Založ si blog

Kosovský precedens – prakatastrofa 21. storočia?

 

            Je veľmi dobre známe, že pred pätnástimi rokmi, dňa 24. marca 1999 nastala veľmi zásadná udalosť v medzinárodných vzťahoch. Severoatlantická aliancia, NATO, začala vojenskú operáciu proti zvrchovanému štátu, proti Juhoslovanskej zväzovej republike bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN a v rozpore s medzinárodným právom. Celá akcia bola ospravedlňovaná najmä tzv. humanitárnymi dôvodmi. NATO tvrdilo, že bombardovalo Juhosláviu kvôli zastaveniu etnickej čistky voči albánskemu obyvateľstvu a kvôli vytvoreniu “multi-etnického Kosova”.

 

                        Stručný popis situácie pred 1999

 

            Udalosti pred rokom 1999 sú veľmi dobre známe a sú neustále zdôrazňované mienkotvornými médiami, preto ich popíšem len veľmi stručne. Od roku 1989 sa v Kosove začali vyhrocovať vzťahy, najmä pod vplyvom prebúdzajúceho sa nacionalizmu národov bývalej Juhoslávie. Dôležitým bodom sporu bol status tamojších autonómnych volieb a inštitúcií. V druhej polovici 90-tych rokov v Kosove prebiehal medzi juhoslovanskou vládou a albánskou Kosovskou oslobodzovacou armádou (UÇK) konflikt. Nebudem teraz rozoberať otázku, ako konflikt prebiehal a kto všetko podporoval albánsku UÇK v Kosove, avšak táto organizácia bola na konci 90-tych rokov vládnymi vojskami očividne porazená. Po porážke UÇK  sa do konfliktu aj kvôli narastajúcemu problému s utečencami zamiešalo “medzinárodné spoločenstvo”, ktoré sa pokúsilo krízu vyriešiť podľa vlastných predstáv. Po vojenských hrozbách NATO v októbri 1998 Belehrad čiastočne ustúpil a prejavil ochotu ku kompromisu, keď ustúpil požiadavke na kontrolnú misiu OBSE pod vedením amerického diplomata W. Walkera.

            Nasledovalo niekoľko incidentov medzi Srbmi a Albáncami, spomedzi ktorých bol najznámejší incident v obci Račak v januári 1999. Západní politici to označili za zločin , spáchaný Srbmi.  Račak bol však dôvodom, ktorým západní politici argumentovali, keď sa snažili donútiť Belehrad k ústupkom najmä počas rokovaní v Ramboulliet. Problém bol ale v tom, že západ sa v Ramboulliet pokúsil vnútiť Belehradu riešenie, ktoré bolo jednostranné a pre juhoslovanskú vládu úplne neprijateľné. Juhoslovanská vláda požiadavky západu odmietla. Viaceré mocnosti v Bezpečnostnej rade OSN však napriek tomu považovali alternatívu rokovaní za naďalej otvorenú a požadovali ďalšie rokovania s Belehradom, ale západ to videl zjavne inak.

 

                        Dobrí Albánci a zlí Kurdi v roku 1999 ?

 

            Severoatlantická aliancia bez ohľadu na názor BR OSN začala 24. marca 1999 bombardovanie Juhoslávie s cieľom presadiť svoje vojnové ciele. Hoci cieľov NATO bolo viac, tak najčastejšie sa spomínalo zastavenie etnickej čistky voči Albáncom v Kosove a vytvorenie “multietnického Kosova”. NATO svojou akciou porušilo medzinárodného právo, najmä prvý princíp medzinárodného práva podľa čl. 2 Charty OSN – zákaz použitia sily v medzinárodných vzťahoch. V prípade bombardovania nešlo ani o obrannú akciu NATO, ani o akciu v súlade s mandátom Bezpečnostnej rady OSN a v podľa rez. VZ OSN 3314/74 o definícii pojmu agresia išlo jednoznačne o agresiu.

            Ako veľmi pochybne zneli dôvody NATO o tom, že aliancia chcela zabrániť etnickým čistkám, bolo zrejmé aj z toho, čo sa dialo len o trochu ďalej na východ. Práve v tom istom čase jeden z členských štátov NATO Turecko vykonával oveľa väčšiu a krvavejšiu akciu voči kurdskému obyvateľstvu vo východnej Anatólii v Turecku. . Nechcem hodnotiť konflikt medzi Tureckom a Kurdami jednostranne, ale vzhľadom na súčasné boje v Kosove si nemožno si nevšimnúť práve tento konflikt. Boje tureckej armády voči Kurdom, ktoré s prestávkami prebiehali už od roku 1984, priniesli mnoho obetí: http://newsgroups.derkeiler.com/Archive/Soc/soc.culture.indian/2005-08/msg00317.html . Hoci počet albánskych obetí v Kosove od začiatku konfliktu 1989 nie je jasný, možno sa domnievať, že nebol vyšší než počet obetí vo východnej Anatólii.

            Výsledkom tureckej ofenzívy bolo pritom nielen množstvo obetí, ale aj útek vedenia povstaleckej Kurdskej strany pracujúcich (PKK) z krajiny. Európske štáty odmietli sprostredkovanie v konflikte medzi PKK a Ankarou. Turkom sa nakoniec za pomoci niektorých západných tajných služieb dokonca podarilo zajať vo februári 1999 aj A. Öcalana, vodcu kurdskej PKK: http://www.nytimes.com/1999/02/20/world/us-helped-turkey-find-and-capture-kurd-rebel.html . Kvôli západnej pomoci Turecku v jeho boji proti Kurdom protestovali začiatkom roku 1999 i masy kurdských imigrantov pred ambasádami USA a ich spojencov. Troch z týchto Kurdov, protestujúcich v Berlíne pred izraelským konzulátom, dokonca zastrelili: http://www.tagesspiegel.de/politik/israelis-erschiessen-drei-pkk-sympathisanten-bei-sturm-auf-generalkonsulat-in-berlin/71672.html .

            Hlavným problémom tureckej ofenzívy voči Kurdom v roku 1999 však bolo, že tie isté západné štáty, ktoré žiadali zastavenie akcií v Kosove, vychádzali v prípade ofenzívy Turecka voči Kurdom z toho, že ide o vnútornú záležitosť Turecka. Ešte cynickejšie ale bolo, že Turecko ako člen NATO vyslalo do Juhoslávie svoje bojové lietadlá na podporu “humanitárnej akcie”: https://www.wsws.org/en/articles/1999/05/turk-m26.html . Takýto neskutočný dvojitý meter bol jasným dôkazom neserióznosti výrokov NATO o “humanitárnych dôvodoch” v Kosove. Pritom v roku 1999 bolo postavenie Kurdov vo východnej Anatólii oveľa beznádejnejšie než postavenie Albáncov v Kosove, najmä z hľadiska používania menšinového jazyka a menšinových práv..

 

                        Etnická čistka voči Srbom a Rómom v Kosove

 

           O dvojitom metri západných mocností, bombardujúcich Juhosláviu, svedčí aj to, čo sa udialo v Kosove po skončení vojny z roku 1999. Písal som o tom opakovane: http://brankof.blog.pravda.sk/2014/03/18/andrej-kiska-a-etnicka-cistka-v-kosove/ . Je všeobecne známe, rez. BR OSN1244 (1999), ktorá zakončila vojnu NATO s Juhosláviou v roku 1999 garantovala bezpečný návrat všetkým, aj srbským utečencom. Lenže miesto sľubovaného multietnického Kosova začali Albánci svoju etnickú čistku, len v obrátenom garde proti Srbom a Rómom.

           Z údajov UNHCR, ako aj viacerých mimovládnych organizácií, vyplýva, že z Kosova pred Albáncami zutekalo vyše štvrť milióna ne-Albáncov, prevažne Srbi, ale aj viac ako 30 000 Rómov. Rómovia sa ocitli v obzvlášť ťažkej pozícii, ani Srbi ani Albánci si k nim žiaden blízky vzťah nevytvorili. Že však aj Rómovia zutekali z oblastí kontrolovaných Albáncami pod ochranu srbskej vlády, dokonca ešte v časoch S. Miloševiča, je veľmi jasným signálom o situácii národnostných menšín v Kosove. Je zaujímavé, že západné inštitúcie sa rady stavajú do pozície obrancov rómskej menšiny, hoci tam, kde majú možnosť situáciu Rómov utvárať priamo ako napr. v Kosove, zásadne zlyhávajú. Napriek západnej kontrole Kosova od roku 1999 boli práva Rómov v tejto oblasti potlačované viac než inde v Európe. Je paradoxné, ako sa západné inštitúcie dožadujú práv Rómov v krajinách strednej Európy a súčasne ako tolerujú etnickú čistku voči Rómom v Kosove…

           Téma etnickej čistky voči Srbom a Rómom v Kosove je v západných médiách jednou z cielene opomínaných tém. Západní politici chcú predstavovať kosovo ako svoj úspech a preto sa o trvajúcej etnickej čistke nesmie príliš nahlas hovoriť. Aj v médiách sú kritické hlasy umlčované. Existuje známy príklad filmu “Uloupené Kosovo”, ktorý Česká televízia propagandisticky zcenzurovala. Ani na tzv. filmových festivaloch o ľudských právach sa o utečencoch  z Kosova dnes nesmie príliš hovoriť. Kým vyháňali Srbi Albáncov, išlo o jednu z hlavných tém mediálneho spravodajstva. Keď však po zásahu NATO začala v Kosove etnická čistka v opačnom garde, tak sa mediálna pozornosť vytratila.

           Dnes je Kosovo “etnicky čistejšie” než za S. Miloševiča a zdá sa, že Srbi v Kosove nemajú perspektívu. Aj voči tým Srbom, ktorí ešte z Kosova ešte neušli, používajú Albánci najrôznejšie šikany. Od administratívnych prekážok s dovozom srbských tovarov a liekov, na ktorých sú mnohé srbské gettá závislé, až po snahu o obmedzenie kontaktov medzi Kosovskou Mitrovicou a Belehradom.

           Je smutné, že západné inštitúcie všetky tieto šikany tolerujú. Na západe len nemnohí dokázali povedať pravdu o tom, čo sa v Kosove deje, a aj to len po výbuchoch brutálneho albánskeho násilia voči menšinám v Kosove. Niektoré inštitúcie počas brutálneho etnického násilia v Kosove v roku 2004 začali hovoriť o „etnickej čistke proti ne-Albáncom“, napr. Parlamentné zhromaždenie Rady Európy v rezolúcii 1375 (2004) . Avšak celkový záujem zaoberať sa etnickou čistkou nie je na západe prítomný.

           Prístup západných inštitúcií ku Kosovu je pokrytecký a hanebný. Miesto deklarovaných ideálov o ľudských právach a “multietnickom Kosove” začali západné mocnosti presadzovať jednostranné riešenia pre Kosovo. O žiaden návrat Srbov do Kosova zjavne nemali a nemajú záujem, lebo čím menej Srbov v Kosove bude, tým menej etnického napätia… A túto etnickú čistku volajú “stabilizáciou” Kosova!

 

                        Status Kosova ako prakatastrofa 21. storočia

 

            Tragédia menšín v Kosove je určite veľmi smutná, ale pre medzinárodné vzťahy je azda ešte väčším mementom otázka statusu Kosova. Je dobre známe, že vojnu v Kosove zakončila rez. BR OSN 1244 (1999). Táto rezolúcia potvrdila „suverenitu a územnú celistvosť JZR a ďalších štátov regiónu“. Srbsko je pritom nielen štátom regiónu, ale aj právnym nástupcom Juhoslávie, o ktorej rezolúcia hovorila.

            Paradoxom je, že západné mocnosti svoj postoj ku Kosovu dokázali za niekoľko rokov zásadne zmeniť. Rez. BR OSN 1244 (1999) im už nestačila, nestačila im ani faktická kontrola Kosova a tak sa miesto dodržiavania rezolúcie začali  dožadovať “nezávislosti” Kosova od Srbska. Túto nezávislosť jednostranne vyhlásili Albánci vo februári 2008 a väčšina západných mocností ju uznala ešte v tom istom roku. Táto jednostranne vyhlásená nezávislosť však bola v rozpore so záväznou rez. BR OSN 1244 (1999). Rozpor vyhlásenia “nezávislosti” Kosova s rez. 1244 (1999) nemohlo prekryť ani nezáväzné poradné stanovisko Medzinárodného súdneho dvora z júla 2010.Toto stanovisko nie je úplne bezvýznamné, ale nie je ani formálnym prameňom práva, upravujúcim status Kosova. Právnym základom zostáva stále rezolúcia BR OSN 1244 (1999) – tá je právne záväzná.

           Jednostrannosť vyhlásenia “nezávislosti” Kosova a jeho následné uznanie mnohými štátmi západu sa ukázalo ako veľmi nešťastné riešenie. A príklad Kosova sa už stihol stať precedensom pre uznávanie “nezávislosti” Abcházska a Južného Osetska a Rusi sa na to odvolávali aj v prípade Krymu. Žiaľ, Pandorina skrinka sa otvorila práve v Kosove. Je zrejmé, že keby neprišlo k jednostrannému uznaniu Kosova vo februári 2008 západnými mocnosťami, ani Rusko by v auguste 2008 neuznalo “nezávislosť” Abcházska a Južného Osetska. A zrejme aj v prípade Krymu by sa Rusko uspokojilo len s faktickou kontrolou oblasti. Len ťažko možno vysvetliť Osetom a ďalším separatistickým regiónom sveta, že oni právo na vlastný štát nemajú, hoci Albánci majú právo na dva štáty.

            Práve v Kosove sa objavil precedens, ktorý cítiť tak silno práve dnes: princíp územnej celistvosti štátov bol potlačený v prospech jednostranných akcií. Dnes si každá mocnosť vo svojej sfére vplyvu robí, čo ona uzná za vhodné a porušuje pritom medzinárodno-právne princípy bez zábran. Západné mocnosti kvôli Kosovu porušujú územnú celistvosť Srbska, hoci obdobné prípady v bývalom ZSSR odmietajú. Naopak, Rusi aplikujú “svoje medzinárodné právo”, ktoré hovorí, že porušiť územnú celistvosť Ukrajiny možno, ale územnú celistvosť Srbska nie…

            Viem, že mnohí len ťažko prijímajú fakt, že Kosovo je precedensom, ktorý ovplyvnil i udalosti na Kryme. Argumenty proti im ale chýbajú. Zatiaľ hlavným argumentom, ktoré som počul proti, boli vyjadrenia jedného analytika o “hruškách a jablkách” v TA3. V medzinárodnom práve existuje ochrana územnej integrity štátov a či sa porušovateľ spojí s niekým iným alebo či vyhlási akúsi “bábkovú nezávislosť” nie je rozhodujúce. Pochopiteľne, že Rusi sa odvolávajú na precedens porušenia územnej celistvosti Srbska v prípade svojho konania na Ukrajine a tí, ktorí podporovali jednostrannú nezávislosť Kosova, majú dnes ťažkosti zdôvodniť svoj postoj.

 

                        Pravda a lož o Kosove

 

            Veľmi ma mrzí, že 24. marca 2014, tesne pred pätnástym výročím začiatku agresie voči Juhoslávii sa aj jeden z kandidátov na prezidenta SR Andrej Kiska zaradil medzi zástancov jednostranne vyhlásenej nezávislosti Kosova. V prezidentskej diskusii na TA3 vyslovil tak, ako sa vyslovil. Povedal, že osamostatnenie Kosova zakončilo desať rokov dlhú vojnu v Kosove. Je to pritom do neba volajúci nezmysel, lebo Kosovo vyhlásilo nezávislosť v roku 2008, teda skoro desaťročie po vojne NATO a Juhoslávie a v situácii, keď Albánci vyháňali Srbov. V roku 1999 bola prijatá rez. BR OSN, ktorá garantovala územnú celistvosť Srbska, tá zakončila vojnu. A až v roku 2008 sa začalo s jednostrannou nezávislosťou Kosova.

           Rovnako je nezmyselné odvolávať sa na nemožnosť spolužitia etník po konflikte medzi Srbmi a Albáncami. To neobstojí, veď ani oveľa horšie etnické násilie nebolo v Bosne a Hercegovine dostatočným dôvodom na rozdelenie štátu.

           Je tiež smutné, že tí v SR, ktorí volajú po uznaní nezávislosti Kosova, vrátane Andraja Kisku, ignorujú etnickú čistku voči Srbom a Rómom v súčasnom Kosove. Podobné postoje sú nehanebné!

            Avšak práve kvôli obetiam etnickej čistky v Kosove si treba pripomínať, čo sa tam dialo a deje. Preto sa aj v Bratislave uskutočnia akcie ku príležitosti pätnásteho výročia začiatku agresie.

            V pondelok 24. marca 2014 o 17:00 hod. sa uskutoční pietna spomienka k výročiu začiatku bombardovania pred srbským veľvyslanectvom (Búdkova cesta 38) . V stredu 26. marca 2014 o 17:00 hod. bude na Hviezdoslavovom nám. pred sochou Hviezdoslava zhromaždenie z práva srbských a rómskych utečencov z Kosova. Verím, že na Slovensku je stále ešte dosť ľudí, ktorí chcú o Kosove počuť pravdu!

 

Francúzsko pred voľbami

30.03.2017

Medzi najdiskutovanejšie otázky súčasnosti patria témy nárastu tzv. ultrapravicových hnutí v EÚ. Najviac sa pritom spomína francúzska strana Front Nationale (FN) a jej predstaviteľka M. Le viac »

Andrej Kiska, zahraničná politika a „hybridné hrozby“

25.03.2017

Vo všeobecnosti možno povedať, že oblasť zahraničnej politiky, patrí medzi tie oblasti, kde sa prezidentovi A. Kiskovi príliš nedarí. Vystupuje síce aktivisticky, avšak samotnej problematike viac »

Biela kniha o budúcnosti Európy

16.03.2017

V posledných rokoch sa v celej Európe šíri presvedčenie, že EÚ sa nachádza v existenciálnej kríze. Signály tejto krízy sú stále viditeľnejšie, od nástupu netradičných politických síl viac »

Evanjelická DIAKONIA ECAV na Slovensku

Evanjelická DIAKONIA ECAV na Slovensku

30.03.2017 22:55

Evanjelická diakonia sa v rámci svojej činnosti a pôsobnosti zaoberá sociálno-diakonickou prácou, ktorú poskytuje pre rôzne sociálne skupiny.

Bašár Asad

Pre Trumpovu administratívu nie je prioritou Asadov odchod

30.03.2017 22:55

Spojené štáty už nebudú v rámci snáh o urovnanie konfliktu v Sýrii prioritne trvať na odchode sýrskeho prezidenta Bašára Asada.

Južná Kórea, Pak Kun-hje

Južná Kórea vydala zatykač na zosadenú prezidentku

30.03.2017 21:37

Juhokórejský súd vydal zatykač na zosadenú prezidentku Pak Kun-hje, ktorá čelí obvineniam z úplatkárstva, zneužitia právomocí a vyzradenia štátneho tajomstva.

dolára, peniaze, bankovky

CBO: Verejný dlh USA vzrastie za 30 rokov na dvojnásobok

30.03.2017 20:50

Americký verejný dlh vzrastie pri platnosti súčasných zákonov o daniach a výdavkoch po 30 rokoch na 150 percent ročného výkonu ekonomiky.

Branislav Fábry

Štatistiky blogu

Počet článkov: 173
Celková čítanosť: 635764x
Priemerná čítanosť článkov: 3675x

Autor blogu

Kategórie