brankof.blog.pravda.sk

O necelý mesiac sa uskutoční prvé kolo prezidentských volieb. Tieto prezidentské voľby budú v mnohom odlišné od všetkých predošlých, niektoré klasické metódy politického boja však zostanú rovnaké. Výsledok volieb preto napovie veľa nielen o osobe budúceho prezidenta, ale aj o tom, aká je skutočná miera demokracie na Slovensku a aká je odolnosť voličov proti mediálnej manipulácii zo strany vplyvných oligarchických subjektov.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Mýtus o demokratických kandidátoch

• Oligarchické prieskumy

• Mediálna manipulácia

• Harabin verzus Chmelár

• O čom budú tieto voľby

To, čo uvažujúceho človeka v prezidentskej kampani musí prekvapiť asi najviac, je snaha o účelovú selekciu prezidentských kandidátov. Mainsteamové médiá neustále opakujú pojem „demokratickí kandidáti“ a zaraďujú sem podivne úzku zostavu uchádzačov o najvyššiu funkciu. Kto sa však pozrie na tých „demokratických kandidátov“ podrobnejšie, musí získať dojem, že demokratmi sú hlavne tí kandidáti, ktorí získali najviac peňazí na kampaň. Podľa tzv. transparentých účtov majú suverénne najviac prostriedkov na voľby práve „demokratickí kandidáti“. Rozmýšľam, čo by na tento fakt asi povedali klasici teórie demokracie. Zrejme by skonštatovali, že demokracia sa v 21. storočí zmenila na vládu peňazí, občas improvizovanú voľbami…

Je naozaj veľmi zvláštne, že za demokratického kandidáta označuje mainstream R. Mistríka, ale nie napr. E. Chmelára. Volebná kampaň R. Mistríka totiž reprezentuje presne tie hodnoty, ktorými sa vyznačuje oligarchia. Do kampane vstúpil ako pomerne neznámy kandidát, ale s mohutným rozpočtom, množstvom bilbordov a nekritickým pochlebovaním médií. Priamym diskusiám s nebezpečnými protikandidátmi sa opakovane vyhýba, naposledy sa ospravedlnil aj z diskusie u AZZZ SR. Netreba sa ani pýtať, čo by mainstream písal, keby takto odmietal diskusie nejaký menej protežovaný kandidát. Z doterajších vystúpení R. Mistríka sa navyše zdá, že nevyniká ani schopnosťou presvedčovať.

Aj preto sa časť jeho doterajších podporovateľov priklonila k Z. Čaputovej. Z. Čaputová v doterajších diskusiách obstála lepšie než R. Mistrík, hoci sa tiež vyhla potenciálne nebezpečným diskusiám, kde by sa ukázali jej slabiny. Jej rétorika je však presvedčivejšia a agresívnejšia než v prípade R. Mistríka a to dobre zaberá na mládež. Kandidátka sa rozumne zameriava na populárne témy ako „boj proti korupcii“, i keď práve tu má jej dôveryhodnosť limity, najmä kvôli kauzám lídra jej strany I. Štefunka. Je pritom možné, že ďalšie kauzy sa prevalia až po prezidentských voľbách.

Dôležitými nástrojmi oligarchického ovplyvňovania volieb v súčasnosti sú predvolebné prieskumy. Žiaľ, ide o spôsob, pri ktorom úzka skupina ľudí z prieskumných agentúr vytvára na objednávku dojem, že určití kandidáti nemajú šancu na zvolenie a preto je treba dať hlas tým, ktorí podľa prieskumov šancu majú. Táto taktika je úspešná najmä vďaka prepojeniu na médiá, ktoré prieskumy vyhlasujú za dôveryhodné a pri svojom spravodajstve sa o ne opierajú. Agentúry sa pritom svojimi prieskumami už opakovane blamovali, ale ešte stále nachádzajú dosť ľudí, ktorí ich berú vážne. Žiaľ, zákaz využívania tejto manipulatívnej predvolebnej praktiky začne platiť až dva týždne pred voľbami.

Výsledky predvolebných prieskumov môžu ovplyvniť volebnú súťaž a v tomto svetle ich treba aj vnímať. Je zaujímavé, že v posledných prieskumoch víťazí M. Šefčovič pred R. Mistríkom a Z. Čaputovou. Vzniká tým dojem, že ten, kto nechce v druhom kole Mistríka s Čaputovou, musí voliť M. Šefčoviča a hlasy pre iných kandidátov by sa „stratili“. To je významná informácia najmä pre ľavicových a národných voličov. Je však nanajvýš otázne, či obaja, aj R. Mistrík aj Z. Čaputová, patria do prvej trojice kandidátov a či M. Šefčovič skutočne disponuje preferenciami, ktoré mu agentúry pripisujú.

Tých 20% pre M. Šefčoviča je takmer porovnateľných so súčasnou voličskou podporou strany Smer SD na Slovensku. Lenže kto sleduje ľavicové fóra, vidí, že M. Šefčovič tam vôbec nedominuje. Ľavica ho skôr vníma ako kandidáta bruselských elít, ktoré nedokážu vnímať skutočné problémy občanov. Jeho oslavná rétorika o úspešnom Slovensku dokonca  kontrastuje s nespokojnosťou ľavicových voličov, o ktorých sa uchádza. Je málo pravdepodobné, že by M. Šefčovič dokázal získať väčšinu voličov Smeru SD, naopak, značnú časť z nich získajú Š. Harabin alebo E. Chmelár. U opozičných voličov môže byť síce M. Šefčovič sympatickejší než R. Fico, ale status kandidáta Smeru SD ho oberá aj o podporu z tohto tábora.

Jedným z hlavných nástrojov oligarchizácie prezidentských volieb na Slovensku je aj nečestné konanie médií. Medzi najčastejšie formy mediálnej manipulácie patrí zamlčovanie podstatných tém, ktoré sa tak nedostanú do spoločenského vedomia. Je napr. zaujímavé, ako mainstreamové médiá odignorovali útok podporovateľov Z. Čaputovej na novinára M. Daňa, ktorý by mohol poškodiť obraz kandidátky (téme útoku som sa venoval tu). Nechcem si predstaviť, čo by sa stalo, keby sa útok na novinára udial u menej protežovaného prezidentského kandidáta: mainstream by ho vo volebnej kampani niekoľko krát „verejne popravil“.

Veľmi podobná taktika sa používa aj v prípade ignorovania prezidentských kandidátov, najmä E. Chmelára. Pre kandidáta vo voľbách je ignorancia ešte horšia než negatívna kampaň. Zaujímavým príkladom tohto prístupu v mainstreame bola nedávna diskusia časopisu Postoj, do ktorej pozvali šesť kandidátov. Kľúč, podľa akého vyberali túto skupinu, bol pritom veľmi zvláštny. Nešlo o kandidátov s najvyššími šancami na zvolenie, pretože do takejto skupiny určite nepatrí F. Mikloško. Nešlo ani stretnutie konzervatívnych kandidátov, pretože sa tam zúčastnili aj R. Mistrík a Z. Čaputová. Išlo o snahu zostaviť okruh kandidátov, ktorých médium prezentuje ako tých „hlavných“, čo však neodráža realitu. Podobne manipulatívna selekcia sa odohrala pri tzv. prezidentskom vlaku.

Dôvod na selektovanie kandidátov v diskusiách spočíva v tom, že protežovaní kandidáti by sa inak ocitli so svojimi protivníkmi v pozícii rovnosti a tam by sa ukázala ich argumentačná slabosť. Pre kandidátov s veľkým rozpočtom je výhodnejšie viesť kampaň z bezpečia bildbordov a poskytovať sterilné rozhovory pre spriaznené médiá. Otvorená a rovná konfrontácia s argumentačne silnejšími konkurentmi by totiž mohla ovplyvniť výsledok volieb, ako nasvedčuje nedávny príklad J. Drahoša v ČR. Aj preto bolo veľmi príznačné sledovať, ako často stavajú médiá do sterilných diskusií proti sebe R. Mistríka a Z. Čaputovú.

Napriek tomu, že volebná kampaň v médiách je veľmi nespravodlivá,  v spoločnosti existuje veľa nespokojných voličov, ktorí médiám neveria a nebudú voliť protežovaných kandidátov. Naopak, šancu u nich majú Š. Harabin a E. Chmelár. Š. Harabin zvolil presvedčivejšiu taktiku, keď sa prezentuje ako „hlavný nepriateľ systému“ a kritik ekonomických a politických problémov. E. Chmelár síce kritiku systému vyjadruje už dlhšie, v prezidentských voľbách však zvolil menej šťastnú taktiku: snaží sa získavať tak mainstreamových, ako aj protestných voličov a niektoré jeho názory sú ťažko pochopiteľné. Podobný postoj by bol snáď dobrý po voľbách, vo volebnej kampani však E. Chmelárovi nepomáha. U nespokojných voličov vyvoláva dojem obojakosti, zatiaľ čo mainstream ho akceptovať nezačal.

V centre pozornosti vo volebnej kampani je dnes preto Š. Harabin. Stal sa hlavnou témou volieb a vôbec mu neškodí ani hľadanie „anti-Harabina“. Naopak, negatívna kampaň a diskusie, v ktorých musí vystupovať sám proti presile, vyvolávajú u jeho priaznivcov sympatie. Z časti sa opakuje podobná antikampaň ako proti R. Ficovi v roku 2014, avšak na rozdiel od R. Fica nevstupuje Š. Harabin do kampane z pozície moci a to celú antikampaň komplikuje. Jeho osoba je síce už kvôli minulosti pre veľkú časť spoločnosti neprijateľná, avšak on sám dokáže na kritiku pohotovo reagovať. Pomáha mu i fakt, že mnohé z médií sú proti nemu až prehnane aktívne a svoje obvinenia založili na „polopravdách“. Tie dnes znižujú aj váhu oprávnených výhrad voči nemu.

Trend presunu nespokojných voličov od E. Chmelára k Š. Harabinovi však vyhovuje aj vládnucim politickým a ekonomickým skupinám. Š. Harabin nie je pre jestvujúci systém až tak nebezpečný, pretože sám dlho pôsobil ako verejný funkcionár a ani mnohé jeho postoje, najmä prerod z komunistu na kresťana, nebudia dôveru. Kritika politického a ekonomického systému síce zvyšuje popularitu Š. Harabina, avšak práve jeho osoba môže tiež kompromitovať mnohé oprávnené body protestnej agendy. To je pre vládnucu oligarchiu veľmi výhodný scenár a aj preto poskytuje Š. Harabinovi priestor, ktorý E. Chmelárovi odopiera.

Prezidentské voľby v roku 2019 budú pre Slovensko naozaj dôležité. Nepôjde len o otázku, kto bude prezidentom, ale aj o to, či sa zvýši alebo zníži dôvera verejnosti v jestvujúci politický systém. Nedôvera obyvateľstva totiž rastie a stále menej ľudí je presvedčených, že situáciu môžu zmeniť voľbami. Voľby budú dôležité aj pre dôveru verejnosti v ideály demokracie: ústava totiž hovorí, že SR je demokratický štát, ale takáto formulácia sa v realite často spochybňuje a mnohé demokratické princípy nefungujú ani pri volebnej súťaži. Voľba oligarchického kandidáta za prezidenta by preto mohla definitívne pochovať vieru v možnosť demokracie na Slovensku.