Založ si blog

Cena Václava Havla a rehabilitácia nacionalizmu?

 

         Na konci septembra 2013 sa v Štrasburgu uskutočnila veľká ceremónia. Ako písali vo všetkých tzv. mienkotvorných médiách, Parlamentné zhromaždenie Rady Európy vytvorilo nový druh ceny za ľudské práva, nazvanú po známom českom politikovi Václavovi Havlovi:http://www.assembly.coe.int/vaclav-havel-human-rights-prize/  Prvé ocenenie smerovalo do Bieloruska pre odporcu súčasnej bieloruskej vlády, pre Alesa Bialiackého. V nasledujúcom blogu sa skúsim zamyslieť nad udeľovaním tejto ceny a taktiež nad laureátom, ktorému bola táto cena udelená.

 

 

            Odkaz Václava Havla?

 

            Niet pochýb, že Václav Havel patril medzi najdôležitejšie osobnosti politického vývoja v strednej Európe v 20. storočí. Svoje zásluhy nadobudol najmä v období pred rokom 1989, keď sa zaradil do skupiny nemnohých ľudí, ktorí sa dokázali postaviť vtedajšiemu vládnucemu režimu. Jeho zásluhy a disidentská činnosť z tohto obdobia však trochu kontrastujú s jeho aktivitami po roku 1989. V tomto období zožal pocty a funkcie za svoju protivládnu činnosť z minulosti. Stal sa prezidentom štátu a vplyvnou osobnosťou politického života. Jeho slávu výdatne podporovali mienkotvorné médiá a zahraničné štáty či mimovládne organizácie, ktoré mu udeľovali najrôznejšie ceny. Václav Havel sa stal veľkou celebritou.

            Ako známa osobnosť vo vysokej politickej funkcii sa však nevyhol ani problematickým rozhodnutiam. Ako známy disident a bojovník za ľudské práva z obdobia pred rokom 1989 sa musel rozhodnúť, či naďalej bude presadzovať humanitné hodnoty alebo podporí svojich politických spojencov aj pri ich politických dobrodružstvách, ktoré sa súladom s humanitnými hodnotami nevyznačovali. V. Havel sa rozhodol v prospech trvalej vernosti svojim spojencom a podporoval vládu USA i pri jej pochybných zahranično-politických intervenciách. Najmä v období pred vojnou v Iraku, na začiatku roku 2003 sa V. Havel dosť zdiskreditoval slepou podporou zahraničnej politiky USA. Medzi pochybné kroky V. Havla patrí nielen bezvýhradná podpora pre protiprávnu agresiu USA v Iraku, ale aj jeho neschopnosť odsúdiť najstrašnejšie porušovania ľudských práv americkými ozbrojenými silami. Pre mňa by bolo zaujímavé poznať skutočnú reakciu V. Havla, keď videl zábery z irackej väznice Abú Ghreib, kde okupačné vojská mučili irackých disidentov a civilistov. Avšak možno práve kvôli tomu, že V. Havel zostal verný svojim spojencom z USA i v týchto najťažších chvíľach, bol z ich strany zahrňovaný poctami a uznaním. Havlovi spojenci, z nových členských štátov EÚ, orientovaní rovnako transatlanticky, následne presadili aj to, že sa podľa V. Havla po jeho smrti pomenovala cena za ľudské práva, ktorú udeľuje Parlamentné zhromaždenie Rady Európy.

            Je pravdepodobné, že ak by sa V. Havel nerozhodol podporovať svojich spojencov pri ich pochybných agresiách a pri ich porušovaní ľudských práv, tak by po ňom nebola pomenovaná práve takáto cena. V. Havla treba porovnať napr. s A. Solženicynom, ktorý po páde režimu v ZSSR odmietol naďalej podporovať svojich spojencov zo západu a dokázal odsúdiť ich nesprávne kroky a to nielen v prípade irackej vojny. Práve kvôli tejto jeho čestnosti však nie je A. Solženicyn považovaný v Rade Európy za meno hodné ľudsko-právnej ceny. Cena A. Solženicyna by totiž vrhala zlý tieň práve na politiku západných veľmocí v poslednom desaťročí. Myslím však, že keby A. Solženicyn i v posledných rokoch svojho života zotrval pri svojom “spojenectve” so západom, určite by niekde v  rade Európy či iných západných inštitúciách cenu A. Solženicyna po jeho smrti vymysleli. 

 

 

            Kto cenu udeľuje?

 

            Na celom udeľovaní ceny V. Havla musí jedna vec udrieť do očí každému, a to, ktorí kandidáti na cenu sa dostali do finále. Išlo o túto skupinu kandidátov na ocenenie za ľudské práva: A. Bialiacký (Bielorusko), Georgian Young Lawyers’ Association (Gruzínsko), Rights Defence Center (Čína). Pozri: http://www.humanrightseurope.org/2013/08/nominees-announced-for-e60000-vaclav-havel-human-rights-prize/

            Pri tomto výpočte je podozrivé to, že sa tam neobjavili niektorí slávni bojovníci za ľudské práva, ktorých činnosť a osud rezonovali práve v roku 2013. Nedostal sa tam ani Edward Snowden, ktorý v roku 2013 odhalil masové porušovanie ľudských práv a americkej ústavy americkými tajnými službami a za to bol prenasledovaný po celom svete. Do zoznamu sa nedostal ani Bradley Manning, ktorý tiež pomohol odhaliť masové porušovanie ľudských práv vo svete a bol za to v USA kruto týraný a odsúdený na dlhoročný trest odňatia slobody. Do zoznamu finalistov na cenu za ľudské práva sa akosi vôbec nedostali kritici západných veľmocí.

            Prečo bol výpočet kandidátov na cenu V. Havla taký, aký bol? Odpoveď možno nájsť v osobách, ktoré tvoria komisiu pre udeľovanie ceny. Komisii pre udeľovanie cien predsedá prezident Parlamentného zhromaždenia Rady Európy (ďalej len “PZ RE”) alebo ním poverená osoba, ďalších troch členov nominuje Úrad PZ RE a troch členov nominuje Knižnica Václava Havla a Nadácia Charty 77. Parlamentné zhromaždenia RE je pritom tvorené politikmi z členských štátov RE a hoci nominuje „nezávislých“ členov do komisie, možno mať pochyby. Obrovskú väčšinu v Parlamentom zhromaždení Rady Európy majú poslanci z členských a asociovaných krajín Európskej Únie. Rozdelenie hlasov v tomto orgáne je nesmierne podivné a nastavené tak, aby diskriminovalo tie krajiny, ktoré nepodliehajú západným mocnostiam. Napr. Rusko, ktoré je s veľkým odstupom najľudnatejším členom Rady Európy, má 18 hlasov, presne toľko ako neporovnateľne menšie Francúzsko. Od Francúzska je pritom ľudnatejšie a väčšie aj Turecko, ale to má iba 12 hlasov v PZ RE. I podľa týchto počtov je teda jasné, aké budú nominácie na členov komisie pre udeľovanie Ceny Václava Havla zo strany Úradu PZ RE.

            Pokiaľ ide o mimovládne organizácie Knižnica Václava Havla a Nadácia Charty 77, ide o organizácie, ktorých rozpočet je vytváraný zo zaujímavých zdrojov. Na strane 7 Výročnej správy Knihovny Václava Havla za rok 2012 sa uvádza: “Knihovna Václava Havla děkuje za finanční podporu v roce 2012: Velvyslanectví USA v Praze (na prvom mieste)…”: http://www.vaclavhavel-library.org/docs/vyrocni-zprava-2012-cs.pdf  Okrem americkej ambasády sú uvedené ešte dve osoby, ktorým sa ďakuje za finančnú podporu. Niet sa čo diviť, že pri takomto financovaní sa objavuje obava, že si v Knižnici Václava Havla netrúfnu podporiť amerických disidentov B. Manninga či E. Snowdena na žiadnu cenu…

            Ešte zaujímavejšou informáciou o zmysle a podstate Ceny Václava Havla bola konferencia, ktorú obe mimovládne organizácie a PZ RE pripravili v súvislosti s udeľovaním tejto ceny 2. októbra 2013. Konferencia mala názov “Civic society: Freedom is not to be taken for granted“: http://www.vaclavhavel-library.org/docs/1309-civic-society-prgm.pdf Na konferencii v rámci diskusných panelov vystúpili traja protivládni aktivisti z Ruska, po jednom aktivistovi proti vláde Bieloruska, Iránu, Číny, Azerbajdžanu a Barmy. Podľa programu prišli aktivistov do diskusných panelov podporiť aj predstavitelia západných organizácií: Radio Free Europe, Artists for Amnesty, Poľský Helsinský výbor, Peterson Institute a CERI. Zastúpenie v paneloch malo aj Slovensko, v osobe P. Demeša. Záverečné slovo patrilo českému politikovi K. Schwarzenbergovi.

            Na celej konferencii však najviac zaujala ani nie účasť týchto aktivistov či tretieho sektora, ale skôr neúčasť disidentov zo západného sveta alebo disidentov z krajín amerických spojencov ako Saudská Arábia či Bahrajn. Na jednej strane napr. do panelov zavolali mediálnu obhajkyňu oligarchu M. Chodorkovského N. Taubinu, ale na žiadneho z mediálnych obhajcov B. Manninga si nespomenuli. Zoznam pozvaných aktivistov bol zjavne veľmi selektívny a účelový a neumožňoval skutočne pluralitnú diskusiu. Zloženie uvedenej konferencie preto pripomínalo ani nie konferenciu o ľudských právach, ako skôr prípravný výbor pre “farebné revolúcie”.   

 

 

            Ales Bialiacký: Disident alebo ultranacionalista?

 

            Po tom, čo bol objasnený mechanizmus udeľovania ceny V. Havla, je zrejmé aj to, komu a prečo túto cenu pripravili. Prvým laureátom sa stal bieloruský disident Ales (Aliaksandr) Bialiacký. Nie je to žiadne prekvapenie, jeho meno sa objavovalo v západných mimovládnych organizáciách často. Bol však vždy vykresľovaný len v ideálnych farbách disidenta, lenže práve preto treba spomenúť aj čosi z minulosti tohoto laureáta.

            Ales Bialiacký je známy bieloruský politik, ktorý sa veľmi angažoval pri vytvorení nezávislého Bieloruska v roku 1991. A. Bialiacký sa narodil v roku 1962 v bývalom ZSSR na území RSFSR, avšak v rodine, ktorá zdôrazňovala svoj pôvod z Bieloruska. Aj mladý Ales bol vychovávaný v národných bieloruských tradíciách. Rodina sa po čase vrátila do Bieloruska a A. Bialiacký tam na Gomeľskej štátnej univerzite v osemdesiatych rokoch študoval filológiu a históriu. Už ako študent sa snažil posilniť na univerzite status bieloruského jazyka, hoci väčšina pedagógov používala ruštinu ako jazyk vedy a výuky. Práve v tomto období osemdesiatych rokov začala silnieť aj snaha o bieloruskú štátnosť medzi skupinami študentov a A. Bialiacký patril medzi najaktívnejších predstaviteľov hnutia. Už v roku 1987 sa aktívne zúčastnil národnej podpisovej akcie “Dziady”, v roku 1988 sa stal zakladajúcim členom hnutia “Martyrológ Belorusi”. V tom istom roku sa stal aj členom Bieloruského ľudového výboru “Atraždenie”, v rokoch 1996-99 bol jeho tajomníkom a v rokoch 1999-2001 jeho podpredsedom. V deväťdesiatych rokoch bol okrem toho i poslancom v minskom mestskom zastupiteľstve. Pozri: http://dossier.bymedia.net/index.php?option=com_apressdb&view=person&id=1177

            Po úpadku bieloruského nacionalizmu v polovici deväťdesiatych rokov začal v bieloruskej politike jednoznačne dominovať A. Lukašenko a aj preto sa mnohí bieloruskí nacionalisti presunuli z politiky do tretieho sektora. Medzi nich patril i A. Bialiacký, ktorý si v roku 1996 vytvoril mimovládnu organizáciu “Vjasna”. To bola oveľa efektívnejšia platforma pre boj proti vládnucemu režimu než účasť v politickej súťaži.

            Ako bolo povedané, A. Bialiacký sa aktívne angažoval pri vyhlásení nezávislosti Bieloruska, kedy sa podarilo naplniť mnoho z cieľov Bieloruského ľudového frontu. Boli obnovené bieloruské štátne symboly z roku 1918 a jediným štátnym jazykom sa stal bieloruský jazyk. Problémom však bolo to, že na konci 20. storočia už väčšina obyvateľstva Bieloruska používala nie bieloruský, ale ruský jazyk: http://belstat.gov.by/homep/en/census/p6.php Bieloruský jazyk má síce slávnu históriu, hovorilo sa ním i v stredovekej Litve, ale v období novoveku bol na ústupe – na území Bieloruska dominovala skôr poľština a neskôr ruština. Ani sovietske orgány, napriek určitým snahám v medzivojnovom období, nezmenili trend dominancie ruského jazyka v Bielorusku.

            Z uvedených dôvodov pri zmene jazykovej politiky po roku 1991 vznikli problémy. Tie sa objavovali vo všetkých oblastiach, od školstva až po kultúru a násilné presadzovanie bieloruského jazyka miesto ruštiny vyvolávalo nespokojnosť rusko-jazyčného obyvateľstva. Bieloruský ľudový front však trvalo odmietal priznať ruštine rovnocenné postavenie s bieloruským jazykom. Vzhľadom na to, že veľká väčšina obyvateľstva v Bielorusku hovorila a stále hovorí po rusky, umožnil tento rigidný postoj, aby sa na otázke zrovnoprávnenia ruštiny s bieloruštinou profilovali oponenti bieloruských nacionalistov. Medzi týchto oponentov patril aj Alexander Lukašenko, ktorý otázku štátnych symbolov a ruského jazyka opakovane využíval pri svojom politickom nástupe v polovici deväťdesiatych rokov. V referende z roku 1995 A. Lukašenko chytro nastolil otázku zrovnoprávnenia ruštiny a zmeny štátnych symbolov, ktoré boli späté s nemeckými okupáciami. Za zrovnoprávnenie ruštiny a zmenu symbolov hlasovalo vyše 80% voličov a na tejto vlne boja proti nacionalizmu sa niesol aj Lukašenkov nový režim. Pozri: http://web.archive.org/web/20110720220048/http://www.rec.gov.by/refer/ref1995resdoc.html

            Do tábora porazených pri referende z roku 1995 patril i A. Bialiacký, ktorý v roku 1995 intenzívne vystupoval proti zrovnoprávneniu ruského jazyka. A. Bialiacký ani iní bieloruskí nacionalisti očividne nepochopili, že v krajine, kde väčšina obyvateľov hovorí po rusky a nie po bielorusky, nemôžu dlhodobo brániť ruštine stať sa rovnoprávnym jazykom. Uvedomujem si, že ak nebude ruština potláčaná, tak bude v Bielorusku ruština nad bieloruštinou dominovať, ale tento vývoj nemožno zastaviť reštriktívnou legislatívou a potláčaním práv jazykovej väčšiny. Neviem si predstaviť, čo by sa stalo, keby v nejakej krajine EÚ odmietala jazyková menšina priznať rovnaké práva jazykovej väčšine. Je to podobné, ako keby na súčasnej Morave žiadala menšina “Moravanov” status štátneho jazyka pre “moravčinu” a za menšinový jazyk by vyhlásili češtinu, ktorou hovorí väčšina obyvateľov Moravy. A každého, kto by sa domáhal zrovnoprávnenia češtiny, by nejaký miestny nacionalista označil za “českého kolonizátora”.

           

 

            Nacionalizmus – spojenec “občianskej spoločnosti”?

 

            Premrštený nacionalizmus, aký predviedli nacionalisti v Bielorusku v deväťdesiatych rokoch, bol jedným z hlavných dôvodov, ktorý priviedol k moci aj režim A. Lukašenku. Keďže však A. Lukašenko predstavuje spoločného nepriateľa aj pre bieloruských nacionalistov, aj pre prozápadné mimovládne organizácie, začali “predstavitelia občianskej spoločnosti” využívať bieloruský nacionalizmus, zameraný proti Moskve, ako jeden zo spôsobov boja proti A. Lukašenkovi. Za týmto účelom sa organizujú konferencie, semináre a pripravujú rôzne podujatia.

            Aj 8.-10. marca 2013 sa vo Varšave uskutočnila dôležitá konferencia s názvom “Povstanie v mene slobody – zabudnutý gén Bielorusov?”: http://euroradio.fm/ru/report/mozhno-li-nacionalizm-schitat-zabytym-genom-belorusov

Na tejto konferencii sa zúčastnili bieloruskí disidenti a predstavitelia západných mimovládnych organizácií, bojujúcich proti režimu A. Lukašenku. Jedným z dôležitých bodov rokovania bola otázka, ako využiť bieloruský nacionalizmus proti prezidentovi A. Lukašenkovi. Venovala sa tomu celá sekcia s názvom “Nacionalizmus: nepriateľ alebo spojenec občianskej spoločnosti?”. Väčšina účastníkov sa pritom o bieloruskom nacionalizme vyslovovala pozitívne a niektorí ako svetlý príklad syntézy občianskej spoločnosti s nacionalizmom uvádzali práve osobu A. Bialiackého.

            Úprimne povedané, kedysi som mal z rétoriky “predstaviteľov občianskej spoločnosti” a ich mimovládnych organizácií pocit, že otázka vzťahu k nacionalizmu je pomerne jasná. Mal som pocit, že odmietajú nacionalizmus principiálne, ale zdá sa, že som sa mýlil a “občianska spoločnosť” má k nacionalizmu veľmi blízko, ak je ten nacionalizmus zameraný proti tomu správnemu nepriateľovi. V predstavách veľkej časti tretieho sektora, ktorý bojuje za “občiansku spoločnosť” existuje asi aj “zlý” a “dobrý” nacionalizmus. “Zlý nacionalizmus” je ten slovenský, zameraný proti maďarskej alebo rómskej národnosti. Naopak, ten “dobrý nacionalizmus” je bieloruský alebo ukrajinský nacionalizmus, zameraný proti Rusku a ruskému jazyku. Lenže zástancovia tohto členenia možno zabudli, že bieloruský nacionalizmus, ktorý je dnes protiruský, môže byť zajtra protipoľský alebo protižidovský!

 

           

            Nespravodlivo odsúdený?

 

            Politické okolnosti pôsobenia A. Bialiackého sú dôležité, ale z hľadiska chápania dôvodov jeho odsúdenia je potrebné venovať sa i samotnému trestnému konaniu, kvôli ktorému bol A. Bialiacký odsúdený. A. Bialiackého odsúdili za daňové úniky, keď nezdanil príjmy, ktoré mu prišli na dva účty v zahraničí, v Litve a v Poľsku. V rokoch 2007-2010 na tieto dva účty prišlo viac ako 560 000 eur: http://www.commentjob.ru/news/897-belorusskogo-pravozaschitnika-obvinili-v-sokrytii-polumilliona-evro.html Ide o značnú sumu, ktorú by človek neočakával na účtoch prenasledovaných disidentov. Ale veď nedávno našli aj u ruskej aktivistky X. Sobčak dva milióny dolárov v hotovosti. Zdá sa, že niektorí aktivisti vedia svoju disidentskú činnosť dosť dobre speňažiť a hoci nosia pri svojich politických aktivitách vyťahané svetre miesto oblekov, nežijú vôbec asketicky.

            A. Bialiackému za jeho daňové úniky hrozil trest odňatia slobody až na 7 rokov – dostal 4,5 roka odňatia slobody. A. Bialiacký však cítil krivdu a hoci daňové úniky nepopieral, tak zdôrazňoval, že išlo o prostriedky pre prácu jeho mimovládnej organizácie “Vjasna”. Tvrdil, že skutočným cieľom celého trestného procesu bolo potrestať ho za jeho boj za ľudské práva. Sám pre seba vraj zarábal peniaze len písaním článkov a prekladom z poľského do bieloruského jazyka a príjmy zo zahraničných účtov smerovali len na boj za ľudské práva. Bialiackého argumenty však súd neprijal a odsúdil ho na trest štyri a pol roka. Celý trestný proces prebiehal pod drobnohľadom medzinárodnej verejnosti a na súdnom pojednávaní sa pravidelne objavovali najrôznejšie skupiny novinárov či aktivistov, dokonca i predstavitelia diplomatických misií z USA, Nemecka, Poľska, Litvy a Česka. Spomenúť treba aj to, že priatelia A. Bialiackého medzitým vyzbierali aj peniaze na a uhradili nedoplatky na dani.

            Podobné úniky na dani sa darí zistiť len v obmedzenom počte prípadov. Aj bieloruský štát ich zistil len vďaka justičnej spolupráci s Poľskom a Litvou. Tieto krajiny mali záujem na spolupráci s Bieloruskom v boji proti trestnej činnosti, avšak pravdepodobne nepočítali, že podobná spolupráca mohla znamenať aj podobné informácie o daňovej kriminalite. Oba štáty sa už A. Bialiackému za spoluprácu s bieloruskými orgánmi činnými v trestnom konaní ospravedlnili. Je zvláštne, že informácie o daňových únikoch boli dôvodom na ospravedlnenie sa, hoci západné štáty sa nezvyknú ospravedlňovať ani za skutočné zločiny. Možno, že dokonca aj to množstvo cien, ktorými A. Bialiackého zahrnuli, bolo jednou z foriem odškodnenia pre A. Bialiackého za to, že západ neutajil jeho čierne kontá.

 

 

            “Preferenční disidenti”

           

            Pokiaľ ide o samotného A. Bialiackého, on už distal mnoho najrôznejších cien. V roku 2006 získal švédsku cenu Pera Angera, cenu Nórskeho helsinského výboru, tiež za rok 2006, ďalej Štátneho departmentu USA v roku 2012, cenu Lecha Wałęsu v roku 2012, ale i ceny na filmových festivaloch, napr. Cenu Homo homini za rok 2005. A. Bialiacký je tiež čestným občanom mnohých západných miest, napr. Paríža či Janova. Smutné, že pre jedného bieloruského “disidenta” odsúdeného za daňové podvody našli na západe toľko rôznych cien a pre masy nevinných obetí v prozápadných autokratických ropných monarchiách Perzského zálivu ceny očividne nemajú.

            Zdá sa, že hoci mnohé západné mimovládne organizácie rady hlásajú ľudské práva, zabúdajú na jeden dôležitý aspekt ľudských práv. Ide o princíp rovnosti v právach. Západné mimovládne organizácie majú totiž svojich preferenčných disidentov. Títo dostávajú desiatky cien, odmien a výhod od svojich sponzorov, zatiaľ čo iní disidenti “nie sú hodní” ani najmenšej pozornosti. Pozornosti západných médií a mimovládnych organizácií akosi ušiel dlhý zoznam disidentov, ktorých vládna moc v Bahrajne kruto mučí a perzekvuje spôsobom, ktorý by bol v prípade A. Bialiackého nemysliteľný. Podobne aj disidenti zo Saudskej Arábie trpia oveľa viac než A. Bialiacký, sú mučení spôsobom, aký by bol v Bielorusku nepredstaviteľný, ale ani pre nich nie sú západné médiá a mimovládne organizácie ochotné robiť taký pokrik ako kvôli bieloruským disidentom. Bieloruskí disidenti už obdržali mnoho rôznych cien, vrátane dvoch Sacharovových cien, ale disidenti zo Saudskej Arábie doteraz vždy vychádzali akosi naprázdno.

            Takéto neustále vyznamenávanie a oslavovanie bieloruského “disidenta” má jasný cieľ: ide o snahu vytvoriť vo verejnosti dojem, že keď tak veľa organizácií chváli A. Baliackého, tak to musí byť naozaj dobrý a statočný človek. Čosi podobné sa udialo aj s inými “disidentmi” z východu, napr. M. Chodorkovského tiež stále obsypávajú cenami, naposledy dostal Cenu Lecha Wałęsu  za rok 2013. M. Chodorkovský má vďaka tomu na západe veľkolepý imidž nevinnej politickej obete, hoci jeho zločiny, opísané napr. v Bielej knihe obetí Jukosu : http://yukoswb.wordpress.com/ , poskytujú odlišný obraz. Podrobnejšie som sa tomu venoval tu: http://brankof.blog.pravda.sk/2013/02/14/ako-urobit-zo-zlocinca-obet-politickeho-procesu/ Žiaľ, zdá sa, že podobne ako existuje “dobrý” a “zlý” nacionalizmus, existujú aj “dobrí” a “zlí” bojovníci za ľudské práva. Jedných tzv. mienkotvorrné médiá a tretí sektor búrlivo oslavujú, o druhých taktne mlčia. Tento dvojitý meter však už nadobudol tak obludné rozmery, že sa treba voči nemu ozvať.

 

           

 

           

Zastarané NATO a slovenské vojská v Pobaltí

05.02.2017

Vo svete existuje veľa ľudí, ktorí najneskôr od roku 1989 tvrdia, že NATO je zastaraná a nepotrebná organizácia. Hoci tieto názory boli v spoločnosti silno zastúpené, tzv. mienkotvorné médiá viac »

Odstúpenie USA od TPP a nová politika voči Číne

30.01.2017

Už počas volebnej kampane urobil americký prezident D. Trump niekoľko prísľubov, ktoré mu pomohli zvíťaziť vo voľbách, pretože vyjadrovali názory väčšiny ľudí, a to nielen v USA. Jedným viac »

Ďalší list nepriateľov mieru

12.01.2017

Dňa 9. januára 2017 odoslala skupina prevažne bývalých politikov zo strednej a východnej Európy otvorený list novozvolenému prezidentovi USA D. Trumpovi, v ktorom ho varovala pred snahou o zlepšenie viac »

Turčianske Venuše

Turčianske Venuše

20.02.2017 00:21

Sme občianske združenie, ktoré pomáha ženám po operácii prsníka.

Športové družstvo Staškovce

20.02.2017 00:12

Sme športové družstvo, ktoré sa venuje hlavne stolnému tenisu a práci s mládežou v tomto športe.

Hájenka

Hájenka

20.02.2017 00:02

Sme detský folklórny súbor pôsobiaci od roku 1988, v ktorom účinkuje cca 120 chlapcov a dievčat vo veku 6 - 15 rokov. Hájenke od roku 1993 hrá DĽH Jarabinka.

Slovenský výbor pre UNICEF

19.02.2017 23:42

UNICEF je najväčšia organizácia, ktorá sa zameriava na ochranu detí a ich práv, naším poslaním je pomáhať najviac ohrozeným deťom na svete.

Branislav Fábry

Štatistiky blogu

Počet článkov: 166
Celková čítanosť: 617149x
Priemerná čítanosť článkov: 3718x

Autor blogu

Kategórie