Založ si blog

Prečo nenavštívim festival Jeden svet 2012

            Autor: Branislav Fábry

 

            Na prvom ročníku festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet v roku 2000 si organzátori zvolili heslo známeho novinára J. Pulitzera: “Zločiny, ktoré sa držia v tajnosti, akoby ani neexistovali. Ukážte ich na svetle, popíšte ich, zaútočte na ne, zosmiešnite ich v tlači. Skôr alebo neskôr ich verejná mienka zničí.” Po rokoch fungovania festivalu na Slovensku sa ukázalo, ako veľmi vážne mysleli organizátori prvú časť tohto výroku. Práve fakt, že niektoré problémy v oblasti ľudských práv organizátori festivalu neustále opakujú a iné opakovane vynechávajú, budí určité podozrenie.

 

           

                                               Jeden svet a etické čistky v Kosove

           

            Najflagrantnejším príladom selektívneho postupu organizátorov je prípad porušovania ľudských práv v súčasnom Kosove. Na festivale Jeden svet je už niekoľko rokov veľmi citeľný zákaz uvádzania faktov o etnickej čistke proti kosovským Srbom a Rómom, ktorá sa v Kosove uskutočňuje od roku 1999. Faktom je, že od roku 1999 boli z Kosova vyhnané statisíce nevinných Srbov, Rómov a ďaľších menšín, takže Kosovo je dnes menej multietnické než bolo v minulosti (vrátane éry Miloševiča). Návrat týchto utečencov bol síce garantovaný rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN 1244 (1999), ale Srbi pokúšajúci sa o návrat sú zastrašovaní a od návratu ich odrádzajú aj opakované výbuchy protisrbského násilia či rôzne blokády posledných srbských gett v Kosove. Organizátori festivalu Jeden svet si to celé nielenže “nevšimli”, ale pred pár rokmi išli až tak ďaleko, že  nepripustili film Uloupené Kosovo do programu festivalu. Tento film pritom poukazoval práve na trvajúcu etnickú čisku voči Srbom a Rómom v Kosove, ako aj na pokrytectvo niektorých veľmocí. Podobná informácia by bola priam žiadúca, lebo o problematike porušovania práv Srbov a Rómov v Kosove záhadne mlčia aj mainstreamové médiá a “špecializované” mimovládne organizácie na Slovensku. Dôvod ignorácie je pravdepodobný: keby sa ukázalo pred verejnosťou, že veľmoci po roku 1999 dovolili vyhnať väčšinu Srbov a Rómov z Kosova a a títo žijú dodnes v katastrofálnych podmienkach v Srbsku, tak by organizátori museli priznať nepríjemné fakty. Museli by priznať, že veľmoci, ktoré v roku 1999 porušili medzinárodné právo kvôli “humanitárnym dôvodom” a kvôli vytvoreniu “multietnického Kosova”, umožnili v Kosove režim protisrbskej etnickej čistky a sľubované “multietnické Kosovo” bola len propaganda vojny. PR niektorých veľmocí však prikazuje vytvárať pozitívnejší obraz dnešného Kosova.

            Možno pripomenúť i to, že organizátori festivalu z organizácie Človek v ohrození sa na Balkáne už v minulosti angažovali a očividne nie sú nezaujatí. Doteraz nemali vôbec žiaden problém púšťať na festivale akékoľvek dokumenty o srbských zločinoch, ktoré sa odohrali v deväťdesiatych rokoch. Tie zločiny si určite zalúžia odsúdenie a ich dokumentácia má na festivalu tohto typu svoje miesto. Na druhej strane však popri zločinoch minulých neslobodno zabúdať ani na zločiny zo súčasného Kosova, ktorých obeťami sú prevažne Srbi a Rómovia. Práve pre túto komparatívnu nevyváženosť je postoj organizátorov festivalu nielen problematický, ale aj nečestný. Tu sa nachádza veľké biele miesto festivalu Jeden svet!

 

           

                                               Dvojitý meter a zavraždení novinári

 

            Rovnako pozoruhodné je aj to, ako často sa názor organizátorov festivalu na porušovateľov ľudských práv vo svete zhoduje s názorom istých vplyvných mocenských skupín. Niektoré režimy organizátori festivalu nepochopiteľne šetria. Ide napr. o Honduras, kde sa odohral v roku 2009 krvavý puč, ktorý odstránil od moci kritika politiky USA prezidenta Zelayu. Následkom prevratu bol krvavý kúpeľ v krajine. V malom Hondurase je odvtedy jeden z najvyšších počtov zavraždených novinárov na svete. A to nerátam zavraždených novinárov podľa počtu obyvateľov!

Suverénne najnebezpečnejším miestom pre novinárov za posledných 10 rokov sa stal Irak, dokonca aj podľa názoru amerických mimovládnych organizácií: http://www.infoplease.com/ipa/A0931389.html . Zavraždili tam absolútne najviac novnárov, mnohých zavraždili aj priamo vojaci okupačných armád. Ale pri žiadnom z týchto úmrtí nebola taká ostrá diskreditačná kampaň proti vláde Iraku či proti okupačným vojskám ako býva zvykom proti tradičným cieľom festivalu Jeden svet. Pozná niekto z návštevníkov festivalu mená ako Adel Naji al-Mansouri, Nabras Mohammed Hadi, či mená množstva ďalších novinárov, zavraždených v Iraku?

            Väčšina z verných divákov festivalu Jeden svet tie mená nepozná, hoci uvedení novinári boli zavraždení priamo okupčnými vojskami v Iraku, súkromnými bezpečnostnými službami, či inými ozbrojencami, často za obzvlášť podivných okolností. Wikileaks dokonca zverejnilo aj video ako okupačné vojská v Iraku zaútočili na neozbrojených novinárov: http://www.citizentube.com/2010/04/wikileaks-releases-video-of-reuters.html . Festival Jeden svet sa však na tieto prípady nikdy nepýtal. Nezáujem o vraždy novinárov v Iraku bije do očí najmä preto, že o zavraždených novinároch inde vo svete uvádza festival veľmi podrobné údaje.

Napr. o novinároch, zavraždených v Rusku, vytvára festival systematicky predstavu, že ich dala usmrtiť priamo ruská vládna moc. Vďaka jednostranným filmom a jednostranným zloženiam diskusných panelov o Rusku je možné také tvrdenie o zásahu štátnej moci dosť efektívne pretláčať. Nemám nič proti tomu, aby sa na tému vrážd novinárov v Rusku viedla otvorená a kritická diskusia. Naopak, diskusiu vítam, ale musí to byť ozajstná diskusia! Lenže práve kvôli tendenčným filmom a jednostranne zloženým “diskusným panelom” na túto tému sa na festivale Jeden svet diskusia likviduje. Pritom situácia očividne nie je tak čierno-biela ako ju podávajú organizátori. Rozumný človek by si pri zavraždených novinároch v Rusku mal uvedomiť i protiargumenty, napr. motív. Čo by z tých vrážd novinárov mala ruská vládna moc? Lebo “náklady” vrážd novinárov v Rusku by boli dosť vysoké: masívna protiputinovská kampaň západných i ruských opozičných médií kvôli mŕtvym novinárom a popularizácia kníh Putinových kritikov. Cynicky povedané, neexistuje lepšia “popularizácia” kníh Politkovskej či Estemirovej než boli ich vraždy. A kvôli tým vraždám mala ruská vláda veľké problémy s vlastným obrazom vo svete. Existovala nejaká porovnateľná výhoda, ktorá by vyvážila protiputinovskú kampaň kvôli vražde Politkovskej alebo Estemirovej? Bola tradičná téza festivalu o zastrašovaní novinárov v Rusku takou výhodou, ktorá by naozaj vyvážila “náklady” smrti Politkovskej či Estemirovej pre Putina? Najmä keď v Rusku veľké opozičné médiá ako Novaja Gazeta, Kommersant a ďalšie píšu proti vláde stále rovnako ostro ako predtým. 

            Tieto otázky však návštevník festivalu Jeden svet nezačuje. Pre odpoveď na spomenuté otázky by bolo potrebné vypočuť si aj názor druhej strany. A keby na festivale Jeden svet skutočne fungovala pluralitná diskusia, tak by sa návštevník musel pýtať aj to, prečo vie tak veľa o zavraždených ruských novinároch a tak málo o zavraždených novinároch v Iraku alebo v Hondurase. Ide len o dvojitý meter alebo o cielenú propagandu?

 

 

                                               Pár slov o nacistoch

 

            Festival Jeden svet sa rád deklaruje aj ako bojovník proti nacizmu či iným formám pravicového extrémizmu. Problém je ale v tom, že aj kritiku prejavov nacizmu si selektívne vyberá. Napr. na základe jedného problematického dokumentu označili organizátori festivalu Rusko za krajinu s najväčším počtom neonacistov. Dokonca tú informáciu umiestnili aj na festivalový plagát z roku 2009. Toto tvrdenie sa objavilo ako konštatovanie skutkového stavu, hoci to celé asi ani nie je pravda. Dokázať počet nacistov nie je vôbec jednoduché – značná časť pravicovej scény v mnohých štátoch funguje v ilegalite. Osobne nemám výhrady voči diskusii o probléme s nacistami v Rusku, ak by išlo o serióznu diskusiu. V prípade vyššie uvedenej informácie však ide o nedokázané tvrdenie z jedného dokumentu a bolo potrebné o ňom diskutovať pluralitne. Žiaľ, nestalo sa!

            Treba sa však tiež pýtať na postoj organizátorov festivalu k nacistom v iných štátoch. Prečo sa festival Jeden svet nezaoberá prípadmi nacistických excesov v Pobaltí? V pobaltských štátoch sa pravidelne organizujú pochody veteránov SS, oplývajúce najhoršou nacistickou symbolikou a to všetko za účasti desaťtisícov ľudí, vrátane politických prominentov. Dokonca tam donedávna patril medzi spomienkové dni aj 16. marec, tzv. Deň légie (Latviešu legiona atceres diena), ktorý sa v Lotyšsku oslavoval na počesť výročia založenia lotyšskej légie Waffen SS v roku 1943! Až po nátlaku viacerých židovských organizácií bol ten deň vyňatý spomedzi oficiálnych spomienkových dní, hoci sa naďalej búrlivo oslavuje a nacisti tam pochodujú tak ako predtým. Inak, tie pochody treba intenzívne vnímať aj pre posudzovanie počtu nacistov v konkrétnom štáte. Ak by sme účastníkov demonštrácií SS v Pobaltí považovali tiež za nacistov (SS aj Waffen SS sú pritom jednoznačne nacistické organizácie), tak v malom Pobaltí sa nájde určite oveľa viac nacistov než vo veľkom Rusku. Pritom keď by sme tých nacistov rozrátali na počet obyvateľov, tak by bol výsledok ešte zjavnejší a tvrdenie o Rusku ako o krajine s najvyšším počtom nacistov ešte problematickejšie. Lenže festival Jeden svet o nacistoch v Pobaltí záhadne mlčí.

            Medzi zaujímavé postoje organizátorov festivalu Jeden svet vo vzťahu k nacizmu patrí aj otázka, ako na festivale zhodnotili hlasovanie Slovenska a niektorých iných štátov západu k rezolúciám OSN odsudzujúcim nacizmus a jeho prejavy. V roku 2011 sa objavila vo Valnom zhromaždení OSN rezolúcia č. A/66/460, odsudzujúca glorifikáciu rasimu a nacizmu v súčasnosti. Samozrejme, jedným z hlavných cieľov rezolúcie boli aj pochody a výstrelky veteránov SS v Pobaltí a ich sympatizantov. Asi aj preto sa SR s ohľadom na svojich spojencov z Pobaltia pri hlasovaní vo Valnom zhromaždení OSN v tejto otázke zdržala. Lenže zdržanie má pri hlasovaní vo VZ OSN rovnaké dôsledky ako hlasovanie proti. Teda SR vlastne vystupovala proti rezolúcii! Je síce pravda, že sa zdržali aj iní spojenci pobaltských štátov, ale to na veci nič nemení. Problémom je hlavne to, že SR a ďalšie krajiny, ktoré určité názory na nacistickú históriu trestne stíhajú (napr. oswiecimská lož), odmietajú podporiť rezolúciu OSN proti výstrelkom nacizmu v súčasnosti! Takýto postoj slovenskej vlády k nacizmu by bola určite téma, o ktorej sa má diskutovať na slovenskom festivale o ľudských právach. I keď podobnou kritikou by organizátori festivalu vtedajšiu vládu asi nepotešili.

 

 

                                               Zloženie diskusných panelov

 

             Medzi tradičné metódy na šírenie propagandy v rôznych politických systémoch patrí aj jednostranné zloženie “diskusných panelov” a preto treba podozrenia z jednostrannosti festivalu brať vážne. Treba sa pýtať, ako je možné, že na festivale Jeden svet dostal opakovane priestor v “diskusii” bez oponenta tak zaujatý človek ako český senátor J. Štětina. “Sólo diskusia” s človekom, ktorý je známy svojim mimoriadne skeptickým pohľadom na Rusko a ktorá navyše vždy nasledovala po filme, kritizujúcom Rusko, nemohla mať iný výsledok ako šírenie jednostranného pohľadu. Pamätám si jednu takúto “diskusiu”, kde pán Štětina presadzoval problematický názor o tom, že čečenskí povstalci bojujú za demokraciu v Rusku. To bol veľmi nedôveryhodný názor a už preto bolo žiadúce vypočuť si i odlišný názor. Že sa tak nestalo, bolo na škodu veci i na škodu celého festivalu.

            Na druhej strane treba uznať, že aj na festivale Jeden svet sa občas vyskytla i pluralita názorov. V roku 2008 sa objavila diskusia o rusko-gruzínskom konflikte a popri A. Bánovi a M. Tódovi sa jej zúčastnil i J. Čarnogurský ako zástupca protistrany. Táto diskusia bola nepochybne oveľa cennejšia, a to kvôli zmienenej pluralite, ako aj kvôli nutnosti panelistov seriózne argumentovať. Práve preto, že uvedená diskusia nevyznela tak jednostranne ako filmy pred diskusiou, bola obohatením festivalu.

            Táto diskusia kontrastovala s inou debatou, ktorú som navštívil v roku 2009. Vtedy sa k téme “20 rokov slobody” objavil sa na môj vkus až príliš dokonalý súlad názorov panelistov. Zaujímavo potom vyznela aj odpoveď na moju otázku z publika o tom, či ekonomická liberalizácia spoločnosti nemôže viesť k následnému posunu doľava ako sa to stalo v súčasnej Latinskej Amerike. Tam extrémne ľavicové režimy typu H. Chavez nasledovali ako reakcia po období liberálnych ekonomických reforiem. Ako odpoveď som sa vtedy dozvedel, že na Slovensku už H. Chávez existuje a je ním R. Fico. Na doplňujúcu otázku som priestor  nedostal. Hoci nemám sympatie k režimu pred rokom 1989 a nemám do činenia ani so Smerom-SD, uvedomil som si, k akým absurditám môže dospieť takto jednostranne zložený panel. Pri jednostrannom zložení panelu možno povedať skutočne akúkoľvek populistickú frázu a to bez rizika racionálneho protiargumentu.

            Tendencia k jednostranne zloženým “diskusným panelom” však na festivale Jeden svet stále dominuje – a to aj vtedy, keď ide o naozaj sporné otázky. V roku 2011 som si v programe všimol diskusný panel k téme “porevolučnej reality”. Hoci ma téma zaujala, vzhľadom na zloženie panelu mi bolo jasné, že takú “diskusiu” nemá význam navštevovať. Pri všetkej úcte k panelistom, v diskusii potrebujem počuť aj odlišné názory. Paradoxne, práve jednostranné zloženie diskusného panelu mi pripomenulo nepluralitnú “predrevolučnú realitu”. Bohužiaľ, nevyvážené diskusné panely sú na festivale Jeden svet skôr pravidlom než výnimkou, príkladov viem uviesť skutočne mnoho. Čosi podobné platí aj o plánovaných diskusných paneloch na festivale Jeden svet v roku 2012. Zaujala ma napr. téma o Bielorusku, ale zloženie panelu je až príliš jednostranné. Žiaľ, podobne jednostranné zloženia diskusného panelu vidím aj pri diskusii o väčšine ďalších tém. Preto rovnako ako minulý rok, ani tentokrát nevidím dôvod na návštevu diskusií k festivalu Jeden svet.

 

                                                                      

                                               Tabu témy alebo dôvodné podozrenia?

 

            Ako som uviedol vyššie, hlavným problémom festivalov o ľudských právach nie je to, čo počuť, ale to, čo nepočuť. Čo veľmi chýba, to je diskusia o hegemoniálnych mocnostiach súčasneho západu. Pri všetkej oprávnenej kritike porušovania ľudských práv v krajinách východnej Európy, dnes nie je hrdinstvom kritizovať na nejakom slovenskom festivale porušovanie ľudských práv v krajinách ako Rusko. Kritika Ruska bola hrdinstvom za minulého režimu, dnes tá kritika zaznieva pomerne často v najrôznejších médiách. Paradoxne, mnohí z tých, ktorí pred rokom 1989 mlčali, patria dnes k najhlasnejším kritikom. Na druhej strane, tí, ktorí pred rokom 1989 nahlas a odvážne Rusov kritizovali, majú dnes diferencovanejší pohľad (napr. J. Čarnogurský).

            Naopak to, čo sa dnes v médiách nenosí, to je kritika zločinov páchaných svetovými hegemónmi zo Západu – avšak práve v tom spočíva zásadná výzva pre bojovníkov za ľudské práva našich čias! Tu treba klásť nepríjemné otázky o zásahu veľmocí v Iraku 2003 či v Líbyi 2011! Pritom existuje vážne podozrenie, že intervencie západných mocností priniesli veľa zbytočných civilných obetí. Priestor pre bojovníka za ľudské práva spočíva v diskusii na takúto tému. Uvedené otázky sú veľmi citlivé obzvlášť preto, že napr. okupácie Iraku od roku 2003 sa aktívne zúčastňovala aj SR. Takže na skutočnom festivale o ľudských právach v SR by sa práve kvôli slovenskej účasti na operácii “Iracká sloboda” žiadal každoročný drobnohľad na situáciu v Iraku. Treba sa neustále pýtať na klamstvá o zbraniach hromadného ničenia, na masakry civilistov, na hekatomby mŕtvych novinárov, na Abú Ghreib, na účasť SR v Iraku, atď. Najlepší test o Iraku pre diváka festivalu predstavuje otázka, či vie vymenovať nejakých novinárov zavraždených v Iraku. Žiaľ, festival neblahorečil žiadnu irackú Politkovskú ani Estemirovú, hoci v Iraku bolo najviac zavraždených novinárov za posledné desaťročie a pritom mnohí z novinárov boli usmrtení priamo okupačnými silami.

            Prečo budí tento dvojitý meter podozrenie? Dôležitým dôvodom podozrenia je systém financovania a partnerov festivalu. Ako je známe, občianske združenie Človek v ohrození, ktoré organizuje festival, ďakovalo za podporu veľvyslanectvám niektorých krajín. Mnohé tieto štáty sa pritom zúčastnili na pochybných intervenciách, o ktorých sa na festivale veľmi nehovorí. Možno sa tiež pýtať, nakoľko partneri festivalu Jeden svet ovplyvnili aj financovanie organizátora festivalu – OZ Človek v ohrození. Treba si pritom uvedomiť, že OZ Človek v ohrození vynakladá na festival Jeden svet a súvisiace aktivity len pomerne malú časť svojich výdavkov – za rok 2011 to bolo podľa ich vlastnej výročnej správy 62 082 eur.

 

 

                                               OZ Človek v ohrození a verejné financie

                       

            Hlavným sponzorom festivalu Jeden svet je síce nadácia, patriaca istej veľkej finančnej skupine, avšak pre fungovanie OZ Človek v ohrození, organizátora festivalu, sú kľúčové iné zdroje príjmov. Informácie o financovaní OZ Človek v ohrození sa dajú nájsť v samotných výročných správach tohto združenia (ďalej len “VS”): http://www.clovekvohrozeni.sk/sk/spravy/vyrocne-spravy V nich sa objavujú aj informácie o rôznych sponzoroch, hoci väčšina prispela menšími čiastkami. Ktorí sponzori však boli kľúčoví? Vedúcu rolu medzi sponzormi zohrávajú Európska komisia a slovenské štátne inštitúcie. V publikovaných výročných správach OZ Človek v ohrození sa pravidelne tiež objavuje ako jeden z hlavných sponzorov National Endowment for Demoracy, teda štruktúra priamo napojená na verejné financie zo zámoria. Pri selektívnom zozname cieľov kritiky OZ Človek v ohrození zaváňa podobný sponzoring veľmi nedôveryhodne!

            To, čo však pôsobí obzvlášť podozrivo, to je neuveriteľný nárast peňazí zo štátneho rozpočtu SR pre OZ Človek v ohrození v poslednom období. Stačí si iba pozrieť výročné správy OZ Človek v ohrození a čitateľ žasne. V roku 2009 tvoril súbor všetkých výnosov sumu 495 011 eur. Príjmy zo štátnych zdrojov SR z toho tvorilo 121 963 eur od SlovakAid a 17 500 eur od vlády či ministerstiev (VS za rok 2009, str. 38). Teda celkovo ani nie 140 tisíc eur od Slovenskej Republiky. V roku 2011 bol už súbor všetkých výnosov 915 816 eur. Prečo tak zásadé navýšenie, skoro až zdvojnásobenie príjmov? Odpoveď treba hľadať v štátnom rozpočte SR: podľa výročnej správy OZ Človek v ohrození za rok 2011 (str. 35) mu prišlo zo štátneho rozpočtu 512 026 eur oproti asi 140 tisíc v roku 2009! Zaujímavé, že sa tento extrémny nárast štátnej podpory udial v čase všeobecného šetrenia vo verejných financiách.

            OZ Človek v ohrození sa rado označuje za mimovládnu organizáciu. Vo vlastnej výročnej správe za rok 2010 ale uviedlo, že z verejných zdrojov pochádza 77% jeho výnosov (VS 2010, str. 39). V roku 2011 uviedlo “len” asi 70% výnosov z verejných zdrojov, pričom okrem spomínaných peňazí zo štátneho ropočtu SR išlo najmä o príjmy od Európskej komisie (VS 2011, str. 35). Treba sa spýtať, či pri tomto verejnom financovaní ide o naozaj nezávislú mimovládnu organizáciu. Označenie mimovládna organizácia znie určite veľmi príťažlivo a vzbudzuje dojem nezávislosti. Lenže keď niekto organizuje svoju činnosť na základe príjmov z verejných zdrojov a to hlavne zo štátneho rozpočtu, mal by svoje tvrdenia o “nezávislosti” presvedčivejšie zdôvodniť. Nepresvedčivo pritom pôsobí, keď financovaný subjekt veľmi problematicky selektuje témy ľudských práv, ako to robí OZ Človek v ohrození na festivale Jeden svet, ale aj mimo neho.

            Pripomenúť treba, že v tejto súvislosti sa núkajú aj ďalšie otázky: napr. aký bol vzťah OZ Človek v ohrození a vlády, ktorá mnohonásobne navýšila výnosy OZ Človek v ohrození?

 

           

                                               Ďalšie použitie prostriedkov

 

            Neteší ma, že OZ Človek v ohrození sa tak veľmi opiera o verejné zdroje, najmä o zdroje zo štátneho rozpočtu SR. Ide pritom o zdroje, ktoré platia do štátneho rozpočtu aj tí, ktorí nie sú nadšení festivalom Jeden svet, najmä jeho nevyváženosťou. Nevyvážené informovanie a jednostranný pohľad na situáciu s ľudskými právami vo svete nie sú podľa mňa žiadnym verejným záujmom.

            Aj preto na mňa negatívne pôsobí projekt “Filmové kluby Jeden svet“. Ide o snahu vytvárať filmové kuby na stredných školách, kde by sa premietali filmy z festivalu Jeden svet. Ako som už uviedol, základným problémom festivalu je jeho nevyváženosť a nedostatok pluralitných názorov na určité témy. Keď sa cenzurujú neželané filmy, napr. o zločinoch proti Srbom v dnešnom Kosove (film Ukradené Kosovo) a súčasne sa poskytuje veľký priestor filmom, ktoré kritizujú srbské zločiny minulosti, tak taký prístup vedie k nevyváženému obrazu o Balkáne. A podobne je to aj pri mnohých ďalších témach. Tá jednostrannosť a nevyváženosť festivalu Jeden svet veľmi zle pôsobí na mládež stredných škôl, ktorá si nemôže vypočuť názor oboch strán a potom často podlieha predsudkom. Mládež je obzvlášť dobre formovateľná a ak bude zoznamovaná s problematikou ľudských práv emotívnymi a nevyváženými kusými informáciami, tak sa stane obeťou propagandy. Od toho by sa stredné školy mali dištancovať a Slovensko by na to nemalo prispievať z verejných zdrojov!

            Inak, zaujímavé je aj ďalšie použitie zdrojov zo strany OZ Človek v ohrození. Skutočný stav opäť objasňujú komparácie a selektívna voľba tém. Porovnajme napr. súčasné Srbsko a Gruzínsko. Obe krajiny sa dnes stretávajú s jedným veľmi obdobným problémom. Tým problémom sú vnútorne vysídlení obyvatelia a utečenci. V prípade Gruzínska ide o vyše 200 tisíc obyvateľov gruzínskej národnosti, ktorí museli utiecť z Abcházska a Južného Osetska. V Srbsku existuje ešte väčší počet vnútorne vysídlených obyvateľov srbskej a rómskej národnosti, ktorí museli po roku 1999 utiecť z Kosova. V jednom i druhom prípade ide o vážny humanitárny problém. Problém však spočíva v tom, že OZ Človek v ohrození si všíma len utečenecký problém v Gruzínsku. A hoci sa toto združenie v minulosti veľmi intenzívne angažovalo v prospech albánskych utečencov z Kosova, dnes o srbských utečencov či o biedne zvyšky Srbov v Kosove nejaví žiadny záujem. Oni síce občas v Srbsku podporujú nejaké aktivity, avšak namiesto pomoci srbským utečencom vymýšľajú programy ako “posilnenie roly mladých aktivistov občianskej spoločnosti” (VS 2010, str. 21). Prečo tento dvojitý meter? Žeby si niekto neželal upozorňovať na to, že sa od roku 1999 Kosovo etnicky čistí od Srbov? A žeby si ten niekto želal presne opačné informácie o Gruzíncoch z Abcházska a J. Osetska?

           

 

                                               Quo usque tandem…?

 

            Nie som jediný, komu vadí spôsob takéhoto “informovania” o ľudských právach. Naopak, nespokojní sú mnohí, často sa stretávam s ľuďmi, ktorým sa nepáči jednostranný pohľad a selektívna voľba tém zo strany OZ Človek v ohrození, či už na festivale Jeden svet alebo aj mimo neho. Viacerým vadí aj to, že OZ Človek v ohrození sa snaží zaviazať si istých vplyvných politikov verejným udeľovaním ocenení počas festivalu Jeden svet. Pri tomto festivale vidno naozaj veľa otáznikov. Čo mi však vadí najviac, to je neochota organizátorov viesť skutočne pluralitnú diskusiu o ľudských právach. Preto festival Jeden svet nenavštívim ani v roku 2012!

 

 

Kríza režimu v Saudskej Arábii?

17.11.2017

Ako je dobre známe, začiatkom tohto mesiaca prekvapila celý svet vlna masívneho zatýkania vysokých politických funkcionárov a podnikateľov v Saudskej Arábii. Medzi zatknutými sa objavili aj viac »

Nová bezpečnostná stratégia: skončí premiér Fico ako rusofób?

04.11.2017

V súčasnosti sa na Slovensku pripravuje strategický dokument v oblasti bezpečnosti s názvom Bezpečnostná stratégia SR (ďalej len „BS“). Dokument už prešiel medzirezortným pripomienkovým viac »

Katalánsko po deklarácii nezávislosti

19.10.2017

Niet pochýb, že jednou z hlavných otázok súčasnej Európy je téma budúceho vývoja Katalánska, ktoré 9. októbra 2017 prijalo Deklaráciu nezávislosti s odkladným účinkom. Vývoj udalostí viac »

robotníci

Ekonomika sa prehrieva. Investícií pribúda a fabrikám chýbajú ľudia

18.11.2017 07:00

Slovenskej ekonomike sa darí až príliš. Podniky začínajú narážať na možnosti, ktoré im krajina dáva, pracovné miesta ostávajú neobsadené.

pocasie, jesen, listie, dieta,

Zima je tu, bude mráz aj sneh

18.11.2017 06:00

Slnečné dni si dávajú pauzu spolu s pracovným týždňom, strieda ich viac oblakov, vietor, pridajú sa zrážky i snehové vločky.

Šéf Toyoty: Elektromobily nie sú pripravené pre masovú výrobu

17.11.2017 22:35

Šéf Toyoty Takeši Učijamada nepovažuje amerického priekopníka vo výrobe elektrických vozidiel Tesla za vzor hodný kopírovania.

John F. Kennedy, Jacqueline Kennedy

Zverejnili ďalších 10 744 materiálov súvisiacich s atentátom na prezidenta Kennedyho

17.11.2017 21:02

Americký národný archív informoval, že 8 336 materiálov zverejňujú úplne a 2 408 čiastočne, pričom 144 sa dostane na verejnosť úplne po prvý raz.

Branislav Fábry

Štatistiky blogu

Počet článkov: 195
Celková čítanosť: 722779x
Priemerná čítanosť článkov: 3707x

Autor blogu

Kategórie