Založ si blog

Migranti, farebné revolúcie a Venezuela

Medzi oblasti, kde sa v posledných dvoch rokoch objavovalo najviac napätia, patria určite Venezuela a Kolumbia. Obrovský počet vnútorne vysídlených Kolumbijcov a „farebná revolúcia“ vo Venezuele predstavujú jeden z hlavných problémov v súčasnosti, hoci sa im u nás nevenuje pozornosť.

V tomto článku sa uvedenou témou budem zaoberať. Pôjde o tieto body:

 

Vnútorne vysídlené osoby a migranti z Kolumbie

Vo verejnosti je veľmi dobre známe, že v súčasnosti je krajinou s najväčším počtom ľudí na úteku Sýria, kde prebieha krvavá občianska vojna medzi vládou prezidenta B. Assada a islamistickým hnutím ISIL. Oveľa menej známe je ale to, že krajinou s druhým najvyšším počtom ľudí na úteku je Kolumbia. Nie Sudán, ani Afganistan, ale Kolumbia! Tam prebieha dlhodobý konflikt medzi vládou a jednotkami ľavicových hnutí, najmä hnutím FARC. Takže zatiaľ čo v Sýrii bolo na konci roku 2014 podľa údajov UNHCR 7,6 milióna vnútorne vysídlených ľudí, tak v Kolumbii 6 miliónov.

Avšak hoci o Sýrii počúvame množstvo správ, o Kolumbii sa toho veľa v našich médiách nepíše. Situácia v Kolumbii pritom ovplyvňuje aj ďalšie štáty regiónu. Ide najmä o Venezuelu, kde v súčasnosti žije skoro 5,5 milióna ľudí pôvodom z Kolumbie. Z nich má síce iba 173 tisíc status utečenca, ale mnohí tam žijú ako ekonomickí migranti alebo “na čierno”. Kolumbijcov láka do Venezuely blahobyt a štedrý sociálny systém, nevídaný na juhoamerické pomery.

Za prezidenta H. Chaveza sa vo Venezuele podarilo dosiahnuť zásadné úspechy, najmä znížiť mieru chudoby zo 67% na 31%. Okrem toho, vláda vo Venezuele dokázala významne zvýšiť kvalitu života más a vybudovať funkčný zdravotný systém. Odporcovia prezidenta H. Chaveza a jeho tzv. bolivaristického hnutia poukazovali na vysoké ceny ropy ako na hlavný dôvod jeho veľkorysej sociálnej politiky, avšak ten argument nebol príliš presvedčivý. Vysoké ceny ropy sa totiž počas 20. storočia pravidelne objavovali, avšak tí, ktorí na ropnom bohatstve zarábali, neboli príliš ochotní deliť sa o svoje zisky s venezuelskými masami. Použitie vysokých príjmov z ropy pre potreby ľudí nie je samozrejmosťou!

 

Spor Kolumbia – Venezuela

Je dobré, že venezuelská vláda sa k tejto štedrosti odhodlala, najmä že ju neobmedzila len na občanov štátu, ale že zo štedrej sociálnej politiky vo Venezuele profitovali i kolumbijskí migranti. Vláda im poskytovala tzv. mikroúvery, čo týmto migrantom umožnilo lepšiu integráciu v pohraničných provinciách. Samozrejme, že pri integrácii Kolumbijcov zohral významný faktor aj spoločný jazyk a blízkosť oboch kultúr.

Napriek tomu, že integrácia Kolumbijcov dlho prebiehala dosť úspešne, v posledných dvoch rokoch sa objavili problémy. Tie súviseli i s “farebnou revolúciou” vo Venezuele, ktorá viedla k zostreniu napätia medzi väčšinovým obyvateľstvom a kolumbijskými prisťahovalcami. Venezuelská vláda sa totiž obávala, že v radoch imigrantov sa do Venezuely dostávali aj príslušníci paramilitárnych jednotiek z Kolumbie, ktorí pomáhajú pripravovať revolúciu proti venezuelskej vláde.

Okrem toho, na hranici s Kolumbiou bujnie pašeráctvo a mnohí Kolumbijci prevážajú cez hranice dotované venezuelské tovary, ktoré predávajú v Kolumbii s obrovským ziskom. Uvedená aktivita spôsobila v tomto roku úbytok niektorých tovarov a daný trend vyvolal u časti venezuelskej verejnosti silné protikolumbijské nálady.

V auguste tohto roku preto vláda vykázala z Venezuely asi 1500 Kolumbijcov. Kvôli medzietnickým napätiam však odišlo aj ďalších asi 20 000 ľudí. Navyše, v auguste nechala vláda dočasne uzavrieť i hranice s Kolumbiou a presunula tam armádu. Zdá sa, že až teraz sa situácia upokojuje. Veľkým nešťastím napätia však bolo, že naň doplatili aj takí kolumbijskí imigranti, ktorí sa do žiadnych ilegálnych aktivít nezapojili.

 

„Farebné revolúcie“ a Venezuela

Ako je dobre známe, roky 2014 a 2015 boli vo Venezuele neľahké, pretože v krajine sa uskutočnil pokus o násilnú zmenu vlády formou “farebnej revolúcie”. Nárast počtu farebných revolúcií je zaujímavý fenomén posledných rokov. Vo svete sme svedkami zvýšenej aktivity rôznych tzv. mimovládnych organizácií. Tento trend je celkom určite spojený aj so zvýšenou aktivitou niektorých veľmocí vo svete, najmä USA.

Podľa viacerých názorov zásadným miestom organizácie súčasných tzv. farebných revolúcií sa stáva Južná Amerika. Tu sa po totálnom kolapse liberálnych reforiem z 80-tych rokoch objavil trend, smerujúci k ľavicovým vládam, nepriaznivo nakloneným k USA. Tento trend si USA želajú zvrátiť a na ich rastúcu aktivitu v regióne upozornil aj J. V. Rangel, jeden zo známych veteránov ľavicového hnutia v Južnej Amerike. USA totiž do Latinskej Ameriky pred časom vyslali nových asi 500 diplomatov s očividným cieľom zmeniť postoje tamojších krajín k USA novými metódami.

Keďže hlavnou oporou ľavicového tzv. bolivaristického hnutia bola dlhodobo Venezuela, tak nie je prekvapením, že v rokoch 2014 – 2015 vypukli masívne protivládne protesty práve tu. Pre Venezuelčanov nejde o úplne novú skúsenosť, spojenci USA sa pokúsili o zmenu režimu už počas vlády H. Chaveza. Išlo o prevrat z roku 2002, tzv. Carmonov puč, pri ktorom sa predstavitelia vojenskej junty, podporovaní zahraničnými mimovládnymi organizáciami, pokúsili odstrániť prezidenta H. Chaveza. vtedajší prevrat ale zlyhal, najmä kvôli podpore verejnosti.

Po smrti H. Chaveza nastúpil na post prezidenta Venezuely pokračovateľ bolivaristického hnutia Nicolás Maduro, ktorý svoje postavenie potvrdil i vo voľbách v roku 2013. N. Maduro pri voľbách čerpal z Chavezovho odkazu a v žiadnom prípade nemienil opustiť Chavezov politický kurz. Napriek tomu, alebo skôr preto prišlo čoskoro po jeho nástupe k masívnym protestom proti jeho vláde.

 

Príčiny nepokojov vo Venezuele

Bezprostrednou príčinou protestov sa stal pokus o znásilnenie študentky v meste San Cristobal v pohraničnej provincii Tachira, ktoré nasledovalo po vražde známej herečky. Študenti preto vo februári 2014 začali protestovať proti zlej bezpečnostnej situácii v krajine. Protesty sa rýchlo rozšírili aj do hlavného mesta Caracasu, kde sa vedenia ujali opoziční politici.

Z opozície sa presadili tí radikálnejší. Niektorí umiernení opoziční politici sa pokúšali o rokovania s vládou, ako napr. bývalý prezidentský kandidát H. Capriles, ale radikáli jeho umiernený postoj označili za zradu a zdiskreditovali ho. Na čelo protestov sa tak dostal L. Lopez Mendoza, známy i z protichavezovských akcií z roku 2002.

Hlavnými výhradami protestujúcich voči vláde sa stala kritika vysokej kriminality a korupcie. Tieto výhrady boli zrozumiteľné veľkej skupine obyvateľov a boli v mnohom pravdivé: kriminalita a korupcia sú veľkým problémom vo Venezuele. Lenže kriminalita a korupcia predstavujú vždy úrodné pole, kde možno zasiať hnev širokých vrstiev proti vláde a preto pri nich treba zvážiť viacero okolností.

Problém kriminality a korupcie spočíva obvykle v tom, že hoci ich ľudia intenzívne pociťujú, dajú sa len ťažko vykazovať a kvantifikovať. Kriminalitu vieme identifikovať, len keď ju niekto nahlási, napr. pri znásilneniach a krádežiach. Keď ju ale nikto nenahlási, tak ju štát neeviduje, hoci obyvateľov trápi rovnako. S korupciou je to však ešte zložitejšie: tá sa zásadne deje za zatvorenými dverami a tu je akékoľvek vykazovanie zvlášť komplikované. Vykazovať sa vlastne nedá ani korupcia samotná, ale len tzv. vnímanie korupcie a toto vnímanie môže byť ovplyvnené spravodajstvom médií alebo metodikou tých mimovládnych organizácií, ktoré uvedené vnímanie hodnotia. Často ide o „hausnumerá“, tvorené konkrétnymi mimovládnymi organizáciami na objednávku.

Venezuelská vláda sa však nedala protestmi zastrašiť a naopak, ukázala sa byť na protesty dostatočne pripravená. Po skúsenostiach z roku 2002 sa tomu nemožno diviť. Venezuelská vláda sa tiež zrejme poučila z udalostí na Ukrajine na prelome rokov 2013/14 a proti demonštrantom masívne zmobilizovala i vlastných podporovateľov, združených v tzv. colectivos. Išlo o provládnych demonštrantov, ktorí sa na uliciach stretávali s protivládnymi demonštrantami. Napriek tomu, že protivládne oddiely boli dobre organizované a zásobované tzv. mimovládnymi organizáciami, predstavovali odborársky organizované colectivos rovnocenného protivníka. Ich účasť bola dôležitá najmä z hľadiska použitia násilia.

Ak totiž štátna moc rozpráši verejné demonštrácie policajným násilím, získa si povesť brutálnej diktatúry a stratí mnoho podporovateľov. A naopak, ak demonštráciám ustúpi, tak demonštranti majú veľkú šancu násilne zmeniť vládu. Pri použití násilia si treba uvedomiť, že aj v štátnych orgánoch existujú ľudia, ktorí s vládou nesúhlasia a podporujú ju len kvôli služobnej povinnosti. Tí sa v prípade stretu s masovými protestmi môžu ukázať ako neloajálni. Avšak keď sa na uliciach pobijú dve skupiny aktivistov, tak potom policajné orgány k opozícii neprejdú a vykonajú si služobnú povinnosť.

 

Venezuela a Ukrajina

Zásadným faktorom pri každej „farebnej revolúcii“ je ale miera zapojenia verejnosti na jednotlivých stranách konfliktu. Niektoré vlády, ako napr. ukrajinská vláda prezidenta V. Janukovyča sa opierali viac o oligarchiu než o masy a doplatili na to. Oligarchia je totiž vždy ochotná dohodnúť sa aj inými politikmi, ak jej z toho plynú výhody. Preto vie včas opustiť vládu a aj počas revolúcie na Majdane oligarchia pomerne rýchlo prebehla na opačnú stranu.

Naopak, bolivaristické sily vo Venezuele sa vždy opierali o široké masy chudobných a tie sa ukázali ako lepšia opora pre vládu v ťažkej situácii. Pri revolúcii vo Venezuele je zaujímavé, že v chudobných štvrtiach venezuelských miest bola podpora revolučného hnutia proti vláde minimálna. V krajine sa búrili najmä študenti a časť stredných vrstiev, avšak robotnícke štvrte zostali na strane prezidenta a robotníci sa v rámci „colectivos“ zúčastňovali násilných stretov s protivládnymi ozbrojencami.

Iste, podpora ľudu nebýva vždy stabilná, ale pre pozíciu vlády voči “farebnej revolúcii” je zásadná. Masy túžia po tom, aby sa mali ekonomicky a sociálne čo najlepšie a práve tu sa ich záujmy stretávajú so záujmami oligarchov. Naopak, oligarchovia potrebujú bohatnúť a to sa obvykle robí na úkor más alebo na úkor verejného majetku. Oligarchovia obvykle bohatnú tým, že privatizujú a zvyšujú ceny pre ľudí. Preto medzi oligarchami a ľudom panuje veľké napätie a to musí využiť každý rozumný politik, ktorý nie je exponentom oligarchie. Mal by vystupovať ako priateľ ľudu a ako nepriateľ oligarchov. Aj s oligarchami sa totiž ľahšie dohodne, ak od nich nie je až natoľko závislý.

A práve tu bol dôležitý rozdiel medzi situáciou vo Venezuele a na Ukrajine. Prezident Janukovyč sa opieral hlavne o oligarchov a tí ho nakoniec zradili, na čele s R. Achmetovom, pretože pre nich bol prezident iba prvým medzi oligarchami. Naopak, vo Venezuele sa prezident opieral o proletariát a ten sa v ťažkých momentoch postavil na jeho stranu. Bolivaristická vláda si získavala masy štedrou sociálnou politikou a tie jej za to zostali verné.

 

Globálna polarizácia

Charakteristickým znakom tzv. farebných revolúcií je totálnosť boja s vládnou mocou. Bojuje sa na každej úrovni, od ulíc cez kultúrne podujatia a médiá až po sociologické prieskumy. Demonštrácie majú podporu tvorcov prieskumov verejnej mienky, slávnych spevákov z USA, novinárov globálnych médií, známych športovcov. Na strane protestujúcich sa zúčastňujú aj politici zo zahraničia, ktorí vytvárajú dojem, že svet stojí pri protestujúcich. Túto ilúziu sa podarilo efektívne vytvoriť napr. pri revolúcii na Majdane v Kyjeve.

Vláda, ktorá chce farebným revolúciám vzdorovať, tak musí viesť konflikt na všetkých úrovniach. Je potrebné, aby mala vlastné agentúry na prieskum verejnej mienky, vlastných analytikov, vlastné médiá, vlastné mimovládne organizácie a vlastných umelcov, jednoducho občiansku spoločnosť, ktoré ju podporuje. A rovnako aj podporu zo zahraničia, ktorá bude stáť na stane vlády.

Totálna polarizácia počas protestov sa teda netýkala len vnútorných pomerov vo Venezuele, ale antagonistické boli aj postoje cudzích štátov, medzinárodných organizácií a zahraničných osobností. Je zaujímavé, že až na malé výnimky, štáty sveta nehodnotili situáciu vo Venezuele podľa toho, čo sa dialo v Caracase, ale podľa svojho vzťahu k USA. Odporcovia USA vyjadrili solidaritu s demokraticky zvolenou vládou, vyzvali na dodržiavanie ústavy a varovali pred destabilizáciou krajiny.

Naopak, USA a ich spojenci počas venezuelských protestov neustále odsudzovali násilie zo strany venezuelskej vlády, porušovanie ľudských práv a vyzývali na dialóg s opozíciou. Washington dokonca vyhlásil voči Venezuele i sankcie: B. Obama podpísal výnos, kde označil Venezuelu za „mimoriadnu hrozbu národnej bezpečnosti USA” a zaviedol i zoznamy neželaných osôb z Venezuely. Zmrazenie účtov a zákaz vstupu do USA malo zase hroziť tým, ktorí by porušili ľudské práva odporcov prezidenta N. Madura. Tieto hrozby mali ovplyvniť venezuelské orgány činné v trestnom konaní, keď na zoznam nežiadúcich osôb sa dostali i niektorí venezuelskí vyšetrovatelia viacerých káuz s demonštrantami.

Podľa očakávania však do boja vytiahli nielen vlády, ale aj známe osobnosti. Masívnu podporu demonštrantom vyjadrovali mnohé hviezdy Hollywoodu a udeľovane cien Oskar 2014 bolo plné kritiky prezidenta N. Madura. Vyjadrovali sa rôzni herci a speváci, dokonca aj takí, pri ktorých možno vážne pochybovať, že by mali o Venezuele nejakú skutočnú vedomosť. Je zaujímavé, že spomedzi všetkých kríz vo svete ich všetkých zaujímali práve tá vo Venezuele a na Ukrajine. Samozrejme, venezuelská vláda nemohla postaviť toľko známych osobností ako americký Hollywood, avšak ani toto riziko nepodcenila. Preto neustále zdôrazňovala absolútnu neznalosť pomerov vo Venezuele zo strany angažovaných hollywoodskych hviezd a venezuelské médiá postoj Hollywoodu ironizovali.

 

Z Venezuely do Brazílie?

Tlak na Venezuelu bude zrejme ešte istý čas trvať, avšak zatiaľ nie sú vyhliadky na zmenu vlády v Caracase príliš realistické. Práve pri tomto globálnom tlaku totiž venezuelskej vláde pomohla podpora zo strany Južnej Ameriky. Veľmi veľa politických predstaviteľov z Južnej Ameriky si totiž jasne uvedomuje, že bez vzájomnej podpory dopadnú tak ako v 20. storočí – zmenia sa na polokolóniu USA.

Podľa viacerých názorov možno očakávať, že zásadný útok organizátorov „farebných revolúcií“ nastane v Brazílii. V posledných dvoch rokoch sa množia protesty proti prezidentke D. Rouseff, ktorá práve v roku 2014 zvíťazila vo voľbách. Voči USA vždy vystupovala bez rešpektu a kvôli špionážnemu škandálu NSA dokonca odmietla cestovať na stretnutie s prezidentom B. Obamom. To bol pre USA veľké sklamanie, lebo malo ísť o prvé stretnutie prezidentov oboch krajín od roku 1995. Okrem toho, D. Rousseff podporila aj pokračovanie spolupráce v oblasti ťažby ropy s čínskym koncernom Sinopec. Toto bola vážna rana ropným spoločnostiam z USA, lebo v Brazíli boli odhalené nemalé zásoby ropy.

Washington má na vývoji v Brazílii eminentný záujem, veď ide kľúčovú krajinu Južnej Ameriky a štát zoskupenia BRICS. Voči brazílskej prezidentke však zrejme nechcú USA vystupovať až príliš otvorene, lebo brazílska vláda zatiaľ realizuje ľavicovú politiku len vo veľmi obmedzenej miere. Navyše, brazílska verejnosť nie je Washingtonu vôbec naklonená a každý nový spor s USA by iba zvýšil preferencie prezidentky. Viacerí však videli americký vplyv u jej protikandidáta na prezidenta z roku 2014, Aecia Neveza. V jeho okolí pôsobili ľudia, naviazaní na určité sily z USA: A. Fraga Neto, Nevezov kandidát na ministra financií bol úzko spojený so Sorosovým Quantum Hedge Fund, zatiaľ čo navrhovaný minister zahraničia R. A. Barbosa bol zase spájaný s M. Allbrightovou a NDI.

Na záver treba povedať len toľko: v Brazílii sa určite môžeme dočkať mnohých zaujímavých udalostí v budúcich rokoch. Protivládne protesty sa tam často opakujú a ich vyvrcholenie možno očakávať pri nasledujúcich voľbách. Južná Amerika však ukázala, že nie je len hračkou v rukách mocných a dokáže sa ubrániť i pri revolúciách organizovaných zo zahraničia. Stane sa vzorom i pre zvyšný svet?

Francúzsko: po voľbách i pred voľbami

24.05.2017

Ako je známe, francúzske prezidentské voľby roku 2017 prebehli podľa očakávania: zvíťazil v nich kandidát, ktorý sa dostal do druhého kola a zjednotil Francúzsko proti M. Le Penovej. Na druhej viac »

Eurovízia alebo Banderstadt ?

13.05.2017

Tak ako počas minulého ročníka, i v tomto roku sa hudobná súťaž Eurovízia dostala do závesu politiky. A tak ako v minulom roku, spúšťačom tejto politizácie sa opäť stala otázka Krymu. viac »

Francúzsko pred voľbami

30.03.2017

Medzi najdiskutovanejšie otázky súčasnosti patria témy nárastu tzv. ultrapravicových hnutí v EÚ. Najviac sa pritom spomína francúzska strana Front Nationale (FN) a jej predstaviteľka M. Le viac »

zamestnanec, práca, čašník, reštaurácia

Trinásty plat by najviac postihol cestovný ruch a reštaurácie

26.05.2017 10:33

Najmenej ziskových firiem je v sektore cestovný ruch, gastro a voľný čas. Tie by zavedenie trinásteho platu poškodilo najviac, tvrdí odborník.

Thomas Arthur

Spravodlivosť ho dobehla. 'Houdiniho cely smrti' po 30 rokoch odkladania popravili

26.05.2017 10:16

Americký štát Alabama popravil v noci na piatok odsúdeného vraha, ktorému sa tri desiatky rokov darilo trestu smrti unikať prostredníctvom série odvolaní.

GLOBSEC, Kiska

GLOBSEC v Bratislave privíta politické špičky, hlavnou témou je adaptácia na budúcnosť

26.05.2017 10:00

Príhovormi prezidentov Kisku, Dudu, ministra Lajčáka a čestného prezidenta Globsecu Káčera sa v piatok na obed začína 12. ročník bezpečnostnej konferencie GLOBSEC 2017.

volkswagen, 3d tlačiaren

Svetový unikát v Stupave: 3D tlačiareň vyrobí prototyp pre VW

26.05.2017 09:30

Slovensko je centrom nasadzovania najmodernejších technológií automobilkou Volkswagen. V Stupave najnovšie spustili do prevádzky 3D tlačiareň Xline 2000 R.

Branislav Fábry

Štatistiky blogu

Počet článkov: 175
Celková čítanosť: 653277x
Priemerná čítanosť článkov: 3733x

Autor blogu

Kategórie