Založ si blog

“Nikagda nezabuděm” alebo české podoby xenofóbnej nenávisti?

 

             Autor: Branislav Fábry

  

 

            Dnešná spoločnosť v strednej Európe býva kritizovaná za nedostatok tolerancie k menšinám, za xenofóbne tendencie a za rôzne diskriminačné praktiky voči odlišným skupinám ľudí. Aj ja som si poslednom čase všimol, že v určitých skupinách v strednej Európe začínajú získavať pôdu najrôznejší šíritelia nenávisti. Ide najmä o rôznych politicky motivovaných pseudoumelcov, ktorí vedia, že xenofóbia môže byť veľmi výnosná činnosť, ak smeruje voči tomu “správnemu nepriateľovi”. Ide najmä o protiruskú nenávisť, ktorá sa stala heslom mnohých súčasných umelcov – politických aktivistov. Tí sa radi prezentujú ako “bojovníci za slobodu” a kopú pritom do tých, ktorí už dnes nedržia moc. Naopak, je očividné, že veľmi šetria práve tých, ktorí by si zaslúžili aktuálne kritiku. Vo svojom príspevku poukážem na takéto excesy, ktoré sa udiali s cieľom šírenia nenávisti, hoci autori hlásali, že bojujú za akési ideály.

 

 

            Kto koristí z xenofóbie?

 

            Nedávno som si všimol aktivitu skupiny českých umelcov, ktorí rozvinuli kampaň s názvom “Nikagda nezabuděm!”. V rámci kampane usporiadali v pondelok 21. októbra 2013 koncert s názvom “Nikagda nezabuděm!” (Nikdy nezabudneme!) Kampaň má symbolizovať ich odpor voči komunistickej strane, ale aj ich odpor voči Rusku a preto zvolili tieto slová z jednej piesne K. Kryla. Organizátori svoju akciu zdôvodňujú takto: “Nevidíme budoucnost v oživování komunistické zombie, ani v pohybu naší země směrem ke Kremlu.” Pozri: http://kultura.idnes.cz/david-koller-koncert-komunismus-do4-/hudba.aspx?c=A131019_1990076_hudba_vha  Organizátori akcie trochu pokrytecky hovorili, že im ide len o účasť ľudí vo voľbách a nezvolenie strán KSČM a SPOZ, okrem toho chcú demonštrovať proti orientácii českej politiky na Rusko. Lenže takéto “nestranícke koncerty” sú tiež známou formou boja politických strán. Nebudem komentovať, že aj negatívna kampaň je volebná kampaň určitých politických strán a aj koncert proti politickému protivníkovi je efektívny nástroj politickej kampane.

            Na celej akcii mi vadí čosi iné: ide o hanebné využívanie xenofóbnych emócií, ktoré kampaň “Nikagda nezabuděm” priniesla. Žiaľ, nenávisť voči všetkému ruskému je jednou z foriem získavania politickej podpory a táto xenofóbia ešte stále zaberá na určitú skupinu voličov. Hoci sa teda kampaň “Nikagda nezabudem” maskuje demokratickými hodnotami, ide o jednu z najhorších foriem šírenia nenávisti. Skúsme nahradiť ruské slová nejakými heslami o “čorke” na “gadžoch”, ktorú by na námestie priniesli skupiny, usilujúce sa koristiť vo volebnej kampani z protirómskej xenofóbie časti českej spoločnosti. Alebo si predstavme nejaký koncert, kde by niekto získaval hlasy použitím protižidovskej rétoriky o tom, že “gójim nezabudnú”. Podobné formy xenofóbie a získavania hlasov sú neprijateľné, či ide o Rusov, Rómov alebo Židov! 

            Samozrejme, rozumiem aj tomu, že medzi veľkou časťou českej populácie je dôvodom protiruskej nenávisti určitá historická skúsenosť. Skúsenosti Čechov so Židmi a Rómami sa však tiež nevyznačujú harmóniou.

 

           

            Agresia z roku 1968 a jej vnímanie

  

            Veľmi dobre si uvedomujem, že agresia z roku 1968 bola zločinom a každej z obetí agresie treba prejaviť úctu, napriek tomu však treba vidieť i to, že postoj dnešného Ruska už nie je totožný s postojom bývalého ZSSR. Moskva po roku 1989 dokázala svoj postoj k okupácii ČSSR zmeniť a svoju agresiu odsúdila nielen verbálne, ale dokonca aj v oficiálnych dokumentoch. V základnej zmluve Ruska s Českom sa píše: “…přejíce si definitivně skoncovat s totalitní minulostí, spojenou s nepřípustným použitím síly proti Československu v roce 1968 a s dalším neospravedlnitelným setrváváním sovětských vojsk na československém území…” Pozri: http://www.psp.cz/eknih/1993ps/tisky/t1382_00.htm  Aj prezident Putin v roku 2006 pri návšteve Česka povedal: “Musím vám říci naprosto otevřeně, že samozřejmě neneseme žádnou právní odpovědnost, ale mravní odpovědnost tady je.” Pozri: http://zpravy.idnes.cz/putin-v-praze-priznal-ruskou-odpovednost-za-srpen-1968-pd3-/domaci.aspx?c=A060301_185802_zahranicni_miz  Možno, že politici v Prahe čakali od Moskvy ešte viac, avšak aj toto odsúdenie nie je žiadna maličkosť.

            Stačí sa pozrieť na postoj Českej Republiky, USA či ďalších štátov k ich nedávnej minulosti. Česko sa so svojimi zločinmi očividne nedokázalo vysporiadať ani tak ako Rusi. Mnohé zločiny USA a ČR sú pritom oveľa živšie než rok 1968. Spomenúť treba najmä agresiu USA a tzv. koalície dobrovoľníkov do Iraku v roku 2003, kde Praha patrila medzi aktívnych účastníkov intervencie. Agresia do Iraku bola zdôvodnená lživou zámienkou, uskutočnila sa v rozpore s Chartou OSN a priniesla státisíce mŕtvych a milióny utečencov. Išlo o ťažký zločin a nikto nevymaže, že ČR sa na ňom aktívne podieľala. V porovnaní s inváziou z roku 1968 išlo o oveľa krvavejšiu akciu a okupanti si v roku 2003 počínali oveľa agresívnejšie než sovietski okupanti v roku 1968 – spôsobili neporovnateľne vyšší počet obetí. Spomienky irackých obyvateľov na amerických a českých okupantov sú oveľa strašnejšie než spomienky českej populácie na rok 1968 a nasledujúce obdobie.

            Nejde však len o agresiu v Iraku, ČR sa v nedávnej minulosti zúčastnila viacerých zločineckých invázií. Spomenúť možno aj útok proti Juhoslávii z roku 1999. Česko a jeho spojenci vtedy porušili medzinárodné právo s tým, že treba zabrániť etnickým čistkám voči Albáncom a vytvoriť multietnické Kosovo. Žiaľ, dnes je Kosovo etnicky vyčistené od väčšiny Srbov a Rómov, viac ako štvrť milióna ich muselo po roku 1999 utiecť! A súčasné Kosovo je dnes kvôli tejto čistke menej multietnické než za Miloševiča.

            Zaujímavé na týchto faktoch však nie je ani agresivita súčasného českého štátu, hoci Česi po roku 1989 viedli oveľa viac vojen a spôsobili oveľa viac utrpenia iným národom než za minulého režimu. Nie, zaujímavá je skôr neochota českých politikov prehodnotiť svoje konanie a súčasná túžba vyčítať druhým ich minulosť. Pritom aspoň v prípade agresie v Iraku by sa patrilo, aby českí politici odsúdili kroky svojich predchodcov z roku 2003. Tak ako Rusi odsúdili svoju agresiu z roku 1968, dokonca i v základnej zmluve s Česku Republikou. Prečo sa teda protestujúci umelci nevedia pozrieť do vlastného zrkadla a nechcú nikdy zabudnúť na hriechy druhých? Možno sa páni umelci boja, že by vo vlastnom zrkadle uvideli celé národy, ktoré na americko-české “spanilé jazdy” po Blízkom Východe tiež len tak nezabudnú.

            Problém umelcov, ktorí rozbehli kampaň “Nikogda nezabudem” teda spočíva v tom, že svoj pokrytecký postoj k súčasným českým zločinom zakrývajú “moralizujúcim” postojom k minulosti, ktorú môžu vyčítať iným. Nemal by som problém s ich aktivitou odsudzovania ruskej okupácie, keby pritom vyzvali aj na ospravedlnenie sa za české agresie posledných rokov. Dnes totiž nie je žiadnym veľkým hrdinstvom kopať do mŕtvoly ZSSR a hromžiť proti Moskve. Hrdinstvom to bolo pred rokom 1989, keď skutoční bojovníci proti bolševizmu museli čeliť štátnym orgánom a médiám režimu. Najviac si však spomedzi bojovníkov proti komunistom treba ceniť takých ľudí, ktorí ani po roku 1989 nezostali slepí pred zločinmi nových vládnucich režimov. Žiaľ, mnohí z umelcov, ktorí dnes sľubujú, že nikdy nezabudnú, boli pred rokom 1989 až priveľmi za dobre s režimom a po roku 1989 poslušne „prevechslovali“  pod vlajku novej hegemoniálnej veľmoci.

            Tvorcovia akcie “Nikagda nezabudem” sú však v otázke boja voči zločinom dnešných vládcov sveta veľmi sterilní. Snažia sa poukazovať na nebezpečenstvo z Moskvy, hoci sú to práve západné štáty, ktoré páchajú agresie kde-kade po svete. Podobne to platí aj pri ich kritike “komunistickej zombie”: Možno, že je správne upozorňovať aj dnes na riziká komunistických strán, avšak myslím si, že hlavní súčasní škodcovia sedia v iných stranách. KSČM je príliš zaťažená minulosťou a pod drobnohľadom – preto najpokryteckejší kariéristi, ktorí viedli pred rokom 1989 “komunistickú zombie” uprednostňujú mnohé iné strany. Najmocnejším politickým stranám v ČR dominujú ľudia, ktorí by v roku 1948 vstúpili do KSČ, v 90-tych rokoch by vstúpili do ODS a v prípade, ak by Česko obsadili “talibanci”, tak ako prví prestúpia na islam.

            Organizátori akcie by mali kritizovať nielen “komunistickú zombie”, ale aj bezcharakternosť a sebectvo mocných dneška, tých, ktorí sa oháňajú demokraciou a ľudskými právami, hoci páchajú agresie všade po svete a o moc sa delia s nadnárodnými bankami. Miesto toho ale populisticky využívajú určitú nechuť voči Rusom, ktorá zostala rozšírená medzi časťou populácie so zlými skúsenosťami z minulosti.

           

 

            Vztýčený prostredník

 

            Žiaľ, “Nikagda nezabudem” nie je v českých pomeroch jediným rusofóbnym excesom. Už pred niekoľkými rokmi sa objavil iný nenávistný exces v Prahe. Išlo o inštaláciu vztýčeného prostredníka na “smíchovský tank“, teda ruský tank, ktorý už od roku 1945 ako pomník symbolizoval oslobodenie mesta Prahy od nacistov. Tento tank sa tak stal pamiatkou vojakom, ktorí obetovali svoje životy, aby porazili nacistického nepriateľa. Na podstavci k tanku bol istý čas i nápis:“ VĚČNÁ SLÁVA HRDINŮM gardovým tankistům generála Leljušenka, padlým v bojích za svobodu a nezávislost naší veliké sovětské vlasti. 9. května 1945“ Pozri: http://www.zanikleobce.cz/index.php?lang=d&obec=4219&kom=11655  Bolo preto krajnou neúctou k vojakom padlým v najstrašnejšej vojne umiestňovať vztýčené prostredníky, najmä ak tieto pamätníky tak dlho symbolizovali obete vojny. To, že v týchto dňoch sa zase v Prahe objavuje vztýčený prostredník, je trápne. Zdá sa, že toto opakované „dielo“ je okrem iného zakrývaním umeleckej prázdnoty.

            Uvedomujem si, že mnohí obyvatelia Českej republiky majú zlé spomienky na obdobie boľševického režimu na území ich štátu. Viem aj to, že najmä od roku 1968 boli pamätníky sovietskym vojakov vnímané veľmi negatívne. Ak však pre niekoho sovietsky tank z druhej svetovej predstavoval symbol okupácie ČSSR sovietskymi vojskami z roku 1968, mal by sa zamyslieť nad tým, kedy bol ten pamätník inštalovaný. Udialo sa to ešte v roku 1945 a teda nešlo o boľševickú propagandu, ale skôr o vôľu mnohých českých a aj slovenských ľudí, pre ktorých ten tank priniesol oslobodenie od nacizmu. Ak však napriek tomu nedokáže niekto v Česku preukazovať úctu sovietskym padlým z druhej svetovej vojny, mal by aj dožadovať odstránenia pamiatky a nie jej hanobenia. Uráža tým totiž nielen sovietskych padlých, ale aj mnohých Čechov a Slovákov.

            Viem i to, že mnohí Česi a aj Slováci dnes hovoria o tom, že sovietski osloboditelia z roku 1945 sa postupne zmenili na okupantov. Lenže takáto skúsenosť nie je vôbec výnimočná. V Egypte tiež vnímajú, že víťazstvo britského impéria pri el-Alamein v roku 1942 znamenalo pre Arabov ďalšie obdobie poroby. Väčšina Arabov pritom vítala nemeckých nacistov počas ich postupu dokonca ako osloboditeľov, naopak britské víťazstvo vnímala ako pokračovanie polokoloniálnej poroby. Avšak neviem si predstaviť, že by kvôli takejto historickej skúsenosti dovolila egyptská vláda hanobiť pamätník el-Alameinu vztýčenými prostredníkmi ako sa to deje v Česku a že by spoločnosť akceptovala “umenie”, ktorý takto hanobí pamäť el-Alamein. Napriek tomu, že el-Alamein prinášal Egypťanom ďalšiu porobu, určite aspoň tak zlú ako zažilo ČSSR po roku 1968.

            Uvedomme si tiež, že i Rusi by mohli Čechom kde-čo vyčítať. Napr. pôsobenie československých legionárov na Sibíri a „stratený“ ruský zlatý poklad dodnes vyvolávajú otázniky. Legionárov vnímali v Rusku negatívne obe strany – červení ich odsudzovali ako “buržoázne sily” a bieli im  zase vyčítali zradu s Kolčakom a históriu s pokladom. Ako by ale reagovala verejnosť v Česku, keby pamiatkam po legionároch na Sibíri prirábali Rusi vztýčené prostredníky? Osobne by som bol prvý, kto by proti tomu protestoval.

            Okrem toho opakujem, že ruský postoj k udalostiam roku 1968 nie je vôbec ignorantský a Rusi svoju agresiu už dokázali odsúdiť, a to i v základnej zmluve s Českou Republikou. Preto aj tí Česi, ktorí v roku po roku 1968 trpeli pod sovietskou okupáciou, by mohli prekonať svoj hnev a začať racionálne diskutovať. Racionálne sa s cudzími okupáciami minulosti musia vysporiadať všetky obete koloniálnych a nekoloniálnych vojen. Dokonca aj Iračania, ktorí tak trpeli agresiou z roku 2003 a jej neblahými následkami, by sa nemali mstiť na českých objektoch, hoci Česi (aj Slováci) patrili medzi zločineckú “koalíciu dobrovoľníkov”. Táto agresia bola oveľa horšia než všetko, čo sa spája s rokom 1968, stála iracký ľud státisíce mŕtvych a milióny utečencov. A na rozdiel od Rusov však Česi a ani Slováci svoju účasť na týchto zločinoch dodnes neodsúdili.

            Úplne opomenúť nemožno ani to, akí sú citliví na pamätníky obetiam vojen na západe. Keď sa demonštrant Ch. Gilmour počas masových protivládnych protestov v roku 2011 zavesil na britskú vlajku nad pamätníkom Cenotaph pre obete prvej svetovej v centre Londýna, tak bol odsúdený na 16 mesiacov odňatia slobody: http://metro.co.uk/2011/10/28/charlie-gilmour-loses-appeal-against-drug-fuelled-cenotaph-stunt-204568/  A “demokratický” britský sudca mu ostro prehovoril “do duše” ešte predtým, než ho poslal za mreže. Nuž, skúšam si predstaviť, čo by sa stalo, ak by chcel niekto prirobiť vztýčený prostredník na londýnsky Cenotaph…

           

 

            Triezvy pohľad na vzťahy s Ruskom

           

            Problém rusofóbnych excesov v Česku však spočíva v tom, že ich zatiaľ štátne inštitúcie podceňujú. Zatiaľ čo pri iných prejavoch národnostnej a rasovej nenávisti zasahujú proti extrémistom dokonca i policajné orgány, česká rusofóbia je určitými silami spoločensky tolerovaná. Jedným zo spôsobov šírenia nenávisti sú prehnané vyjadrenia o pohybe Česka “smerom ku Kremľu”, ako zaznelo vo vyhlásení “Nikogda nezabudem”. Je paradoxné, že hoci organizátori akcie “Nikogda nezabudem” pripravovali svoj koncert na to, aby zabránili Zemanovi doviesť krajinu “do Kremľa”, tak prezident M. Zeman bol v tom istom čase hlásať na Ukrajine podporu integračným snahám Ukrajiny do EÚ, čím si v Moskve určite žiadnych priateľov nezískal. Myslím, že triezvo uvažujúci človek vie, že české politické sily nemožno obviniť z prehnanej rusofílie, hoci nie všetci politici v diskusii s Moskvou usilujú o konfrontáciu. Česká Republika je pevne zakotvená v EÚ a NATO, na tom sa tak skoro nič nezmení, avšak na druhej strane predstava, že s Ruskom je možná iba konfrontácia, je priam zvrátená.

            Jedným z politikov, ktorí chceli nadviazať rozumnejší vzťah k Rusku bol i V. Klaus. Aj jemu skupina politických “umelcov” pripravila v máji 2009 protestný “happening” s názvom “Počemu?”, Jedným z dôvodov bola obava, že vtedajší prezident V. Klaus “nadbíhá ruským zájmům”. Celkovo, hoci s V. Klausom nesúhlasím v mnohých veciach a nezdieľam ani jeho názory na EÚ, tak vo vzťahu k Rusku hovoril veľmi racionálne a múdro. Patril k nemnohým českým politikom, ktorí dokázali opustiť “intelektuálny bunker” studenej vojny a uvažovať o Rusku bez predsudkov a zatrpknutosti.

            Rusko a Európska Únia sa v mnohých veciach, nielen v otázke surovín, komplementárne dopĺňajú a spolupráca by pre nich bola výhodnejšia než konfrontácia. O tom, že vzťah s USA ostane pre európske štáty ešte dlho prioritným, nikto nepochybuje, ale ani to ešte nie je dôvod na zahadzovanie ostatných možností spolupráce. Pre Českú Republiku a EÚ je ústretovejšia politika voči Moskve potrebná, konfrontácia na západe vháňa Moskvu len do náruče Pekingu. ČR a EÚ pritom dokážu diplomaticky a taktne hovoriť aj o ľudských právach, dokážu aj pomlčať o „demokratických hodnotách”. Osvedčili to napr. vo vzťahu k USA, kde nekritizovali ani Guantanámo, ani kauzy ako Snowden či Manning. Samozrejme, nečakám, že česká diplomacia bude k problémom s ľudskými právami v Rusku tak tolerantná ako k problémom s ľudskými právami v USA, ale istá vyváženosť by nezaškodila.

            Podobne vyváženejšie vo vzťahu k Rusku by mohlo byť aj spravodajstvo Českej televízie. Žiaľ, spravodajstvo ČT o Rusku je až príliš jednostranné a neobjektívne. Mohol by som uviesť mnohé príklady, ale spomeniem len jeden. Včera som si všimol v programe ČT 2 film o M. Chodorkovskom s názvom “Chodorkovskij, zločinec či mučedník?” Tento film som už pritom videl v programe ČT už opakovane, zdá sa, že ide o ich „evergreen“. Musím však povedať, že ten film je dosť nevyvážený a poskytuje názor len z jednej strany, Chodorkovského strany. Existujú pritom aj argumenty v neprospech M. Chodorkovského a aj o nich už boli natočené filmy, napr. http://smotri.com/video/view/?id=v170185705df

            Žiaľ, názory z druhej strany o Chodrokovskom či o Rusku celkovo český divák z českých televízií nezačuje a aj preto je postoj českých obyvateľov k Rusku až príliš často ovplyvnený jednostrannosťou či predsudkami.

 

           

 

Americká agresia a nové sýrske Kosovo?

06.07.2017

Jedným z charakteristických javov v mesiaci jún bolo opätovné vyhrocovanie situácie v Sýrii: USA a ich spojenci sa svojim bombardovaním sýrskeho územia začali nebezpečne zahrávať s možnosťou viac »

Brániaca sa demokracia a rozpustenie ĽSNS

03.07.2017

Ako je dobre známe, v tomto roku sa na Slovensku objavila snaha rozpustiť politickú stranu ĽSNS a generálny prokurátor už v tejto veci podal návrh na Najvyšší súd SR. Keďže sa k uvedenej viac »

Zrušenie Mečiarových amnestií a jeho možné následky

22.06.2017

V slovenskej verejnej diskusii sa na začiatku roku 2017 stala ústrednou témou otázka zrušenia tzv. Mečiarových amnestií. Táto téma sa v minulosti pravidelne vracala a objavovali sa rôzne právne viac »

poľsko, protest, demonštrácia,

Valec drví poľské súdy

21.07.2017 20:00

Fabrika na zákony, ktorá podľa Bruselu čoraz viac vzďaľuje Varšavu od európskych zásad demokracie a právneho štátu, pracuje ďalej na plné obrátky.

utečenci, lampedusa

Medzi Rakúskom a Talianskom graduje napätie kvôli migrantom

21.07.2017 19:54

Medzi Talianskom a Rakúskom ďalej rastie napätie kvôli nezhodám ohľadom zvládania prílevu migrantov do Európy.

Paolo Gentiloni

Nepoučujte nás, odkázal V4 taliansky premiér Gentiloni

21.07.2017 19:43

Taliansky premiér Paolo Gentiloni odkázal krajinám V4, že jeho krajina sa nenechá poučovať a vyzval všetky krajiny Európskej únie na plnenie svojich povinností.

škola, učitelia, vyučovanie,

Platy učiteľov v septembri zrejme porastú

21.07.2017 19:00

Platy učiteľov by mohli byť od septembra vyššie o šesť percent. O riešení má v pondelok rozhodnúť vláda.

Branislav Fábry

Štatistiky blogu

Počet článkov: 181
Celková čítanosť: 675920x
Priemerná čítanosť článkov: 3734x

Autor blogu

Kategórie