Založ si blog

Čínsko-tibetská blamáž Andreja Kisku

 

Ako je dobre známe, dňa 3. septembra sa v Číne uskutočnia oslavy 70-eho výročia víťazstva v Druhej svetovej vojne v Ázii. Číňania patria medzi národy, ktoré vo vojne najviac trpeli a pre ktorých víťazstvo v Druhej svetovej vojne znamenalo veľmi veľa. Pre Číňanov ide o mimoriadne emotívnu udalosť, a to nielen vo vzťahu k Japonsku, ale aj vo vzťahu k Západu. Koniec Druhej Svetovej vojny totiž znamenal aj zánik posledných nerovnoprávnych zmlúv, ktoré bola Čína donútená podpísať v 19. storočí s cudzími veľmocami a ktoré predstavovali zdroj hlbokého národného poníženia.

 

          Vážne gesto Pekingu

 

Napriek tomu, že v období Druhej svetovej vojny boli Čína a západné mocnosti spojencami, dnes medzi nimi panuje značné napätie. Výročie víťazstva mohlo byť vhodnou príležitosťou k zmierneniu rozporov, nastal však pravý opak. Veľvyslanec EÚ v Pekingu H. D. Schweisgut už dávnejšie kritizoval chystanú vojenskú prehliadku, konanú pri príležitosti víťazstva, ktorá podľa neho môže vyslať zlý signál a vzbudiť vášne v regióne.

Číňania sú však vzhľadom na historické skúsenosti voči západnému poučovaniu veľmi skeptickí. Veď aj v Číne si všimli, že nedávno sa na summite vo Walese štáty NATO zaviazali výrazne zvýšiť výdavky na zbrojenie, a to napriek tomu, že už dnes vydávajú viac než zvyšok sveta dokopy. Okrem toho, ani západné agresie na Blízkom Východe a vojenské cvičenia vo východnej Európe Čínu príliš nenadchýňajú a preto demonštruje svoju vojenskú pripravenosť.

Ale hoci sa výzvy na bojkot osláv víťazstva v Číne v poslednom období medzi spojencami USA dosť rozšírili, Čína pozvala aj viacerých predstaviteľov západných štátov. Nepozvala však všetkých politikov zo Západu a svojimi selektívnymi pozvaniami dala jasne najavo, ako hodnotí jednotlivé hlavy štátov. Peking svojim pozvaním alebo nepozvaním naznačil aj to, koho považuje za hlavu suverénneho štátu a koho nie. Je preto smutné, že práve slovenský prezident A. Kiska nedostal do Pekingu pozvanie. Aký markantný rozdiel vo vnímaní Slovenska voči roku 2009, keď čínsky prezident osobne navštívil Slovensko! V prípade A. Kisku jasne cítiť, že ho Peking nepovažuje za hlavu samostatného štátu, ale len za bábku Washingtonu. Tento prístup bije do očí zvlášť preto, lebo pozvanie na oslavy do Pekingu dostali prezidenti ČR a Poľska.

Poníženie slovenského prezidenta od Pekingu nie je príliš prekvapujúce, je však veľmi smutné. Jednostranné médiá na Slovensku sa síce pokúšajú toto “diplomatické zaucho” ututlať, ako to robili aj v prípade iných Kiskových škandálov, tu však ide o vážnu vec. Čína je totiž najväčšia a asi i najvýznamnejšia krajina sveta, ktorá postupne začína preberať od USA úlohu globálneho lídra. Iste, Slovensko sa stále ocitá v americkej sfére vplyvu, no rýchlo rastúci vplyv Číny cítiť v podstate na každom kroku. Kiskovo čínske fiasko je preto zrejme ešte horšie než všetko, čo sa mu podarilo pokaziť vo vzťahu k Rusku.

Za tento neúspech si môžu A. Kiska a jeho tím sami. Problémom nie je zďaleka len to, že Kiska a spol. si za hlavnú líniu svojej politiky vybrali úzku spoluprácu s Washingtonom, to by Čína zrejme dokázala pochopiť. Ide skôr o Kiskov pochybný dvojitý meter, ktorý zahraničných partnerov uráža a Slovenskú Republiku zosmiešňuje. Na rozdiel od Rusov sa však Číňania od nejakého rýchlopečeného stredoeurópskeho politika urážať nenechajú.

Podivný dvojitý meter slovenského prezidenta cítiť najmä vo vzťahu k separatizmu vo svete: A. Kiska na jednej strane prudko kritizuje Rusko za podporu separatistických snáh na Ukrajine a kvôli tomu odmieta cestovať na oslavy 9. mája do Moskvy, v prípade iných separatistov (napr. Kosovo) však uplatňuje odlišné postoje. A. Kiska je neprincipiálny aj v prípade separatistov v Číne, ktorých celkovo vníma veľmi pozitívne.

 

           Tibet a Taiwan

 

V Pekingu si naozaj nemohli nevšimnúť, že hoci A. Kiska kvôli udalostiam na Ukrajine Rusov hrubo napáda, v prípadoch, spojených s Čínou, zaujíma odlišné stanoviská. Spomenúť treba hlavne Kiskove postoje voči Tibetu. Je totiž známe, že A. Kiska ešte ako súkromná osoba v roku 2009 osobne zaplatil návštevu najznámejšieho čínskeho separatistu na Slovensku – návštevu Dalajlámu (Tenzin Gyatso). A hneď po nástupe do funkcie prezidenta A. Kiska Dalajlámovi prostredníctvom svojich politických spojencov tlmočil pozvánku na návštevu Slovenska: http://www.sme.sk/c/7205494/poliacik-odkazal-dalajlamovi-ze-kiska-je-otvoreny-stretnutiu.html

Pokiaľ ide o status Tibetu, musíme si uvedomiť, že Tibet je súčasťou Číny už niekoľko storočí. V roku 1912 však vyhlásili Tibeťania nezávislosť od Číny. Lenže Tibet sa od začiatku 20. storočia, najmä od britskej okupácie z roku 1904, fakticky zmenil na britskú polokolóniu a to napriek formálnej suverenite Číny. Jeho “nezávislosť” bola preto veľmi pochybná. Samozrejme, Peking túto “nezávislosť” neuznal, neuznávali ju ani medzivojnová Spoločnosť národov, ani povojnová OSN a mimochodom, neuznal ju ani Taiwan. Preto neskôr, v roku 1950, Čína obnovila svoju kontrolu nad územím Tibetu. A hoci Tibeťania boli z obnovy čínskej moci veľmi rozhorčení, z pohľadu Pekingu išlo o odstránenie zvyšku polokoloniálneho rezídua na vlastnom území. Tento odlišný pohľad na históriu cítiť dodnes.

Určite môžeme diskutovať o tom, aký postoj k vývoju v Tibete treba zaujať, či ten čínsky alebo ten dalajlámov, keď sa však A. Kiska tak tvrdo ohradzuje proti separatizmu na Ukrajine a keď kvôli tomu bojkotuje i oslavy 9. mája v Moskve, nemal by sa príliš zastávať ani separatistov z Tibetu.

A keby chcel byť A. Kiska aspoň trochu principiálny, mal by sa jednoznačnejšie vyjadriť i k ďalším separatistickým problémom v Číne. Jedným z problémov je Taiwan, kde dlhodobá pomoc Západu znemožňuje Číne obnoviť svoju medzinárodne uznanú suverenitu nad ostrovom. USA už niekoľkokrát poslali do taiwanských vôd svoje bojové lode, čím vážne narušili územnú suverenitu Číny, dodávajú taiwanským predstaviteľom zbrane a aj inak zasahujú do pomerov na ostrove. Spomenúť treba najmä roky 1995-1996, keď USA počas čínskych manévrov v Taiwanskom prielive poslali do tamojších vôd skupinu bojových lodí. Skúsme sa však spýtať, či A. Kiska niekedy skritizoval amerických politikov za ich opakované zasahovanie do vnútorných zaležitostí Číny alebo za ich podporu taiwanského separatizmu. A či kvôli otázke Taiwanu odmieta cestovať do USA…

 

          Nobelova cena mieru a záujmy Západu

 

Viem, že o protičínskych separatistoch sa v západných médiách kriticky nehovorí a sú skôr opisovaní ako pozitívny príklad, ich povesť na Západe je ale v podstate výsledkom mediálnej protičínskej PR kampane. Médiá situáciu na Taiwane i v Tibete vykresľujú veľmi jednostranne a aj udelenie Nobelovej ceny mieru Dalajlámovi v roku 1989 bolo pochybným aktom. Samozrejme, podobne pochybným aktom bolo aj udelenie väčšiny Nobelových cien mieru v posledných desaťročiach – absurdné ocenenie B. Obamu v roku 2009 bolo len vyvrcholením tejto šarády.

Žiaľ, Nobelov výbor pre udeľovanie ceny mieru je politický orgán, ktorého členovia sú volení parlamentom členského štátu NATO (Nórsko). Členmi výboru sú vplyvní nórski politici a preto je nemožné, aby cenu dostali cenu mierumilovní ľudia, kritizujúci politiku NATO. Je naozaj absurdné, že tí nórski politici, ktorí podporovali agresie v Kosove a v Iraku, dnes vo výbore udeľujú Nobelove ceny mieru! Toto zloženie je aj hlavný dôvod, prečo danú cenu dostávajú najmä západní politici a odporcovia vlád, nezávislých od Západu. Písal som o tom tu: http://brankof.blog.pravda.sk/2013/09/02/je-nobelova-cena-mieru-propagandistickym-zlocinom/ .

Dalajláma síce v súčasnosti naozaj hlása politiku nenásilného odporu voči Číne, ale to hlavne preto, lebo násilný odpor Tibeťanov proti Číne beznádejne stroskotal. Po porážke povstania v roku 1959 musel vtedy 24-ročný Dalajláma utiecť do Indie. Úspech nedosiahla ani následná tibetská guerilla, masívne podporovaná a cvičená CIA a to aj na území USA.

 

           Dalajlámov pacifizmus

 

Pod vplyvom očividnej prevahy čínskej armády v Tibete zmenil Dalajláma taktiku. V exile začal postupne hovoriť, že je ochotný odstúpiť od viacerých pôvodných požiadaviek a rokovať s Pekingom o širokej autonómii. Ako podmienku však kládol úplnú demilitarizáciu Tibetu, ktorý by zostal formálne súčasťou Číny. Táto idea neutrality bola zaujímavo včlenená aj do Dalajlámovej tibetskej ústavy. V čl. 7 ústavy sa explicitne vylučuje použitie násilia zo strany Tibetu za akýmkoľvek účelom. Čl. 7 tiež vylučuje akúkoľvek vojenskú spoluprácu, teda aj spoluprácu s Čínou a vlastne tak zakladá neutrálny status Tibetu. Z toho potom vyplýva, že ani v otázkach zahraničnej politiky nemôže Tibet vstupovať ako súčasť Číny.

Idea neutrálneho Tibetu znie sama o sebe pekne a úsilie o mier je vždy úctyhodné, avšak demilitarizácia Tibetu je pre Čínu vylúčená. Také čosi by vlastne znamenalo, že Čína by musela z Tibetu stiahnuť všetky svoje vojská a jej suverenita nad tibetským územím by sa stala iluzórnou. Čína by taktiež stratila kontrolu nad skoro celou hranicou so svojim najvýznamnejším susedom, s Indiou. Je jasné, že o takto podmienenom statuse Tibetu Peking rokovať nebude.

Skúsme si problém statusu Tibetu porovnať s problémom ľudových republík na Ukrajine. Súčasný Kyjev a jeho spojenci, vrátane prezidenta A. Kisku, zásadne odmietajú predstavu neutrálneho Donbasu a trvajú na tom, že Ukrajina má právo vstúpiť do NATO aj so všetkými východnými oblasťami, ak o to prejav záujem. Pritom ľudové republiky sú na rozdiel od Dalajlámových síl schopné vojenským útokom ukrajinskej armády odolať a neutrálny status Donbasu je oveľa reálnejší než neutrálny status Tibetu.

 

           Trochu z tibetskej ústavy

         

Pokiaľ ide o Dalajlámu samotného, tak ten je v západných médiách vykresľovaný ako duchovne orientovaný asketa z Východu, ktorý sa príliš nestará o svetské veci. Musím povedať, že voči tibetskému budhizmu mám veľký rešpekt a tibetskú kultúru považujem za mimoriadne podnetnú súčasť svetového dedičstva. Vnímam však aj argumenty proti Dalajlámovmu politickému systému.

Myslím, že keby sa Dalajláma stal odporcom Západu, tak by ho v médiách, kde ho dnes oslavujú, určite rýchlo vykreslili ako samoderžavného absolutistu, ktorý udržuje svoj ľud v teokratickom feudalizme. Určite by tiež napísali, že “nezávislý” Tibet bol jedným z najkrutejších nevoľníckych režimov prvej polovice 20. storočia, ako to tvrdia viacerí autori, napr.: http://www.michaelparenti.org/Tibet.html . Aj dnes si pritom stačí prečítať platnú tibetskú ústavu ( http://tibet.net/about-cta/constitution/ ) a každému bude jasné, že Dalajláma požíva ústavný status, ktorý by mu mohli závidieť i mnohí autoritatívni diktátori vo svete.

Problém s tibetskou autokraciou cítiť už v samotnom úvode ústavy. Pri analýze Dalajlámovho postavenia stojí za zmienku fakt, že hoci na kreácii tejto Tibetskej ústavy participovalo aj “Zhromaždenie zástupcov tibetského ľudu”, len Dalajláma mohol podľa čl. 1 ústavy určiť, kedy táto ústava nadobudne účinnosť.

Je tiež zaujímavé, že hoci sa v dokumente veľmi často skloňuje pojem demokracia“, konkrétne ustanovenia ústavy sú v rozpore s demokratickými princípmi. Tibetská ústava bola očividne reakciou na vlnu “demokratizácie” vo svete a jej slovník mal vystihovať “ducha doby”, realita je ale úplne iná. Už v preambule možno vycítiť neveľmi demokratickú predstavu o Dalajlámovi ako o originárnom držiteľovi moci v Tibete, ktorý sa chystá zavádzať „demokraciu“.

Pritom vo väčšine krajín sveta, ktoré sa označujú za demokratické, žiadna náboženská autorita nevytvára moc pre ľud, ale moc sa z ľudu alebo od občanov priamo odvodzuje. A na vykonávanie tejto moci môžu ľudia ponúknuť vedenie politikom, nie naopak. K princípu suverenity ľudu sa pritom hlásia aj štáty na Západe považované za nedemokratické. Dokonca i Čína na začiatku preambuly svojej ústavy hovorí o “ľuďoch všetkých národností Číny”.

Na druhej strane treba spravodlivo uznať, že ústava v niektorých bodoch obmedzuje Dalajlámovu mocenskú pozíciu. Napr. pri novelizácii ústavy podľa čl. 111, ods. 2 a čl. 112 na schválenie dodatku k ústave je potrebná, okrem iných náležitostí, aj dvojtretinová väčšinou všetkých členov Tibetského zhromaždenia.

 

           Dalajláma a deľba moci

 

Pokiaľ ide o deľbu moci, tak v tibetskej ústave sa dokonca rozlišujú aj tri zložky moci – výkonná, zákonodarná i súdna. Sú však rozdelené len formálne, z hlbšieho skúmania textu vyplýva, že celá moc je koncentrovaná v jedných nevolených rukách.

Podľa čl. 19 má výkonná moc plne spočívať v rukách “jeho Svätosti Dalajlámu”. Dalajláma teda stojí na čele výkonnej moci v duchu tradičných monarchií a pre výkon svojej funkcie hlavy výkonnej moci sa nemusí uchádzať o dôveru voličov, ani žiadneho ústavného orgánu.

Pokiaľ ide o zákonodarnú moc, tak v čl. 36 sa zase uvádza: “Všetka zákonodarná moc a autorita spočíva v rukách Tibetského zhromaždenia a jeho zákony vyžadujú schválenie jeho Svätosťou Dalajlámom, aby nadobudli platnosť.” Čiže akékoľvek zákony tibetského exilového parlamentu môže Dalajláma vetovať – má právo absolútneho veta a bez jeho súhlasu neplatí vôbec žiadny zákon. Zaujímavé je aj to, že dokonca i výsledok referenda musí byť podľa čl. 56 schválený Dalajlámom!

Čo sa týka súdnej moci, aj tá je uvedená v tibetskej ústave. Podľa čl. 62 a 63 na čele súdnej moci stoja Tibetská najvyššia súdna komisia a Hlavný tibetský súdny komisár. Hlavného komisára pritom menuje Dalajláma, i keď so súhlasom dvoch tretín Tibetského zhromaždenia. Komisár zase menuje sudcov Tibetskej najvyššej súdnej komisie . A táto komisia potom môže kreovať súdne orgány na nižšej úrovni. Dá sa teda konštatovať, že je Dalajláma má opäť silné kreačné právomoci i v prípade orgánov, ktoré kontrolujú súdnu moc.

Nechcem si predstaviť, ako by A. Kiska hodnotil Rusko, keby v Rusku stál na čele výkonnej moci nevolený patriarcha, ktorý by kontroloval súdnu moc a mohol by vetovať zákony Dumy i výsledky referenda…

 

          Prečo Číňania neberú Kisku vážne

 

Je mi jasné, že A. Kiska nikdy ústavu Tibetu nečítal, ale zrejme ani to by ho nepresvedčilo, že vzťah Číny a Dalajlámu treba hodnotiť menej jednostranne. A. Kiska zrejme aj v pozícii prezidenta naďalej zotrváva v presvedčení, že podpora Dalajlámu je správna a že skutoční nepriatelia demokracie sedia iba v Moskve a v Pekingu. To isté platí i pre Kiskov postoj k zásahom veľmocí: Rusko na Kryme pácha agresiu, ale Američania na Taiwane bránia demokraciu.

Tieto svoje postoje by A. Kiska určite prezentoval aj v prípade pozvania na oslavy víťazstva v Druhej svetovej vojne do Číny. Preto Čína dala jasne najavo, že osobu vo funkcii slovenského prezidenta neberie vážne a bude ho ignorovať. Žiaľ, to nie je dobrá správa pre Slovensko od nastávajúceho lídra svetovej ekonomiky

Francúzsko pred voľbami

30.03.2017

Medzi najdiskutovanejšie otázky súčasnosti patria témy nárastu tzv. ultrapravicových hnutí v EÚ. Najviac sa pritom spomína francúzska strana Front Nationale (FN) a jej predstaviteľka M. Le viac »

Andrej Kiska, zahraničná politika a „hybridné hrozby“

25.03.2017

Vo všeobecnosti možno povedať, že oblasť zahraničnej politiky, patrí medzi tie oblasti, kde sa prezidentovi A. Kiskovi príliš nedarí. Vystupuje síce aktivisticky, avšak samotnej problematike viac »

Biela kniha o budúcnosti Európy

16.03.2017

V posledných rokoch sa v celej Európe šíri presvedčenie, že EÚ sa nachádza v existenciálnej kríze. Signály tejto krízy sú stále viditeľnejšie, od nástupu netradičných politických síl viac »

Evanjelická DIAKONIA ECAV na Slovensku

Evanjelická DIAKONIA ECAV na Slovensku

30.03.2017 22:55

Evanjelická diakonia sa v rámci svojej činnosti a pôsobnosti zaoberá sociálno-diakonickou prácou, ktorú poskytuje pre rôzne sociálne skupiny.

Bašár Asad

Pre Trumpovu administratívu nie je prioritou Asadov odchod

30.03.2017 22:55

Spojené štáty už nebudú v rámci snáh o urovnanie konfliktu v Sýrii prioritne trvať na odchode sýrskeho prezidenta Bašára Asada.

Južná Kórea, Pak Kun-hje

Južná Kórea vydala zatykač na zosadenú prezidentku

30.03.2017 21:37

Juhokórejský súd vydal zatykač na zosadenú prezidentku Pak Kun-hje, ktorá čelí obvineniam z úplatkárstva, zneužitia právomocí a vyzradenia štátneho tajomstva.

dolára, peniaze, bankovky

CBO: Verejný dlh USA vzrastie za 30 rokov na dvojnásobok

30.03.2017 20:50

Americký verejný dlh vzrastie pri platnosti súčasných zákonov o daniach a výdavkoch po 30 rokoch na 150 percent ročného výkonu ekonomiky.

Branislav Fábry

Štatistiky blogu

Počet článkov: 173
Celková čítanosť: 635728x
Priemerná čítanosť článkov: 3675x

Autor blogu

Kategórie