Založ si blog

Ukrajina, Srbsko, Irak a dvojitý meter na vraždy novinárov

 

V posledných dňoch sme si pripomenuli niekoľko pamätných dní. O výročí 1. mája netreba príliš veľa hovoriť, ide o mimoriadne významný dátum, najmä v časoch, keď sa chystajú také projekty ako napr. TTIP. Lenže aj nasledujúce dva dni si bolo čo pripomínať: 2. mája sme si pripomenuli pamiatku obetí masakry v Odese a 3. mája Medzinárodný deň slobody tlače. 3. máj je pritom veľmi dôležitý práve v súčasnosti, keď pokrytectvo tzv. mienkotvorných médií sa stalo jedným z najhlavnejších spoločenských problémov.

 

          Tri májové dni na Ukrajine

 

Uvedené tri dni (1. – 3. máj) predstavovali zvlášť veľkú výzvu pre súčasnú ukrajinskú vládu. Už 1. mája sa totiž museli P. Porošenko a spol. vysporiadať s ľavicovými hnutiami na Ukrajine, ktoré si pripomínali sviatok práce a často svoje postoje vyjadrovali nosením sovietskych symbolov, ktoré nová moc na Ukrajine zakázala. A aby sa P. Porošenko a spol. tvárili, že zakazujú aj na pravom spektre, zákon obmedzil i niektoré ultrapravicové symboly. Lenže celý ten zákaz ultrapravicových symbolov bol veľmi pokrytecký: týkal sa totiž nemeckých nacistických symbolov a nevzťahoval sa na symboly OUN (Organizácia ukrajinských nacionalistov). Symboly ukrajinskej extrémnej pravice teda ostali plne legálne.

 

Ukrajinská vláda navyše okrem zákazu symbolov ZSSR a Červenej armády vyšla ukrajinským nacionalistom v ústrety aj v tom, že priznala veteránom OUN  bojujúcim na strane A. Hitlera aj status účastníkov boja za slobodu. Nuž, pri takejto logike potom neprekvapujú výroky A. Jaceňuka o tom, že ZSSR napadol nacistické Nemecko. Spomenúť treba tiež i ďalšie “pamätné” výroky niektorých predstaviteľov novej moci, ako napr. gubernátora Chersonskej oblasti, ktorý priamo 9. mája 2014 na verejnosti hovoril o tom, ako A. Hitler bojoval za slobodu ľudí: http://ruposters.ru/archives/4853 .

 

Dňa 2. mája 2015 však mala ukrajinská vláda ešte väčšie starosti než deň predtým. Svet si totiž pripomínal udalosti spred roka, keď ukrajinskí nacionalisti v Odese 2. mája 2014 nahnali ľudí s iným názorom na poprevratovú Ukrajinu do Domu odborov a tam ich upálili (najmenej 48 zabitých a rovnaký počet nezvestných). Ukrajinskej vláde bola pripomienka týchto udalosti určite nepríjemná, lebo dodnes nebol za strašný masaker nikto potrestaný a celé vyšetrovanie bolo iba prázdnou fraškou.

 

Výročie masakru tak predstavovalo príležitosť pre obyvateľov Odesy, aby začali klásť vláde nepríjemné otázky. Úrady preto prešli do ofenzívy a ešte koncom apríla nechali zatknúť desiatky najaktívnejších obyvateľov mesta, pripravujúcich spomienkovú udalosť. A navyše, ukrajinskí nacionalisti V. Kožuchar (za Sebaobranu) a V. Červoivanenko (za Pravý sektor) pripravili v Odese s podporou úradov protidemonštráciu na počesť “ukrajinských patriotov“, ktorí zahynuli za ideály Majdanu: http://russia-insider.com/en/mass-arrests-opposition-activists-reported-south-ukraines-odessa-local-media/6268 .

 

Úplne najhoršie sa ale ukrajinská vláda musela cítiť 3. mája, keď sa oslavoval Medzinárodný deň slobody tlače. Je totiž očividné, že po protiústavnom prevrate na Majdane sa situácia so slobodou slova na Ukrajine veľmi zhoršila. V krajine platí hrubá cenzúra vysielania ruských médií, štátni zamestnanci sú obmedzovaní pri používaní stránok s doménou .ru, a pod.: http://ukranews.com/news/157490.Yatsenyuk-prizivaet-gossluzhashchih-ne-polzovatsya-servisami-s-domenom-ru.ru . Nemožno si ani nevšimnúť to, čo sa stalo v posledných týždňoch na Ukrajine. Boli sme svedkami mnohých vrážd osôb – odporcov Majdanu. Medzi zavraždenými sa ocitli novinári, aktivisti aj bývalí politici: O. Buzyna, S. Suchobok, O. Kalašnikov, S. Meľnik, A. Pekľušenko, M. Čečotov, …

 

            Zopár porovnaní

 

Že na Ukrajine vraždia ľudí s odlišným politickým názorom, nie je príliš prekvapujúce, do očí však bije porovnanie postoja predstaviteľov Západu pri hodnotení ukrajinských vrážd a vrážd v krajinách odporcov Západu. Stačí si porovnať napr. vraždu B. Nemcova v Moskve a vraždy na Ukrajine v apríli 2015. Všetci sa pamätáme na spŕšku kritiky voči Moskve, vrátane ostrých vyjadrení západných politikov, hoci tvrdenie o zapojení Kremľa do vraždy B. Nemcova bolo od začiatku veľmi pochybné. S príliš rýchlym nachádzaním vinníka v Kremli minulosti sa západné médiá už neraz zmýlili, napr. pri J. Gajdarovi, ako som na to poukázal v inom článku: http://brankof.blog.pravda.sk/2015/03/01/vrazda-b-nemcova-a-medializacia-ktora-nie-je-novinkou/ . Súhlasím, že možno a aj treba kritizovať Rusko za úmrtia tamojších novinárov a aktivistov, lenže tak isto treba používať rovnaký meter pre úmrtia i na Ukrajine či inde vo svete.

 

Pokiaľ ide o vraždenie novinárov a aktivistov vo svete, tak existuje mnoho príkladov, pri ktorých je často veľmi dobre známe, kto vraždil a napriek tomu sa na to médiá príliš nepýtajú. Spomenúť treba najmä vraždenie v Iraku, ktorý sa po roku 2003 stal suverénne najnebezpečnejším miestom pre novinárov, a to dokonca aj podľa západných zdrojov: http://en.rsf.org/IMG/pdf/rapport_irak_2003-2010_gb.pdf . Zavraždili tam absolútne najviac novinárov a mnohých z nich zavraždili priamo vojaci okupačných armád. Lenže žiadna kampaň sa v našich médiách neobjavila a to dokonca ani vtedy, keď Wikileaks zverejnil video ako okupačné vojská v Iraku zaútočili na neozbrojených novinárov: http://www.citizentube.com/2010/04/wikileaks-releases-video-of-reuters.html .

 

Uvedené fakty si opäť môžeme porovnať s udalosťami v Rusku, keď tam neznámi páchatelia niekoho zavraždili. Nezáujem o vraždy novinárov v Iraku bije do očí najmä preto, že často je známe, kto vraždil a akú uniformu nosil. Pozná však niekto z čitateľov našich denníkov mená novinárov, zavraždených v Iraku? Nie, a žiaľ naši novinári nejavili záujem ani o prípady mučenia novinárov v neslávnej väznici Abú Ghreib: http://www.democracynow.org/2014/5/5/imprisoned_al_jazeera_journalist_details_abu .

 

          Bombardovanie televízie RTS ako útok na Charlie Hebdo?

 

Nuž, pokiaľ hovoríme o dvojitom metri k vraždeniu novinárov, nemali by sme zabúdať ani na to, že nedávno sme si pripomenuli jednu veľmi smutnú udalosť. Tou udalosťou bolo bombardovanie štátnej televízie RTS (Radio Televisija Srbije) lietadlami NATO v Belehrade 23. apríla 1999. Počas protiprávneho bombardovania Juhoslávie sa udialo mnoho náletov a útokov, bolo zbombardovaných mnoho budov, ale udalosti 23. apríla sa napriek tomu čímsi vymykali. Nešlo tu totiž “len” o tzv. kolaterálne škody, keď boli omylom zasiahnuté mosty alebo nemocnice. Nie, v tomto prípade lietadlá NATO zaútočili priamo a cielene na budovu televízie. Pri bombardovaní televízie bolo usmrtených 16 zamestnancov, od kameramana až po programového riaditeľa televízie: http://en.academic.ru/dic.nsf/enwiki/129489 .

 

Tento útok bol obludným zločinom, pri ktorom sa novinári celého sveta mali rozhnevane postaviť proti barbarskému vraždeniu novinárov. Žiaľ, reakcia médií na Západe bola viac ako hanebná. Väčšinou sa to celé bralo, ako keby išlo o úplne bežnú udalosť. V mnohých televíziách sa bombardovanie televízie obišlo mlčaním, niektorí novinári to celé však i schvaľovali. Lenže cielené bombardovanie televízie je nehorázny zločin, pretože televízia nie je vojenský cieľ. Takéto vybombardovanie belehradskej televízie sa v mnohom dokonca podobalo na neskorší útok na redakciu časopisu Charlie Hebdo v Paríži. Napr. N. Chomsky urobil priamu paralelu medzi týmito dvoma udalosťami: http://www.yjc.ir/en/news/6091/noam-chomsky-slams-wests-charlie-hebdo-outrage .

 

Napriek tomu, že uvedená paralela sa mnohým páčiť nebude, nedá sa obísť. Bombardovanie civilného cieľa, akým je televízia, nemožno ospravedlniť tým, že daná televízia šírila propagandu. Iste, Miloševičova televízia bola skutočne jednostranná, lenže propagandu šírili o konflikte v Kosove aj mnohé iné médiá, vrátane tých slovenských. Robili to novinári z našich “verejno-právnych” i súkromných médií. Väčšina z nich pritom v šírení jednostrannej propagandy na vybrané témy pokračuje dodnes. Príliš často sa potvrdzuje, že tzv. mainstreamové médiá sú tendenčné a nečestné. Ani to ale nesmie byť dôvodom na vraždenie novinárov či bombardovanie.

 

Skúsme doviesť do dôsledkov predstavu o tom, že niekto má právo vybombardovať médium kvôli jeho jednostrannej a neobjektívnej propagande. Na Slovensku i v iných krajinách existuje veľmi veľa médií, ktoré takúto propagandu šíria a často dokonca vyzývajú i na nenávisť voči určitým štátom a národom. Obzvlášť to platí o mnohých súčasných tzv. mienkotvorných slovenských denníkoch. Znamená to ale, že ľudia, ktorých táto jednostranná mediálna kampaň uráža a poburuje, majú právo zobrať do ruky zbrane a ostreľovať redakcie našich denníkov? Majú azda ľudia pobúrení propagandou našich televízií právo vložiť do ich budov nálože a odpáliť ich? V žiadnom prípade nie! Voči jednostrannej propagande médií nemožno postupovať tým spôsobom, že budeme používať násilie. A nemalo na to právo ani NATO pri bombardovaní televízie v Belehrade.

 

          Novinári a ne-novinári?

 

Niet pochýb o tom, že západné médiá o bombardovaní RTS písali pokrytecky. Horšie je ale to, že podobne pokrytecky sa postupovalo aj v niektorých západných organizáciách na ochranu slobody slova. Napr. na stránke najväčšej americkej organizácie na ochranu novinárov Committee to Protect Journalists (CPJ), ktorá je tak často citovaná v rôznych médiách, sa o bombardovaní belehradskej televízie nenachádza ani zmienka. Hoci organizácia tvrdí, že vedie zoznamy zavraždených novinárov po celom svete už od roku 1993, zabitých novinárov za rok 1999 v Srbsku (Juhoslávii) eviduje v počte 0: http://www.cpj.org/killed/europe/serbia/ .

 

Samozrejme, toto nie je jediný prípad, keď sa pri výpočtoch zavraždených novinárov niektoré prípady vôbec neobjavujú. Nie je bez zaujímavosti, že aj pri zoznamoch zavraždených novinárov existujú rozdiely medzi jednotlivými tzv. mimovládnymi organizáciami na ochranu novinárov. Prečo sa ale tieto rozdiely objavujú? Nuž, predovšetkým, samotný pojem “novinár” je veľmi nejednoznačný. Dá sa s ním pracovať tak, aby bol do pojmu zaradený len želaný okruh zavraždených. Účelovo sa dá napr. vytvoriť hranica medzi novinárom a “mediálnym pracovníkom”, medzi novinárom a blogerom, a pod.

 

Známym spôsobom, ako prispôsobovať zoznamy zavraždených novinárov, je aj účelové použitie pojmov “vražda” alebo „zabitie“. Samozrejme, podľa trestného práva nie je každé usmrtenie automaticky vraždou a nemusí byť dokonca ani zabitím. Väčšina z úmrtí novinárov vo verejnosti tak vôbec nerezonuje. Môže ísť o  náhle infarkty, autonehody a pod. Hoci aj pri autonehodách či záhadných chorobách možno mať veľa otáznikov a dobre pripravená mediálna kampaň by z niečoho takého dokázala vytvoriť “politickú vraždu”, napr. verziou o otrave.

 

Aj tu sa dá postupovať selektívne: pomerne málo sa v našich médiách hovorilo o problematickej autonehode v USA, pri ktorej zahynul novinár M. Hastings. Ten predtým zverejnil informácie o zločinoch v  Iraku, kvôli ktorým musel odstúpiť veliaci americký generál McChrystal: http://www.infowars.com/friend-michael-hastings-marked-for-death/

 

          Prípady zo Slovenska     

 

Žiaľ, o mnohých vraždách novinárov sa z našich médií vôbec nedozvieme, dokonca ani o vraždách novinárov na Slovensku. Nedávno som sa dozvedel o tom, že na Slovensku bol 2. mája 2007 zavraždený vynikajúci novinár F. Sternmüller, hoci informácie o jeho vražde ale v médiách vôbec nerezonovali. F. Sternmüller pracoval ako novinár vo viacerých časopisoch, napr. časopis Život, bol i jedným z bývalých redaktorov časopisu Literárny týždenník . Na konci života sa venoval hlavne problematike zdravotníctva a od roku 2004 rokoch pôsobil ako redaktor časopisu Zubný lekár. Lenže napriek tomu, že išlo o významného novinára, v tzv. mienkotvorných médiách sa informácie o jeho vražde vôbec neobjavili. Orgány činné v trestnom konaní jeho vraždu klasifikovali ako lúpežnú vraždu, lenže aj tak išlo o vraždu významného slovenského novinára, o ktorej sa nebolo možno dozvedieť z médií…

 

Žiaľ, informácie sa neobjavujú ani o prípadoch politických procesov s novinármi na Slovensku. Napr. keď bol počas Dzurindovej vlády odsúdený novinár V. Mohorita na štyri mesiace podmienečne za „Hanobenie republiky a jej predstaviteľa“ (kvôli článku proti vojne v Kosove 1999 v časopise Zmena), tak sa o tom v tzv. mienkotvorných médiách neobjavila ani poznámka. O takých prípadoch by ale mali písať všetky slovenské médiá a to bez ohľadu na to, či s názormi alebo s výškou trestu pre daného novinára súhlasia alebo nie.

 

Je naozaj čas zamyslieť sa nad našou realitou! Médiá a s nimi prepojené mimovládne organizácie hrajú pred čitateľmi veľmi absurdné divadlo: z prípadov vrážd novinárov či aktivistov selektívne vyberajú tie, ktoré sa im hodia do obrazu sveta. Keď zabijú novinára v Rusku, sú toho plné noviny, keď zabijú novinára na poprevratovej Ukrajine, tak sa o tom píše veľmi úsporne, zvlášť v “demokratických” médiách, keď ale zabijú alebo odsúdia novinára na Slovensku, tak je v médiách úplne ticho.

 

          Mediálne metódy nadvlády oligarchie

             

Niet pochýb, že medzi hlavné nástroje nadvlády oligarchie v súčasnom svete patrí šírenie dojmu, že súčasný mocenský systém je slobodným spoločenským a politickým systémom. Najdôležitejším nástrojom na vytváranie tejto atmosféry sú zmanipulované médiá a mnohí ľudia ich manipulatívnosť už zaregistrovali. Lenže práve preto sa ako ďalší nástroj na potvrdzovanie správnosti systému vlády oligarchie v médiách objavujú i mimovládne organizácie, ktoré majú presvedčovať verejnosť v SR a inde na Západe o vysokej úrovni slobody médií v tých krajinách, ktoré sa nachádzajú pod vplyvom oligarchie.

 

Problém je však v tom, že predstavitelia oligarchie a jej mimovládnych organizácií spájajú problematiku slobody slova a slobody médií so slobodným rozhodovaním vlastníkov médií. Vlastník veľkého médiá môže síce “slobodne” nakladať so svojím majetkom, ale slobodu slova či slobodu médií ako takú vôbec nechráni, skôr veľmi často obmedzuje. Je napr. známe, že pracovno-právne vzťahy môžu slobodu slova v médiách veľmi zdecimovať. Pokiaľ nemajú novinári stabilný pracovný pomer a sú odmeňovaní za množstvo odpublikovaných článkov, tak musia písať spôsobom, ktorý vyhovuje vlastníkovi média a jeho šéfredaktorovi.

 

Žiaľ, na Slovensku vo všeobecnosti platí, že tí, ktorí sú za svoju prácu v médiách platení, majú obmedzenú slobodu slova. A naopak, tí, ktorí chcú písať slobodne, nielen že nemajú obvykle zo svojej činnosti príjmy, ale nemajú ani možnosti sprístupniť svoje názory širokému spektru čitateľov. Ich prístup do mienkotvorných médií, vrátane tzv. verejnoprávnych, je veľmi limitovaný. Preto veľká časť obyvateľov ani len nevie o konkrétnych médiách s alternatívnym obsahom a podlieha mainstreamovej propagande. O tomto treba hovoriť v čase, keď sa oslavuje Medzinárodný deň slobody tlače!

 

 

Zastarané NATO a slovenské vojská v Pobaltí

05.02.2017

Vo svete existuje veľa ľudí, ktorí najneskôr od roku 1989 tvrdia, že NATO je zastaraná a nepotrebná organizácia. Hoci tieto názory boli v spoločnosti silno zastúpené, tzv. mienkotvorné médiá viac »

Odstúpenie USA od TPP a nová politika voči Číne

30.01.2017

Už počas volebnej kampane urobil americký prezident D. Trump niekoľko prísľubov, ktoré mu pomohli zvíťaziť vo voľbách, pretože vyjadrovali názory väčšiny ľudí, a to nielen v USA. Jedným viac »

Ďalší list nepriateľov mieru

12.01.2017

Dňa 9. januára 2017 odoslala skupina prevažne bývalých politikov zo strednej a východnej Európy otvorený list novozvolenému prezidentovi USA D. Trumpovi, v ktorom ho varovala pred snahou o zlepšenie viac »

Turčianske Venuše

Turčianske Venuše

20.02.2017 00:21

Sme občianske združenie, ktoré pomáha ženám po operácii prsníka.

Športové družstvo Staškovce

20.02.2017 00:12

Sme športové družstvo, ktoré sa venuje hlavne stolnému tenisu a práci s mládežou v tomto športe.

Hájenka

Hájenka

20.02.2017 00:02

Sme detský folklórny súbor pôsobiaci od roku 1988, v ktorom účinkuje cca 120 chlapcov a dievčat vo veku 6 - 15 rokov. Hájenke od roku 1993 hrá DĽH Jarabinka.

Slovenský výbor pre UNICEF

19.02.2017 23:42

UNICEF je najväčšia organizácia, ktorá sa zameriava na ochranu detí a ich práv, naším poslaním je pomáhať najviac ohrozeným deťom na svete.

Branislav Fábry

Štatistiky blogu

Počet článkov: 166
Celková čítanosť: 617117x
Priemerná čítanosť článkov: 3718x

Autor blogu

Kategórie