Založ si blog

Rok 1989 a nedodržané záväzky voči Moskve

 

V týchto dňoch si pripomíname štvrť storočia od pádu berlínskeho múru, ktorý mal predznamenať novú, lepšiu éru v dejinách sveta a Európy. V novembri 1989 vskutku existovala jedinečná možnosť zmazať deliace čiary na európskom kontinente a vytvoriť spoločný európsky dom (ako to nazýval M. Gorbačov), ktorý by znamenal naplnenie snáh o trvalý mierový projekt v Európe. Žiaľ, udalosti roku 2014 opätovne potvrdili, že táto predstava kolosálne zlyhala. Dnes sa totiž znovu objavuje určitá obdoba studenej vojny, len s tým rozdielom, že proti sebe stoja posilnené NATO s americkým hegemónom na čele a oslabené Rusko, ktoré sa ocitá vo vojenskom zovretí západných veľmocí. Prečo prišlo k takémuto vývoju a čo z udalostí po roku 1989 najviac prispelo ku obnoveniu princípov studenej vojny v súčasnosti?

 

            Spoločný európsky dom alebo rozšírenie NATO?

 

Jednoznačne možno povedať, že zásadným dôvodom nárastu nedôvery medzi západnými veľmocami a Ruskom je nedodržanie sľubov, ktoré boli učinené M. Gorbačovovi po roku 1989. Vtedy sa pri rokovaniach o zjednotení Nemecka jednalo aj o tom, či východná časť Nemecka môže vstúpiť do NATO. Moskva nemala príliš veľa dôvodov a ani ochotu súhlasiť so vstupom NDR do členského štátu NATO a mohla kvôli tomu zjednotenie Nemecka zablokovať. Nikto by vtedy nemohol Moskvu k zjednoteniu Nemecka donútiť silou, lebo ZSSR disponoval odstrašujúcim jadrovým arzenálom. Každá snaha vnútiť Moskve riešenie vo východnej Európe bez jej súhlasu by mohla skončiť katastrofou pre celé ľudstvo. Hoci sa často robí nesprávna analógia s porážkou Nemecka v roku 1945, ZSSR nebol v roku 1989 vôbec porazený a mal stále dosť síl vyhladiť v priebehu niekoľkých hodín celý svet.

Moskva ale silu nepoužila, naopak, ústretovo súhlasila so vstupom NDR do západného Nemecka, členského štátu NATO. Urobila aj ďalšie ústupky, týkajúce sa najmä rozpustenia RVHP a Organizácie Varšavskej zmluvy. Išlo o mimoriadny krok v ľudskej histórii. Týmto krokom sa M. Gorbačov pokúsil vybudovať v Európe ovzdušie dôvery, na ktorom by mohlo spočívať skutočné odzbrojenie a vybudovanie “spoločného európskeho domu”.

Západní politici si boli vedomí toho, aké obrovské ústupky robí Moskva. Preto ideu spoločného európskeho domu verbálne podporovali, hoci k predstave o zrušení NATO sa neprihlásili. Avšak hoci žiaden dokument o zákaze rozširovania nepodpísali, ubezpečovali M. Gorbačovao neexpanzívnej politike NATO. Ani M. Gorbačov na žiadnom formálnom právnom dokumente o hraniciach NATO netrval, lebo si  uvedomoval, že záväzok nerozširovať NATO ďalej na východ nebude závisieť od právneho dokumentu, ale len od vzájomnej dôvery a ochoty partnerov dodržať slovo.

M. Gorbačov si bol vedomý, že západné štáty nezvyknú rešpektovať právne normy či podpísané dokumenty, ak to nie je v ich záujme. Príklady agresií v Kosove 1999, Iraku 2003 či útoky bezpilotnými lietadlami to v nasledujúcich rokoch jednoznačne potvrdili.. Je jasné, že aj keby sa Rusi pri jednotlivých kolách rozširovania NATO oháňali podpísanými zmluvami, USA a spol. by to vôbec nebrali do úvahy, tak ako nebrali do úvahy ani podpísanú Chartu OSN pri svojich agresiách.

M. Gorbačov v rokoch 1989 – 1991 dúfal, že nie právne dokumenty, ale atmosféra dôvery, “čestných” záväzkov a perspektíva trvalého mieru v Európe prispejú k neexpanzívnej politike NATO. Domnieval sa, že záujem Západu na spolupráci s Ruskom bude väčší než jeho snaha vojensky expandovať. V tejto veci sa ale kolosálne zmýlil: NATO pokračovalo vo svojej expanzii smerom na východ i na území bývalého ZSSR. Moskva sa ešte niekoľko krát pokúsila kompromisne definovať “posledné hranice” NATO, za Jeľcina, aj za Putina. Ani oni však neuspeli a preto dnes v Moskve panuje predstava, že jediné, čomu dokáže NATO porozumie, je mocenský odpor.

 

            NATO a východná Európa?

 

Keďže expanziu NATO smerom na východ vždy vnímali v Moskve ako veľkú hrozbu vlastnej bezpečnosti, každé ďalšie rozširovanie znamenalo nebezpečenstvo aj pre mierový odkaz roku 1989. Na Západe bolo potrebné nájsť určitý dôvod, pre ktorý by sa dala politika rozširovania ospravedlniť. Ako hlavný dôvod sa obvykle uvádzal záujem štátov strednej a východnej Európy o vstup do NATO. Lenže ono to tak nebolo. Názor malých štátov bol pre politiku západných veľmocí podružný a mediálna predstava, že NATO pri rozširovaní iba vychádzalo v ústrety postkomunistickým štátom, bola úplne nezmyselná.

Že USA a spol. nezvyknú príliš hľadieť na vôľu malých štátov, dokazuje mnoho príkladov z minulosti i zo súčasnosti. Politika, ktorú USA vykonávali a vykonávajú v Latinskej Amerike, viedla mnohokrát k zmenám nepohodlných režimov – bez ohľadu na to, čo si tamojšie štáty želali, napr. proamerický vojenský prevrat v Hondurase v roku 2009.

Okrem toho ani v strednej a východnej Európe nebolo vnímanie USA a expanzie NATO úplne jednoznačné. Určite existovali krajiny, ktoré mali vzhľadom na vlastnú minulosť záujem o členstvo v NATO, napr. pobaltské štáty alebo Poľsko. Existovali však aj štáty, ktoré mali odlišné historické skúsenosti a záujmy. Medzi tie krajiny patrila i Slovenská republika, ktorá nevnímala Rusko ako hlavnú hrozbu svojej bezpečnosti a pre ktorú NATO nepredstavuje záruku obrany. Písal som o tom tu: http://brankof.blog.pravda.sk/2014/04/04/ako-je-to-s-bezpecnostnymi-garanciami-nato/ .

Západné mocnosti však aktívne vykonávali nátlak v postkomunistických krajinách, aby sa tieto uchádzali o členstvo v NATO. Každý, kto začal váhať, sa dostal pod tlak a rétorika USA bola niekedy veľmi ostrá, napr. keď ministerka zahraničných vecí USA M. Allbright označila Slovensko za “čiernu dieru”. Naopak, poslušní politici krajín strednej a východnej Európy začali pre svojich občanov organizovať “informačné kampane“. Aj na Slovensku si pamätáme informačnú kampaň “Načo NATO?”, ktorá začala pred naším vstupom do NATO. Zo štátneho rozpočtu, ktorý platia aj odporcovia NATO, sa vtedy urobila jednostranná mediálna kampaň pre zvýšenie podpory.

Nálady na Slovensku neboli rozširovaniu NATO príliš naklonené a ako je dobre známe, v roku 1997 sa dokonca konalo referendum o vstupe do NATO. To referendum bolo neplatné kvôli tomu, že sa nedosiahla ústavou požadovaná účasť nadpolovičnej väčšiny všetkých voličov (ako pri väčšine referend v SR). Napriek tomu, nie je bez významu, že zo zúčastnených vyše obrovská väčšina hlasovala proti vstupu do NATO. Iste, je jasné, že účasť na referende ovplyvnili aj vtedajšie vnútropolitické problémy v SR (otázka priamej voľby prezidenta), avšak po takom výsledku sa o úprimnej snahe SR vstúpiť do NATO dalo pochybovať. Nakoniec sa v parlamente aj tak rozhodlo bez ohľadu na názor občanov. Veď vstup do NATO bola príliš vážna téma, aby o nej mohli v “demokratickom” štáte rozhodovať občania…

Podobne podivne prebehlo aj rozhodovanie o vstupe do NATO v Parlamente ČR v roku 1997. Nadpolovičná väčšina poslancov totiž voličom sľubovala, že o vstupe do NATO vypíšu referendum. Išlo o strany ČSSD, KSČM, ZPR-RSČ, ktoré v poslaneckej snemovni tvorili tesnú väčšinu. Poslanci sociálnej demokracie si však “uvedomili”, že toľko demokracie je až príliš a preto počas hlasovania o ratifikácii vstupu už na referende netrvali. Aj českým poslancom bolo jasné, že v skutočnosti sa o rozširovaní NATO rozhodlo vo Washingtone či v Berlíne a oni pritom hrali len vedľajšiu úlohu.

 

             Rok 1989 a úloha ekonomiky

 

Veľmi často sa diskutuje aj o tom, že ZSSR sa v roku 1989 ocitol v zlej ekonomickej situácii a preto spravil ústupky voči Západu. Objavuje sa teória, že Západ ZSSR “uzbrojil”. Samozrejme, že výdavky na zbrojenie ZSSR v 80-tych rokoch veľmi zaťažovali, avšak ZSSR mohol v roku 1989 výrazne znížiť výdavky na zbrojenie a ani tak by si západné štáty nedovolili začať vše zničujúcu globálnu katastrofu v podobe priamej vojny.

M. Gorbačov a jeho ľudia v roku 1989 ale nerozmýšľali v účtovných kategóriách, čo sa neskôr tiež ukázalo ako chyba. Keby im išlo o to, ústupkami voči Západu zlepšiť ekonomickú situáciu doma, určite by si nechali zmeny vo východnej Európe lepšie zaplatiť. Za svoje ústupky mohli žiadať stovky miliárd dolárov a najmä Nemecko by ich zaplatilo oveľa radšej, než by riskovalo nukleárnu vojnu. Moskva však práve tým, že chcela novú politiku a neuvažovala v egoistických kategóriách hospodárnosti svojich krokov, vzbudila nádej na lepšiu budúcnosť. Zásadne tým ale poškodila vlastnú ekonomiku.

Hoci je pravda, že v roku 1989 existovali mnohé problémy sovietskej ekonomiky, najmä deficit na strane spotreby, situácia nebola zďaleka až tak zlá ako za B. Jeľcina v 90-tych rokoch. Moskva mala v roku 1989 ešte stále kam ustupovať. Stačí si spomenúť, že až do roku 1998 sa hospodárska situácia v Rusku systematicky a zásadne zhoršovala, hoci reformy mali podľa pôvodných plánov priniesť zlepšenie.

Veľmi zásadný podiel na hospodárskom debakli 90-tych rokov mali recepty prebraté od západných poradcov, niekedy predstavované ako “pomoc pri transformácii”. Ich ultraliberálne predstavy a najmä “všeliek” v podobe privatizácie verejného majetku viedli k ekonomickej katastrofe v Rusku. Pri privatizácii sa stratili jednorazové zdroje v hodnote nevyčísliteľných stoviek miliárd dolárov, veď za B. Jeľcina a jeho západných poradcov prešla veľká väčšina verejného majetku do súkromných rúk.

Rusko prežilo aj smutné 90-te roky a za V. Putina zažilo dlho nevídaný hospodársky rast, ktorý by Rusku v roku 2000 žiaden zo západných poradcov nepredpovedal. Rusku sa podarilo minimalizovať verejný dlh (13% HDP), zveľadiť svoje devízové rezervy a mimoriadne zvýšiť životnú úroveň obyvateľstva. Za B. Jeľcina Rusko za strednou a východnou Európou veľmi zaostávalo, dnes ju v ekonomických ukazovateľoch predbieha.

Dnes na západe mnohí zľahčujú hospodárske úspechy za V. Putina odkazom na vysoké ceny ropy a plynu v tomto storočí. Vysoké ceny sú síce pravda, ale aj príjmy z ropy by sa dali rozkradnúť, keby v Rusku naďalej vládli rovnakí ľudia ako za B. Jeľcina. Ani dnes nie je jednoduché ochrániť príjmy štátu pred rôznymi finančnými skupinami a keby V. Putin a jeho ľudia rozdávali vysoké príjmy z ropy tak, ako v 90-tych rokoch Jeľcinovi poradcovia, nikdy by hospodárske úspechy neprišli.

Tieto fakty však predstavujú zásadnú výzvu i pre Západ. Na Západe si totiž v 90-tych rokoch zvykli na predstavu, že oni majú tie správne recepty na riešenie ekonomiky a Rusko sa nimi má riadiť. To, že Rusko za V. Putina predbehlo vo veľkosti HDP na 1 obyv. také krajiny EÚ ako Poľsko alebo Maďarsko, neprijímajú západní ani ruskí zástancovia “reforiem” ľahko.

Mnohí na Západe nesú ťažko práve to, že hospodársky vývoj v súčasnom Rusku je obrovskou výzvou pre západné neoliberálne dogmy. Samotný V. Putin určite nepredstavuje nejakého ideologického odporcu kapitalizmu, prakticky však ukázal, že “silný štát” môže mať svoje miesto v ekonomike. Za B. Jeľcina sa uplatňovali decentralizačné a privatizačné manuály zo Západu a vtedy Rusko neustále upadalo. Naopak, keď začal V. Putin odlišnú ekonomickú politiku a miesto privatizácie koncentroval energetické koncerny v rukách štátu, Rusku sa začalo dariť.

 

            Partnerský model?

 

Po roku 1989 sa západný pocit prevahy voči Rusku prejavil nielen v povýšeneckých ekonomických radách, ale aj v politických krokoch. Napriek široko deklarovanému partnerskému vzťahu, na Západe nedokázali urobiť v podstate nič, čím by ideu partnerstva naplnili. Vytvorenie Rady NATO – Rusko sa ukázalo ako prázdna forma, keďže Rusku sa nepriznala možnosť spolurozhodovať o podstatných otázkach NATO, najmä nie o otázke rozširovania na východ. Vznikli aj projekty štyroch spoločných priestorov, zmluva o partnerstve s EÚ, ukázali sa však ako úplne nedostatočné a neefektívne.

Západ totiž dával stále najavo, že do rozhodovania o podstatných veciach v Európe Rusov nepustí. Najočividnejším dôkazom tohto prístupu sa stal konflikt v Kosove, kde NATO porušilo medzinárodné právo pri svojej vojenskej agresii z roku 1999. Rusko pritom opakovane preukázalo na Balkáne ochotu rešpektovať západné názory, napr. keď v roku 1995 súhlasilo so zásahom v Bosne. Aj v roku 1999 sa Rusko pokúšalo intenzívne hľadať riešenie konfliktu v Kosove, NATO však rozhodlo bez súhlasu Ruska. V roku 1999 išlo o mimoriadne očividný dvojitý štandard NATO, veď do bombardovania Juhoslávie sa zapojili aj tie členské štáty NATO, ktoré v tom čase viedli na vlastnom území oveľa krvavejšiu vojenskú akciu než Srbi, napr. Turecko voči kurdskej PKK. Zásah v Kosove navyše skončil vyhnaním väčšiny srbského etnika z Kosova – tí sa dodnes nemohli vrátiť. To blamovalo aj západnú rétoriku o “multietnickom Kosove”. Vojna v Kosove veľmi intenzívne ovplyvnila ruskú verejnosť i politikov. V ruskej verejnosti práve vtedy zanikli mnohé ilúzie o civilizačných hodnotách Západu a posilnilo sa presvedčenie, že iba moc tvorí právo. Ďalšie agresie západných veľmocí na Blízkom Východe uvedený pocit umocnili.

Západ mohol v mene odkazu roku 1989 urobiť ešte mnohé iné ústretové kroky voči Rusku, ale ich neurobil. Pre ruskú verejnosť je veľmi citlivá napr. vízová otázka. Otázka slobody pohybu bola v roku 1989 jednou zo zásadných tém pri politických zmenách. Všetci sa pamätáme, aké bolo pre Slovákov  dôležité, aby mohli bez komplikácií jazdiť do Rakúska. Podobne aj ruskí občania očakávali, že po roku 1989 budú môcť slobodne bez víz cestovať do západnej Európy. EÚ však zaujala veľmi odlišný postoj a priestor pre cestovanie ruským občanom prísne obmedzovala. Dokonca ešte aj v 90-tych rokoch mohli Rusi cestovať do postkomunistických krajín bez víz, avšak po rozšírení EÚ museli nové členské štáty zaviesť víza. Rozšírenie EÚ teda prinieslo Rusom menšiu možnosť cestovať. Rusko dnes pracovný trh EÚ vôbec neohrozuje, nakoľko samo predstavuje magnet na pracovnú silu a má bezvízové styky s inými bohatými štátmi sveta, napr. s Izraelom. Lenže EÚ, ktorá dlhodobo hlásala víziu partnerstva s Ruskom, bezvízový styk nedovolila. I keď do EÚ môžu bez víz cestovať i občania oveľa chudobnejších krajín, ako napr. Guatemala alebo Mexiko. Je zrejmé, že bezvízovému styku s Ruskom bráni hlavne iracionálna rusofóbia v EÚ.

Ďalšou veľkou otvorenou ranou vo vzťahu EÚ a Ruska je diskriminačné zaobchádzanie s ruskou menšinou v Pobaltí. V Estónsku a Lotyšsku po roku 1991 odňali väčšine miestnych Rusov občianstvo a volebné právo ako “potomkom okupantov”. A získať ho môžu len na požiadanie po náročných skúškach. Predstavme si, že by sa SR podobne zachovala k príslušníkom maďarskej menšiny. Pamätáme si, ako nás EÚ kritizovala za oveľa menšie obmedzovania práv maďarskej menšiny v 90-tych rokoch? Prečo je v prípade ruskej menšiny v Pobaltí Brusel o toľko viac tolerantný? Žiaľ, aj tento prístup prispieva k sklamaniu z vývoja po roku 1989 medzi ruskými občanmi. Ako majú veriť európskym vyjadreniam o diskriminácii práv menšín v Rusku, napr. sexuálnych, keď EÚ toleruje pobaltské praktiky?

 

             Návrat k studenej vojne

 

Obdobie po roku 1989 sa dnes završuje a završuje sa neslávne – návratom k určitej forme studenej vojny. Konflikt na Ukrajine je z veľkej časti opakovaním minulých rozporov, akurát sa deje oveľa viac na východe. Tendencia Západu ignorovať názory Ruska, ktorá sa objavila počas prípravy asociačnej dohody s Ukrajinou, tomuto vývoju napomohla. EÚ nebola ochotná v roku 2013 diskutovať s Ruskom o budúcnosti Ukrajiny a Rusko nebolo ochotné vzdať sa vplyvu na Ukrajine. Preto sa dnes znovu objavuje Európa rozdelená a v konfrontácii. To je dôkaz neúspechu vývoja po roku 1989.

V minulom konflikte stálo Slovensko na jednej, dnes na opačnej strane. Stojíme na strane transatlantickej Európy, ktorá smeruje k čoraz užšej spolupráci s USA, či už cez NATO alebo cez TTIP. Proti nám stojí zasa eurázijská Európa, ktorá hľadá užšie vzťahy s Čínou. Číne vyhovuje, keď Západ vníma ako svojho hlavného nepriateľa Rusko, lebo tak môže v pokoji posilňovať svoju pozíciu. Transatlantická aj euroázijská Európa sa dnes kvôli vlastnému konfliktu nachádzajú v ekonomických problémoch a z konfliktu profitujú najmä neeurópske mocnosti – USA a Čína.

 

 

Kríza režimu v Saudskej Arábii?

17.11.2017

Ako je dobre známe, začiatkom tohto mesiaca prekvapila celý svet vlna masívneho zatýkania vysokých politických funkcionárov a podnikateľov v Saudskej Arábii. Medzi zatknutými sa objavili aj viac »

Nová bezpečnostná stratégia: skončí premiér Fico ako rusofób?

04.11.2017

V súčasnosti sa na Slovensku pripravuje strategický dokument v oblasti bezpečnosti s názvom Bezpečnostná stratégia SR (ďalej len „BS“). Dokument už prešiel medzirezortným pripomienkovým viac »

Katalánsko po deklarácii nezávislosti

19.10.2017

Niet pochýb, že jednou z hlavných otázok súčasnej Európy je téma budúceho vývoja Katalánska, ktoré 9. októbra 2017 prijalo Deklaráciu nezávislosti s odkladným účinkom. Vývoj udalostí viac »

PZ SR

Zrážku troch vozidiel neďaleko Šamorína neprežili dve osoby

23.11.2017 21:38

Ďalšie tri osoby sú v opatere Záchrannej zdravotnej služby.

sud, justicia, sudy

Svedok vraždy bosa Sýkoru strieľal na pumpe

23.11.2017 21:34

V rukách polície skončil muž, ktorý svedčí v prípade popravy mafiánskeho bossa z Bratislavy.

Návšteva Putina v Nemecku

Začalo nemecko-ruské fórum, pozdravy zaslali Merkelová aj Putin

23.11.2017 20:57

Diskusné fórum sa koná v čase, keď sú nemecko-ruské vzťahy stále ťažko poznačené ruskou anexiou ukrajinského Krymu z roku 2014.

Ropa, plyn, nafta, benzín

Minister Oreškin: Dohoda s kartelom OPEC poškodzuje ruskú ekonomiku

23.11.2017 20:18

Hospodársky rast Ruska bol v októbri negatívne ovplyvnený dohodou popredných producentov ropy o obmedzovaní ťažby, vyhlásil ruský minister.

Branislav Fábry

Štatistiky blogu

Počet článkov: 195
Celková čítanosť: 724434x
Priemerná čítanosť článkov: 3715x

Autor blogu

Kategórie