Založ si blog

Festival Jeden svet 2013 – podpora ľudských práv alebo propaganda?

 

             Autor:    Branislav Fábry

 

            Je to už pomaly rok, čo som odpublikoval blog s názvom “Prečo nenavštívim festival Jeden svet 2012”: http://brankof.blog.pravda.sk/2012/12/03/preco-nenavstivim-festival-jeden-svet-2012/ . V tom svojom blogu som poukázal na hlavné nedostatky festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet 2012 a poukázal som hlavne na pokrytectvo organizátorov  festivalu. Najviac mi na celom festivale vadilo selektívne spracovanie problémov súvisiacich s ľudskými právami. Organizátori festivalu sa pokúšali zamlčať niektoré z najdôležitejších problémov, súvisiacich s ľudskými právami v západnom svete a mesto nich predstavili problémy s ľudskými právami v krajinách, ktoré je dovolené kritizovať. Organizátorom festivalu išlo najmä o zamlčovanie tých zločinov, ktoré páchajú veľmoci, podporujúce a sponzorujúce festival. V minuloročnom blogu som poukázal nielen na dvojitý meter festivalu k jednotlivým štátom, ale aj na dlhodobú tendenciu vytvárať nevyvážené zloženie diskusných panelov, na problematické otázky financovania festivalu a na ďalšie vážne problémy festivalu. Bohužiaľ, všetky uvedené problémy sa opätovne ukazujú v plnej nahote aj pri festivale Jeden svet 2013, ktorý sa začína zajtra, 21. novembra 2013.

 

                        Tendenčnosť a nevyváženosť

 

            Problémy s tendenčnosťou a nevyváženosťou festivalu Jeden svet je v tomto roku cítiť dokonca ešte výraznejšie než minulý rok, lebo medzi časom sa objavili nové témy z oblasti ľudských práv, ktoré priam volajú po reakcii čestných a úprimných bojovníkov za ľudské práva. Za zmienku stoja najmä globálne praktiky odpočúvania zo strany konkrétnych tajných služieb, prenasledovanie statočných bojovníkov za ľudské práva ako E. Snowden, pochybné súdne rozhodnutia voči ľuďom ako B. Manning, ale napr. aj protiprávne útoky bezpilotnými lietadlami na civilné obyvateľstvo za hranicami cudzích štátov. Tieto, ale aj mnohé iné problémy z oblasti ľudských práv, zostali v programe festivalu akosi “nepovšimnuté”, dokonca až úplne nedotknuté. Naopak, o týchto témach panuje akési podozrivé ticho. Namiesto toho sa aj tento rok ocitajú v paľbe kritiky organizátorov festivalu niektoré iné témy. Ide najmä o kritiku krajín ako Rusko, Čína, Kuba, Irán, ktoré predstavujú z dlhodobého hľadiska ústredné ciele organizátorov tohto festivalu. Myslím, že nejde o náhodu, lebo tieto krajiny sú tradičnými politickými cieľmi tých krajín, ktoré festival Jeden svet podporujú. Iste, že vždy možno nájsť porušovanie ľudských práv v krajinách ako Čína, Rusko či Irán a dá sa o ňom aj zaujímavo diskutovať, ale pokiaľ majú tieto témy predovšetkým odpútať pozornosť od iných problémov s ľudskými právami, tak budia veľké podozrenie. Navyše, ľudsko-právne témy z týchto krajín sú na festivale prezentované jednostranne a bez možnosti vypočuť si opačný názor, preto potom vzniká veľmi nevyvážený obraz.

            Samozrejme, niekedy sa kritizujú aj problémy z iných krajín, dokonca aj zo spojeneckých krajín, ale táto kritika je opatrnejšia a snaží sa obísť hlavné problémy z oblasti ľudských práv na západe. Je skoro až smiešne, aký veľký dôraz sa kladie na to, aby žiadna zo sponzorujúcich vlád festivalu nebola kritikou dotknutá. Pritom po škandáloch z roku 2013 by racionálne uvažujúci človek čakal, že ústrednou témou festivalu bude hrozba totalitných praktík, tvorených “veľkým uchom” tajných služieb, ktoré sú dokonca podporované aj rôznymi monopolmi z oblasti kyberpriestoru. Zúrivá reakcia západných veľmocí voči whistleblowerom v roku 2013 pritom potvrdzovala, aké významné informácie sa podarilo odhaliť. Lenže festival Jeden svet sa tieto témy snaží zámerne “zamiesť pod koberec”. Možno povedať, že vďaka podobnému prístupu sa festival Jeden svet stáva veľmi sterilným a stráca schopnosť reflektovať aktuálne témy z oblasti ochrany ľudských práv. Je očividné, že organizátori sa nesnažia ukázať problematiku ľudských práv pravdivo, ale tak, ako si ju želajú vidieť dominantné politické sily západného sveta.

 

                        Diskusie alebo pseudodiskusie?

 

            Tradičným boľavým miestom festivalu sú diskusie. Diskusné panely nasledujú obvykle po jednostranných filmoch a často slúžia na to, aby u návštevníka festivalu upevnili čierno – biely pohľad na svet. Toto platí najmä pre háklivé zahranično – politické témy, napr. o Iráne alebo o Kube. Iste, že pri témach, ktoré majú menší potenciál vyvolať nepriazeň niektorej zo spriaznených ambasád, sa vedie aj pluralitnejšia diskusia. Je však jasné, že pri otázke stravovania nie je natoľko potrebné zabezpečiť jednostrannosť diskusie, ako je to v prípade diskusie o Kube, na ktorej sa tento rok zúčastnia výlučne odporcovia tamojšieho režimu. Nie že by si kubánsky režim zasluhoval nejakú zvláštnu ochranu pri diskusii, ale pri všetkej úcte k panelistom, ktorí bojujú proti režimu, v diskusii treba počuť aj názory druhej strany, aby si poslucháč mohol vytvoriť pravdivejší obraz celej situácie. Výsledkom jednostranných zložení panelov je len to, že sa celá problematika podá veľmi skreslene. Nie je dobré, keď jednostranné zloženie diskusných panelov pripomína práve prorežimné vysielanie kubánskych médií.

            O niečo lepšie to vyzerá pri diskusii o problematike LGBTI, na ktorú sú pozvaní zástupcovia i odporcovia týchto “nových” práv. Treba otvorene podať, že pri tejto a niektorých ďalších témach je zloženie panelistov vyváženejšie než pri háklivých zahranično-politických témach. Dôvodom tejto väčšej vyváženosti je to, že festival podporujú prozápadní predstavitelia rôznych politických smerov, liberáli i konzervatívci. Pokiaľ teda nejde v diskusii o kritiku “nepriateľskej” krajiny, ale o nejakú širokú spoločenskú tému, dajú organizátori možnosť prezentovať sa ľuďom s rôznymi názormi. Hrozí riziko, že pokiaľ by organizátori pri problematike LGBTI prezentovali len názor liberálnej strany, mohli by stratiť podporu od konzervatívcov, napr. od proamerického časopisu Týždeň.
            Avšak vyváženosť chýba často i pri diskusných paneloch na vnútroštátne témy. Veľmi smutné je napr. zloženie diskusného panelu “Ne/sloboda médií na Slovensku”. Dá sa súhlasiť, že nesloboda médií je zásadným problémom súčasného Slovenska, hoci najväčšou témou nie sú sumy odškodného pre politikov, ale skôr vzťah médií a oligarchie. Diskusie sa zúčastnia zástupcovia Aliancie Fair Play, Vydavateľstva Petit Press (denník Sme) a časopisu Trend a takéto zloženie znemožňuje serióznu diskusiu na tému neslobody slovenských médií. Zjednodušene povedané, v prípade všetkých troch panelistov ide o proamerických a pravicových predstaviteľov. Podobný pohľad na svet je určite zaujímavý, avšak jednostranné zloženie diskusného panelu bije do očí. Keďže hlavným problémom neslobody médií na Slovensku je vláda oligarchie v slovenských médiách, a to väčšinou zahraničnej oligarchie, nečakám od panelistov serióznu diskusiu. Denník Sme je svojim prepojením na oligarchiu známy, časopis Trend je vyslovene podnikateľský a o tom, kto stojí za Alianciou Fair Play existujú tiež zaujímavé indície. Spomeniem len to, ako táto mimovládna organizácia robila okatú kampaň konkrétnej zahraničnej superveľmoci v čase, keď táto prudko obmedzovala slobodu médií u seba doma: http://www.webnoviny.sk/slovensko/barack-obama-by-mal-byt-vzorom-pre-slov/400352-clanok.html . Neviem, či išlo zo strany mimovládnej organizácie o zlý úmysel alebo len o stratu zmyslu pre mieru, avšak nechápem, ako chce Aliancia Fair Play kritizovať neslobodu v SR, keď súčasne dáva slovenským politikom za vzor vládnucich amerických politikov v čase ich pohonu na J. Assangea a B. Manninga?   

                        

                        Sponzori a partneri festivalu

 

            Za problematický tiež možno považovať zoznam sponzorov a partnerov festivalu Jeden svet: http://wwwww.jedensvet.sk/sk/partneri . Generálnym partnerom je jedna z najväčších bánk na Slovensku, ktorá je napojená na nadnárodnú finančnú skupinu. To vyvoláva otázniky o malom zastúpení kritických filmov, zaoberajúcich sa problematikou bánk a globálneho finančného systému, ktorý ľudské práva vo svete doslova decimuje.

            Spoluorganizátorom podujatia sú aj inštitúcie Európskej Únie, ktoré sú tiež pod veľkým náporom kritiky, napr. za ignoráciu vôle európskych občanov v zásadných politických otázkach. Festival však uvedenú kritiku vôbec nereflektuje. Tu musím povedať, že ja osobne vnímam pozitívne mnohé veci, ktoré EÚ v minulosti dosiahla a už som svoje názory vyjadril aj verejne, ale mám pocit, že v súčasnosti je treba o mnohom kriticky diskutovať. A to mi na festivale chýba. Ak inštitúcie EÚ chcú byť spoluorganizátormi filmových festivalov o ľudských právach, mali by tam otvárať aj ľudsko-právne problémy, súvisiace s rozhodovacími procesmi EÚ.

            Medzi dôležitých partnerov festivalu patria aj ambasády a kultúrne inštitúty niektorých západných štátov: USA, Kanada, Fínsko, Holandsko, Taliansko, Nórsko, Nemecko, Švajčiarsko a Česko. Netreba asi veľmi špekulovať nad tým, akú zahraničnú politiku zastávajú tieto štáty a ich ambasády. Radšej sa treba spýtať, aký dopad to všetko má na program festivalu. Žiaľ, týmto politickým prepojením organizátorov festivalu sa mnohé veci vysvetľujú, ako napr. nezaradenie tém ako E. Snowden a globálna odpočúvacia sieť NSA alebo protiprávne prehľadávanie lietadla bolívijského prezidenta v Európe. Tá kauza s lietadlom by bola zvlášť zaujímavá, lebo určite nebolo v záujme štátov Európy prenasledovať E. Snowdena, ktorý mnohým Európanom otvoril oči o odpočúvaní zo strany NSA. E. Snowden sám nesmierne riskoval, keď odhalil masívne porušovanie americkej ústavy a medzinárodných dokumentov o ľudských právach tajnými službami USA. Lenže Európania mu za to nielen že azyl neposkytli, ale dokonca prinútili pristáť lietadlo bolívijského prezidenta len kvôli podozreniu, že by na jeho palube mohol sedieť ten E. Snowden, ktorý bojoval aj za práva aj Európanov. Hoci som mal už predtým isté pochybnosti o úprimnosti európskeho boja za ľudské práva, konanie európskych štátov v kauze E. Snowden bolo skutočným debaklom európskej politiky v oblasti ľudských práv. A bolo by vhodné o tom diskutovať práve na festivaloch o ľudských právach… Dokumentárnych filmov na danú tému je vo svete dosť, len na festivale Jeden svet 2013 ich akosi nevidno…

 

                        Festival a pravicový extrémizmus

 

            Jednou z hlavných tém festivalu sú, už opakovane, aj mládežnícke hnutia v súčasnom Rusku. Medzi dlhodobé kritizované objekty festivalu možno zaradiť ruské mládežnícke hnutie “Naši”. Chápem, že o podobných provládnych hnutiach v Rusku sa dá kriticky diskutovať, ale festival sa prostredníctvom jednostranných a neobjektívnych informácií snaží predstaviť hnutie Naši ako istú formu “Putinjugend”, tentokrát najmä prostredníctvom tendenčného dánskeho filmu „Naši“. Lenže obraz poskytnutý prostredníctvom toho filmu nie je vôbec vyvážený. Hnutie Naši je síce ruské provládne hnutie, aj so všetkými otáznikmi, ktoré k tomu patria, ale rozhodne nejde o pravicových extrémistov. Hnutie Naši sa dokonca verejne deklaruje ako „mládežnícke antifašistické demokratické hnutie“ a netreba zabudnúť, že hnutie Naši sa opakovane postavilo proti pravicovým extrémistickým skupinám, pozri napr.: http://www.nashi.su/news/21880 . Hnutie Naši má veľkú členskú základňu aj v menšinových republikách Ruskej federácie a mnoho iných prvkov, ktoré komplikujú jednostranný pohľad uvedeného filmu. Lenže „nacionalistický“ dojem z hnutia Naši sa zahraničným režisérom darí vytvárať prostredníctvom problematických názorov určitých blogerov, ktorí v ich filmoch dostávajú neprimeraný priestor. Ale toto je len jeden zo spôsobov upravovania informácií o hnutí Naši.

            Neviem, či hnutie Naši je naozaj takou hrozbou, za akú ju vydáva festival Jeden svet, ale myslím, že existujú mnohé dôležitejšie hrozby, pri ktorých by bolo treba upozorniť na pravicové nebezpečenstvo vo svete. Ide tu napr. o nacistické excesy a pravidelné pochody veteránov Waffen SS a ich priaznivcov v Pobaltí. O tých však festival Jeden svet už roky taktne mlčí. Medzi zaujímavé výzvy pre organizátorov festivalu Jeden svet vo vzťahu k nacizmu patrí aj otázka, ako na festivale zhodnotili hlasovanie Slovenska a niektorých iných štátov západu k rezolúciám OSN odsudzujúcim nacizmus a jeho prejavy. V roku 2011 sa objavila vo Valnom zhromaždení OSN rezolúcia č. A/66/460, odsudzujúca glorifikáciu rasizmu a nacizmu v súčasnosti. Jedným z hlavných cieľov rezolúcie boli aj pochody a výstrelky veteránov SS v Pobaltí a ich sympatizantov. Asi aj preto sa SR s ohľadom na svojich spojencov z Pobaltia pri hlasovaní vo Valnom zhromaždení OSN v tejto otázke zdržala. Lenže zdržanie má pri hlasovaní vo VZ OSN rovnaké dôsledky ako hlasovanie proti. Teda vtedajšia vláda SR vlastne vystupovala proti rezolúcii o rasizme a nacizme! Je síce pravda, že sa zdržali aj iní spojenci pobaltských štátov, ale to na veci nič nemení. Rezolúciu napriek tomu prešla, keď ju podporili i vzájomne si odporujúce štáty, napr. Izrael a Sýria. Problémom hlasovania SR je však to, že SR a ďalšie krajiny, ktoré určité názory na nacistickú históriu trestne stíhajú (napr. oswiecimská lož), odmietli podporiť rezolúciu OSN proti výstrelkom nacizmu v súčasnosti! Postoj minulej i tej súčasnej slovenskej vlády k nacizmu by bola určite téma, o ktorej sa má diskutovať i na slovenskom festivale o ľudských právach. Zdá sa však, že na Slovensku sa rozlišuje medzi dobrými a zlými nacistami a keď niekto podporí nacistov v Pobaltí, tak sa to v mienkotvorných médiách a na ľudsko-právnych festivaloch akosi nespomenie. Lenže pri podobnom prístupe je akákoľvek kritika nacizmu iba na smiech!

 

                        Zabudnutý Balkán

 

            Kedysi bývala pravidelne jednou z hlavných tém i téma Balkánu, na ktorej sa profilovali úvodné ročníky festivalu Jeden svet. Preto sa možno diviť, že problematika Balkánu sa na festivale tentokrát neobjavila. Samozrejme, človek, ktorý pozná festival Jeden svet, sa nediví. Netreba pripomínať, že organizátori festivalu v minulosti z nepochopiteľných dôvodov odmietli zaradiť do programu festivalu známy film “Uloupené Kosovo”, ktoré popisuje situáciu v Kosove trochu odlišne od oficiálnej propagandy. Miesto toho spomeniem, že aj tento rok sa objavilo viac dôvodov, pre ktoré by bolo vhodné spomenúť problematiku Kosova. Vzhľadom na súčasný vývin v Kosove sa ako veľmi horúca téma objavuje problém Srbov a Rómov, korí boli po roku 1999 vyhnaní z Kosova. V minulosti si organizátori festivalu na téme Kosovo budovali svoj profil a keď išlo o srbské zločiny v Kosove, dokázali byť skutočne ostrí. Avšak v súčasnosti sa karta obrátila a od roku 1999 bolo z Kosova vyhnaných štvrť milióna nevinných Srbov, Rómov či ďaľších menšín. Žiaľ, Kosovo je dnes menej multietnické než bolo v minulosti, vrátane éry Miloševiča! Návrat týchto utečencov bol síce garantovaný rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN 1244 (1999), ale Srbi pokúšajúci sa o návrat sú zastrašovaní a od návratu ich odrádzajú aj opakované výbuchy protisrbského násilia či rôzne blokády posledných srbských gett v Kosove. Organizátori festivalu Jeden svet si to celé opakovane “nevšimli”, hoci aj na Slovensku v roku 2013 časť občanov demonštrovala za právo na návrat vyhnaných Srbov a Rómov. Informácia o vyhnaných Srboch a Rómoch by bola veľmi žiaduca, lebo o problematike porušovania práv Srbov a Rómov v Kosove záhadne a dlhodobo mlčia mienkotvorné médiá a “špecializované” mimovládne organizácie na Slovensku. Dôvod ignorácie je pravdepodobný: keby sa ukázalo pred verejnosťou, že veľmoci, ovládajúce Kosovo po roku 1999, dovolili vyhnať väčšinu Srbov a Rómov z Kosova a títo žijú dodnes v katastrofálnych podmienkach v Srbsku, tak by organizátori museli priznať nepríjemné fakty. Museli by priznať, že veľmoci, ktoré v roku 1999 porušili medzinárodné právo kvôli “humanitárnym dôvodom” a kvôli vytvoreniu “multietnického Kosova”, umožnili v Kosove režim protisrbskej etnickej čistky a sľubované “multietnické Kosovo” bola len propaganda vojny. PR niektorých veľmocí, partnerov festivalu Jeden svet, však prikazuje vytvárať pozitívnejší obraz dnešného Kosova.

  

                        Bezodná štátna kasa?

 

            Dokonca aj pri otázke záštity nad festivalom možno vznášať pochybnosti. Tohtoročnú záštitu prebral minister zahraničných vecí SR, pričom on bol už v minulosti jedným z laureátov ceny festivalu. Možno, že sa to nezdá ako problém, ale keďže Slovenská Republika financuje organizátorov festivalu z občianskeho združenia Človek v ohrození, je potrebné vysvetliť i okolnosti vzťahu medzi organizátormi festivalu Jeden svet a Slovenskou Republikou. Znovu som si pozrel výročné správy OZ Človek v ohrození a zistil som jednu zaujímavú tendenciu, na ktorú som poukazoval aj v minuloročnom blogu. Financovanie OZ Človek v ohrození, ktoré organizuje festival Jeden svet preberá stále viac a viac na svoje bedrá štát.  V roku 2009 tvoril súbor všetkých výnosov OZ Človek v ohrození sumu 495 011 eur. Príjmy zo štátnych zdrojov SR z toho tvorilo 121 963 eur od SlovakAid a 17 500 eur od vlády či ministerstiev (Výročná správa OZ Človek v ohrození za rok 2009, str. 38). Teda celkovo ani nie 140 tisíc eur od Slovenskej Republiky. V roku 2011 bol už súbor všetkých výnosov 915 816 eur, z toho prišlo zo štátneho rozpočtu 512 026 eur (Výročná správa za rok 2011, str. 36). V roku 2012 však príjmy zo štátneho rozpočtu pre OZ Človek v ohrození ešte vzrástli a prekročili už tri štvrte milióna eur, presne 750 981 eur. Na celkových výnosoch OZ Človek v ohrození za rok 2012 sa tak príjmy od štátu podieľali asi 70%, celkové výnosy za rok 2012 činili 1 085 404 eur (Výročná správa za rok 2012, str. 40).

            Prečo tento zásadný nárast príjmov pre mimovládnu organizáciu zo štátneho rozpočtu v čase všeobecného šetrenia vo verejných financiách? Prečo sa obmedzujú výdavky v iných sférach života, keď na mimovládne organizácie je peňazí dosť? Prečo sa sťažujeme, že niet dostatok peňazí na školstvo, zdravotníctvo a iné oblasti, keď niektoré mimovládne organizácie zažívajú raketový rast v príjmoch zo štátneho rozpočtu? Všimol som si, že jedným z troch hlavných nákladov OZ Človek v ohrození bola v roku 2012 “podpora ľudských práv” v Bielorusku (125 450 eur). Vzhľadom na mnohé kroky tretieho sektora v Bielorusku a predtým aj na Ukrajine vzniká podozrenie, že pri takýchto výdavkoch ide o podporu pre zmenu režimu násilnou cestou. Neviem, či je najvhodnejšie, aby Slovensko takto okato usilovalo o zvrhnutie bieloruského režimu, ale osobne si myslím, že vláda by mohla nájsť aj vhodnejšie určenie pre svoje peniaze pri ochrane ľudských práv. Čo takto venovať tie peniaze pre štvrť milióna Srbov a Rómov, ktorých po roku 1999 vyhnali z Kosova a dodnes sa tam vrátiť nemohli? O týchto úbohých ľuďoch je ale všade ticho, aj vo výročnej správe OZ Človek v ohrození sa o nich mlčí.     

            Svojou kritikou nechcem hádzať všetky aktivity OZ Človek v ohrození a ani aktivity iných mimovládnych organizácií do jedného vreca. Uvedomujem si, že mnohé ich aktivity majú zmysel a nie všetky mimovládne organizácie žijú z peňazí daňových poplatníkov. Mimovládne organizácie by však v žiadnom prípade nemali byť na štáte až tak veľmi závislé. 70% rozpočtu od štátu však neveští nič dobré pre žiadnu organizáciu, ktorá chce byť naozaj mimovládna. A ešte väčším problémom je to, ak sa extrémny nárast štátnej podpory pre časť tretieho sektora deje v čase všeobecného šetrenia vo verejných financiách. 

 

                        Prorežimný festival?

 

            Na záver musím konštatovať, že je veľmi zlé vidieť, čo sa z festivalu Jeden svet v súčasnosti stalo. Z festivalu Jeden svet sa totiž stal festival, ktorý nielenže nebojuje proti hlavným hrozbám voči ľudským právam v súčasnom svete, ale dokonca od nich odpútava pozornosť tým, že zdôrazňuje iné témy. Iste, že na festivale zaznejú aj kritické názory na niektoré negatívne javy i voči západným problémom s ľudskými právami, ale pokiaľ by malo ísť o zásadnú kritiku kvôli masívnemu porušovaniu ľudských práv niektorými západnými vládami alebo ich spojencami z veľkých finančných skupín, tak sú už organizátori festivalu veľmi “diplomatickí”. Niet pochýb, že svojou selektívnou kritikou napomáhajú legitimizovať politický a ekonomický režim, vládnuci v súčasnej Európe a to aj s jeho najhoršími nedostatkami. Žiaľ, dospelo to už tak ďaleko, že by si organizátori mali klásť otázku, ako veľmi sa priblížili svojim predchodcom, propagandistickým boľševickým filmovým festivalom. Tú otázku by si mali organizátori klásť napr. vtedy, keď na festivale Jeden svet zaznieva kritika minulého režimu. 

Americká agresia a nové sýrske Kosovo?

06.07.2017

Jedným z charakteristických javov v mesiaci jún bolo opätovné vyhrocovanie situácie v Sýrii: USA a ich spojenci sa svojim bombardovaním sýrskeho územia začali nebezpečne zahrávať s možnosťou viac »

Brániaca sa demokracia a rozpustenie ĽSNS

03.07.2017

Ako je dobre známe, v tomto roku sa na Slovensku objavila snaha rozpustiť politickú stranu ĽSNS a generálny prokurátor už v tejto veci podal návrh na Najvyšší súd SR. Keďže sa k uvedenej viac »

Zrušenie Mečiarových amnestií a jeho možné následky

22.06.2017

V slovenskej verejnej diskusii sa na začiatku roku 2017 stala ústrednou témou otázka zrušenia tzv. Mečiarových amnestií. Táto téma sa v minulosti pravidelne vracala a objavovali sa rôzne právne viac »

poľsko, protest, demonštrácia,

Valec drví poľské súdy

21.07.2017 20:00

Fabrika na zákony, ktorá podľa Bruselu čoraz viac vzďaľuje Varšavu od európskych zásad demokracie a právneho štátu, pracuje ďalej na plné obrátky.

utečenci, lampedusa

Medzi Rakúskom a Talianskom graduje napätie kvôli migrantom

21.07.2017 19:54

Medzi Talianskom a Rakúskom ďalej rastie napätie kvôli nezhodám ohľadom zvládania prílevu migrantov do Európy.

Paolo Gentiloni

Nepoučujte nás, odkázal V4 taliansky premiér Gentiloni

21.07.2017 19:43

Taliansky premiér Paolo Gentiloni odkázal krajinám V4, že jeho krajina sa nenechá poučovať a vyzval všetky krajiny Európskej únie na plnenie svojich povinností.

škola, učitelia, vyučovanie,

Platy učiteľov v septembri zrejme porastú

21.07.2017 19:00

Platy učiteľov by mohli byť od septembra vyššie o šesť percent. O riešení má v pondelok rozhodnúť vláda.

Branislav Fábry

Štatistiky blogu

Počet článkov: 181
Celková čítanosť: 675896x
Priemerná čítanosť článkov: 3734x

Autor blogu

Kategórie