brankof.blog.pravda.sk

Každoročne si dňa 21. augusta pripomíname smutné výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR. V roku 1968 prišlo k vážnemu porušeniu medzinárodného práva a agresii piatich štátov Varšavskej zmluvy pod vedením ZSSR, superveľmoci, ktorá násilím vnútila svojmu malému susedovi politické zmeny. Niet pochýb, že takéto postupy v medzinárodných vzťahoch treba odsúdiť, treba sa však zamyslieť aj nad závermi, ktoré z faktu agresie v roku 1968 urobíme my sami. Mali by sme sa zamyslieť najmä nad našim vlastným konaním voči iným štátom a správať sa tak, aby sme sa ničoho podobného voči iným nedopustili. Pri úvahe na túto tému budem venovať nasledujúcim témam:

• Rok 2003 a agresia v Iraku

• Vyjadrenia politikov v roku 2003

• Rusko rok 1968 odsúdilo. A čo my?

• Vyhlásenie o nemorálnosti agresie v Iraku 2003

Keďže sme sa v roku 1968 stali obeťou cudzej agresie, mali by sme podobné konanie odsudzovať i v prípade agresie tzv. koalície dobrovoľníkov v Iraku v roku 2003. V skutočnosti sme však v tejto otázke doteraz konali veľmi nemorálne a nedokázali zaujať čestné stanovisko. Je až neuveriteľné, ako ľahkovážne sa slovenskí politici zapojili do tzv. koalície dobrovoľníkov, ktorá pod vedením USA uskutočnila v roku 2003 protiprávnu agresiu do Iraku. Napriek tomu, že krajiny ako Nemecko a Francúzsko sa do tejto agresie nezapojili, Dzurindova vláda vo februári 2003 vyslala jednotku radiačnej, chemickej a biologickej ochrany do spoločných akcií. Táto jednotka síce iba chránila americké nástupište v Kuvajte, ale aj tak pomohla vojenskému úsiliu agresora. Dopustili sme sa tým podobnej agresie ako napr. NDR v roku 1968, ktorá síce na územie ČSSR jednotky nevyslala, ale podporou ostatných armád sa taktiež stala agresorom proti ČSSR.

Výsledok agresie do Iraku je dobre známy. Na základe lživej informácie o zbraniach hromadného ničenia bola uskutočnená vojenská okupácia a rozvrátený iracký štát. O obrovskom počte mŕtvych v dôsledku agresie sa dajú len sotva získať presné čísla, ale podľa článku v známom medicínskom časopise Lancet len v rokoch 2003 – 2006 zahynulo na následky agresie vyše 600 000 ľudí. Pochopiteľne, aj po roku 2006 sa počet obetí ďalej zvyšoval a od Irak sa doteraz neskonsolidoval. V Iraku bolo tiež vysídlených niekoľko miliónov ľudí a krajina má dodnes štvrtý najvyšších počtov vnútorne vysídlených obyvateľov (po Sýrii, Kolumbii a Afganistane). Je zjavné, že západná agresia priniesla Iraku oveľa viac utrpenia než režim pred rokom 2003. Avšak napriek tomu, že niektorí západní politici neskôr vyviedli svoje vojská z Iraku, zahraničná vojenská prítomnosť v krajine dodnes neskončila. Dokonca aj v roku 2011, keď USA ohlásili odchod z Iraku, tam zostalo mnoho príslušníkov amerických súkromných bezpečnostných služieb. Do Iraku sa však čoskoro vrátila aj oficiálna americká armáda a dokonca aj SR v tomto roku znovu vysiela do Iraku vojakov.

Agresia v Iraku zásadným spôsobom destabilizovala celý región. Zasiahnutá bola napr. Sýria, ktorá po roku 2003 musela živiť jeden a štvrť milióna irackých utečencov. Ich príchod veľmi zaťažil ekonomiku a oslabil sociálny systém Sýrie. Na túto príčinu aktuálnej vojny v Sýrii sa veľmi často zabúda, je však dôležitá najmä preto, lebo vojna proti hnutiu ISIL je sýrsko-irackým fenoménom. Agresia v Iraku tiež ukázala pravý charakter západnej politiky: mučiarne v Abú Ghreib, kde sadistickí americkí vojaci týrali irackých civilistov či tajné väznice CIA v Poľsku, otvorili oči aj mnohým obyvateľom Európy, ktorí si predtým robili o úlohe Západu ilúzie.

Mimoriadne zvrátené reči sa viedli v roku 2003 v Národnej Rade SR, kde militaristickí politici šírili vojnovú propagandu. Stačí uviesť záznam vtedajšej diskusie. Vtedajší minister spravdlivosti za KDH D. Lipšic, jeden z najhorlivejších slovenských obhajcov vojny, sa vyjadril: „Osobne sa domnievam, že vedenie vojny proti režimu Saddáma Husajna je nielen oprávnené, ale predovšetkým spravodlivé, a preto som vo vláde hlasoval za vyslanie našich jednotiek do regiónu Blízkeho východu…“ Označiť vojnu v Iraku za spravodlivú vyžadovalo už vtedy mimoriadny cynizmus a spoluzodpovednosť za najhoršiu agresiu 21. storočia by mala byť dôvodom odchodu ktoréhokoľvek politika.

Vtedajší podpredseda Národnej Rady SR B. Bugár zase vyzýval na agresiu v Iraku, odvolávajúc sa na morálne dôvody: „Nenechajme bojovať len našich spojencov za spoločné hodnoty a preberme aj ten malý podiel zodpovednosti, ktorý spadá na naše plecia. Naša morálka nám káže, aby sme na základe obmedzených možností Slovenskej republiky prispeli k vytváraniu lepšieho a najmä bezpečnejšieho sveta…“ Myslím, že dnes už žiadny súdny človek nemôže veriť, že vojna v Iraku bola morálne ospravedlniteľná alebo že prispela k vytvoreniu lepšieho a bezpečnejšieho sveta.

Napriek tomu si ešte začiatkom tohto roku bývalý premiér M. Dzurinda pripisoval zásluhy za podporu USA pri rozpútaní vojny proti Iraku. V otvorenom liste D. Trumpovi zo začiatku roku 2017, ktorý M. Dzurinda podpísal, sa objavuje dokonca hrdé prihlásenie sa k účasti na agresii, doslova sa uvádza: „Keď nás Amerika v minulosti volala, prišli sme. Boli sme s vami v Iraku…“ Je smutné, ak sa nejakí politici chvália tým, že kvôli zavolaniu Ameriky išli do Iraku páchať jeden z najhorších zločinov 21. storočia. Ešte horšie je však to, ak sa tým chvália štrnásť rokov po agresii. Miesto toho by všetci ministri či poslanci NR SR, ktorí účasť SR v „koalícii dobrovoľníkov“ v roku 2003 podporili, by sa dnes mali irackému ľudu ospravedlniť. Tu je prehľad tých poslancov, ktorí v Národnej rade SR podporili vyslanie našich vojakov.

Žiaľ, odsúdenie slovenskej účasti na agresii v Iraku je medzi politikmi SR stále tabu téma a s vlastnou čiernou minulosťou sa nevieme vysporiadať. Najvýznamnejší krok v tomto smere urobila vláda R. Fica v roku 2007, keď našich vojakov stiahla z Iraku, ani ona však konanie SR nikdy odsúdiť nedokázala. Lenže keď sa SR tak nekriticky zmierila so svojou hanebnou úlohou pri agresii v Iraku, nemá morálne právo vyčítať agresiu z roku 1968 iným. Niet pritom najmenších pochýb, že agresia v Iraku v roku 2003 bola oveľa horším zločinom než agresia, ktorá sa udiala v roku 1968 v ČSSR. Nebudem porovnávať počty obetí pri oboch agresiách, to sú neporovnateľné čísla, ale dokonca aj slovenských vojakov na území Iraku po roku 2003 zahynulo viac než poľských alebo bulharských vojakov pri agresii v ČSSR.

Občania SR by sa vždy pri spomienkových akciách k smutnému výročiu 21. augusta mali zamyslieť nad svojimi hriechmi a zvážiť, či by nemali odsúdiť účasť vlastnej krajiny pri agresii v Iraku. Mohli by si pritom zobrať vzor dokonca i z Ruska, ktoré už dokázalo svoje zločiny z roku 1968 odsúdiť. V základnej zmluve medzi SR a Ruskom č. 9/1995 Z.z. sa uvádza: „odsudzujúc antihumánnu podstatu totality, želajúc si definitívne skoncovať s totalitnou minulosťou, ktorá sa prejavila aj v pošliapaní zásad medzinárodného práva v roku 1968 a ďalšom neospravedlniteľnom zotrvaní sovietskych vojsk na československom území…“ Podobné odsudzujúce ustanovenie o slovenskej účasti na agresii v Iraku v zbierke zákonov nájsť nemožno.

Aj v nedávnej kampani za zrušenie Mečiarových amnestií sa opakovane objavovala požiadavka po morálnom vysporiadaní sa so zločinmi minulosti. Mečiarove amnestie boli určite nemorálne, ale blednú v porovnaní so skutočne kolosálnymi zločinmi pri agresiách na Blízkom Východe. Je smutné, že naša krajina nesie spoluzodpovednosť za kľúčovú vojnovú katastrofu 21. storočia, avšak svoje zločiny odsúdiť nedokáže ani tak ako agresori z roku 1968. Naši poslanci tiež vedia veľmi hlasno kričať, keď ide o nemorálne Mečiarove amnestie, pretože dnes sa už Mečiara nikto nebojí, ale netrúfajú si čo i len naznačiť odsúdeniahodnosť agresie v Iraku, pretože by tým podráždili niektorých mocných politikov v USA.

Napriek tomu by však bolo na čase, aby aj Národná Rada SR odsúdila zapojenie Slovenska do tzv. koalície dobrovoľníkov v Iraku. Hoci sa okupačné zločiny z roku 1968 nedajú porovnávať s oveľa strašnejšími zločinmi z Iraku 2003, Národná Rada SR by práve k najbližšiemu 50-temu výročiu okupácie ČSSR mohla prijať vyhlásenie, v ktorom by prevzala zodpovednosť za to, čoho sme sa spolu s inými dopustili v roku 2003. O texte vyhlásenia možno diskutovať, miesto vyhlásenia by sa dala pripraviť i deklarácia, lae text by mohol znieť napr. nasledovne:

 Slovenská Republika uznáva princípy medzinárodného práva, najmä zákaz hrozby silou, zákaz použitia sily v medzinárodných vzťahoch, zvrchovanú rovnosť štátov a ďalšie princípy, ktoré sú zakotvené v Charte Organizácie spojených národov, Deklarácii Valného zhromaždenia OSN o práve národov na mier, ako aj v ďalších dokumentoch.

Slovenská Republika odmieta zločiny kolonializmu a neokolonializmu ako jednu z najhorších neprávostí ľudskej histórie a uvedomuje si, že agresie svetových mocností v štátoch Blízkeho Východu priniesli nesmierne množstvo utrpenia a sú jedným z hlavných dôvodov nestability a migrácie v 21. storočí.

Slovenská Republika preto