Založ si blog

Andrej Kiska a etnická čistka v Kosove

 

            Pôvodne som nepredpokladal,  že budem zaujímať stanoviská k druhému kolu prezidentských volieb v SR, avšak okolnosti ma prinútili konať inak. Žiaľ, vzhľadom na vyjadrenia jedného z kandidátov na prezidenta SR musím zareagovať a napísať tento článok. Kandidát na prezidenta A. Kiska sa vyjadril spôsobom, z ktorého je zrejmé, že bude podporovať tzv. nezávislosť Kosova a to je dôvod, pre ktorý ho treba kritizovať. Pán Kiska síce nepopiera, že v čase vyhlásenia “nezávislosti” Kosova bolo porušené medzinárodné právo, vzhľadom na postoj väčšiny štátov EÚ však nechápe postoj vlády SR. Už toto tvrdenie je pre mňa úplne neprijateľné. Celá problematika ale má aj oveľa širšie konotácie, na ktoré musím upozorniť.

 

            Andrej Kiska a názor verejnosti          

 

            Pán Kiska tvrdí, že nechápe postoj vlády SR v otázke statusu Kosova. Keby kritizoval vládu kvôli čomukoľvek inému, vedel by som to pochopiť, avšak v otázke “nezávislosti” Kosova je postoj slovenskej vlády jednoznačne správny. Na Slovensku sa o téme “nezávislosti” Kosova vedie mnohoročná diskusia a vytvoril sa tu silný spoločenský konsenzus, že jednostranne vyhlásenú nezávislosť Kosova uznať nemožno. Vláda svojim postojom v otázke statusu Kosova reprezentuje názor veľkej väčšiny občanov – to je rozumné a demokratické. Podobne by však aj každý budúci prezident mal rešpektovať názor občanov, veď podľa ústavy SR pochádza štátna moc od občanov. Prezident je len zástupcom občanov, má ich vôľu vykonávať a nie ignorovať. A ak by aj pán Kiska bol zvolený za prezidenta, určite by to nebolo pre jeho postoj ku Kosovu, naopak, mnoho jeho voličov by naďalej odmietalo jednostranne vyhlásenú nezávislosť Kosova. Pán Kiska by preto nemal až tak ostentatívne odmietať spoločenský konsenzus, ktorý sa tu vytváral mnoho rokov.

             Pán Kiska by si mal tiež uvedomiť, že súčasný postoj vlády SR je určovaný aj postojom parlamentu. Keďže SR je parlamentnou republikou, má názor parlamentu pre vládu zásadný význam. Národná rada SR schválila už 28. marca 2007 Vyhlásenie o budúcom štatúte srbskej provincie Kosovo, ktoré podporili nielen poslanci Smeru-SD, ale aj poslanci opozičných strán: http://www.nrsr.sk/web/Static/sk-SK/NRSR/Doc/v_ku-kosovu309-20070328.rtf .  Za vyhlásenie vtedy hlasovala obrovská väčšina parlamentu, 123 poslancov, teda počet, ktorý výrazne prevyšuje kvórum potrebné na zmenu ústavy. Domnievam sa, že tento jednoznačný názor parlamentu by mala rešpektovať každá vláda a každý prezident.  Netransparentné snahy o akési kabinetné zmeny postoja SR, učinené bez ohľadu na názor občanov a Národnej Rady SR treba jednoznačne odmietnuť. 

            Nechápem tiež postoj pána Kisku k otázkam porušenia medzinárodného práva. Má pravdu, keď tvrdí, že bolo porušené medzinárodné právo, ale to, ako sa k tomuto porušeniu práva postavil, je zvláštne. Keďže väčšina štátov EÚ uznala Kosovo, máme ho uznať aj my? Napadajú ma isté analógie: Keď niekto korupčným správaním poruší právo, ale mocní tohto sveta jeho konanie akceptujú, tak bude korupčné správanie zrazu v poriadku? Alebo keď niekto protiústavne vymenuje generálneho prokurátora a mocní v štáte ho podporia, tak to bude tiež v poriadku? Nie som si istý, či postoje pána Kisku sú v otázke Kosova dosť konzistentné s jeho ostatnými postojmi.

            Je tu ešte jedna vec, ktorú musím jednoznačne a jasne vyjadriť: postoj Slovenska v otázke Kosova je jednou z mála vecí, na ktoré som v súčasnej slovenskej politike skutočne hrdý. Otázka tzv. nezávislosti Kosova je závažným problémom, ktorý svojím významom ďaleko presahuje hranice Slovenska a ono tu vystupuje ako ozajstný vzor pre iné štáty. Nie je veľa krajín, ktoré si dokázali vo vzťahu k ambíciám rôznych veľmocí sveta zachovať principiálny postoj. Som hrdý, že medzi takéto krajiny patrí Slovensko. Slovenská Republika neuznáva ani “nezávislé” Kosovo, ani “nezávislé” Južné Osetsko či Abcházsko a ani proruské referendum na Kryme. Žiaľ, krajiny, ktoré uznali “nezávislosť” Kosova nemajú oprávnenie kritizovať iných za jednostranné separatistické akcie a Rusko im to dalo vedieť aj pri súčasnej diskusii o Kryme. Naopak, Slovensko napriek očividnému nátlaku niektorých veľmocí konalo doteraz čestne a principiálne a to je čosi, čo mi stojí za to, aby som prišiel hlasovať.

 

            Aký je status Kosova?

 

            V ďalšom texte skúsim popísať dôvody, pre ktoré je pre mňa otázka neuznania jednostranne vyhlásenej “nezávislosti” Kosova principiálnou otázkou. Najprv sa vyjadrím k otázke statusu Kosova. Ako je známe, Kosovo jednostranne vyhlásilo svoju “nezávislosť” vo februári 2008. Týmto vyhlásením konalo v rozpore s rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN 1244 (1999), ktorá zakončila vojnu z roku 1999 a potvrdila „suverenitu a územnú celistvosť JZR a ďalších štátov regiónu“: http://daccess-dds-ny.un.org/doc/UNDOC/GEN/N99/172/89/PDF/N9917289.pdf?OpenElement . Srbsko je pritom nielen štátom regiónu, ale aj právnym nástupcom Juhoslávie, o ktorej rezolúcia hovorila. Keby rezolúcia negarantovala územnú celistvosť Srbska, určite by s ňou v roku 1999 nesúhlasili mocnosti s právom veta v BR OSN Rusko a Čína a aj postoj vtedajšej Juhoslávie by bol iný. Rozpor vyhlásenia “nezávislosti” Kosova s rez. 1244 (1999) nemohlo prekryť ani nezáväzné poradné stanovisko Medzinárodného súdneho dvora z júla 2010.Toto stanovisko nie je úplne bezvýznamné, ale nie je ani formálnym prameňom práva, upravujúcim status Kosova. Právnym základom zostáva stále rezolúcia BR OSN 1244 (1999) – tá je stále právne záväzná.

            Treba uznať, že aj pán Kiska správne identifikoval porušenie medzinárodného práva v Kosove, avšak očividne nedocenil jedno iné nebezpečenstvo. Príklad jednostranne vyhlásenej nezávislosti Kosova sa už stihol stať precedensom pre uznávanie “nezávislosti” Abcházska, Južného Osetska a pravdepodobne bude vzorom ďalších prípadov jednostranného porušovania územnej celistvosti v budúcnosti. Pandorina skrinka sa však otvorila práve v Kosove. Je zrejmé, že keby neprišlo k jednostrannému uznaniu Kosova vo februári 2008 západnými mocnosťami, ani Rusko by v auguste 2008 neuznalo “nezávislosť” Abcházska a Južného Osetska. Tvrdenie, že Kosovo je neopakovateľný prípad svojho druhu možno síce presadzovať v Prištine, ale sotva v iných regiónoch sveta so separatistickými tendenciami a už vôbec nie na Kryme.

            Snaha uznať nezávislosť Kosova, porušujúcu územnú integritu Srbska a iným regiónom sveta s podobnými ambíciami rovnaké právo odoprieť, sa nedá presvedčivo zdôvodniť. Navyše, vysvetliť napr. Osetom, že oni právo na vlastný štát nemajú, hoci Albánci majú právo na dva štáty, to vyžaduje nadmernú dávku flexibility. Je mi jasné, že medzinárodné právo ani OSN neboli v minulosti ideálne, ale post-kosovský modus vivendi už teraz vedie k mimoriadne nešťastným následkom. Dnes to vyzerá, že jedno „právo“ bude platiť vo sfére vplyvu Západu (Kosovo áno, J. Osetsko a Krym nie), druhé „právo“ vo sfére vplyvu Ruska (J. Osetsko či Krym áno, Kosovo nie).

 

            Obrátená etnická čistka

 

            Otázka statusu Kosova je určite závažný problém, ale osobne za najhlavnejší problém súčasného Kosova považujem pretrvávajúcu etnickú čistku, ktorá sa tam uskutočňuje od roku 1999. Iste, že pred rokom 1999 páchali zločiny Srbi na Albáncoch, ale ako je dobre známe, toto násilie bolo zakončené rez. BR OSN 1244 (1999), ktorá garantovala územnú celistvosť Srbska. Kosovo však vyhlásilo nezávislosť až v roku 2008, teda o deväť rokov neskôr a v úplne inej situácii, v situácii obrátenej etnickej čistky proti Srbom a Rómom. Je nesmierne cynické, že za protisrbské a protirómske hrôzy z rokov 1999 – 2008 západné mocnosti odmenili Albáncov v Kosove uznaním ich “nezávislosti”, hoci svoje bombardovanie Juhoslávie v roku 1999 odôvodňovali ideou “multietnického Kosova” a snahou o zastavenie etnických čistiek.

            Žiaľ, napriek tomu, že rez. 1244 (1999) garantovala bezpečný návrat všetkým, aj srbským utečencom, od odchodu juhoslovanských ozbrojených síl bolo jasné, že v Kosove bude pokračovať etnická čistka, len v obrátenom garde proti Srbom a Rómom. Západné inštitúcie sa pokúšali dlho tento fakt prehliadať, ale po brutálnych útokoch z marca 2004 dokonca aj tradične Srbom málo naklonené Parlamentné zhromaždenie Rady Európy použilo pojem „etnická čistka ne-albánskeho obyvateľstva“ v rezolúcii 1375 (2004): http://assembly.coe.int/Main.asp?link=/Documents/AdoptedText/ta04/ERES1375.htm . Z údajov UNHCR, ako aj viacerých mimovládnych organizácií, vyplýva, že z Kosova pod údermi Albáncov zutekalo okolo štvrť milióna ne-Albáncov, prevažne Srbi, ale aj viac ako 30 000 Rómov: http://www.unhcr.org/50a9f82f1b.html . Rómovia sa ocitli v obzvlášť ťažkej pozícii, ani Srbi ani Albánci si k nim žiaden blízky vzťah nevytvorili. Že však aj Rómovia zutekali z oblastí kontrolovaných Albáncami pod ochranu srbskej vlády, to už o čomsi svedčí. Rómovia sú určitý lakmusový test ľudských práv a ten dopadol pre albánsku väčšinu v Kosove mimoriadne zle.

            Pokusy o návrat týchto ľudí do Kosova sa skončili neslávne. Nepomohlo ani to, že návrat týchto utečencov žiadala aj rezolúcia BR OSN 1244 (1999). Do Kosova sa vrátilo asi len 8000 Srbov a rovnaký počet Rómov. Niektorí optimisti hovoria o návrate 20 000 obyvateľov, ale aj to je len mizivý zlomok utečencov. Väčšinu tých, ktorí uvažovali o návrate do Kosova, odstrašilo albánske etnické násilie, a nielen to z marca 2004. Toto násilie, táto etnická čistka, bola jasným dôkazom, že západní vojaci Srbov v Kosove neuchránia. Mnohí Srbi priamo v Kosove, ale aj mnohí utečenci, mi potvrdili, že práve v marci 2004 definitívne pochopili limity jednotiek KFOR. Vyhnanci, ktorí zanechali v Kosove domy, statky a ďalšie majetky, musia teraz živoriť v biednych podmienkach z pomoci srbskej vlády alebo Červeného kríža. Mnohí by sa určite radi vrátili z provizória v utečeneckých táboroch do svojich domovov v Kosove, ale ktorý Srb či Róm má dnes toľko odvahy, aby požadoval od Albáncov vrátenie majetku, zabraného po roku 1999?

 

            Útlak srbskej menšiny

 

            Dnes je Kosovo asi etnicky najčistejšie a najhomogénnejšie vo svojej histórii. Ideál „multietnického Kosova“, ktorý slúžil štátom NATO na ospravedlnenie vojny bez súhlasu BR OSN v roku 1999, zostal dávno zabudnutý. Navyše, s útekom väčšiny ne-albánskeho obyvateľstva sa stratila aj potreba otvoreného etnického násilia. Zostalo niekoľko srbských gett, ktoré obýva malá skupina starých žien a mužov. Tie gettá dnes Albánci napádajú len zriedka, lebo v rámci prirodzených demografických procesov čoskoro zaniknú. Jediným tŕňom v oku im zostávajú srbské gettá severne od rieky Ibar, ktoré majú určitú životaschopnosť. Srbi v Kosovskej Mitrovici predstavujú pre Prištinu problém, ale dnes už Albánci voči nim zväčša nepoužívajú tak otvorené násilie ako napr. v roku 2004. Také násilie by totiž vyvolalo zlý dojem a potvrdilo, že Kosovo je stále nevyriešený problém. Preto sa Albánci snažia bojovať proti miestnym Srbom inak.

            Albánci dnes formálne vyhlasujú, že chcú tolerovať menšiny v Kosove a že nebudú brániť návratu vyhnaných Srbov a Rómov, ale v skutočnosti proti Srbom používajú rôzne šikany. Zastrašiť Srbov malo napr. zavedenie blokády na srbské potraviny a lieky, na ktorých je srbská menšina v Kosove životne závislá. Skúsenosti ukazujú, že bez podpory z Belehradu sa srbské gettá v Kosove nevedia zaobísť a najmä Kosovská Mitrovica je priamo závislá od tovarov z Belehradu. Srbsko zvyšných ešte nevyhnaných Srbov v Kosove všemožne podporuje, lebo si želá ich zotrvanie v oblasti. Jednou z hlavných foriem pomoci sú potraviny, lieky a ďalšie tovary pre miestnych obyvateľov. Miestni Srbi nemajú dostatočné hospodárske zdroje, aby v obkľúčení v Kosove prežili. Po strate ekonomickej podpory z Belehradu by boli vydaní na milosť H. Thacimu a toho sa Srbi po skúsenostiach z posledného desaťročia desia. Thaciho formálnym dôvodom pre zavedenie embarga na srbské tovary mali byť administratívne nezrovnalosti s pečiatkami, ale fakticky išlo o komplikáciu pomoci kosovským Srbom z Belehradu.

            Albánske šikany s potravinami, liekmi a ďalšími srbskými tovarmi, vypnutie srbských mobilných operátorov či mnohé iné neboli namierené len proti Srbom v Kosove. Išlo aj o formu nátlaku na Belehrad v otázke statusu Kosova. Po zavedení embarga a pokuse Prištiny presadiť ho bez ohľadu na názor miestnych Srbov sa v roku 2011 prudko zhoršila situácia so zásobovaním srbských enkláv na severe Kosova. Samozrejme, Srbov, ktorí dodnes zostali v Kosove (asi 100 000) len tak nejaké šikany nezastrašia, ale tieto šikany predstavujú problém aj pre samotný Belehrad.

           Možno povedať, že hoci snaha donútiť v rokoch 2011 – 2012 srbskú časť Kosovskej Mitrovice k poslušnosti blokádou, neuspela, rozhodne mala účinok na Srbov vyhnaných z Kosova. Nemožno sa im diviť, že po podobných akciách nemajú chuť na návrat do Kosova. Uvedené šikany predstavovali aj jasný signál pre tých Srbov, ktorí stále uvažujú o návrate do Kosova. V mnohých enklávach by bolo potrebné zvýšiť podiel mladých Srbov a hlavne týmto chce H. Thaci za každú cenu zabrániť v návrate. Preto si okrem šikany stále ponecháva otvorenú i alternatívu etnického násilia. To ešte stále úplne nezmizlo: občas sa prejavuje voči tej skupinke Srbov, ktorá sa napriek všetkým príkoriam pokúša o návrat do Kosova (prípady navrátilcov do obce Žač).

 

          Diskusia o Kosove na Slovensku a v Európe

 

          Situácia obetí etnickej čistky v Kosove je smutná, hoci sa o tom v mienkotvorných médiách v strednej Európy veľmi nehovorí. Treba však uznať, že slovenská cenzúra informácií o situácii v Kosove ešte nedosiahla stav, aký panuje v Českej Republike. Tam sa slávnou kauzou stal najmä prípad filmu “Ukradené Kosovo” a Českej televízie.

          Na druhej strane však treba povedať, že ani na Slovensku médiá neinformujú o dôležitých udalostiach. Je známe, že tzv. mienkotvorné médiá úplne odignorovali pomerne veľkú demonštráciu za právo na návrat srbských a rómskych utečencov z Kosova, ktorá sa konala na Námestí SNP v Bratislave 22. mája 2013. Zúčastnil sa na nej aj starosta srbskej časti Kosovskej Mitrovice a mnohí iní, ale pre médiá to akosi nebolo hodné pozornosti. Je zaujímavé, že iné, oveľa menšie demonštrácie bývajú mediálne široko pokrývané.

          Nebudem spomínať ani viaceré “diskusné relácie” o Balkáne s jednostranným zložením v slovenských médiách, ktoré mali u občanov navodiť atmosféru v prospech uznania jednostrannej nezávislosti Kosova, poviem iba to, že téma etnickej čistky v Kosove je dnes na Slovensku tendenčne zamlčovaná. Aj pán A. Kiska sa vo svojich výpovediach obmedzuje len na otázku statusu Kosova, či ho uznať alebo neuznať, avšak to, čo bude s obeťami etnickej čistky, to opomína.

          Problém je v tom, že s každým uznaním jednostranne vyhlásenej nezávislosti Kosova klesá záujem Prištiny zabezpečiť návrat vyhnaným Srbom a Rómom. Kosovo už v roku 2008 vyhlásilo “nezávislosť”, ale s problémom etnickej čistky sa odvtedy ani nepokúsilo vysporiadať, naopak, iba zostrilo šikanu voči zvyšku srbskej menšiny. Miesto uznania “nezávislosti” by niekto mal Prištine dôraznejšie dohovoriť. Žiaľ, uznávaním jednostranne vyhlásenej nezávislosti Kosova sa strácajú nástroje nátlaku na H. Thaciho a jeho spolupracovníkov. Je dôležité, aby aj medzi členskými štátmi EÚ existovali i štáty, ktoré budú situáciu utečencov pripomínať.

          Žiaľ, väčšina európskych politikov zastáva hanebné stanovisko: po vyhnaní veľkej väčšiny Srbov je v Kosove menej etnických konfliktov a európski politici to nazývajú “stabilizáciou” Kosova. Nemusia sa Kosovom veľmi zaoberať, lebo tam panuje “mier”. Cynicky povedané, keď v Kosove neostane nakoniec žiaden Srb, tak “stabilizácia Kosova” a “etnický mier” dosiahnu svoj vrchol…

          Postoj Slovenska a ďalších štátov, ktoré neuznávajú “nezávislosť” Kosova, je určitou nádejou pre srbské a rómske obete etnickej čistky. Obete veria, že sa s nimi bude musieť Priština ešte niekedy v budúcnosti zaoberať. Keby však “nezávislosť” Kosova uznali všetky štáty EÚ, tak by to bolo pre obete veľmi zlé znamenie. Ak už teda pán Kiska chce otvárať otázku uznania “nezávislosti” Kosova, mal by to podmieňovať návratom veľkej väčšiny vyhnaných Srbov a Rómov. Pán Kiska by mal uprednostniť ľudské práva pred otázkou statusu! Mal by teda povedať, že o otázke statusu Kosova bude uvažovať až potom, čo sa podarí realizovať právo na bezpečný návrat väčšiny vyhnaných Srbov a Rómov. V opačnom prípade pán Kiska etnickú čistku voči Srbom a Rómom vlastne podporuje!

 

Zastarané NATO a slovenské vojská v Pobaltí

05.02.2017

Vo svete existuje veľa ľudí, ktorí najneskôr od roku 1989 tvrdia, že NATO je zastaraná a nepotrebná organizácia. Hoci tieto názory boli v spoločnosti silno zastúpené, tzv. mienkotvorné médiá viac »

Odstúpenie USA od TPP a nová politika voči Číne

30.01.2017

Už počas volebnej kampane urobil americký prezident D. Trump niekoľko prísľubov, ktoré mu pomohli zvíťaziť vo voľbách, pretože vyjadrovali názory väčšiny ľudí, a to nielen v USA. Jedným viac »

Ďalší list nepriateľov mieru

12.01.2017

Dňa 9. januára 2017 odoslala skupina prevažne bývalých politikov zo strednej a východnej Európy otvorený list novozvolenému prezidentovi USA D. Trumpovi, v ktorom ho varovala pred snahou o zlepšenie viac »

Turčianske Venuše

Turčianske Venuše

20.02.2017 00:21

Sme občianske združenie, ktoré pomáha ženám po operácii prsníka.

Športové družstvo Staškovce

20.02.2017 00:12

Sme športové družstvo, ktoré sa venuje hlavne stolnému tenisu a práci s mládežou v tomto športe.

Hájenka

Hájenka

20.02.2017 00:02

Sme detský folklórny súbor pôsobiaci od roku 1988, v ktorom účinkuje cca 120 chlapcov a dievčat vo veku 6 - 15 rokov. Hájenke od roku 1993 hrá DĽH Jarabinka.

Slovenský výbor pre UNICEF

19.02.2017 23:42

UNICEF je najväčšia organizácia, ktorá sa zameriava na ochranu detí a ich práv, naším poslaním je pomáhať najviac ohrozeným deťom na svete.

Branislav Fábry

Štatistiky blogu

Počet článkov: 166
Celková čítanosť: 617180x
Priemerná čítanosť článkov: 3718x

Autor blogu

Kategórie