Založ si blog

Schizofrénia politikov a médií – hlavný spojenec M. Kotlebu!

 

      

                          Autor: Branislav Fábry

 

 

        V posledných dňoch sa vo verejnosti objavuje prekvapenie a často až zdesenie nad výsledkom volieb predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja (BBSK), kde zvíťazil kandidát krajnej pravice M. Kotleba. Na úvod sa chcem jasne vyjadriť, že toto víťazstvo ma neteší a myslím, že ani M. Kotleba neprinesie riešenia zásadných problémov BBSK, najmä tých, ktoré sa týkajú spolužitia s rómskou menšinou. Spravodlivo však treba uznať, že M. Kotleba stojí pred neľahkou úlohou a ak dokáže vyriešiť v rámci slovenských zákonov aspoň niektoré problémy, bez okolkov uznám, že som sa mýlil. Celkovo však jeho nástup vnímam negatívne a dôvody jeho víťazstva vidím v pokrytectve a schizofrénii slovenských politikov a médií.

                       

                        Čo nám hovoria?

 

            Naši politici a médiá by si mali uvedomiť, že svojou nedôveryhodnou propagandou v prospech súčasného politického systému, ktorý sa tu vytvoril po roku 1989, presiahli únosnú mieru. Vlastníci médií ako aj “vlastníci” politických strán sa na Slovensku niekedy správajú ako na dobytom území a potrebujú, aby niekto vytýčil hranice ich arogancii. Mnohí občania majú pocit, že politické strany tu vlastne pôsobia len ako obchodné spoločnosti bez ručenia, ktoré pracujú na zisk svojich akcionárov z oligarchie. Novinári v tzv. mienkotvorných médiách sa tiež zmenili na rozprávkarov, ktorí fabulujú bez ohľadu na spoločenskú realitu a oligarchii posluhujú ešte vernejšie než politici. Niet pochýb, že médiá spolu s mnohými politikmi a ekonómami hrajú divadlo, prostredníctvom ktorého chcú legitimizovať neúnosnú nadvládu finančných skupín. Spoločenské problémy sa v podstate neriešia a ak áno, tak ide hlavne o to, ako odložiť hrozbu kolapsu až do konca volebného obdobia. Obyvateľstvo tiež vidí, že je ožobračované práve tými, ktorí mu falošne hovoria, že tak dobre sme sa tu ešte nikdy nemali. Na mnohých ľudí táto propaganda dodnes funguje, ale mnohí z nej už aj vytriezveli. Rozpor medzi oficiálnou ideológiou a realitou je pritom často tak flagrantný, že otvára oči aj menej informovaným.

            Politici a médiá nám hovoria, že žijeme v demokracii a pritom všetky zásadné rozhodnutia v sporných otázkach sa urobili bez ohľadu na názor voliča. Za týmto účelom slúžila aj právna úprava referenda, najlepšie to bolo vidno pri referende o strategických podnikoch v septembri 1998, kde išlo o osud najdôležitejších pilierov slovenskej ekonomiky. Vtedy sa referenda zúčastnilo až 44% občanov a skoro všetci z nich hlasovali proti privatizácii strategických podnikov. Vzhľadom na to, že išlo o účasť porovnateľnú s voľbami v SR a drvivá väčšina hlasovala proti privatizácii, bolo nerešpektovanie tejto vôle hrubým pohŕdaním občanmi. A ospravedlnením nie je ani nezmyselná úprava inštitútu referenda v našej ústave.

            Rovnaká ignorancia mocných voči slovenským občanom sa ukázala i pri protiprávnej agresii v Iraku v roku 2003, ktorej sa zúčastnilo kvôli lži o zbraniach hromadného ničenia i Slovensko. Tá agresia viedla k neskutočným masakrom a úteku miliónov ľudí z Iraku. Politici a médiá, ktoré vtedy napomáhali takýmto neokolonialistickým hrôzam, sú ako kritici pravicového extrémizmu nedôveryhodní. Pre mňa je tiež zaujímavé počúvať dnes náreky tých médií, ktoré ešte pred pár týždňami prejavovali svoje nadšenie pre militaristické riešenia konfliktu v Sýrii. Od militarizmu nie je totiž k pravicovému extrémizmu obvykle príliš ďaleko.

            Politici a médiá nám opakovane hovoria o ľudských právach pri najrôznejších témach, napr. pri problematike „nových práv“. Keď však ide o základné ľudské práva slovenských občanov, a to nielen tých, čo žijú pri rómskych osadách, tak sú všetci akýsi bezradní a svoje ideály ľudských práv zbabelo opúšťajú. 

            Politici a médiá nám odhodlane hovoria aj o trhovej ekonomike. Lenže takmer všade, kam sa pozrieme, stretávame monopoly alebo subjekty predstierajúce hru na trh. Od internetu až po energetiku je väčšina ekonomiky skoncentrovaná a aj tam, kde existujú nejaké prvky trhu, konajú subjekty až príliš často v zhode.

            Politici a médiá nám tiež tvrdia, že môžeme vyjadrovať slobodne svoj názor, ale prístup do médií je vyhradený len malej skupine “expertov” a aj v internetových diskusiách slovenských médií sú zvykom cenzorské praktiky administrátorov – komentáre často bezdôvodne miznú, mažú sa, diskusné kontá sa blokujú, a pod. Pritom na háklivé témy, ako napr. rómska problematika, veľké médiá diskusiu niekedy ani neumožnia.

            Takýchto príkladov pokrytectva by som vedel uviesť mnoho, ja sa ale zameriam len na schizofréniu vo vzťahu k pojmu pravicového extrémizmu. Naši politici a médiá totiž často varujú pred pravicovým extrémizmom, hoci ho nezriedka otvorene podporujú.

  

                        Ultrapravicoví “spojenci” z Pobaltia?

 

            Veľké pokrytectvo našich politikov sa objavuje vo vzťahu k problematike pravicového extrémizmu v niektorých krajinách na východ od Slovenska. Za príklad slovenskej schizofrénie voči pravicovému extrémizmu považujem zahranično-politické vystupovanie viacerých slovenských vlád. Za podivnú považujem napr. pozíciu slovenskej vlády v roku 2011, ktorá doma hlásala neústupnosť pravicovému extrémizmu, ale pri hlasovaní v OSN sa správala inak. V roku 2011 sa totiž objavia vo Valnom zhromaždení OSN rezolúcia č. A/66/460, odsudzujúca glorifikáciu rasimu a xenofóbie v súčasnosti ( podobná rezolúcia bola aj v novembri 2012). Jedným z hlavných cieľov rezolúcií boli aj pochody a výstrelky veteránov SS a Waffen SS v Pobaltí a ich sympatizantov, medzi ktorých patria aj prominentní pobaltskí politici. Asi aj preto sa Slovenská Republika s ohľadom na svojich “spojencov” z Pobaltia pri hlasovaní vo VZ OSN v tejto otázke zdržala. Lenže zdržanie má pri hlasovaní vo VZ OSN rovnaké dôsledky ako hlasovanie proti. Teda SR vlastne vystupovala proti rezolúcii, odsudzujúcej nacizmus! Je síce pravda, že sa zdržali aj iní spojenci pobaltských štátov, ale to na veci nič nemení. Rezolúcia nakoniec prešla hlasmi drvivej väčšiny členov OSN, pričom za rezolúciu hlasovali aj vzájomne si odporujúce štáty, ako napr. Izrael a Sýria. Problémom je však to, že SR a niektoré ďalšie krajiny, určité názory na nacistickú históriu trestne stíhajú a súčasne odmietajú podporiť rezolúciu OSN proti výstrelkom proti pochodom veteránov SS a Waffen SS v zahraničí! Osobne si myslím, že pochody veteránov SS, pri ktorých sa vykrikujú nacistické heslá, sú úplne neprijateľné a za podobné konanie na Slovensku slovenské trestné právo hrozí sankciami. Ale keď to robia “spojenci” z NATO, tak sa vláda SR tvári, že sa nič nedeje…

            Domnievam sa, že rezolúcie v OSN, kritizujúce nacizmus, majú význam a tlak medzinárodných orgánov môže ovplyvniť konanie konkrétnych štátov, glorifikujúcich nacizmus. Napr. Lotyšsko bolo pod náporom medzinárodnej kritiky nútené odstrániť niektoré svoje nacistické excesy. Lotyšská vláda kvôli medzinárodnému tlaku už dávnejšie vylúčila zo zoznamu spomienkových dní 16. marec, tzv. Deň légie (Latviešu legiona atceres diena), ktorý sa v Lotyšsku po rozpade ZSSR oslavoval na počesť výročia lotyšskej légie Waffen SS. A v júni 2013 sa dokonca podarilo v Lotyšsku obmedziť i používanie nacistických symbolov pri pravidelných pochodov veteránov Waffen SS a ich sympatizantov. Dúfajme, že podobné úspechy v boji proti nacizmu v Pobaltí budú pokračovať, len škoda, že slovenské vlády tento medzinárodný tlak nepodporujú.

            Osobne si myslím, že vláda SR by mala svojich spojencov z NATO aktívne upozorňovať na všetky otázky, súvisiace s národnostnou nenávisťou. Slovensko bolo tiež kedysi upozorňované inými štátmi na oveľa menšie problémy u seba doma, čiže myslím, že treba sa zachovať “recipročne”. Poukazovať treba najmä na pretrvávajúcu diskrimináciu rusko-jazyčnej menšiny v Lotyšsku a Estónsku. Väčšina príslušníkov tejto menšiny stratila po roku 1991 volebné právo a štátne občianstvo, lebo vraj išlo o potomkov okupantov. Pobaltie pritom nikdy nebolo etnicky čisté a počet Rusov či ďalších menšín sa tam často menil. Po prvej svetovej vojne sa počet Rusov v Lotyšsku znížil, zatiaľ čo po druhej svetovej zase prudko vzrástol. Ale predstaviť si Poblatie bez Rusov asi nemožno – Rusi sú ešte aj dnes po dvadsiatich rokoch diskriminácie celkovo početným etnikom v Pobaltí, hoci sú rozdelení do troch štátov. Myslím, že pobaltské štáty by si mali uvedomiť, že je aj v ich záujme, aby v ruskej menšine nevytvárali dojem, že ich jediná záchrana pred diskrimináciou sa nachádza v Moskve. A ja by som nerád ako občan členského štátu NATO bojoval proti Rusku za zachovanie diskriminačných pobaltských zákonov!

 

                        Demokratickí či ultrapravicoví aktivisti?

 

            Žiaľ, Slovenská Republika nie je jediným subjektom, ktorý podporuje ultrapravicových politikov v zahraničí. Taktika na využívanie ultranacionalizmu sa objavuje často a má podporu mnohých európskych politikov, mimovládnych organizácií či médií. Spomeniem niekoľko prípadov. Jedným príkladom je známy moskovský aktivista Alexej Navaľný. On totiž nie je len protivládnym aktivistom, ale aj jedným z najnebezpečnejších ultrapravicových politikov v Rusku. Zakladal viaceré ultrapravicové organizácie, napr. hnutie „Narod“, spoluorganizoval extrémistický pochod “Ruský marš”, známy míting ruských pravicových extrémistov, pozri napr.: http://www.youtube.com/watch?v=LxKtKj_R45M . Dokonca aj ruská opozičná liberálna strana Jabloko označila Navaľného za extrémistu a vylúčila ho kvôli prvicovému extrémizmu zo strany. Keď A. Navaľný spoluorganizoval v Moskve „Ruský marš“, tak proti jeho extrémizmu demonštrovali aj aktivisti provládneho mládežníckeho hnutia Naši. Je však paradoxné, že toto mládežnícke hnutie, ktoré bolo založené ako “Mládežnícke antifašistické demokratické hnutie Naši” tzv. mienkotvorné médiá vyhlasujú za extrémistov, zatiaľ čo z A. Navaľného robia demokrata s čistým srdcom. Viem veľmi dobre, že hnutie Naši je ruské provládne hnutie, ktoré určite nie je sväté, ale nie je to žiadny “Putinjugend”, ako sa z neho snažia urobiť niektoré mimovládne organizácie a médiá. Ak je niekto skutočným pravicovým extrémistom, tak je to “demokrat” A. Navaľný. Žiaľ, keď sa v médiách takto svojvoľne nálepkuje a čierne sa vyhlasuje za biele, nemožno sa diviť, že upozornenie na pravicové nebezpečenstvo nefunguje ani v prípade M. Kotlebu.

            Bohužiaľ, nacionalisti z východnej Európy sú často oceňovaní aj rôznymi ľudsko-právnymi oceneniami. Medzi najznámejších politikov tohto typu patrí Ales Bialiacký, známy bieloruský politik, ktorý sa veľmi angažoval pri vytvorení nezávislého Bieloruska v roku 1991 a neskôr v opozičnom boji proti prezidentovi A. Lukašenkovi. Za to dostal aj Cenu Václava Havla za ľudské práva v roku 2013. A. Bialiacký je však známy aj kvôli svojmu nekompromisnému postoju k ruskému jazyku, keď sa po rozpade ZSSR angažoval pri obmedzovaní ruského jazyka v Bielorusku. Keďže však v tom období asi dve tretiny obyvateľstva Bieloruska považovalo za materský jazyk ruštinu a nie bieloruštinu, táto snaha mala príchuť ultranacionalizmu a neuspela. Žiaľ, bieloruskí ultranacionalisti očividne nepochopili, že v krajine, kde väčšina obyvateľov hovorí po rusky a nie po bielorusky, nemôžu občanom vnucovať nezmyselné jazykové pravidlá. A práve boj s excesívnym nacionalizmom využil aj A. Lukašenko, ktorý po svojom nástupe k moci chytro nastolil otázku zrovnoprávnenia ruštiny s bieloruštinou v rusko-jazyčnom štáte zvanom Bielorusko. Na posilnenie svojej pozície zorganizoval aj referendum o zrovnoprávnení ruštiny a za zmenu štátnych symbolov. Pre návrh hlasovalo cca. 87% voličov a na tejto vlne boja proti nacionalizmu sa niesol aj Lukašenkov nový režim. Slepota bieloruských nacionalistov ako A. Bialiacký bola jedným z dôvodov, pre ktoré získal A. Lukašenko podporu mnohých umiernených Bielorusov.

            Mnohé médiá a mimovládne organizácie i od nás však podporujú bieloruských nacionalistov aj naďalej. Spomenúť možno, že 8.-10. marca 2013 sa vo Varšave uskutočnila veľká konferencia s názvom “Povstanie v mene slobody – zabudnutý gén Bielorusov?”:  Na tejto konferencii sa zúčastnili bieloruskí aktivisti a predstavitelia západných mimovládnych organizácií (s účasťou aj zo SR), bojujúcich proti režimu A. Lukašenku. Jedným z dôležitých bodov rokovania bola otázka, ako využiť bieloruský nacionalizmus proti prezidentovi A. Lukašenkovi. Venovala sa tomu celá sekcia s názvom “Nacionalizmus: nepriateľ alebo spojenec občianskej spoločnosti?”: http://euroradio.fm/ru/report/mozhno-li-nacionalizm-schitat-zabytym-genom-belorusov

 Väčšina účastníkov sa pritom o bieloruskom nacionalizme vyslovovala pozitívne a niektorí ako svetlý príklad syntézy občianskej spoločnosti s nacionalizmom uvádzali práve osobu A. Bialiackého. Mnohí, ktorí sledovali aktivity ľudsko-právnych mimovládnych organizácii na Slovensku, kde vždy kritizovali slovenský nacionalizmus, sa teda musia diviť. Zdá sa, že uvedení aktivisti za ľudské práva neodmietajú nacionalizmus principiálne, ale len vtedy, ak je ten nacionalizmus zameraný proti nesprávnemu nepriateľovi. Ako uveriť médiám a mimovládnym organizáciám, ktoré na Slovensku kritizujú nacionalizmus a v Bielorusku ho podporujú? Existuje snáď “zlý nacionalizmus” a “dobrý nacionalizmus”? A čím sa líšia? Je snáď bieloruský alebo ukrajinský nacionalizmus, zameraný ruskému jazyku lepší než slovenský nacionalizmus, zameraný proti maďarskému jazyku? 

                         

                        Pár príkladov z Ukrajiny

 

            Bez povšimnutia nemôže zostať ani postoj slovenských politikov k excesom ultranacionalizmu v krajine nášho suseda, na Ukrajine. Za prezidenta Juščenku sa tam objavovali skutočné zvrátenosti. Jednou z najnehoráznejších úprav bolo to, že na väčšine ukrajinských škôl zakázali rusko-jazyčným učiteľom hovoriť po rusky aj medzi sebou počas celého pracovného dňa, vrátane prestávok: http://osvita.ua/legislation/Ser_osv/5083/ Môžeme diskutovať, či je správne klásť pri vyučovaní dôraz na vzdelávanie v jednom štátnom jazyku, ale keď sa dvom učiteľom s rodným ruským jazykom zakáže, aby v prestávke viedli súkromný rozhovor medzi sebou po rusky, ide o absurditu, ktorá je neprijateľná pre akúkoľvek koncepciu ochrany menšín. Skúsme si predstaviť, že by niekto zakázal používanie maďarského jazyka učiteľom na základných školách na južnom Slovensku a to nielen pri vyučovaní, ale aj pri súkromnom rozhovore počas prestávky v kabinete. Túto a podobnú šikanu rusko-jazyčnej menšiny za nacionalistov prezidenta Juščenku a premiérky Tymošenkovej však naše médiá nielenže prehliadli, ale skôr ospravedlňovali. 

            Prezident Juščenko mal naozaj zopár ultranacionalistických názorov. Napr. veľmi známy bol jeho pokus o vyhlásenie S. Banderu za národného hrdinu. O zločineckých excesoch S. Banderu počas druhej svetovej vojny síce diskutujú mnohí, ale skúsme si predstaviť, že by niekto na Slovensku niekto zaujal podobný postoj k J. Tisovi. A tu sa ukazuje pokrytectvo našich médií. Ak išlo o otázku S. Banderu, ktorú predkladali ultranacionalisti na Ukrajine, tak mnohé médiá písali veľmi neutrálne a len toľko, že “Bandera rozdeľuje Ukrajinu”: http://www.sme.sk/c/6002757/bandera-rozdeluje-ukrajinu-aj-po-smrti.html Ale keď išlo o otázku J. Tisu, tak pranierovali všetko, čo nebolo jednoznačné. Toto pokrytectvo médií však dokázali mnohí Slováci odhaliť, lebo mená ako S. Bandera alebo J. Tiso našim občanom čosi aj hovoria a preto si nevyvážený prístup slovenských médií k Banderovi a Tisovi občania všimnú. Je ťažké na jednej strane ospravedlňovať Juščenkov postoj k Banderovi a súčasne kritizovať Kotlebov postoj k Tisovi. Tu sa nedá manipulovať až tak extrémne ako v prípade A. Navaľného alebo A. Bialiackého, o ktorých slovenské publikum vie len málo a preto je vystavené nevyváženej propagande tzv. mienkotvorných médií.

    

                        Ostrakizovanie cez pravicový extrémizmus

 

            Predovšetkým treba nájsť mieru pri označovaní za extrémnu pravicu. Netreba sa báť otvorene povedať, že pochody veteránov Waffen SS v Pobaltí, v členských štátoch EÚ, sú pravicový extrémizmus a hoci protiruské zameranie týchto pochodov mnohým vlastníkom médií vyhovuje, treba za to pobaltské štáty nemilosrdne kritizovať. Médiá to však nerobia, lebo sa boja ohroziť protiruské ciele svojich vlastníkov. Naopak treba uviesť, že nie každý, kto súhlasí s odsúdením skupiny Pussy Riot, je pravicový extrémista. V istých médiách boli v diskusiách k článkom o Pussy Riot bezdôvodne zmazávané mnohé komentáre, ktoré prinášali pohľad, podporujúci odsúdenie. A nešlo pritom ani trochu o extrémne pravicové názory. Rovnako nie je pravicovým extrémistom ani ten, kto súhlasí s ruským zákonom o zákaze propagácie “netradičných sexuálnych vzťahov” medzi deťmi. Ak zo všetkých týchto ľudí vyrobia médiá pravicových extrémistov a postavia ich do jedného radu s M. Kotlebom, tak sa potom nemôžu diviť, že pravicový extrémizmus už nebude v spoločnosti vnímaný tak negatívne.  

            Miesto tohto divadla by médiá a politici mali mať snahu hľadať pravdivé odpovede na pálčivé otázky. Netreba sa vyhýbať nepríjemným odpovediam, ale treba sa rozhodnúť, čo je najdôležitejšie. Je potrebné čestne predstaviť celú problematiku spolužitia s rómskou menšinou aj ako ochranu práv občanov na oboch stranách a zabezpečiť, aby jedna strana nemusela utekať zo svojho majetku ako porazený z bojiska (prípad O. Dobrovodský). Som si vedomý, že ja sám tiež neviem nájsť ideálne riešenie problému spolužitia s rómskou menšinou, ale jedno viem: zatváranie očí pred problémom a falošné vymýšľanie pravicového extrémizmu tam, kde nie je, je otváraním dverí pre skutočný pravicový extrémizmus!

 

                        Spravodlivosť aj voči M. Kotlebovi

 

            Médiá a politici z tzv. štandardných politických strán, si musia uvedomiť, že sú dnes mimoriadne nedôveryhodní a preto, keď budú jednostranne a nevyvážene osočovať M. Kotlebu, tak mu iba pomôžu vytvárať obraz obete mediálneho prenasledovania. Už z volebnej kampane je zrejmé, že M. Kotlebovi prehnaná kritika zo strany médií skôr pomáha než škodí. Na druhej strane si myslím, že súčasná SR a aj jej samosprávne kraje sú v takých problémoch, ktoré nevyrieši ani oveľa geniálnejší politik než M. Kotleba. A aj rómska otázka je nad jeho sily. Treba mu však dať šancu ukázať, čo vie. M. Kotleba ako predseda kraja bude musieť konať v medziach ústavy a na základe existujúceho zákona, na čo nie je asi celkom zvyknutý, preto od neho neočakávam žiadne úspešné riešenia. Myslím, že treba spravodlivo čakať, aby M. Kotleba preukázal, čo dokáže na poste predsedu kraja a potom jeho zlyhania triezvo hodnotiť. Ak s problémami nedokáže pohnúť, tak sa začne vyhovárať na nepružné zákony alebo na iné okolnosti a tým stratí dôveryhodnosť tak ako ostatní politici pred ním. Ak média a ďalší politici nebudú príliš aktivistickí a budú trpezlivo čakať na výsledky nového predsedu, tak asi uvidia, že M. Kotleba neponúka nič no. A uvidia to aj jeho voliči, ktorí dnes čakajú zázračné riešenia. Samozrejme, ak M. Kotleba dokáže v hraniciach slovenskej ústavy zmeniť veci k lepšiemu, tak aj toto bude treba spravodlivo oceniť. Ak pritom vyrieši problémy občanov, žijúcich pri rómskych osadách, tak to bude dokonca mimoriadna vec pre celé Slovensko. Hoci osobne považujem za nepravdepodobné, že by práve on a práve dnes vyriešil tak neriešiteľné problémy, ako sú problémy spolužitia s rómskou menšinou. Za najhoršiu mysliteľnú taktiku voči nemu však považujem umožniť mu, aby si dokázal vytvoriť obraz obete mediálnej štvanice, ktorý ho vyviní zo všetkých očakávaných zlyhaní.    

 

Kríza režimu v Saudskej Arábii?

17.11.2017

Ako je dobre známe, začiatkom tohto mesiaca prekvapila celý svet vlna masívneho zatýkania vysokých politických funkcionárov a podnikateľov v Saudskej Arábii. Medzi zatknutými sa objavili aj viac »

Nová bezpečnostná stratégia: skončí premiér Fico ako rusofób?

04.11.2017

V súčasnosti sa na Slovensku pripravuje strategický dokument v oblasti bezpečnosti s názvom Bezpečnostná stratégia SR (ďalej len „BS“). Dokument už prešiel medzirezortným pripomienkovým viac »

Katalánsko po deklarácii nezávislosti

19.10.2017

Niet pochýb, že jednou z hlavných otázok súčasnej Európy je téma budúceho vývoja Katalánska, ktoré 9. októbra 2017 prijalo Deklaráciu nezávislosti s odkladným účinkom. Vývoj udalostí viac »

robotníci

Ekonomika sa prehrieva. Investícií pribúda a fabrikám chýbajú ľudia

18.11.2017 07:00

Slovenskej ekonomike sa darí až príliš. Podniky začínajú narážať na možnosti, ktoré im krajina dáva, pracovné miesta ostávajú neobsadené.

pocasie, jesen, listie, dieta,

Zima je tu, bude mráz aj sneh

18.11.2017 06:00

Slnečné dni si dávajú pauzu spolu s pracovným týždňom, strieda ich viac oblakov, vietor, pridajú sa zrážky i snehové vločky.

Šéf Toyoty: Elektromobily nie sú pripravené pre masovú výrobu

17.11.2017 22:35

Šéf Toyoty Takeši Učijamada nepovažuje amerického priekopníka vo výrobe elektrických vozidiel Tesla za vzor hodný kopírovania.

John F. Kennedy, Jacqueline Kennedy

Zverejnili ďalších 10 744 materiálov súvisiacich s atentátom na prezidenta Kennedyho

17.11.2017 21:02

Americký národný archív informoval, že 8 336 materiálov zverejňujú úplne a 2 408 čiastočne, pričom 144 sa dostane na verejnosť úplne po prvý raz.

Branislav Fábry

Štatistiky blogu

Počet článkov: 195
Celková čítanosť: 722828x
Priemerná čítanosť článkov: 3707x

Autor blogu

Kategórie