brankof.blog.pravda.sk

                        Stop jednostrannému pohľadu!

             Na Ukrajine sa v posledných dňoch uskutočnilo niekoľko veľmi neočakávaných vecí a udalostí. Jedna vec však môže byť v otázke Ukrajiny pre mnohých skutočne prekvapivá. Je to porovnanie spravodajstva ruských a západných televízií o udalostiach na Ukrajine. Pravidelne som sledoval spravodajstvo rôznych televíznych kanálov a podľa očakávania, ruské televízie boli naklonené skôr prezidentovi Janukovyčovi, zatiaľ čo americké a európske televízie skôr opozícii. Podľa politických preferencií televízií boli do týchto médií pozývaní aj „experti“ so želanými názormi.

            Vyskytol sa však zaujímavý jav. Zatiaľ čo v západných televíziách som nepostrehol dostatočný priestor pre zástancov prezidenta V. Janukovyča, tak napr. v televízii Russia Today sa objavilo viacero tvrdých kritikov ukrajinskej vládnej moci. Títo pozvaní experti tam ani trochu nešetrili prezidenta V. Janukovyča a poskytli divákom aj pohľad „z opačnej strany“ v takom rozsahu, ktorý bol nemysliteľný pre západné médiá. Je to paradox, že hoci táto „nedemokratická“ ruská televízia bola tiež tendenčná, tak poskytla viac priestoru pluralite názorov než „demokratické“ západné televízie.

            V „demokratických“ televíziách bolo pritom počuť niekedy až neuveriteľné tvrdenia od cielene pozvaných „expertov“. Niektorí sa neskutočne absurdným spôsobom pokúšali bagatelizovať prítomnosť probanderovských extrémistov na strane opozície. O úzkej prepojenosti povstalcov v Kyjeve na probanderovské extrémistické skupiny nemožno ani trochu pochybovať, veď dokonca aj jeden z troch hlavných lídrov opozície O. Tiagnybok sa v čase boja za „demokraciu“ v Kyjeve zúčastnil Banderovského pochodu: http://ukraine-english-news.com/forum/index.php?topic=14725.0 . Žiaľ, príklady jednostrannej interpretácie udalostí na Ukrajine ukazujú, ako veľmi môže mediálna propaganda škodiť vyváženému obrazu sveta. Pre slovenského pozorovateľa skúsenosť so spravodajstvom médií ale dokazuje, že ak chce poznať čo i len trochu situáciu na Ukrajine, nesmie sa opierať len o zdroje z jednej strany.

            Jednostrannosť je ale problém nielen v médiách, väčšinou škodí i v iných súvislostiach. Napr. snaha o jednostranné sankcie voči ukrajinskej vláde zo strany EÚ tiež nepomáha. Brusel mohol a mal do sankcií zahrnúť prinajmenšom extrémistov z Pravého sektora a predstaviteľov z ultranacionalistickej strany Sloboda. Snaha trestať za celú krvavú situáciu v Kyjeve len a len ukrajinskú vládnu moc nepôsobí dôveryhodne a najmä na východnej Ukrajine to nedokážu pochopiť. Žiaľ, jednostrannosť politiky EÚ sa ukázala ako kontraproduktívna už hneď na začiatku celej ukrajinskej krízy, keď Brusel odmietol rokovania o budúcnosti Ukrajiny vo formáte EÚ – Ukrajina – Rusko. Celá kríza však ukazuje, že v spore o Ukrajinu je potrebné zohľadniť názory rôznych veľmocí. Dôležité je pritom, aby riešenie konfliktu tolerovali okrem Ruska a EÚ aj predstavitelia USA, lebo práve ich vplyv na tzv. ukrajinský mimovládny sektor môže akékoľvek riešenie konfliktu zhatiť.

                        Vláda jednej polovice?

             Súčasný ozbrojený konflikt na Ukrajine prechádzal rôznymi fázami a teraz sa dokonca črtá šanca na jeho možné ukončenie. Avšak každý, kto bude chcieť po tomto konflikte v Kyjeve vládnuť, musí počítať s tým, že dlhodobé deliace čiary medzi rôznymi časťami Ukrajiny sa ešte väčšmi prehĺbia. Ilúzia, že ukrajinský ľud z rôznych regiónov stojí jednotne proti vládnej moci sa jasne ukázala ako scestná už pri tzv. oranžovej revolúcii. Napriek tomu, že vtedy bola opozícia jednotnejšia než dnes, nedokázal jej kandidát V. Juščenko v treťom, opakovanom kole volieb získať viac než len 51,99% hlasov. Ani v súčasnosti sa pritom nedá očakávať, že ak by vzišiel prípadný budúci prezident z opozície, tak by mal oveľa vyššiu podporu než V. Juščenko počas oranžovej revolúcie. Je zrejmé, že hoci V. Janukovyč nemá medzi ukrajinským obyvateľstvom celkovo dobrú povesť, opozičný  triumvirát Jacenjuk – Kličko – Tiagnybok je na proruskom východe Ukrajiny až príliš zle zapísaný. Preto i keby v prípadných prezidentských voľbách zvíťazil kandidát opozície, v južných a východných regiónoch Ukrajiny by vysokú podporu nezískal.

            Pri budúcich voľbách sa treba vyhnúť ešte jednému riziku: ak sa Ukrajina po prípadných predčasných voľbách dostane do situácie, že tesná prozápadná väčšina v parlamente bude dominovať nad nespokojnou proruskou časťou, tak bude trvalo hroziť opakovanie konfliktu. Povolebné usporiadanie s dominanciou prozápadných síl by bolo komplikované už tým, že zbedačená Ukrajina bude musieť čoskoro vyrovnávať svoje rastúce dlhy a jediný, kto to finančné bremeno dokáže ako-tak utiahnuť, je hospodársky rozvinutý východ štátu. Splácanie celoukrajinských dlhov si ale bude vyžadovať nadmerné odčerpávanie prostriedkov z bohatšej východnej Ukrajiny do Kyjeva a to nutne povedie k nespokojnosti tamojšieho obyvateľstva. Východ štátu dnes nie je pripravený financovať západo-ukrajinskú politiku, ako to bolo za vlády prezidenta Juščenku. Každý z regiónov Ukrajiny bude mať čo robiť, aby zachránil sám seba.

            V tejto súvislosti si znovu treba pripomenúť aj to, ako to vyzeralo po nástupe V. Juščenku. Práve vtedy jedna polovica Ukrajiny násilne vnucovala svoje predstavy o národnej identite tej druhej polovici. Na východe si ľudia živo pamätajú situáciu z obdobia vládnutia V. Juščenku a J. Tymošenková, keď prozápadná nacionalistická vláda zakazovala učiteľom v školách rozprávať medzi sebou po rusky, a to aj počas prestávok v kabinetoch: http://osvita.ua/legislation/Ser_osv/5083/ . Východ sa desí i toho, že opozícia, ktorá sa už dnes opiera o ultranacionalistov, bude opäť nútiť východnú Ukrajinu uznávať S. Banderu ako „hrdinu Ukrajiny“. Tak to bolo i za prezidenta V. Juščenku.

                        Nereálne očakávania

            Mnohí Ukrajinci zo západnej Ukrajiny očakávajú, že po odstránení prezidenta V. Janukovyča budú mať otvorené dvere do Európy. Najmä mladí ľudia, ktorí podliehajú takejto ilúzii, dúfajú, že keď bude existovať prozápadná vláda, tak sa Ukrajina rýchlo vymaní zo svojej súčasnej biedy a dostane na európsky štandard. Aj tu si však možno spomenúť na obdobie vlády prezidenta V. Juščenku, ktorý zlyhal, hoci bol mimoriadne prozápadný. Aj jemu dal Brusel jasne najavo, že nemá záujem o vstup Ukrajiny do EÚ. Podobne ani minuloročná navrhovaná asociačná zmluva s EÚ neznamenala žiaden prísľub vstupu a ukrajinský „pochod“ na eurofondy tiež znemožňovala. Spomenúť treba i to, že za celé obdobie prozápadnej vlády V. Juščenku sa nepodarilo odstrániť ani vízovú povinnosť pre ukrajinských turistov pri ceste do štátov EÚ. Brusel pre Ukrajincov túto povinnosť nezrušil, hoci dokonca aj turisti z väčšiny krajín Latinskej Ameriky dnes môžu do EÚ cestovať bez víz.

            Prozápadné sily počas svojej vlády na Ukrajine nedokázali odstrániť ani štrukturálne nedostatky ukrajinského štátu, ani vládu oligarchie, ani korupciu. Rovnako dnešná opozícia nemá veľké predpoklady zmeniť oligarchicko-korupčný model ukrajinskej ekonomiky. Samotná J. Tymošenková je typickým príkladom ukrajinského oligarchu a jej strana je svojou korupciou priam povestná. A hoci V. Kličko má vo verejnosti pozitívne renomé veľkého športovca, jeho strana je tiež plná pochybných oligarchov: http://www.despiteborders.com/clanky/data/upimages/UDAR_Klicko.pdf . Ukrajina pritom pozitívne ekonomické zmeny potrebuje bezodkladne, lebo hospodársky veľmi zaostáva nielen za štátmi EÚ a Ruskom, ale dokonca aj za Bieloruskom. S Bieloruskom štartovala Ukrajina v roku 1991 z rovnakej línie a ono má dnes skoro dvojnásobne vyššie HDP na 1 obyv. než Ukrajina: http://en.wikipedia.org/wiki/List_of_countries_by_GDP_(nominal)_per_capita#cite_note-6 .

                        Ústavné zmeny

            Ani obnovenie ústavného stavu z roku 2004 neprinesie výsledky, o ktorých toľko rozjímajú mnohí zástancovia prozápadných síl na Ukrajine. Opäť si treba pripomenúť, ako to vyzeralo za prezidenta V. Juščenku, keď platil ústavný stav z roku 2004. Vtedajšia podoba ústavy nebránila koncentrácii či zneužívaniu moci na Ukrajine, keď sa pre ňu prezident rozhodol. V západných médiách sa o tom síce veľmi nehovorilo, ale v roku 2007 vtedajší prezident V. Juščenko protiústavne a za pomoci ozbrojencov odvolal a vyhnal z Ústavného súdu niekoľkých nepohodlných sudcov, vrátane jeho predsedu, aby si tam zabezpečil prevahu pri hlasovaní. Tým vlastne prezident paralyzoval jednu z troch zložiek moci. Avšak nielen vtedy, i pri iných situáciách sa ukázalo, že verzia ústavy z roku 2004 nevie zabezpečiť efektívnu deľbu moci ani garantovať princíp ústavnosti. Nepredpokladám, že by tá ústava práve dnes viedla k nejakým veľkolepejším výsledkom.

            Pokiaľ ide o ústavné zmeny, určite je potrebné o nich hovoriť. Treba nájsť ale také riešenie, pri ktorom by sa žiadna časť totálne fragmentovanej Ukrajiny nemusela cítiť ako kolónia inej časti. Keďže západ štátu neverí politikom z východu Ukrajiny a východ zase dlhodobo odmieta akceptovať predstaviteľov zo západnej Ukrajiny, je potrebná silná dekoncentrácia moci v Kyjeve. Je nevyhnutné vytvoriť systém, kde by nedominovala jedna polovica štátu nad tou druhou, ale kde by každá z častí štátu mohla počúvať svojich politikov a rozhodovať sama o sebe. Akiste nebude jednoduché nájsť hranicu medzi proruským východom a proeurópskym západom štátu, lebo existuje mnoho zmiešaných a nejednoznačných regiónov. Avšak keby si každý z existujúcich regiónov mohol vládnuť ako federálny subjekt v rámci federálneho štátu, tieto subjekty by dokázali efektívne spolupracovať s ďalšími subjektmi s podobnými záujmami

             Vytvoriť situáciu, kde by každá časť Ukrajiny vedela realizovať vlastné predstavy, možno zabezpečiť len deľbou moci. Avšak nie deľbou moci medzi ústrednými orgánmi, ale medzi regiónmi. Ukrajina potrebuje federalizáciu štátu. Ak zostane Ukrajina unitárnym štátom, vždy bude v ústredných inštitúciách dominovať tesná väčšina z jednej polovice krajiny. Raz bude vládnuť západ a potom východ a tá druhá polovica príde skrátka. Federalizácia Ukrajiny pritom vôbec nemusí viesť k úplnému rozpadu štátu, avšak v situácii, keď dlhodobo neexistuje politická sila, prijateľná pre obe polovice štátu, je federalizácia najvhodnejšie riešenie. Federalizácia môže tiež predstavovať reálny projekt, ktorý z dlhodobého hľadiska udrží Ukrajinu mimo občianskej vojny. Prax z obdobia oboch posledných dvoch prezidentov dokazuje, že vzájomné brzdy a protiváhy v praxi fungujú len medzi rôznymi regiónmi štátu, nie medzi jednotlivými ústrednými orgánmi. A tieto reálne protiváhy medzi rozličnými regiónmi je nutné spomenúť i v ústave. Treba to povedať otvorene: federalizácia Ukrajiny je aktuálne najlepšia cesta.