Založ si blog

Srebrenica, medzinárodná spravodlivosť a jej politizácia

 

Ako je všeobecne známe, v minulých dňoch sme si pripomenuli dvadsiate výročie tragických udalostí v Srebrenici, kde sa uskutočnili vážne zločiny proti ľudskosti. Tie viaceré medzinárodné orgány označili ako genocídu. V súvislosti s uvedeným výročím sa objavili návrhy rezolúcií na danú tému, ktoré vyvolali napätie vo vzťahoch medzi štátmi. Celé to vyvrcholilo útokom moslimského davu na srbského premiéra Vučiča, ktorý sa prišiel pokloniť obetiam masakry v Srebrenici.

V nasledujúcom texte sa budem zaoberať návrhmi rezolúcií o Srebrenici (v OSN a v Kongrese USA), úlohou Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ICTY), najmä problémom jeho neefektívnosti a podozrení z politizácie.

 

          Rezolúcia o Srebrenici v OSN

 

V posledných dňoch sa v médiách uskutočnila diskusia o udalostiach zo Srebrenice z roku 1995. Veľkým škandálom je najmä útok na srbského premiéra A. Vučiča. Jeho príchod do Srebrenice, kde sa chcel pokloniť obetiam zločinov, si zaslúži uznanie, pretože išlo o krok k zmiereniu národov bývalej Juhoslávie.

Bez ohľadu na to, ako budeme hodnotiť návrh rezolúcie o Srebrenici v OSN, treba povedať, že útok moslimského davu na srbského premiéra je škandalózny. Skúsme si predstaviť, že by srbského premiéra niektorý z hodených kameňov nielen zranil, ale dokonca aj zabil. Alebo si skúsme predstaviť podobný útok pri návšteve tureckého premiéra v Grécku či izraelského premiéra v Jordánsku. Pritom medzi týmito štátmi existujú asi ešte hlbšie rozpory pri hodnotení histórie…

Aj pokiaľ ide o návrh rezolúcie v Bezpečnostnej rade OSN, ktorú pri výročí výročí masakru v Srebrenici navrhla V. Británia či ruské veto voči rezolúcii, treba byť objektívnejší. Rezolúcia bola od začiatku politicky veľmi háklivou a to z viacerých dôvodov. Predovšetkým išlo o rezolúciu, ktorá nebola výsledkom kompromisu medzi Srbskom a ďalšími krajinami bývalej Juhoslávie, ale išlo o iniciatívu západných veľmocí. Srbsko túto iniciatívu považovalo za príliš nevyváženú a preto požiadalo Rusko o použitie veta v BR OSN.

Medzi Ruskom a západnými mocnosťami sa tak rozhorela ostrá diskusia o tom, ako dospieť k rezolúciu, ktorú by mohlo akceptovať i Srbsko. Žiaľ, nepodarilo sa nájsť kompromis a hoci Čína, stály člen BR OSN, neustále žiadalo ďalšie kolo rokovaní o rezolúcii za účelom zblíženia pozícií, nepodarilo sa ho dosiahnuť. Preto tak ako pri mnohých iných rezolúciách o Bosne, Západ (USA, UK, Francúzsko, Španielsko, Litva) a moslimské krajiny (Jordánsko, Čad, Malajzia) vystupovali spoločne i s Čile a N. Zélandom, opačne hlasovalo Rusko a niektorí členovia sa zdržali (Čína, Nigéria, Angola, Venezuela).

Srbi Západu dlhodobo vyčítajú dvojitý meter pri posudzovaní udalostí vo svete. Skvelým príkladom tohto sa objavil i v tomto roku. 14. 4. 2015 si totiž svet pripomínal 100 rokov od začiatku arménskej genocídy. Téma sa objavila v OSN. Napriek tomu sa tam však pojem „genocída“ neobjavil pri hodnotení udalostí: http://www.i24news.tv/en/news/international/europe/67692-150414-un-rejects-pope-s-armenian-genocide-definition .

Na tomto mieste nebudem riešiť tému deportácií Arménov z roku 1915, ale srbský pocit dvojitého metra Západu bol určite oprávnený. Srbi tiež poukazovali aj na ďalšie nespočetné zločiny štátov NATO, ktoré by si tiež odsudzujúcu rezolúciu zaslúžili, avšak kvôli vetu USA v BR OSN nemajú podobné iniciatívy šancu na úspech. Ani to príprave rezolúcie v OSN nenapomohlo.

 

            Rezolúcia amerického Kongresu

 

Veľký problém rokovaní o Srebrenici spočíval aj v tom, že sa odohrávali v napätej atmosfére nedôvery. Tá bola do značnej miery vyvolaná nedávnou rezolúciou Kongresu USA o Srebrenici: https://www.govtrack.us/congress/bills/114/hres310/text . Hoci sa o uvedenej rezolúcii v našich médiách príliš nehovorilo, aj táto rezolúcia vyvolala v Srbsku rozhorčenie a zostrila i srbský postoj v OSN. Srbskí politici rezolúciu Kongresu kritizovali práve preto, že interpretovala vývoj na Balkáne v 90-tych rokoch jednostranne – snažila sa formulovať exkluzívnu srbskú zodpovednosť.

V texte sa objavili slová: „… politika agresie a etnických čistiek vykonávaná bosniansko-srbskými silami s priamou podporou srbského režimu Slobodana Miloševiča a jeho podporovateľov jednoznačne viedla k vyhnaniu 2 000 000 ľudí, 100 000 zavraždeným,…“ .

O tvrdeniach v rezolúcii Kongresu možno mať pochybnosti. Veď krajina s najväčším počtom utečencov z obdobia vojen v Juhoslávii je práve Srbsko. Preto by bolo vhodné uviesť, že k tej utečeneckej katastrofe prispeli nielen Srbi. Okrem toho, aj Medzinárodný súdny dvor (ICJ), ktorý je na rozdiel od ICTY riadnym orgánom OSN, v roku 2007 potvrdil, že hoci genocída v Bosne a Hercegovine nastala, Srbsko a Čierna Hora za ňu nenesú zodpovednosť : http://www.icj-cij.org/docket/?sum=667&code=bhy&p1=3&p2=2&case=91&k=f4&p3=5 .

Treba tiež dodať, že hoci existuje veľká zodpovednosť bosnianskych Srbov za zločiny v Srebrenici, snaha jednostranne interpretovať širší okruh udalostí na Balkáne ako vinu Srbska nebudí dôveru. Najmä od bombardovania Juhoslávie vojskami NATO v roku 1999 vnímajú Srbi veľmi citlivo i zodpovednosť Západu. Konanie Západu na Balkáne bez pochýb vyvolalo viaceré otázniky, nielen v prípade Kosova a preto vzniká obava, či obraz Srbska ako jediného vinníka balkánskych vojen v rezolúcii Kongresu nemá legitimizovať aj agresiu NATO bez mandátu OSN v roku 1999.

Je škoda, že miesto spoločného hľadania zmieru medzi národmi sa tak pri výročí udalostí v Srebrenici objavila nová vlna vzájomného nepochopenia. Pritom v posledných rokoch sa objavili pokusy o zlepšenie vzťahov medzi národmi a vysporiadanie sa s históriou. Svedčia o tom aj konkrétne kroky, vrátane rezolúcii srbského parlamentu z rokov 2010 a 2012, odsudzujúcich zločiny v Srebrenici či priama návšteva srbského premiéra v Srebrenici.

 

          Trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu

 

Srbov v rezolúcii Kongresu USA rozhorčil aj pokrytecký postoj k medzinárodnému trestnému súdnictvu. Ten je vskutku paradoxný. V rezolúcii Kongresu, ako aj v návrhu rezolúcie predloženom do BR OSN, sa objavili slová chvály na ICTY, trestný súd pre bývalú Juhosláviu. To bije do očí hlavne preto, že tie isté USA dlhodobo odmietajú ratifikovať Rímsky štatút a uznať pôsobnosť Medzinárodného trestného tribunálu (ICC). Ide o veľmi cynický a nedôveryhodný postoj: USA oslavujú medzinárodné tribunály pre iných, ale svojich občanov pred také súdy vydávať nechcú.

Vo vzťahu k ICTY sa však objavuje viacero oprávnených výhrad. Veľkým problémom sú prieťahy v rozhodovaní tohto súdu. ICTY bol zriadený ešte v roku 1993 a konania pred ním trvajú neuveriteľne dlho. Ak chcel niekto dosiahnuť spravodlivosť, mal ju dosiahnuť v aspoň trochu primeranom čase.

V americkom Kongrese viacerí politici prirovnávali udalosti v Juhoslávii so situáciou v Nemecku po roku 1945. Pre každého triezveho človeka je jasné, že ide o absurdnú analógiu, je však zvlášť zaujímavé, že tí, ktorí radi robia analógiu medzi nacistickým Nemeckom a Juhosláviou, sa nepýtajú na časové hľadisko. Dôležité je totiž, že zatiaľ čo Norimbergský proces trval necelý rok (20.11.1945 – 30.9.1946), tak ICTY koná už 22 rokov. Neviem si však predstaviť, že by Norimbergský proces pokračoval ešte na konci 60-tych rokov a hlavní obvinení by zomreli bez rozsudku.

 

           Proces s Miloševičom

 

Veľkým debaklom skončili aj najvýznamnejšie procesy pred ICTY. Určite najdôležitejším procesom bolo konanie s prezidentom Juhoslávie S. Miloševičom, ktorý sa mal stať „univerzálnym zodpovedným“ za všetky vojny v bývalej Juhoslávii. Lenže S. Miloševič sedel v Haagu vo väzbe skoro šesť rokov (obvinený bol ešte skôr) a za celé toto obdobie mu súd vôbec žiaden zločin nedokázal. S. Miloševič potom zahynul záhadným spôsobom po skoro šiestich rokoch väzby bez toho, aby sa ICTY dopracoval k výsledku. Pritom S. Miloševič sa dokázal od začiatku veľmi presvedčivo obhajovať.

Je zrejmé, že podklady pre žalobu ICTY boli veľmi nepresvedčivé. Nepresvedčivé bolo i to, že S. Miloševiča obvinila hlavná žalobkyňa ICTY L. Arbour 27. mája 1999 počas protiprávnej agresie NATO voči Juhoslávii. Zaujímavé, že do tejto vojny sa žiadne obvinenie voči S. Miloševičovi neobjavilo. Nemožno sa ubrániť dojmu, že zo strany Kanaďanky L. Arbour išlo o pokus podporiť propagandu NATO a zvýšiť legitimitu bombardovania.

Rovnako aj pokus pripísať S. Miloševičovi zodpovednosť za srbské zločiny v Bosne a Hercegovine neuspel a to najmä preto, že od roku 1992 Juhoslávia prerušila styky s Rep. Srbskou v Bosne a uzavrela s ňou hranice. A aj tu treba zopakovať, že Medzinárodný súdny dvor, ktorý treba odlíšiť od ICTY, v roku 2007 potvrdil, že Srbsko a Čierna Hora nie sú zodpovedné za genocídu v Bosne a Hercegovine.

Po zlyhaní v prípade S. Miloševiča by si mal ale ICTY dávať pozor, aby už ďalší obvinení nezomierali bez rozsudkov. Čosi podobné totiž hrozí v prípade V. Šešelja. V. Šešelj bol nepochybne ultranacionalista, jeho rétorika bola veľmi tvrdá, ale v Haagu sa mu podľa všetkého snažili pripísať viac než spáchal. I jeho držali vo väzbe od roku 2003 a na rozsudok vo svojej veci stále čaká. V roku 2014 V. Šešelj ochorel na rakovinu a v novembri 2014 odišiel na liečenie do Srbska. Napriek tomu však je možné, že bude ďalším, kto napriek dlhým rokom vo väzbe zomrie bez skutočného rozsudku. Teda ak nerátame trest 15 mesiacov, ktorý dostal za „pohŕdanie súdom“ v roku 2009.

 

           ICTY: Imperiálny súd Západu?

 

Žiaľ, ICTY nie je súdom, ktorý by sa vyznačoval spravodlivým posúdením prípadov. Dôkazom tohto faktu je jeho etnická jednostrannosť. Nebudem poukazovať na to, že skoro tri štvrtiny obžalovaných boli Srbi, ani na to, že stíhanie politických špičiek sa týkalo iba Srbov. Na rozdiel od S. Miloševiča neboli obžalovaní ani F. Tudjman, ani A. Izetbegovič, ani ďalší čelní predstavitelia nesrbských národností.

Za hlavný dôkaz etnokratického súdnictva však možno považovať fakt, že ICTY sa ani len nepokúsil stíhať zločiny predstaviteľov Západu, ktoré boli spáchané na území Juhoslávie, najmä počas agresie NATO v roku 1999. Lenže napr. cielené bombardovanie štátnej televízie v Belehrade, ktorá predstavovala jednoznačne civilný cieľ, bolo vážnym vojnovým zločinom. N. Chomsky ho neskôr dokonca prirovnal k útoku na časopis Charlie Hebdo. ICTY by pritom mal stíhať vážne porušovanie humanitárneho práva bez ohľadu na národnosť páchateľa a ani občania západných krajín by nemali mať imunitu. C. del Ponte sa však venovať trestnej zodpovednosti NATO odmietla: http://www.icty.org/sid/7707

Jedným z dôvodov, prečo ICTY rozhoduje etnokraticky, je práve jeho zloženie. ICTY je skvelým príkladom kultúrneho imperializmu Západu, vnucovaného iným krajinám. Cítiť to už pri spôsobe kreácie sudcov: návrhy na sudcov predkladá totiž Valnému zhromaždeniu Bezpečnostná rada OSN a tam majú štáty Západu dominantné postavenie s právom veta. Môžu vetovať každého sudcu, ktorý by videl úlohu NATO na Balkáne inak. Keď sa pozrieme na zloženie samotného ICTY, obvykle polovica jeho stálych sudcov pochádza z krajín Západu, hoci Západ tvorí len menšiu časť sveta.

Veľké právomoci má i predseda súdu, ktorý rozhoduje o prideľovaní prípadov jednotlivým súdnym senátom. Predsedami ICTY boli doteraz:

– A. Cassese (Tal., 1993 – 97)

– K. Mc Donald (USA, 1997 – 99)

– C. Jorda (Franc., 1999 – 2002)

– T. Meron (USA, 2003 – 05 a 2011 – 2015)

– F. Pocar (Tal., 2005 – 08)

– P. L. Robinson (Jamajka, 2008 – 2011)

Podobnú jednostrannosť možno cítiť pri pozícii hlavného žalobcu ICTY. To je tiež mimoriadne významná funkcia, keďže práve táto osoba podáva obžalobu pred ICTY a teda rozhoduje o tom, koho možno súdiť a koho nie. Kandidáta na hlavného žalobcu tu navrhuje generálny tajomník OSN a voľba sa uskutočňuje v BR OSN.

Západ tak má ešte väčšiu možnosť kontroly než v prípade sudcov, keďže i pri voľbe generálneho tajomníka môžu západné mocnosti zablokovať kandidáta. Generálnym tajomníkom môže byť len človek, ktorý so Západom vychádza dobre. V opačnom prípade hrozí veto zo strany USA, ako sa ukázalo pri druhej kandidatúre Bhutrusa Ghálího. Paradoxne, vetovala ho istá M. Albrightová, vtedajšia veľvyslankyňa USA pri OSN a tiež veľká obhajkyňa ICTY.

Žiaľ, v 90-tych rokoch sa západná dominancia pri kreácii orgánov ICTY v BR OSN nestretávala so skutočnou opozíciou. Za vlády B. Jelcina Rusko v BR OSN západné návrhy na funkciu nekriticky prijímalo, Čína sa do otázok Balkánu príliš nemiešala a tak sa vyšetrovatelia ICTY vytvárali podľa predstáv Západu. Od nástupu V. Putina v Rusku sa voľba konala len raz.

Celkovo, funkciu hlavného vyšetrovateľa zastávali:

– R. E. Salom (Venezuela, 1993 – 94)

– R. J. Goldstone (JAR, 1994 – 96)

– L. Arbour (Kanada, 1996 – 99)

– C. del Ponte (Švajčiarsko, 1999 – 2007)

– S. Brammertz (Belgicko, od 2008)

 

             Ďalšie výhrady

 

Sudcovia ICTY boli opakovane podrobení kritike aj vo Valnom zhromaždení OSN, žiaľ, nie vždy boli ochotní tejto kritike aj čeliť. Napr. predseda VZ OSN pozval amerického predsedu ICTY T. Merona na 10. 4. 2013 na debatu o medzinárodnom súdnictve. Predseda ICTY a ďalší sudcovia sa však debaty ostentatívne odmietli zúčastniť: http://inavukic.com/2013/04/07/icty-isnt-coming-to-vuk-jeremics-un-general-assembly-debate/ .

O práci ICTY sa zamlčuje mnoho ďalších informácií. Vládne tam značná cenzúra, pričom podľa niektorých názorov sa informácie zamlčujú selektívne a účeovo. Na túto prax upozornila aj bývalá pracovníčka ICTY F. Hartmannová, ktorá poukázala na významné zamlčované fakty, ktoré mohli mať veľký význam pre Srbov vo viacerých konaniach: http://www.bosnia.org.uk/news/news_body.cfm?newsid=2341 . Za svoje zverejnenia bola F. Hartmannová odsúdená kvôli pohŕdaniu súdom, ICTY na ňu vydal dokonca i zatykač: http://www.icty.org/x/cases/contempt_hartmann/acord/en/111116.pdf

Veľkú kritiku si vyslúžilo aj extenzívne používanie doktríny “Joint Criminal Enterprize” v práci ICTY. Táto doktrína trochu pripomína koncepciu zločineckej skupiny v trestnom práve viacerých štátov, pri medzinárodnom súdnictve ale budí mnoho otáznikov. Ide o to, že osobu možno obviniť za účasť v určitej skupine a netreba mu tak inividuálne dokazovať vinu. Samozrejme, je vždy jednoduchšie odsúdiť niekoho za to, čo spáchali iní v rámci nejakej štruktúry, než mu dokázať vinu.

Lenže niečo také ako “Joint Criminal Enterprize”, nie je dostatočne regulované medzinárodným právom a na rozdiel od vnútroštátneho práva tu možno postupovať veľmi “divoko” a svojvoľne navyšovať počty obvinených. Podľa viacerých názorov aj štáty ako také pri niektorých svojich konaniach, nielen ich tajné služby, napodobujú štruktúry zločineckých organizácií a preto nie je problém niekoho odsúdiť na základe takej doktríny. Excesívne používanie tejto metódy v práci ICTY však spochybnili viacerí právnici, napr. J. Laughland: http://www.heritagetpirdefense.org/papers/John_laughland_Conspiracy_joint_criminal_enterprise_and_command_responsibility.pdf .

Výhrad voči práci ICTY by sa našlo ešte dosť, preto je na čase, aby sa BR OSN konečne uzhodla na termíne, dokedy má ICTY zakončiť svoje trestné procesy. 22 rokov po zriadení tohto „dočasného súdu“ je už väčšina hlavných vinníkov juhoslovanských vojen po smrti. Navyše, i po skončení prác ICTY môžu vinníkov súdiť aj súdy jednotlivých členských štátov OSN. Medzitým sa však vo svete odohralo mnoho iných, oveľa horších konfliktov, ktorým sa OSN venuje len nedostatočne.

 

              Trestný súd pre Ukrajinu?

 

V poslednom čase sa objavili návrhy na zriadenie nových súdnych tribunálov OSN aj v súvislosti s ukrajinskou krízou. Ľudové republiky navrhujú zriadenie špecializovaného trestného tribunálu pre Ukrajinu, kde by sa mali vyšetrovať zločiny spáchané počas občianskej vojny na Ukrajine. Zo strany niektorých štátov zase zaznievajú hlasy na zriadenie špecializovaného súdu OSN pre vyšetrovanie katastrofy malajzijského lietadla letu MH17.

Niet pochýb, že uvedené zločiny treba vyšetriť, avšak ideu, že treba znovu vytvárať nejaké špecializované súdnictvo pre Ukrajinu možno len sotva považovať za šťastnú. Vo svete sa totiž deje veľmi veľa zločinov a vytvoriť v OSN špecializovaný súd iba pre tie z nich, ktoré si želá určitý štát, je veľmi nesprávne. Uvedomme si, že keby sa v OSN vytvoril špecializovaný súd pre zločiny v ukrajinskej vojne, tak by bolo treba zriadiť rovnaký špecializovaný súd pre obrovské množstvo vojnových konfliktov, ako Irak, Jemen či ďalšie.

Nebudem špekulovať, aké náklady by zriadenie nových súdov spôsobilo, hoci by zurčite išlo o značné čiastky. Stačí si pozrieť náklady na ICTY – podľa oficiálnych údajov zamestnáva 569 ľudí, rozpočet 2012/13: 250 miliónov USD, 2014/15: 180 miliónov USD: http://www.icty.org/sid/325 . Je ale isté, že keby každý konflikt mal mať svoj vlastný tribunál podobného rozsahu, tak by išlo o obrovské navýšenie nákladov.

 

              Budúcnosť medzinárodného trestného súdnictva?

 

Treba postupovať inak a ak má medzinárodné trestné súdnictvo hrať v budúcnosti nejakú úlohu, malo by byť založené na princípe rovnosti. Nemožno vytvárať preferenčné pravidlá, kreovať súdne orgány, prijímať rezolúcie a vyjadrovať rozhorčenie iba tam, kde sa to konkrétnej veľmoci hodí. Vytvorenie Medzinárodného trestného súdu (ICC), stáleho orgánu OSN, bolo určite lepším krokom ako vytvorenie ICTY.

Samozrejme, veľkou chybou pri fungovaní ICC je, že krajiny ako USA, Izrael, Rusko, Ukrajina, Čína, India, Pakistan, Indonézia a ďalšie odmietajú podpísať alebo ratifikovať Rímsky štatút a pripojiť sa k spolupráci s Medzinárodným trestným súdom (ICC). Hoci väčšina krajín sveta sa k protokolu pripojila, najviac obyvateľov sveta žije v krajinách, ktoré tak dodnes neurobili.

Čo je dôvodom ich neochoty? V prípade niektorých krajín ide o zjavnú obavu, že by mohli byť stíhané za vlastné zločiny, v prípade iných ide skôr o obavu, že medzinárodné trestné súdnictvo sa môže stať nástrojom západného imperializmu voči zvyšku sveta.

Žiaľ, práve pôsobenie ICTY a jeho ostentatívna neochota venovať sa zločinom NATO na Balkáne, obavu zo západného imperializmu posilnila. Zdá sa, že práve ICTY sa stal jednou z prekážok v budovaní medzinárodnej spravodlivosti. Ak má trestná spravodlivosť vyzerať tak, že NATO bude mať imunitu a ostatných súdiť možno, tak ju rozmýšľajúci ľudia nebudú brať vážne.

Čiže, pokiaľ sa nepodarí dokázať, že medzinárodné trestné súdnictvo je schopné siahnuť i na amerických, britských a francúzskych politikov, zodpovedných za strašné zločiny, najmä na Blízkom Východe, zmena postoja voči medzinárodnému trestnému svete nenastane ani u mnohých z tých, ktorí by si želali efektívny ICC. A medzinárodná trestná spravodlivosť zostane len nerealizovaným snom…

 

Kríza režimu v Saudskej Arábii?

17.11.2017

Ako je dobre známe, začiatkom tohto mesiaca prekvapila celý svet vlna masívneho zatýkania vysokých politických funkcionárov a podnikateľov v Saudskej Arábii. Medzi zatknutými sa objavili aj viac »

Nová bezpečnostná stratégia: skončí premiér Fico ako rusofób?

04.11.2017

V súčasnosti sa na Slovensku pripravuje strategický dokument v oblasti bezpečnosti s názvom Bezpečnostná stratégia SR (ďalej len „BS“). Dokument už prešiel medzirezortným pripomienkovým viac »

Katalánsko po deklarácii nezávislosti

19.10.2017

Niet pochýb, že jednou z hlavných otázok súčasnej Európy je téma budúceho vývoja Katalánska, ktoré 9. októbra 2017 prijalo Deklaráciu nezávislosti s odkladným účinkom. Vývoj udalostí viac »

PZ SR

Zrážku troch vozidiel neďaleko Šamorína neprežili dve osoby

23.11.2017 21:38

Ďalšie tri osoby sú v opatere Záchrannej zdravotnej služby.

sud, justicia, sudy

Svedok vraždy bosa Sýkoru strieľal na pumpe

23.11.2017 21:34

V rukách polície skončil muž, ktorý svedčí v prípade popravy mafiánskeho bossa z Bratislavy.

Návšteva Putina v Nemecku

Začalo nemecko-ruské fórum, pozdravy zaslali Merkelová aj Putin

23.11.2017 20:57

Diskusné fórum sa koná v čase, keď sú nemecko-ruské vzťahy stále ťažko poznačené ruskou anexiou ukrajinského Krymu z roku 2014.

Ropa, plyn, nafta, benzín

Minister Oreškin: Dohoda s kartelom OPEC poškodzuje ruskú ekonomiku

23.11.2017 20:18

Hospodársky rast Ruska bol v októbri negatívne ovplyvnený dohodou popredných producentov ropy o obmedzovaní ťažby, vyhlásil ruský minister.

Branislav Fábry

Štatistiky blogu

Počet článkov: 195
Celková čítanosť: 724445x
Priemerná čítanosť článkov: 3715x

Autor blogu

Kategórie