo najostrejšie odsúdiť každého, kto podobnú zvrátenú rétoriku v súvislosti s dnešným Ruskom používa.

Musím opäť zdôrazniť, že o mnohých nedostatkoch v ruskej politike a ekonomike je možné či dokonca potrebné otvorene diskutovať. Lenže vzhľadom na postoj kritikov Ruska treba celú situáciu vidieť vyváženejšie. Niektoré obinenia sú len neustále opakované klišé. Obviňovať V. Putina z toho, že on vytvoril v Rusku systém, pri ktorom sa obohacuje len hŕstka mocných, je úplnou ignoráciou privatizačných „reforiem“ z 90. rokoch, kde sa výrazne angažovali aj mnohí americkí „poradcovia“. A názor, že Putin zodpovedá za vytvorenie systému korupcie v Rusku, je totálna ignorácia ruskej histórie.

Uvedomujem si, že napr. pri kritike porušovania ľudských práv by sa našli i silnejšie argumenty voči Moskve, nemožno ich však brať vážne, pokiaľ sú tie argumenty motivované snahou zmeniť postoj Ruska k vojne v Sýrii. Mám pocit, že keby prezident V. Putin ustúpil nátlaku v otázke Sýrie alebo E. Snowdena, tak by ho aj mnohí dnešní kritici okamžite označili prinajmenšom za „zodpovedného“. A keby sa začal dlhodobo podriaďovať zahraničnej politike jedinej superveľmoci, západná kritika porušovania ľudských práv v Rusku by sa určite stíšila. Vidieť to na príklade „poslušných“ amerických spojencov, napr. Saudskej Arábie. Táto fundamentalistická absolutistická monarchia porušuje ľudské práva najhrubším spôsobom. Náboženské menšiny sú utláčané ako asi nikde inde na svete, rodové práva nie sú nikde tak prudko odstraňované ako tam, ženy nesmú dokonca ani šoférovať auto. O brutálnych trestoch ako bičovanie alebo kameňovanie v Saudskej Arábii netreba veľa hovoriť. Trestu smrti sú v Saudskej Arábii vystavení aj homosexuáli, telesné tresty hrozia za porušenia predpisov o zahaľovaní. Zakázané je i množstvo ďalšíchúkonov, ktoré sú na západe bežné. To však protiruským politikom Západu vôbec nevadí a kritika takýchto pomerov sa neozýva, lebo Saudská Arábia štedro podporuje svojich spojencov aj v konflikte v Sýrii. Aj pre tieto dôvody nenájde účelová kritika Ruska zo strany predstaviteľov USA prílišné pochopenie u tých, ktorí posudzujú veci sine ira et studio.