brankof.blog.pravda.sk

Kosovo patrí medzi najzávažnejšie výzvy, ktorým čelí Západ už od konca 20. storočia. Kosovský príklad sa stal veľmi nebezpečným precedensom v otázke jednostrannej zmeny hraníc, na ktorý sa často odvolávajú iné veľmoci, napr. Rusko v otázke Krymu. Mnohí politici na Západe si preto uvedomujú, že kvôli ich vlastným postojom k vytvoreniu tzv. nezávislého Kosova strácajú dôveryhodnosť ich sankcie proti Rusku za jeho politiku na Kryme. Počet európskych politikov, ktorí si uvedomujú dvojitý meter pri Kosove a Kryme, narastá a dá sa predpokladať, že po voľbách do Európskeho parlamentu v máji 2019 sa bude ďalej zvyšovať.

Tento trend znepokojuje časť vládnucich elít v USA, ktoré sa usilujú o konfrontačnú politiku voči Rusku kvôli Ukrajine. Títo politici by sa preto chceli kosovského problému čo najskôr zbaviť a Kosovo legititmizovať ako samostatný štát. USA si tiež uvedomujú klesajúce očakávania Srbov v súvislosti s ich možnou európskou integráciou. Po farebnej revolúcii z roku 2000 a po podpísaní asociačnej dohody s EÚ v roku 2008 boli očakávania Srbov voči EÚ veľké, avšak vstup do EÚ sa nekoná a tak medzi Srbmi klesá i nadšenie pre európsku perspektívu. Západ sa dlho pokúšal vtlačiť Belehradu politický obchod v podobe vstupu Srbska do EÚ výmenou za uznanie nezávislosti Kosova. Lenže žiadna srbská vláda na takýto obchod nebola ochotná pristúpiť. Nejde pritom len o to, že väčšina Srbov odmieta vymeniť uznanie samostatnosti Kosova za vstup do EÚ, ale Kosovo je definované aj v srbskej ústave ako súčasť Srbska a zmena jeho statusu by bola možná iba pri zmene ústavy.

Pod vplyvom uvedených faktov začali tiež v Srbsku silnieť snahy o užšie vzťahy smerom k Rusku. To vzbudilo nevôľu na Západe, zvlášť v USA a tie v roku 2017 dali Srbsku najavo, že si musí vybrať medzi Západom a Ruskom. V nadväznosti na kroky USA sa pokúsila na Belehrad zatlačiť aj EÚ a predložila návrh na členstvo už v roku 2025 – podmienkou by však bola dohoda s Kosovom. Keďže bolo jasné, že sa Srbi ani tentokrát Kosova nevzdajú, navrhli niektoré politické skupiny na Západe modifikovaný projekt riešenia sporu Belehradu s Prištinou. Malo ísť o výmenu územia, pri ktorej by Srbsko získalo časť územia Kosova severne od rieky Ibar a Priština by získala územie okolo mesta Preševo, kde žije mnoho Albáncov. Toto riešenie podporujú niektoré sily v USA, najmä skupina politikov okolo kongresmana D. Rohrabachera. Európske štáty sú v tejto otázke trochu opatrnejšie, pretože v prípade zmien hraníc na Balkáne by sa ich prípadné problémy dotýkali viac než Washingtonu.

Srbská vláda sa k návrhu na výmenu územia nepostavila a priori negatívne, naopak, ujala sa inciatívy. Prezident A. Vučič o tejto problematike opakovane diskutoval so západnými politikmi a podľa reakcie západných médií to vyzeralo, ako keby to bolo Srbsko, ktoré tento plán vymyslelo. Belehrad má však pri prípadnej výmene územia požiadavky, ktoré na Západe nedoceňujú. Srbsko totiž nemieni uznať zvrchovanosť Kosova. Také čosi by navyše muselo potvrdiť ústavné referendum, kde sú šance na súhlas voličov veľmi nízke. Zdá sa, že Belehrad zatiaľ nemá jasnú predstavu, aký právny status by Kosovo malo po prípadnej výmene územia nadobudnúť.

Pre Srbsko však existujú reálne dôvody, pre ktoré je ochotné o výmene územia diskutovať. Hlavným dôvodom je ochrana srbskej menšiny, ktorá žije v Kosove v uzavretých getách a je vystavená najrôznejším šikanám. Nedávnym príkladom bol príbeh známeho kosovsko-srbského politika O. Ivanoviča, ktorého Albánci dva roky neoprávnene väznili a pár mesiacov po prepustení ho „neznámi páchatelia“ zavraždili. Nedostatky právneho štátu v Kosove kritizoval aj M. Simmons, najvyšší sudca justičnej misie EULEX, ktorý sa v novembri 2017 vzdal funkcie s odôvodnením, že „nechce byť súčasťou tejto frašky“ (kosovskí politici zasa obvinili jeho). Veľkým problémom je aj situácia vyše dvestotisíc srbských a rómskych utečencov z Kosova, ktorí dodnes žijú v iných regiónoch Srbska. Srbi a Rómovia nepožívajú dostatočnú ochranu kosovských orgánov a preto nejavia záujem o návrat.

Podľa niektorých názorov môže byť dôvodom Belehradu pre úvahy o výmene územia aj snaha znovu otvárať otázky územnej celistvosti na Balkáne, najmä v prípade Bosny a Hercegoviny. Tam totiž existuje federácia, ktorej subjektom je aj Republika Srbská. Keďže ide o federáciu, mala by mať táto entita silnejší nárok na zvrchované práva než autonómna oblasť Kosovo. Pre Srbov je stále ťažko pochopiteľné, prečo teda majú mať Albánci v Kosove viac práv než Srbi v Bosne.  A tiež nechápu, prečo majú zostávať v bosnianskom štátnom útvare, kde sa o efektívnom fungovaní federácie dá len sotva hovoriť?

Napriek veľkým očakávaniam návrh výmeny územia v septembri 2018 znovu neuspel. Ukázalo sa to už pri návšteve prezidenta A. Vučiča v Kosove, kde garantoval miestnym Srbom, že neuzná nezávislosť Kosova. Albánski predstavitelia s ním navyše jednali z pozície sily a nepustili ho ani do niektorých srbských obcí, ktoré chcel v Kosove navštíviť. Neúspech septembrových rokovaní tak ukazuje, že obe strany majú stále veľmi rozdielne predstavy o riešení statusu Kosova. Problémom je aj to, že v roku 2008 západné veľmoci v plnom rozsahu podporili jednu stranu, keď uznali nezávislosť Kosova. Albánski politici vtedy získali to, čo požadovali i bez ústupkov voči srbskej strane a dnes nevidia dôvod, prečo by sa v budúcnosti mali o Kosovo so Srbmi deliť. Na dosiahnutie trvalého riešenia by však bolo potrebné urobiť v otázke statusu Kosova viac ústupkov aj srbskej strane.

Je jasné, že Belehrad musí z ekonomických dôvodov spolupracovať s EÚ, pretože jeho susedmi sú štáty EÚ alebo ich spojenci. Túto pozíciu sily by však EÚ nemala zneužívať, nakoľko sa už dlhší čas ukazuje, že nátlak na Belehrad k riešeniu situácie v Kosove nevedie. Miesto toho treba pristúpiť k realizácii skutočných ústupkov voči kosovským Srbom, aby sa nešťastné kroky z roku 2008 aspoň zmiernili. Prvým opatrením by malo byť zabezpečenie reálneho návratu vyhnaných Srbov a Rómov späť do Kosova. Práve toho sa však Albánci najviac obávajú, pretože by to vrátilo Kosovu multietnický charakter a potom by aj Priština musela brať politické požiadavky kosovských Srbov vážne. Mohlo by to tiež viesť k vytvoreniu silnejšieho statusu srbského severného Kosova či dokonca k deleniu Kosova, ktoré by malo ku skutočnému kompromisu bližšie než „výmena územia“…