brankof.blog.pravda.sk

            Ako je dobre známe, dňa 2. mája sa stalo v Odese veľké nešťastie. Vypukol požiar Domu odborov, pri ktorom umrelo niekoľko desiatok ľudí. Na celej tejto udalosti je mnoho smutných vecí, jedna z nich však zvlášť zaráža. Je to „spravodajstvo“ niektorých médií, ktoré sa snažia celú tú udalosť popísať „neutrálne“, ako výsledok zrážok medzi prokyjevskými a proruskými demonštrantami. Pri tomto „spravodajstve“ sa ale väčšinou zabúda uviesť, kto bol útočníkom na Dom odborov v Odese a kto bol obeťou tohto útoku. Keďže  Dom odborov bol hlavným miestom stretnutí zástancov federalizácie Ukrajiny v Odese, je očividné, že na jeho podpálení mali záujem ukrajinskí nacionalisti, najmä tí z Pravého sektora, ktorí chceli zástancov odlišných názorov v Odese zastrašiť. Keby sa to stalo niekde inde vo svete, tak médiá jednoducho napíšu: pravicoví extrémisti zapálili Dom odborov. Fakty sú jednoznačné: prokyjevskí nacionalisti nesú hlavnú zodpovednosť. Oni totiž útočili na budovu zápalnými substanciami a dá sa  predpokladať, že práve to spôsobilo požiar. Podľa výpovedi svedkov tiež nacionalisti počas požiaru blokovali východ z budovy, čo tiež zvýšilo počet obetí… Pri hľadaní zodpovednosti je závažným faktom aj odpoveď na otázku, kto boli obete násilia v Odese. V Dome odborov totiž uhoreli odporcovia Majdanu…

            Kto s kým spolupracuje?

            Na požiari v Odese je podozrivá ešte jedna okolnosť. Nie je vylúčené, že polícia v Odese cielene spolupracovala s militantnými nacionalistami. Nešlo by o žiadne prekvapenie, veď pravicoví extrémisti sú aj súčasťou Jaceňukovej „vlády“ v Kyjeve. Žiaľ, príslušníci polície chýbali na mieste v čase, keď nacionalisti útočili na Dom odborov. Keď bolo treba chrániť obete násilia, nikde ich nebolo. Po vypálení budovy nacionalistami však začali zatýkať „na oboch stranách“. Lenže so zatýkaním sú nespokojní práve predstavitelia antimajdanského hnutia, ktorí sa búria proti postupu polície. Extrémisti zo západnej Ukrajiny síce spôsobili krviprelievanie, no po zničení Domu odborov začala polícia paradoxne zatýkať hlavne protikyjevských aktivistov. Obyvatelia Odesy, ktorí nepodporujú Majdan, sa preto zhromaždili pred budovou polície a žiadali prepustenie svojich spoluobčanov. Naopak, vinníci krviprelievania zatknutí očividne neboli a po útoku sa zrejme znovu vrátili do Kyjeva.

            Nechcem si predstaviť, ako by západné médiá písali, keby sa čosi podobné stalo v obrátenom garde. Za všetkých mŕtvych počas protestov na Majdane zo začiatku roku totiž západné médiá automaticky obviňovali prezidenta V. Janukovyča a západní politici voči nemu pripravovali tvrdé sankcie. To všetko bez ohľadu na to, kto smrť demonštrantov na Majdane reálne zavinil. Zverejnený telefonát vysokej predstaviteľky EÚ C. Ashton a estónskeho ministra však indikuje, že za obete na životoch v Kyjeve nesie zodpovednosť nielen V. Janukovyč.

            Nešťastie v Odese jasne poukázalo ešte jednu vec. Tí, ktorí nesúhlasia s novou mocou v Kyjeve, nie sú ruskí vojaci bez označenia, ale ide o civilné obyvateľstvo Ukrajiny. Zloženie obetí v Odese tento fakt jasne potvrdzuje. Je jasné, že keby v Odese s Pravým sektorom bojovali tzv. zelení mužici (ruskí vojaci bez označenia), tí by sa nenechali upáliť od útočníkov, vyslaných z Majdanu a spôsobili by im obrovské straty. Tzv. mienkotvorné médiá sa dlho pokúšajú vytvoriť obraz situácie na Ukrajine, že tí, ktorí vystupujú proti novej moci v Kyjeve, sú v podstate len „zelení mužici“, teda ruskí vojaci bez označenia a civilné obyvateľstvo s nimi nesympatizuje.

            Túto verziu šíria aj prozápadné „mimovládne organizácie“ v Kyjeve, ktoré vyrábajú na objednávku Majdanu „prieskumy verejnej mienky“. Na vymyslené čísla sa potom odvolávajú aj kyjevskí politici pri legitimizácii svojich ozbrojených operácií. Neslávne známe je v danej súvislosti najmä Centrum Razumkova, ktoré vedú priamo ľudia zo strany J. Tymošenko, predsedom je poslanec M.Martinenko. Fakty sú však jasné: každé voľby na Ukrajine potvrdili, že Ukrajina je rozdelená na dve polovice. Dokonca aj v opakovaných prezidentských voľbách po „oranžovej revolúcii“ získal V. Juščenko len tesných 51,99% hlasov napriek tomu, že v rokoch 2004 a 2005 mala „oranžová revolúcia“ oveľa menej odporcov ako dnešný Majdan.

            Udalosti v Odese teda svedčia i o tom, že cieľom akcií nacionalistov nie je len „vonkajší agresor“, ale hlavne civilné obyvateľstvo Ukrajiny s odlišným názorom na budúcnosť krajiny. Iste, je zrejmé, že aj medzi protikyjevskými silami na Ukrajine sa vyskytujú aj ľudia z vojenskými skúsenosťami z Ruska, no silné indície existujú aj pre prítomnosť žoldnierov z amerických súkromných bezpečnostných služieb. V Odese však extrémisti zmasakrovali civilných antimajdanských aktivistov a žiadnych ruských vojakov bez označenia. Prvým krokom k zastaveniu násilia na Ukrajine preto musí byť uznanie faktu, že tu už dlho tlie hlboký vnútorný konflikt, ktorý sa intenzívne rozhorel. Nemožno to všetko zvaľovať na „agentov Moskvy“, ako sa to pokúša vyhlasovať kyjevská „vláda“…

            O legitimite a legalite

            Západné média sa už celé týždne pokúšajú vytvoriť dojem, že na Ukrajine sa uskutočňuje konflikt medzi legitímnymi štátnymi orgánmi a nelegitímnymi ozbrojenými skupinami  riadenými z Moskvy. Lenže s legitimitou je to oveľa komplikovanejšie. Noví mocipáni v Kyjeve sa totiž dostali k moci protiústavným prevratom a v porušovaní ústavy pokračovali aj po dobytí Kyjeva. Najprv v rozpore s ústavou „vymenili“ prezidenta a nepohodlných ústavných sudcov. Všetky tieto „hlasovania“ v kyjevskom parlamente sa pritom diali pod priamym nátlakom ozbrojencov, boli neslobodné a aj tým sa porušovala ústava. Napr. na hlasovaní o „odvolaní“ prezidenta V. Janukovyča sa zúčastnili prakticky len poslanci, ktorí hlasovali za jeho odvolanie. Ak mal niekto iný názor, buď musel ujsť alebo tento názor zamlčať a hlasovať s Majdanom. Napriek očividným podvodom pri „odvolávaní“ prezidenta sa ale nedosiahlo ani potrebné kvórum na odvolanie prezidenta. A aby toto protiústavné „odvolanie“ nebolo možné spochybniť na ústavnom súde, vymenili povstalci z Majdanu protiústavne aj časť jeho sudcov.

            Z hľadiska legitimity bolo sporné i prijatie nových drakonických zákonov za „vlastizradu“ novou mocou v Kyjeve. Treba si uvedomiť, akú ostrú reakciu vyvolalo prijatie reštriktívnych zákonov poslancami V. Janukovyča v januári. Západné tzv. mienkotvorné médiá vtedy hovorili o nastoľovaní diktatúry a o totalitnom štáte. Dnes reštriktívnu legislatívu novej moci „taktne“ prehliadajú. Pritom nová moc v Kyjeve stojí práve na podpore poslancov – prebehlíkov zo Strany regiónov a teda má iba veľmi slabý mandát na prijímanie reštriktívnych zákonov namierených proti východnej a južnej Ukrajine. Ak niekto niekoho totiž zradil, tak to boli práve títo „prebehlíci“: Oni zradili svojich voličov z východnej Ukrajiny preto, aby im „majdanisti“ garantovali ich dovtedajšie privilégiá…

            Čo to všetko teda znamená pre situáciu na Ukrajine? Ak sa budeme držal princípu legality, tak v súlade s ústavou je stále prezidentom a vrchným veliteľom ozbrojených síl V. Janukovyč. Spomenúť treba aj fakt, že V. Janukovyč ako ústavný vrchný veliteľ ozbrojených síl s použitím armády voči obyvateľom východnej Ukrajiny nesúhlasí a preto je celá „protiteroristická operácia“ na východe Ukrajiny ako taká nelegálna. Mnoho vojakov na Ukrajine si tieto fakty uvedomuje a tak sa nová moc v Kyjeve musí spoliehať na pochybné bojové skupiny, vrátane pravicových extrémistov, ktorými dopĺňa svoje ozbrojené sily. Nová moc z Kyjeva sa pri svojich ozbrojených akciách nemôže opierať o legalitu svojich právnych aktov, ale len o akúsi „revolučnú legitimitu“. Keďže však táto „revolučná legitimita“ nie je akceptovaná v mnohých regiónoch východnej a južnej Ukrajiny, sú aj ozbrojené akcie, ktoré sa dejú na východe Ukrajiny nielen nelegálne, ale zrejme aj nelegitímne.

            Napriek tomu v mienkotvorných médiách a u analytikov na západe stále zaznievajú výzvy na „obnovenie poriadku“. Tie isté médiá a tí istí analytici, ktorí sa pohoršovali nad akýmkoľvek zásahom legálne zvolenej vládnej moci V. Janukovyča proti povstalcom na Majdane, dnes hovoria o potrebe obnovenia „poriadku“ na východnej Ukrajine a vyzývajú na ozbrojený zásah. Na ozbrojený zásah, ktorý pritom nemá ani dostatočný právny základ…

            Dohoda zo Ženevy a úloha OBSE

            Vyriešiť súčasný konflikt silou je veľmi zlá opcia a aj preto „vláda“ v Kyjeve pri ženevských rokovaniach súhlasila, že treba odzbrojiť nelegálne ozbrojené skupiny a ponúknuť rokovania o novej ústave odporcom Majdanu. Násilie v Odese však dokazuje, že kyjevská moc svojich militantov neodzbrojí. Naopak, nelegálne ozbrojené skupiny získavajú na Ukrajine stále väčší vplyv. Iste, nemožno očakávať, že moc v Kyjeve odzbrojí všetky skupiny, ktoré vedie nelegálny vrchný veliteľ ozbrojených síl O. Turčynov. Ak sa však skoro nezasiahne a kyjevskí militanti budú mať naďalej voľnú ruku, budú sa zverstvá z Odesy opakovať. Žiaľ, v západných médiách sa dohoda zo Ženevy interpretuje tak, že nelegálne skupiny existujú len na východe a odzbrojiť ich majú Rusi. Áno, aj na východnej Ukrajine existujú nelegálne zoskupenia, lenže Rusi tam nemajú právomoc odzbrojovať. Naopak, „majdanisti“, ktorí sa snažia prezentovať ako štátna moc Ukrajiny, by mali odzbrojiť extrémistické ultranacionalistické skupiny. Ultranacionalisti však spoluvytvárajú aj „vládu“ v Kyjeve a preto miesto odzbrojenia chce Kyjev svojich militantov transformovať na „národnú gardu“.

            Ďalším problém mediálnych predstáv na Západe spočíva v tom, že považujú ozbrojené skupiny na východnej Ukrajine automaticky za ruských vojakov bez označenia. Moskva má akiste na miestnych ozbrojencov určitý vplyv a zrejme aj niekoľko svojich ľudí, ale zďaleka nekontroluje situáciu v regióne. Veľkou chybou bola preto skutočnosť, že na rokovaniach v Ženeve neboli zastúpení predstavitelia východnej Ukrajiny. K predstaviteľom východnej Ukrajiny prešla totiž dokonca aj časť ukrajinskej armády a polície v týchto regiónoch, pod ich kontrolu sa dostali aj niektoré sklady zbraní. Preto povstalci na východnej Ukrajine majú i vlastnú ozbrojenú mocenskú bázu, ktorá nezávisí od Moskvy. Táto mocenská báza im umožňuje klásť odpor i ozbrojeným jednotkám z Kyjeva a treba ju zohľadniť i pri hľadaní riešenia pre celú Ukrajinu. Štrukturálnou chybou dnešnej krízy na Ukrajine je však fakt, že sa nová moc v Kyjeve stále snaží presadzovať nereálne presvedčenie, že ona je jediným reprezentantom celej Ukrajiny. Snaží sa presadzovať svoju predstavu silou a diskreditovať odlišné názorové skupiny provokáciami, napr. vydávaním falošných protižidovských predpisov v mene povstaleckých doneckých orgánov. 

            Veľmi zaujímavým prípadom v mediálnej kampani bola i kauza zajatej skupiny pozorovateľov OBSE. Zajali ich v Slavjansku ako „špiónov NATO“. Táto skupina pozorovateľov pritom nemala nič do činenia s pozorovateľmi OBSE podľa Ženevskej dohody. Veľkým otáznikom tejto skupiny pozorovateľov bolo už to, že celú skupinu vytvárali dôstojníci z členských štátov NATO a EÚ, bez účasti Rusov či Bielorusov. Pritom členskými štátmi OBSE sú aj bývalé sovietske republiky, čiže bolo možné vytvoriť vyváženejšiu skupinu pozorovateľov. Zaujímavé bolo aj to, že skupina pozorovateľov sa zameriavala na východnú Ukrajinu, hlavne na regióny pod kontrolou odporcov Majdanu. Vzhľadom na situáciu na východnej Ukrajine bolo preto žiaduce, aby pozorovatelia OBSE vstúpili do kontaktu aj so skupinami, ktoré novú moc v Kyjeve neuznávajú, ale kontrolujú oblasti, do ktorých sa pozorovatelia vybrali. Žiaľ, skupina pozorovateľov OBSE ignorovala fakt, že nová moc v Kyjeve nie je uznávaná miestnymi orgánmi. Z uvedených dôvodov bolo celé konanie pozorovateľov OBSE veľmi otázne a to bez ohľadu na to, či pozorovatelia naozaj zbierali vojenské informácie o kontrolných stanoviskách povstalcov v regióne, ako to tvrdili protimajdanské sily. Je však dobré, že celá táto akcia skončila nakoniec bez obetí a pozorovatelia boli prepustení.

            Budúce riešenie konfliktu?

            OBSE môže ešte na Ukrajinu zohrať pozitívnu úlohu, musí však hľadať kompromis medzi stranami konfliktu. A niekto tieto kompromisy musí reálne garantovať. Nesmie sa opakovať situácia z 21. februára, keď V. Janukovyč myslel, že dohodou  s opozíciou na Majdane robí kompromis a pritom dohoda už na nasledujúci deň neplatila. Bez kompromisov mier na Ukrajine nebude!

V súvislosti s týmto faktom treba zhodnotiť aj návrh novej moci v Kyjeve z posledného týždňa, aby sa súčasne s prezidentskými voľbami 25.mája uskutočnilo i celoukrajinské hlasovanie o územno-organizačných otázkach štátu. Ešte nie sú úplne známe podrobnosti návrhu, ale zdá sa, že tento návrh nepočíta s kompromisnými alternatívami. Je pravdepodobné, že takýmto hlasovaním by sa len ďalej polarizoval západ a východ Ukrajiny. Západná a východná Ukrajina by v referende hlasovali odlišne: západná Ukrajina by podporovala súčasný status quo, východná Ukrajina by bola proti. Západná Ukrajina tu však má lepšie karty, lebo na hlasovaní by sa niektoré tradične antimajdanské regióny nezúčastnili. Na západnej Ukrajine navyše už istý čas beží aj prezidentská kampaň s mobilizáciou voličov, hoci východ na prezidentských voľbách 25. mája príliš participovať nechce. Tu sa stále hovorí o referende 11.mája, ktoré však naopak odmieta „vláda“ v Kyjeve. Problémom prípadného referenda z 25. mája je teda hlavne to, že jeho predpokladom by bolo uznanie novej moci v Kyjeve ako organizátora referenda a uznanie prezidentských volieb z 25. mája. Navyše, mnohé skupiny na východnej Ukrajine uprednostňujú ako riešenie budúcnosti Ukrajiny federalizáciu so zachovaním územnej celistvosti Ukrajiny. Preto bude veľa závisieť od konkrétnej otázky v referende.

            Možno povedať, že miesto čierno-bieleho referenda o územnej celistvosti predstavuje federalizácia lepšiu perspektívu pre mier. Je to najefektívnejší recept na budúce spolužitie celej Ukrajiny a hľadanie kompromisov oboch jej polovíc. Na Ukrajine sa dá vytvoriť federácia so zákazom majorizácie ktorejkoľvek zo znepriatelených polovíc štátu. Ak má Ukrajina zostať po hrôzach súčasného konfliktu jednotná, nesmie sa už opakovať postup vlády, kde jedna polovica štátu bude vnucovať svoju vôľu druhej. A keďže si východ a západ štátu po toľkom násilí nedokážu dôverovať, musí mať každá zo znepriatelených polovíc štátu právo veta voči tej druhej v podstatných otázkach. To sa najlepšie podarí práve vo federácii so zákazom majorizácie. Akákoľvek iná forma štátu povedie vlastne k tomu, že tá polovica Ukrajiny, ktorá bude mať aktuálne početnú prevahu v parlamente, bude diktovať. Federalizácia je šanca pre jednotnú Ukrajinu a neexistuje presvedčivý dôvod, prečo ju odmietať. Naopak, keby s ponukou federalizácie vystúpila nová vláda v Kyjeve hneď po získaní moci, tak nemusela nastať ani separácia Krymu, ani dnešné nepokoje.

            Problémom pri hľadaní kompromisu je však silná ultranacionalistická skupina v kyjevskej „vláde“ a na na Majdane. Týchto ľudí sa musia A. Jaceňuk a spol. čo najskôr zbaviť, inak miesto nových návrhov kompromisov prídu iba nové požiare v Domoch odborov na celej Ukrajine. S každým ďalším požiarom sa však bude ťažšie hľadať zmierenie. A preto by aj slovenská vláda mala jasne povedať A. Jaceňukovi a spol., že podobné akcie nacionalistov sú neprijateľné. Ak sa ešte raz zopakujú udalosti z Odesy, slovenská vláda by mala iniciovať v orgánoch EÚ sankcie voči Kyjevu a pohroziť i zastavením ďalších príprav reverzného toku plynu…