Založ si blog

9. máj: Zeman, Kiska a prázdne gestá

 

Ako je dobre známe, v posledných dňoch sa zintenzívnil mediálny a politický tlak na českého prezidenta M. Zemana, aby do Moskvy na oslavy 9. mája predsa len necestoval. Prezident M. Zeman však týmto tlakom nepodľahol a to ani pri nediplomatickom naliehaní amerického veľvyslanca.

 

Naopak, slovenský prezident A. Kiska sa už pred časom vyjadril, že nepôjde na oslavy víťazstva 9. mája do Moskvy. Kiskovo rozhodnutie nebolo príliš prekvapujúce, domnievam sa však, že bolo veľkou chybou. A. Kiska opäť potvrdil, že ako prezident nedokáže preukázať taký nadhľad ako M. Zeman.

 

           Premrhaná príležitosť Andreja Kisku

 

Predovšetkým treba povedať, že postoje A. Kisku k situácii na Ukrajine sú veľmi dobre známe a nikto od A. Kisku nežiadal, aby v Moskve akokoľvek podporil politiku V. Putina. Ide iba o to, aby si svojou účasťou uctil nespočetné hekatomby sovietskych obetí, ktoré zastavili nacistov pri ich ceste za svetovládou. Oslavy víťazstva v Moskve nie sú v žiadnom prípade Putinovou súkromnou hostinou, ale pripomenutím si zrejme najvýznamnejšej udalosti 20. storočia.

 

Nemenej dôležité je to, že oslavy víťazstva 9. mája v Moskve ponúkali A. Kiskovi jedinečnú možnosť, aby dal zabudnúť na svoju jednostrannosť a ukázal sa aj ako prezident tých, ktorý s ním v zahranično-politických otázkach nesúhlasia. Viacerí ľudia sa mu túto príležitosť pokúšali naznačiť, napr. otvoreným listom.

 

Žiaľ, A. Kiska má takých poradcov, akých má a rozhodol sa do Moskvy necestovať. Na jeho rozhodnutí však najviac zaráža alibizmus. Súčasne s vyjadrením, že nebude cestovať na oslavy do Moskvy, totiž A. Kiska povedal, že chce navštíviť pomníky sovietskych vojakov na Slovensku. Lenže už oslavy oslobodenia Bratislavy 4. apríla na Slavíne ukázali, že tí, ktorí si prišli uctiť oslobodenie mesta neboli príliš nadšení z prítomnosti človeka, ktorý sa rozhodol necestovať na oslavy víťazstva nad fašizmom do Moskvy. Najmä keď A. Kiska nemal problém stretávať sa v Kyjeve s politikmi, ktorý tvrdili, že ZSSR napadol nacistické Nemecko.

 

Pre porovnanie, skúsme si predstaviť, aké nepochopenie by na Západe vyvolal prípad, keby nejaký európsky politik odmietol pozvanie na oslavy vylodenia v Normandii 6. júna. Viem, že existuje mnoho ľudí, ktorí sa nestotožňujú s agresívnou politikou západných veľmocí na Blízkom Východe, ale nevidím to ako dôvod na bojkot osláv vylodenia v Normandii. Pritom nebudem porovnávať význam udalostí 6. júna a 9. mája.

 

           Agresivita či asertivita?

 

Samozrejme, alibizmus A. Kisku je len súčasťou pochybného postoja rôznych západných politikov. Je dobre známe, že aj mnoho iných politikov západného sveta sa rozhodlo bojkotovať oslavy 70. výročia víťazstva nad fašizmom v Moskve. Oficiálne to odôvodňujú “agresiou Ruska na Ukrajine”, skutočnosť je však oveľa komplikovanejšia.

 

Rozhodujúcim dôvodom ich neúčasti na oslavách víťazstva 9. mája v Moskve nie je zrejme ruská „agresivita“, ale ruská „asertivita“. Moskva si totiž za V. Putina udržala kontrolu nad vlastným hospodárstvom, najmä nad energetikou. Rusko tiež nebolo ochotné obetovať vlastné strategické záujmy v Európe a preto sa najmä v posledných rokoch dostalo pod západný tlak.

 

Je pravdepodobné, že západní politici by oslavy 9. mája v Moskve odbojkotovali bez ohľadu na udalosti na Ukrajine. Západný tlak sa už dávno pred Krymom prejavoval výzvami na všemožné bojkoty a bojkot osláv 9. mája 2015 je zrejme len pokračovaním existujúceho trendu. Stačí si totiž uvedomiť, že prezidenti USA, Nemecka, Francúzska a mnohí ďalší najvyšší predstavitelia Západu odbojkotovali aj predošlé významné udalosti v Rusku z posledných rokov, napr. otvorenie olympijských hier v Soči 9. februára 2014. Pritom otvorenie olympiády nastalo zjavne pred „ruskou agresiou“ na Kryme.

 

           Od Snowdena po gayov

 

Výzvy na bojkot významných udalostí v RF sa v posledných rokoch stali úplne bežnou súčasťou rétoriky politikov Západu. V tejto súvislosti nemožno nespomenúť niektorých amerických politikov, napr. senátora L. Grahama, ktorí sa vyhrážali Rusku americkým bojkotom zimnej olympiády 2014 v Soči dokonca i za to, že Rusi poskytli dočasný azyl E. Snowdenovi: http://olympictalk.nbcsports.com/2013/07/17/senator-lindsey-graham-boycott-sochi-olympics-edward-snowden/ . Pritom udelenie azylu E. Snowdenovi, teda človeku, ktorý poukázal na masové porušovanie práv miliónov ľudí tajnými službami, nie je nič, čo by malo viesť k bojkotu otvorenia olympiády. Veľmi zaujímavé bolo aj to, že kvôli ruskému azylu pre E. Snowdena začali viacerí ľudia v USA prirovnávať olympiádu v Soči 2014 k Hitlerovej berlínskej olympiáde z roku 1936!

 

Ďalším dôvodom na bojkot Putinovho Ruska sa v posledných rokoch stal ruský postoj k vojne v Sýrii. Rusko svojím rezolútnym vystupovaním v Bezpečnostnej rade OSN voči možnej intervencii Západu v Asadovej Sýrii vyvolalo hnev západných politikov, ktorí sa v roku 2013 vyhrážali bojkotom Ruska. O rok neskôr už síce vytriezveli a sami sa postavili na stranu B. Asada proti ISIL, no pre svoje protiruské postoje si našli iné dôvody.

 

Celkovo, azyl pre E. Snowdena či zabránenie v intervencii proti B. Asadovi ako dôvody na bojkot nevyznievali príliš presvedčivo. Preto sa mnohí západní politici rozhodli necestovať na otvorenie olympijských hier v Soči kvôli inému dôvodu, kvôli právam homosexuálov v Rusku. Je jasné, že situácia homosexuálov v Rusku nie je dobrá a že v Rusku bol prijatý pochybný zákon, ktorým sa zakázala propagácia “netradičných sexuálnych vzťahov” medzi deťmi.

 

Lenže napriek novému zákonu je homosexualita medzi dospelými v Rusku stále legálna a tým pádom má Rusko liberálnejšiu legislatívu práv homosexuálov než asi polovica krajín sveta. V mnohých krajinách sveta je homosexualita priamo zakázaná alebo trestná, niekde za ňu možno dokonca udeliť i trest smrti (napr. S. Arábia). V týchto krajinách sa však tiež uskutočňujú významné udalosti a na nich sa zúčastňujú i najvyšší politici zo Západu. Bez ohľadu na práva homosexuálov… Zdá sa, že keď sú vlády v týchto krajinách povoľné západným koncernom a bankám, tak sa na nich nevalí toľko kritiky ani bojkotov ako na Rusko, a to ani keď sa správajú oveľa „horšie“.

 

           Bojkot Bieloruska a Ukrajiny

 

Žiaľ, najmä v posledných rokoch si západní politici zvykli selektívne rozdeľovať porušovateľov ľudských práv na tých dobrých a tých zlých. Bojkot osláv 9. mája v Moskve je len jedným v dlhej rade podobných bojkotov, ktorými sa snažili západní politici trestať tých, ktorí sa im nepodriadili.

 

Najznámejším prípadom bojkotu zo strany Západu je bojkot Bieloruska a jeho prezidenta A. Lukašenka. A. Lukašenko sa odmietol v zásadných politických otázkach podriadiť Západu a znemožnil privatizáciu štátneho majetku v takom rozsahu, v akom bola obvyklá v iných krajinách východnej Európy. Západom bol následne označený za „diktátora“. Paradoxom však je, že iní „diktátori“ v bývalom ZSSR, najmä v strednej Ázii obišli lepšie, najmä po tom, čo začali intenzívne spolupracovať so západnými koncernami.

 

Nakoniec sa však západní politici svojim bojkotom Bieloruska veľmi blamovali, lebo počas krízy na Ukrajine sa ukázalo, že neexistuje lepší sprostredkovateľ prímeria než A. Lukašenko. Preto museli i tí „najväčší Európania“ zabudnúť na sankcie a pokorne navštíviť malé Bielorusko, kde „defilovali“ pred „zlým diktátorom“ Lukašenkom.

 

Medzi veľmi známe prípady západného bojkotu patrí aj bojkot Majstrovstiev Európy 2012 vo futbale na Ukrajine. Väčšina najvyšších európskych politikov zo zúčastnených krajín vtedy na Ukrajinu necestovala. Oficiálne kvôli tomu, že tam boli porušené práva odsúdenej političky J. Tymošenkovej. Prípad J. Tymošenkovej bol však zrejme iba zámienkou, veď podobných „politických procesov“ by sa dalo nájsť vo svete dosť a inde to nie je prekážkou pre cesty európskych politikov. Podľa všetkého, cieľom európskeho bojkotu bolo dostať V. Janukovyča pod politický tlak, aby pokračoval v diele svojich oranžových predchodcov.

 

           Západné predstavy o vlastnej autorite

 

Na všetkých týchto bojkotoch je ale najzaujímavejšie to, ako západní politici hodnotia význam vlastnej účasti na nejakých podujatiach. Niektorí z nich ešte žijú v ilúzii 90-tych rokov, keď sa na východe Európy šírila propaganda o morálnej prevahe “demokratického Západu”. Mnohí politici na Západe si stále nerealisticky myslia, že predstavujú veľkú autoritu pre ruský ľud a keď sa nezúčastnia osláv v Moskve, tak tým oslabia ruskú vládu.

 

Rovnakým problémom je, že na Západe od 90-tych rokov existuje silné presvedčenie o vlastnom monopole na správne riešenie ekonomických problémov sveta. Mnohí poradcovia z MMF či Svetovej banky dodnes veria, že vlastnia „kameň mudrcov“ v oblasti ekonomických reforiem. Lenže v tejto svojej viere sú západní experti už veľmi osamotení a aj vo východnej Európe sa situácia zmenila po tom, čo prozápadné reformy z 90-tych rokov v Rusku (i na Ukrajine) beznádejne zlyhali a až za V. Putina sa podarilo ekonomiku ako – tak stabilizovať.

 

Žiaľ, západní politici si ešte stále neuvedomili, že ich kredit v porovnaní s 90-tymi rokmi medzi ruským obyvateľstvom nesmierne poklesol. Rusi si veľmi dobre všimli, čo Západ v posledných desaťročiach vykonal. Agresie na Blízkom Východe, útoky bezpilotnými lietadlami, Guantanámo, Abú Ghreib či mnohé ďalšie hrôzy Rusov príliš nepresvedčili. A Rusi si všimli aj to, ako sa zaobchádza s menšinami v „európskom“ Pobaltí, kde sa po roku 1991 z väčšiny miestnych Rusov stali „neobčania“. Tým sa v Rusku veľmi blamovala celá európska rétorika o hodnotách…

 

           Prázdne gesto nahnevaných mentorov?

 

Už dnes je viac ako zrejmé, že západný bojkot osláv 9. mája v Moskve sa minie účinkom. Na oslavy prídu predstavitelia mnohých krajín a neúčasť väčšiny predstaviteľov štátov EÚ pochopí ruské obyvateľstvo odlišne od toho, čo si prajú politici na Západe.

 

Je smutné, že západní politici dnes nahrádzajú pokles svojho politického vplyvu vyšším počtom politických gest. Keď sa ale gestá typu bojkot robia príliš často, strácajú svoju účinnosť. Potom totiž nejde ani tak o signál partnerovi, ako skôr o výraz neschopnosti realizovať racionálnu politiku. Po mnohých minulých bojkotoch tak vyznievajú kroky západných politikov vo vzťahu k oslavám víťazstva v Moskve ako prázdne gesto nahnevaných bývalých mentorov…

 

 

Kurdské referendum a právo na sebaurčenie      

20.09.2017

Ako je dobre známe, dňa 25. septembra 2017 sa má v oblasti severného Iraku uskutočniť referendum o kurdskej nezávislosti. Referendová otázka znie: „Chcete, aby sa kurdská administratívna viac »

Kalmus, Lorenz a riziko občianskej vojny

08.09.2017

Na Slovensku sme v posledných rokoch svedkami narastajúceho napätia, ktoré sa prejavuje aj tým, že niektorí ľudia sa snažia ostatným vnútiť svoju predstavu o histórii a spravodlivosti. Veľmi viac »

Kto tvorí jadro EÚ?

06.09.2017

Jednou z najpopulárnejších tém verejnej diskusie na Slovensku v súčasnosti je diskusia o jadre EÚ, a najmä premiér R. Fico neustále opakuje, že Slovensko sa musí dostať do jadra EÚ. Vzniká viac »

pariz, protest, demonstracia

Tisíce ľudí opäť demonštrovali v Paríži proti reforme trhu práce

23.09.2017 23:08

Protest zorganizoval ľavicový politik a neúspešný kandidát na prezidenta Jean-Luc Mélenchon.

de Maiziére

De Maiziére: Nemecká kontrarozviedka sleduje členov protiimigračnej AfD

23.09.2017 21:24

Dôvodom sledovania členov Alternatívy pre Nemecko (AfD) je, aby sa zistilo, či na seba v strane nestrhávajú extrémistov s protiústavnými cieľmi.

zena, mexiko, zemetrasenie

Trápenie Mexika pokračuje, krajinu zasiahli ďalšie otrasy

23.09.2017 20:31

Vo chvíli, keď záchranári pokračujú v prehľadávaní trosiek po ničivých utorkových otrasoch, zasiahlo Mexiko ďalšie silné zemetrasenie, tentoraz o sile 6,2 stupňa.

Londýn, práca, Británia, profesia

Londýnčania chcú zachrániť Uber. Petícia má pol milióna podpisov

23.09.2017 16:44

Petícia proti rozhodnutiu úradníkov v Londýne neobnoviť prevádzkovú licenciu spoločnosti Uber získala už 520-tisíc podpisov.

Branislav Fábry

Štatistiky blogu

Počet článkov: 189
Celková čítanosť: 700969x
Priemerná čítanosť článkov: 3709x

Autor blogu

Kategórie