Založ si blog

Dilema poprevratového roku na Ukrajine

 

Dňa 22. februára uplynie rok od vyvrcholenia protiústavného prevratu, ktorý priviedol k moci na Ukrajine tzv. predstaviteľov Majdanu. Ako možno charakterizovať prvý rok ich vládnutia? Myslím, že rok vlády novej moci v Kyjeve pripomína osud hazardného hráča, ktorý po každej prehratej hre túži zvýšiť vklad a vyhrať, hoci už nemá nič, čo by mohol do hry vložiť. Poprevratová vláda v Kyjeve sa nevyhla obvyklému riziku hazardéra, ktorý na začiatku vyhral veľkú sumu a potom sa mu zrazu prestalo dariť. P. Porošenko, A. Jaceňuk a spol. zažili veľkú výhru, keď úspešne vsadili na revolúciu na Majdane a stávku na násilie potom zvyšovali, až kým im nedošli zdroje. Následne si začali požičiavať a chcú si požičiavať naďalej. Šanca na veľkú vojenskú alebo diplomatickú výhru je pritom to jediné, v čo ešte môžu P. Porošenko a A. Jaceňuk dúfať. Bez obrovského vojenského albo diplomatického víťazstva sa ocitnú v pozícii skrachovaných hráčov, ktorí nebudú schopní zabezpečiť pre svojich občanov vôbec nič

.

Napriek týmto neružovým perspektívam by P. Porošenko a spol. mali s hazardom konečne prestať: šance na veľký úspech Kyjeva v občianskej vojne nie sú veľké a Západ vrátane Slovenska by nemal podporovať tých, ktorí ešte stále nerealisticky tvrdia, že vedú na Ukrajine “protiteroristickú operáciu”. Kým totiž Kyjev  tvrdí, že predstavitelia ľudových republík sú teroristi, deklaruje, že ich nepovažuje za partnerov pre hľadanie kompromisu. A uznať ľudové republiky ako zmluvnú stranu pre dohodu z Minska vôbec nemieni. Lenže práve tým sa vlastne ohrozuje celý Minsk 2.0. Je tiež príznačné, že obe dohody z Miska, aj septembrovú, aj februárovú, sa podarilo uzavrieť práve vtedy, keď mali ľudové republiky vojensky navrch a bolo pre ne vojensky výhodnejšie v boji pokračovať. Naopak, keď sa na jar 2014 zdalo, že prevahu vo vojne získava Kyjev, prímerie sa uzavrieť nedarilo. Aj to svedčí o tom, aký je postoj Kyjeva k vojne a mieru.

 

Dohoda z Minska z 12. februára 2015 poskytuje určitú šancu, ako skončiť konflikt a to napriek tomu, že v dohode je mnoho neznámych. Hlavnou neznámou je ale otázka finality vzťahu medzi Kyjevom a Donbasom. Pojem “špeciálny status” môže mať rôzny obsah a tu budú ešte dlho medzi stranami existovať ostré rozpory. Pre obyvateľov ľudových republík nie je po toľkom krviprelievaní predstaviteľná žiadna nadvláda Kyjeva, zatiaľ čo Kyjev nie je ochotný vzdať sa ani časti svojej suverenity v prospech Donbasu. O to väčšmi musí novú moc v Kyjeve mrzieť spôsob, ako predstavitelia Majdanu v priebehu roka prešustrovali jednotu Ukrajiny.

 

            Majdanom prešustrovaná jednota

 

Revolucionári z Majdanu premrhali šancu na udržanie jednotnej Ukrajiny niekoľko krát. Keby postupovali s rozumom a trpezlivosťou, mohli získať ústavnú vládu nad celou krajinou a to bez vojny. Nevedeli však robiť vôbec žiadne kompromisy ani ústupky, nedokázali využiť črtajúce sa možnosti na skutočnú dohodu jednotlivých častí štátu a tým rozvrátili svoju vlasť.

 

Prvá veľká príležitosť na stabilizáciu situácie sa revolucionárom črtala 21. februára 2014, keď sa lídrom Majdanu podarilo uzavrieť dohodu s prezidentom V. Janukovyčom, ktorú mali garantovať traja ministri zahraničia krajín EÚ. Výsledkom dohody mali byť predčasné prezidentské voľby a s nimi spojená zrejmá volebná porážka V. Janukovyča. Toto by znamenalo úspešný a hladký spôsob prebratia moci lídrami Majdanu. Lenže lídrom Majdanu sa nechcelo čakať ani minútu a preto hneď po uzavretí dohody pripravili okamžité prebratie moci v rozpore s práve uzavretou dohodou. Ten istý A. Jaceňuk, ktorý jeden deň podpisoval dohodu s V. Janukovyčom, hneď na to uskutočnil protiústavné zvrhnutie prezidenta, vďaka čomu získal post premiéra Ukrajiny.

 

Na prvý pohľad vyzeral celý prevrat ako veľké víťazstvo a majdanistické sily ešte stihli v záchvate velikášstva protiústavne odvolať tretinu ústavných sudcov, vymenovať jednostrannú prozápadnú vládu a urobiť provokatívne kroky, napr. vo vzťahu k menšinovým jazykom. V reakcii na to však začali prichádzať do Kyjeva znepokojujúce správy. V niektorých regiónoch, tradičných baštách V. Janukovyča, odmietli uznať sériu protiústavných krokov Majdanu a začali spochybňovať ústavnú garanciu územnej celistvosti Ukrajiny.

 

Udalosti na Kryme z marca 2014 značne schladili revolučnú eufóriu predstaviteľov Majdanu. Nová moc v Kyjeve však napriek tomu na svoje metódy z Majdanu nezanevrela a naďalej presadzovala svoje zámery voči odlišným skupinám konfrontačne. Najmä masaker protimajdanských aktivistov v Odese z mája 2014 bol veľkým mementom pre všetkých odporcov Majdanu.

 

Po prevrate tak premrhali majdanistické sily druhú príležitosť ako zabrániť rozpadu Ukrajiny. Keby v mesiacoch po prevrate dokázal Kyjev s nesúhlasiacimi regiónmi seriózne rokovať o novej územno-organizačnej forme štátu, mohol snáď jednotu krajiny udržať. Lenže predstavitelia  Majdanu trvali na prísne unitárnom modeli Ukrajiny a ponúkali odporcom maximálne tak “decentralizáciu” unitárneho štátu. Nová moc v Kyjeve po úspešných krvavých akciách na Majdane a v Odese bola presvedčená, že sila je najlepšou metódou riešenia sporov. Pritom na jar 2014 by kompromis Kyjeva s Donbasom zrejme podporila aj Moskva, ktorá ostentatívne odmietla uznať jednostranné vyhlásenie nezávislosti ľudových republík v máji 2014.

 

            Zvláštny status pre “teroristov”?

 

Kyjev však svojím postupom na jar 2014 vylúčil dohodu s Donbasom. Miesto zohľadnenia názoru ľudu na východnej Ukrajine sa Kyjev pokúsil dohodnúť s niektorými nepopulárnymi oligarchami, aby tí za pomoci svojich súkromných armád spacifikovali nespokojné regióny. Kolomojskému v Dnepropetrovsku sa to z veľkej časti podarilo, Tarutovi v Donecku nie. Dohoda s niekoľkými oligarchami na záchranu jednoty Ukrajiny nestačila a preto sa začala “protiteroristická operácia“. Už samotný názov operácie dokazoval, že Kyjev nemá záujem o kompromisný výsledok – s teroristami totiž nemožno seriózne rokovať. Lenže práve “protiteroristická operácia” vyvolala skutočný teror na východe štátu: začali vojenské operácie, ktoré spôsobili tisíce mŕtvych a milión utečencov z Donbasu do susedného Ruska. V priamom boji sa Kyjev proti “teroristom” z ľudových republík nedokázal presadiť ani morálne ani vojensky. Ľudové republiky mali silnejšiu motiváciu a odhodlanie, bránili sa útoku a bojovali na “svojom” území. Ofenzíva Kyjeva do Donbasu tak dopadla neslávne – sily P. Porošenku boli do septembra 2014 porazené.

 

Napriek porážke kyjevských síl z leta 2014 nebola ešte stále šanca na udržanie jednoty Ukrajiny stratená. Bolo potrebné sa s Donbasom dohodnúť na trvalom rozdelení moci. Kyjev si však ani na jeseň 2014 nechcel pripustiť, že treba urobiť meritórne ústupky. Ukrajinský zákon o zvláštnom statuse pre Donbas bol hrubým výsmechom akýchkoľvek skutočných ústupkov. Najlepšie to dokazuje jednoduchý spôsob, akým ho kyjevská moc neskôr zrušila. Zrušenie bolo dôkazom , že celý špeciálny status bol založený na svojvôli kyjevského parlamentu a bol úplne v rukách P. Porošenku či A. Jaceňuka. Navyše špeciálny status mal byť vytvorený iba na 3 roky. Tri roky boli veľmi málo, veď za tri roky len sotvakto v Donbase mohol zabudnúť na “protiteroristickú operáciu”.

 

Idea P. Porošenku so špeciálnym statusom bola pritom veľmi priehľadná: Na tri roky sa mal prijať zákon, ktorý by vytvoril zvláštny status Donbasu ako špecifickej súčasti Ukrajiny. Keďže by však išlo iba o zákon, jeho predĺženie by zostalo plne v rukách Kyjeva a zákon i zvláštny štatút by tak po troch rokoch hladko zanikli. Medzitým by sa ale pripravila a prezbrojila ukrajinská armáda, ktorá by región jednoducho ovládla, nakoľko jednotky ľudových republík by museli odzbrojiť. A Porošenko by tak do ďalších prezidentských volieb v roku 2019 vstúpil ako “zjednotiteľ”. V Donbase však na priehľadný Porošenkov trik nepristúpili. A pokus o vojenské riešenie z januára 2015 opäť iba zvýšil frustráciu predstaviteľov Kyjeva.

 

            Nový ústavný model Ukrajiny?

 

Napriek tomu, že situácia sa nevyvíja tak, ako by si to P. Porošenko a spol. želali, ešte stále u nich vládne predstava, že “zvláštny status” neznamená žiadnu zásadnú zmenu územno-organizačného členenia Ukrajiny. Táto predstava je nebezpečná, ale veľmi presne zodpovedá taktike Majdanu, ktorý svojou tvrdošijnosťou a neochotou ku kompromisom nakoniec dokázal vytlačiť V. Janukovyča z Kyjeva. Taktika nekompromisnej idey jednostranného riešenia, ktorá sa tak osvedčila v uliciach Kyjeva, však vo vzťahu k ľudovým republikám úspech neprináša a zrejme ani neprinesie. Bez zásadných ústupkov v územno-organizačnom členení Ukrajiny Donbas so žiadnym statusom súhlasiť nebude.

 

Veľmi zjednodušene, pre budúci status Ukrajiny a Donbasu prichádzajú do úvahy tri základné modely:

1.) unitárny model,

2.) federálny model,

3.) medzinárodný mandát.

 

Hlavnou ideou Kyjeva pre “špeciálny štatút” je zachovanie unitárnej Ukrajiny na základe ukrajinskej ústavy. Najlepšie túto ideu odrážajú zákonodarné iniciatívy Kyjeva o špeciálnom štatúte z jesene 2014. Je to teda model vzťahu Kyjeva a Donbasu, ktorý znamená prenos niektorých práv na orgány v Donbase, ktoré ale možno z hľadiska ústavy meniť podľa vôle a uváženia parlamentu v Kyjeve. Podobne by to platilo pre “amnestiu”: nemožno vylúčiť, že raz nejakého populistu zo západnej Ukrajiny napadne zrušiť amnestiu pre “teroristov”.  Práve preto je ústavný status dohody o Donbase a akejkoľvek “amnestie” veľmi dôležitý a v unitárnom modeli Ukrajiny aj dosť otázny. Čisto unitárny model Ukrajiny však orgány v Donbase zrejme dobrovoľne akceptovať nebudú a preto uvedené riešenie môže byť iba výsledkom úplnej vojenskej porážky ľudových republík. Situácia na fronte tomu zatiaľ nenasvedčuje.

 

Druhý model, federálny model môže existovať v rôznych formách a vôbec nemusí byť oficiálne označený ako federálny: v minimálnej verzii by to znamenalo status federálnych subjektov pre ľudové republiky a deľbu moci s Kyjevom. Federálny model by však mohol znamenať aj to, že Donbas by mal blokačnú možnosť v zásadných otázkach štátu. V určitom prípade by predstaviteľ Donbasu mohol byť aj členom kolektívneho prezídia krajiny. Napr. v Bosne sedí v prezídiu moslimský, srbský i chorvátsky zástupca. Na Ukrajine by kľudne mohol fungovať aj predstaviteľ Donbasu v nejakom kolektívnom vedení štátu. To by vyžadovalo od všetkých strán trvalé hľadanie kompromisov. Avšak mier je práve o hľadaní kompromisov. Celkovo, federálny model je pritom dnes maximum, ktoré môže dnes Kyjev z hľadiska územnej celistvosti dosiahnuť bez úplného vojenského víťazstva. Áno, federálny model je ešte stále možný, avšak aj ten bude s každou kvapkou krvi ťažšie zrealizovať.

 

Tretím modelom pre Ukrajinu je model medzinárodného mandátu a garancií. Tento model by znamenal, že Ukrajina by sa vzdala faktickej kontroly nad Donbasom výmenou za formálny prísľub uznania územnej celistvosti štátu. Mohlo by ísť o analógiu modelu Kosova podľa rez. 1244/99, ktorá zakazovala jeho nezávislosť, ale srbské štátne orgány tam úplne stratili kontrolu. Treba otvorene povedať, že Donbas nemá o nič menšiu legitimitu žiadať takýto status než Kosovo v roku 1999. V Kosove sa v roku 1999 nediala o nič horšia čistka, než akú uskutočňujú kyjevské sily na východe Ukrajiny. A utečencov a mŕtvych na východnej Ukrajine je viac než bolo pri začiatku bombardovania NATO v marci 1999. Belehrad pritom na rozdiel od Kyjeva dokázal nad Albáncami v Kosove  v rokoch 1998-99 vojensky zvíťaziť. Model podobný Kosovu po roku 1999 je ale pre Kyjev úplne neprijateľný, musela by mu ho vnútiť Moskva tak ako ho NATO v roku 1999 vnútilo Belehradu. V. Putin sa však zatiaľ nechystá bombardovať Kyjev.

 

             Koniec čierno-bieleho videnia

 

Veľký problém spočíva v tom, že nová moc v Kyjeve doteraz nechcela robiť kompromisy. Revolúcia na Majdane bola násilným a nekompromisným prebratím moci v rozpore s ústavou štátu. Nová moc si zvykla, že konfrontácia je lepším spôsobom riešenia sporov než kompromis. Na víťaznej vlne sa niesli predstavitelia Majdanu až dovtedy, čo zažili neúspechy na Kryme a v Donbase. Porážka na východnej Ukrajine tak priviedla Kyjev do zložitej situácie: vojensky zvíťaziť nevie, ale kompromisy robiť nechce. Robiť kompromisy sa v Kyjeve učia len veľmi pomaly. Mier na Ukrajine však závisí od toho, ako rýchlo sa to P. Porošenko a spol. naučia.

 

Kyjev by si mal pritom uvedomiť, že neochota robiť zásadné ústupky iba prehlbuje rozdelenosť Ukrajiny. Predstava, že sa dá obnoviť predvojnová unitárnosť Ukrajiny, nie je reálna a treba hľadať nové ústavné zriadenie pre Ukrajinu. Dnes už nestačí to, čo mohlo stačiť ešte pred rokom. Treba vytvoriť nový model Ukrajiny a pri hľadaní tohto modelu si treba vziať príklad z iných konfliktov v Európe.

 

Tu by si mal do svedomia viac vstúpiť i Západ. Ten v reakcii na etnické konflikty na Balkáne presadzoval obmedzovanie suverenity štátov za účelom etnického zmieru a dotknuté štáty pritom vôbec nešetril. Doterajšia politika EÚ vo vzťahu k etnickým konfliktom na východe Ukrajiny je ale diametrálne odlišná než napr. v Kosove. To sa ukazuje ako veľmi nedôveryhodný a neprincipiálny postoj. Žiaľ, EÚ je vo vleku USA, ktoré vnucujú Bruselu čierno-biele videnie konfliktu na Ukrajine. A nástroje EÚ na riešenie krízy, teda ekonomické sankcie, sú tiež neúčinné. Napokon, zvlášť provokatívne a poburujúce je prijatie posledných sankcií po Minskej dohode z 12. februára, čo spochybňuje postavenie EÚ ako garanta dohody z Minska.

 

Americká agresia a nové sýrske Kosovo?

06.07.2017

Jedným z charakteristických javov v mesiaci jún bolo opätovné vyhrocovanie situácie v Sýrii: USA a ich spojenci sa svojim bombardovaním sýrskeho územia začali nebezpečne zahrávať s možnosťou viac »

Brániaca sa demokracia a rozpustenie ĽSNS

03.07.2017

Ako je dobre známe, v tomto roku sa na Slovensku objavila snaha rozpustiť politickú stranu ĽSNS a generálny prokurátor už v tejto veci podal návrh na Najvyšší súd SR. Keďže sa k uvedenej viac »

Zrušenie Mečiarových amnestií a jeho možné následky

22.06.2017

V slovenskej verejnej diskusii sa na začiatku roku 2017 stala ústrednou témou otázka zrušenia tzv. Mečiarových amnestií. Táto téma sa v minulosti pravidelne vracala a objavovali sa rôzne právne viac »

poľsko, protest, demonštrácia,

Valec drví poľské súdy

21.07.2017 20:00

Fabrika na zákony, ktorá podľa Bruselu čoraz viac vzďaľuje Varšavu od európskych zásad demokracie a právneho štátu, pracuje ďalej na plné obrátky.

utečenci, lampedusa

Medzi Rakúskom a Talianskom graduje napätie kvôli migrantom

21.07.2017 19:54

Medzi Talianskom a Rakúskom ďalej rastie napätie kvôli nezhodám ohľadom zvládania prílevu migrantov do Európy.

Paolo Gentiloni

Nepoučujte nás, odkázal V4 taliansky premiér Gentiloni

21.07.2017 19:43

Taliansky premiér Paolo Gentiloni odkázal krajinám V4, že jeho krajina sa nenechá poučovať a vyzval všetky krajiny Európskej únie na plnenie svojich povinností.

škola, učitelia, vyučovanie,

Platy učiteľov v septembri zrejme porastú

21.07.2017 19:00

Platy učiteľov by mohli byť od septembra vyššie o šesť percent. O riešení má v pondelok rozhodnúť vláda.

Branislav Fábry

Štatistiky blogu

Počet článkov: 181
Celková čítanosť: 675906x
Priemerná čítanosť článkov: 3734x

Autor blogu

Kategórie