Založ si blog

Zamlčané fakty o Pussy Riot

 

Kauza Pussy Riot je téma, ktorá mala v roku 2012 obrovské zastúpenie vo svetových či slovenských médiách. Vyjadrovali sa k nej mnohí novinári, politici či iné osobnosti. Boli dni, keď táto kauza úplne prekryla spravodajstvo zo zahraničia vo viacerých slovenských médiách. Bohužiaľ, mám pocit, že mnohé médiá tému odprezentovali až príliš jednostranne. Všimol som si napríklad selekciu názorov umelcov v médiách. Keď sa niektorí známi svetoví speváci o skupine Pussy Riot vyslovili pozitívne, hneď sa to ihneď objavilo v slovenských médiách (napr. Madona, Sting), avšak keď sa nejakí speváci vyjadrili negatívne alebo ostentatívne odmietli skupinu Pussy Riot podporiť (napr. M. Mathieu, J. Lopez), tak táto informácia do slovenských médií vôbec nedorazila. Mám pocit, že mnohé dôležité argumenty a fakty o celej kauze boli odignorované alebo prevalcované jednostrannou mainstreamovou propagandou. Pritom aj na Slovensku sa našli veľmi kvalitné články na tému Pussy Riot, spomenúť treba najmä štúdiu M. Braxatorisa a M. Ondrejčíka s názvom „O Pussy Riot inak“.

Žiaľ, podobné články zanikli v záplave jednostranných mediálnych informácií. A práve preto by som chcel poukázať na niektoré fakty, ktoré komplikujú jednostranný obraz o kauze Pussy Riot, aký podávali a stále podávajú slovenské médiá.

 

Sloboda musí byť chápaná veľmi široko!

Vzhľadom na to, že čakám veľa kritických reakcií, rád by som veľmi stručne zhrnul svoj postoj k slobode: predovšetkým by som povedal, že som presvedčeným zástancom širokej koncepcie slobody prejavu. Chápem aj to, že je dôležité, aby sloboda prejavu obsahovala aj možnosť hanlivých a blasfemických  vyjadrení voči hodnotám, ktoré spoločnosť alebo jej významná časť považuje za nedotknuteľné. Taktiež si uvedomujem, ako veľmi je pre spoločnosť dôležité, aby sa mohla viesť otvorená diskusia o témach, ktoré považuje niekto za sväté a nespochybniteľné. Myslím si, že treba povoliť, aby tieto hanlivé prejavy bolo možné šíriť slovom, písmom, obrazom alebo iným spôsobom. A toto hanobenie je potrebné pripustiť aj vtedy, keď hanobiacej osobe ide len a len o znevažovanie a urážanie. Platí to i pre prípad, ak ide o znevažovanie Boha.

Napriek tomu, že zastávam takto širokú koncepciu slobody prejavu, vidím tu istý problém. Ide o to, že každý, kto žije v ľudskom spoločenstve a snaží sa realizovať svoju slobodu, narazí na oprávnené záujmy iných osôb. Vznikne problém, či a kde sa nachádzajú hranice mojej slobody – nejde pritom len o slobodu prejavu, ale o ktorúkoľvek slobodu. Ak chcem napr. realizovať svoju slobodu zhromažďovania neobmedzene, môžem spolu s inými zablokovať cestu a tým obmedziť slobodu pohybu ďalších osôb? Alebo môžem v mene slobody pohybu neobmedzene vstupovať do bytov a domov iných osôb? A ak by som to potom doviedol do dôsledkov, je prejavom mojej neobmedzenej slobody pohybu aj možnosť preháňať sa na aute a vo vysokej rýchlosti zrážať ostatných ľudí?  Podobne je to aj so slobodou prejavu: môžem ako súčasť slobody prejavu vulgárne rasisticky nadávať iným osobám? A môžem azda ako súčasť slobody prejavu točiť porno v základnej škole plnej detí?

Ak by neplatili limity pre Pussy Riot pri ich vstúpeniach, bolo by potrebné spýtať sa, či slobodu prejavu možno priznať aj skupinám osôb vo vyššie uvedených otázkach. Ak chce niekto vstupovať do škôl, kostolov alebo obdobných priestorov a uskutočňovať tam úkony, ktoré sú pre prítomných neprijateľné, musí naraziť na isté hranice. Na niektorých obmedzeniach existuje široká zhoda: asi by nebolo správne pripúšťať ničím neobmedzené porno na základných školách, hoci aj to by sa dalo chápať ako určitý prejav slobody.

V ľudskej spoločnosti by neobmedzená možnosť slobody jednotlivca priniesla určite veľa problémov, lebo okrem jednotlivca realizujúceho slobodu existujú aj iné subjekty, ktoré majú nejaké tie práva a slobody. Ak chcem teda realizovať svoju slobodu pohybu, zhromažďovania či prejavu neobmedzene, musí táto moja neobmedzená sloboda zasiahnuť do slobody iných subjektov. Tento rozpor záujmov jednotlivcov, vyplývajúci z ich slobody, nevyhnutne vedie ľudí ku konfliktom. Predstava o neobmedzenej slobode každého jednotlivca bez akýchkoľvek sociálnych obmedzení znamená dobre známu „vojnu všetkých proti všetkým„. Podobná predstava sa diskutuje už po stáročia a objavuje sa v mnohých filozofických dielach. Avšak prevažná väčšina názorov považuje vojnu všetkých proti všetkým za nevhodný stav vzťahov medzi ľuďmi. Preto je nevyhnutné nejako potenciál trvalého konfliktu slobody jedného proti slobode iného obmedziť. Inak sa sloboda jedného mení na neslobodu druhého!

Existuje veľké množstvo návrhov ako vytýčiť hranice slobody jednotlivca za účelom zabezpečenia slobody iného. Jedným z možných modelov ako obmedziť slobodu jednotlivca a súčasne zachovať zmysel slobody, je téza, že moja sloboda končí tam, kde začína sloboda iného. V ústavách sa obvykle nachádzajú formulácie, opierajúce sa o túto tézu. Aj podľa čl. 26 ods. 4 ústavy SR možno slobodu prejavu obmedziť, ak ide o ochranu práv a slobôd iných alebo o iné zásadné hodnoty. Podobne sa k tomu stavia aj ruská ústava.

 

Ako chápu Pussy Riot slobodu prejavu?

Členky skupiny Pussy Riot dlhodobo vyhľadávali situácie, pri ktorých realizovali svoju slobodu prejavu tak, že nastal konflikt s právami iných alebo s nejakými ústavnými hodnotami. Medzi najznámejšie akcie tohto druhu patrila masová súlož v múzeu pred očami verejnosti. Na tejto akcii, organizovanej blízkou opozičnou skupinou, sa aktívne zúčastnila aj N. Tolokonnikova, vtedy v deviatom mesiaci tehotenstva. Celá orgia sa uskutočnila pod veľkým nápisom „j… za následníka medvedíka“ (narážka na prezidenta Medvedeva). Rovnako známym provokatívnym aktom bolo aj „vystúpenie“  v obchode s potravinami, pri ktorom si punkerka“ zasunula mrazené kura do pohlavia. Tieto akcie boli síce veľmi odpudzujúce, ale niektoré ďalšie menej známe aktivity členiek skupiny boli z hľadiska základných práv a ústavných hodnôt oveľa nebezpečnejšie. Členky skupiny Pussy Riot Jekaterina Samucevič napríklad počas jedného súdneho pojednávania vypustila šváby priamo v budove moskovského súdu. Pri inej akcii sa v metre spolu s N. Tolokonnikovou a ďalšími začali vrhať na policajtov či policajtky a proti ich vôli ich bozkávali na ústa. Napriek tomu, že policajtky sa proti podobnému násiliu bránili, zostali aktivity „punkerky“ súdne nepotrestané. Predstavme si však, čo by sa stalo, keby niekto v USA vypustil v budove súdu počas pojednávania šváby. Alebo ak by sa nejaký človek v metre vrhal na policajtov a policajtky a bozkával ich na ústa. Myslím, že súdy by také konanie jednoznačne kvalifikovali ako útok na verejného činiteľa a väzenie pre páchateľa by bolo viac než isté. V USA sú súdy na útoky voči policajtom veľmi citlivé a odsúdili novinárov dokonca aj za menej.

Vzhľadom na uvedené situácie by sme sa mohli domnievať, že členky skupiny Pussy Riot zastávajú širokú koncepciu slobody a slobody prejavu zvlášť. Lenže fakty dokazujú čosi úplne iné – širokú slobodu prejavu požadujú členky skupiny Pussy Riot len pre seba. Hoci samy bez problémov zasahujú do práv iných, na svoje osobnostné práva sú „punkerky“ veľmi citlivé. Dôkazom postoja Pussy Riot k hodnote slobody prejavu bolo to, ako reagovali členky skupiny na niektoré kritické články voči sebe. Napr. v Nemecku, kde väčšina mainstreamových médií písala v prospech „punkeriek“, sa objavilo aj niekoľko kritických článkoch o Pussy Riot. Speváčky však túto kritiku očividne nechápali v rámci širokej koncepcie slobody prejavu, le zareagovali veľmi agresívnym spôsobom. Skupina zažalovala autorku článku a podala sťažnosť na mediálnu radu za to, že autorka označila jednu zo speváčok (N. Tolokonnikovu) za nezodpovednú matku a taktiež, že prirovnala vulgárne provokácie skupiny k výčinom prvej generácie RAF zo šesťdesiatych rokov. Právni zástupcovia Pussy Riot zaútočili na tento novinový článok. Reakcia „punkeriek“, bojujúcich vraj za slobodu prejavu, bola prekvapujúca, lebo každý, kto si inkriminovaný článok prečítal, musel žasnúť nad tým, čím sa členky skupiny Pussy Riot cítili dotknuté. Tak žasla aj ruská diaspora v Nemecku.

 

Čo vlastne zaspievali?

Mediálne často spomínanou tézou vo vzťahu k skupine Pussy Riot bolo tvrdenie, že speváčky realizovali svoju slobodu prejavu tým, že vystúpili v Chráme Krista Spasiteľa s „punkovou modlitbou“ proti patriarchovi ruskej pravoslávnej cirkvi a proti Putinovi. Čo vlastne ale v chráme „punkerky“ naozaj zaspievali? Mainstream len málokedy riešil túto otázku. Takmer vždy to odbil konštatovaním, že zaspievali to, čo sa objavilo v klipe na internete. Video, ktoré sa objavilo na internete, sa teda automaticky stotožňovalo s vystúpením skupiny Pussy Riot v Chráme Krista Spasiteľa.

V texte piesne na internete sa skutočne spomínajú výroky typu „Bohorodička, panna, Putina vyžeň“. Čo však skupina Pussy Riot zaspievala v Chráme Krista Spasiteľa naozaj? Speváčky s tvárou zahalenou kuklami v chráme pri oltári ironicky napodobňovali obrady veriacich, najmä klaňanie, skákali a opakovane vykrikovali slová „Sraň Gospodňa!“ (sračky Pánove). Na internete sa objavila táto scéna, doplnená uvedenou skladbou, v ktorej sa objavila kritika Putina i patriarchu. Podľa svedeckých výpovedí na súde a vizuálneho záznamu „vystúpenia“ bolo pre súd zjavné, že Pussy Riot v Chráme Krista Spasiteľa nespievali to, čo sa objavilo na internete.

Avšak nielen z dôkazov v trestnom procese bolo očividné, že piesne, ktoré sa objavovali vo videách na internete,  neboli v chráme zaspievané. Na to totiž neboli ani vytvorené podmienky. Kvôli kuklám, čo mali speváčky na hlavách, tlaku tých, čo ich vyháňali z kostola a ďalším okolnostiam, bolo zrejmé, že pieseň, ktorá sa objavila na internete ako súčasť ich klipu, nebola súčasťou originálneho zvuku ich vystúpenia v kostole. Išlo teda o kompilát. A hoci tento kompilát na internete nebol jediným a ani rozhodujúcim zmanipulovaným tvrdením v celej kauze, treba poukázať i na daný fakt, lebo ukazuje ako pracovali s kauzou Pussy Riot mainstreamové médiá.

 

Práva a slobody dotknutých subjektov

Pre celú kauzu Pussy Riot je kľúčová asi tá otázka, či v prípade „vystúpenia“ skupiny Pussy Riot prišlo ku konfliktu práv a slobôd členiek skupiny s právami iných subjektov a ako to súd vyhodnotil. Proti slobode prejavu či ich ďalším slobodám speváčok Pussy Riot a ich snahe uskutočňovať „vystúpenie“ v Chráme Krista Spasiteľa stojí sloboda vyznania a iné slobody pravoslávnych veriacich. Títo veriaci majú právo prejavovať svoje vyznanie sami alebo spoločne s inými a to aj bohoslužbami alebo zachovávaním náboženských obradov. Za uvedeným účelom si vytvárajú chrámy, v ktorých realizujú svoju slobodu vyznania. Aj Chrám Krista Spasiteľa v Moskve bol vytvorený ako miesto za účelom realizácie vyznávania viery pravoslávnymi veriacimi.

Samozrejme, chrám navštevujú rôzni ľudia a preto vzniká otázka, ako vnímať turistov či ďalších návštevníkov, ktorí do chrámu vstupujú za iným účelom než je vyznávanie viery. Mnohé chrámy, najmä kresťanské, sú pritom aj miestom posledného odpočinku a nachádzajú sa tam i hroby. Z toho vidieť vážnosť miesta, pre ktoré je nutné stanoviť viaceré obmedzenia, napr. zákaz hanobenia mŕtvych. Aj Chrám Krista Spasiteľa bol postavený aj ako prejav úcty obetiam Napoleonského vpádu z roku 1812. Vzhľadom na smutnú históriu z roku 1931, keď bol zbúraný boľševikmi, sa Chrám Krista Spasiteľa stal aj symbolom boja cirkvi proti sovietskemu režimu. Niektoré chrámy z takýchto dôvodov vôbec neumožňujú turistom a cudzím osobám vstup do chrámu alebo umožňujú im to len vo veľmi obmedzenej miere. Skúsení turisti tiež vedia, že do mnohých kresťanských chrámov ich často nevpustia ani v krátkej sukni ani s odhalenými ramenami. Obvyklé je to, že chrámy stanovujú podrobné pravidlá, ktoré musí návštevník dodržiavať. Vstupom do chrámu sa potom návštevník zaväzuje rešpektovať dané pravidlá. Vo väčšine prípadov ide hlavne o požiadavku na ticho a primeraný odev. Keďže turisti veriacich v chráme rušia, často už svojou prítomnosťou, tieto pravidlá slúžia aj ako určitá hranica prijateľných obmedzení tých veriacich, ktorí v chráme realizujú svoju slobodu vyznania. Konanie v rozpore so stanovenými pravidlami je však už neprijateľný zásah do slobody vyznania veriacich a ide o deliktuálne konanie.

Nuž a presne toto platí aj pre prípad „vystúpenia“ speváčok Pussy Riot v Chráme Krista Spasiteľa v Moskve. Predstaviteľky skupiny Pussy Riot stanovené pravidlá správania sa v kostole jednoznačne porušili a zasiahli do slobody vyznania, ktorú v kostole chceli realizovať veriaci. O pravidlách správania v kostole speváčky vedeli a vedome ich porušovali. Okrem toho, že pravidlá boli v chráme písomne vyvesené, zodpovední predstavitelia cirkvi speváčky na tieto pravidlá opakovane upozornili, keď ich vyháňali spolu s veriacimi od oltára. Dôležité bolo to, ako hanlivo sa správali speváčky v priestoroch v priestore medzi ikonostasom a oltárnou časťou chrámu. Tento priestor je pre veriacich centrálnym miestom ich slobody vyznania a úkony veriacich v kostole smerujú práve k tomuto priestoru. Do slobody vyznania veriacich zasahovali speváčky Pussy Riot tým, že blasfemickými úkonmi a výkrikmi „Sraň Gospodňa!“ obmedzovali možnosť veriacich slobodnerealizovať svoje náboženské vyznanie. Konaním speváčok bolo obmedzené právo veriacich na nerušené vykonávanie ich náboženských obradov. To všetko sa pritom dialo v chráme, ktorý si veriaci vytvorili práve za účelom nerušeného uskutočňovania svojich náboženských obradov. Celkovo teda možno konštatovať, že hoci speváčky zo skupiny Pussy Riot tvrdili, ako bojujú za slobodu, fakticky vystupovali proti slobode. Ich sloboda prejavu nie je nijako nadradená slobode vyznania veriacich!

 

Pár slov o procese

Pokiaľ ide o samotný priebeh procesu, pokúsim sa ho opísať len veľmi stručne. Podrobná analýza by si žiadala samostatnú štúdiu, ale všetky informácie možno nájsť vo viacerých existujúcich prameňoch. Zo slovenských prameňov odkazujem najmä už vyššie uvedenú štúdiu M. Braxatorisa a M. Ondrejčíka.

V samotnom procese prokurátor vzniesol voči obvineným obžalobu zo spáchania trestného činu výtržníctva v kvalifikovanej skutkovej podstate podľa článku 213 odsek 2 TZ. V základnej skutkovej podstate podľa ods. 1 sa pod pojmom výtržníctvo rozumie: „hrubé porušenie verejného poriadku, vyjadrujúce jasné pohŕdanie spoločnosťou spáchané (po a) použitím zbrane alebo predmetom použitým ako zbraň; (po b) na základe politickej, ideologickej, rasovej, etnickej či náboženskej nenávisti alebo neznášanlivosti a nenávisti či nepriateľstva voči akejkoľvek sociálnej skupine.” V kvalifikovanej skutkovej podstate sa zase objavuje: „rovnaký skutok spáchaný skupinou osôb po predchádzajúcej dohode alebo organizovanou skupinou alebo skutok spojený s odporom kladeným predstaviteľovi moci alebo inej osobe konajúcej za účelom ochrany verejného poriadku alebo zabraňujúcej porušeniu verejného poriadku”.

Podľa názoru prokurátora boli naplnené všetky stránky skutkovej podstaty trestného činu výtržníctva. Náboženskú nenávisť a pohŕdanie pravoslávnou časťou spoločnosti odvodila prokuratúra zo správania obžalovaných v chráme, z prezentácie piesne a z ďalších skutočností. Prokurátor tiež spomenul spôsob spáchania skutku, ktorý sa vyznačoval úmyselným a starostlivým naplánovaním akcie. Skutok pritom spáchali aj napriek upozorneniam personálu, ktorý sa im usiloval fyzicky zabrániť v páchaní skutku a vysvetliť, že zotrvávanie na mieste spáchania skutku predstavuje rúhanie a zneuctenie tradícií cirkvi.

Podľa názoru obhajoby skutok nevykazoval znaky trestného činu, lebo nešlo o podnecovanie nenávisti voči veriacim. Motívom akcie mala byť najmä kritika patriarchu Kirilla. Tiež sa objavila snaha prekvalifikovať skutok na priestupok. Súd však dospel k záveru, že nešlo o priestupok, ale o trestný čin a to kvôli náboženskej neznášanlivosti, sofistikovanej akcii, pokračovaniu v skutku napriek odporu prítomných osôb a ďalším skutočnostiam.

Diskusia sa viedla aj o zmysle pojmu „sraň Gospodňa“, nakoľko ide o urážlivý pojem. Skúmala sa i spoločenská nebezpečnosť skutku i to, nakoľko nebezpečný mal byť zásah do práv veriacich,  či išlo o snahu desakralizovať prostredie veriacej časti spoločnosti a obmedziť ich chápanie sviatosti. Po zvážení všetkých okolností dospel súd k záveru o spáchaní trestného činu. Ďalší vývoj kauzy je už dobre známy. Samozrejme, môžeme diskutovať o tom, či súd správne subsumoval skutkovú podstatu pod normu v trestnom zákone. Existuje mnoho argumentov, že súd aplikoval právo správne. Ak by sme však aj prijali tézu, že nešlo o správnu aplikáciu práva, treba povedať, že sa často stretávame s oveľa závažnejšími problémami pri aplikácii práva a neškandalizujú sa podobným spôsobom. Pokiaľ ide o určité morálne výhrady voči celému procesu, skúsim sa nimi zaoberať pri nasledujúcej komparatívnej stati.

 

Analogické situácie inde vo svete

Pokiaľ ide o otázky morálky v kauze Pussy Riot, tak mojou ústrednou výhradou voči spravodajstvu o celej záležitosti je to, že by sme sa mali chovať principiálne a nevyberať selektívne tie prípady zo sveta, ktoré chceme škandalizovať a tie, ktoré chceme zamlčať. Poznám veľmi veľa zaujímavých súdnych rozhodnutí v rôznych krajinách sveta, vrátane štátov EÚ, kde sa objavili zásadné pochybnosti. Pri žiadnom z tých prípadov sa však proti krajine neviedla tak ostrá mediálna kampaň ako proti Rusku v prípade skupiny Pussy Riot.

Naozaj sa musím pozastaviť nad tým, aké škandály ušli pozornosti mainstreamových médií na Slovensku. Na jednej strane, Pussy Riot boli vyhlásené v Európskom parlamente za kandidátky na cenu Sacharova, na druhej strane, v roku 2011 bol vo „vzorovej parlamentnej demokracii“ vo Veľkej Británii odsúdený účastník masových protivládnych študentských demonštrácií z roku 2010 Charlie Gilmour. A za čo bol odsúdený na 16 mesiacov? Nuž za to, že počas demonštrácií kopol do auta z kráľovského sprievodu a najmä za to, že zhanobil londýnsky Cenotaph (pomník padlým v 1. svetovej vojne). Najzaujímavejšie však bolo to, ako zhanobil Ch. Gilmour ten pamätník. Zhanobil ho tým, že sa zavesil na britskú vlajku vejúcu nad pomníkom. Podľa sudcu tým spôsobil hroznú urážku tisícov ľudí, ktorí zomreli statočne pre krajinu. Celé sa to však udialo v rámci protivládnych študentských demonštrácií, takže politický kontext bol neprehliadnuteľný. Cenotaph, britský pamätník obetiam prvej svetovej vojny si určite zaslúži ochranu proti hanobeniu, ale nemožno pochopiť, prečo si tento pamätník v prípade Gilmoura zaslúži trestno-právnu ochranu a Chrám Krista Spasiteľa v prípade Pussy Riot nie. Kľúčová otázka pre slovenské médiá teda znie: prečo si proces s Gilmourom ani trochu nevšimli tí, ktorí tak hlasno kričali v prípade Pussy Riot?

Medzi škandálmi, ktoré možno spomenúť v súvislosti so slobodou prejavu, boli aj niektoré iné odsúdenia, odignorované slovenskými médiami. Zaujímavé sú mnohé prípady, spomeniem len niektoré. Zaujímavú kauzu predstavujú Briti Jordan Blackshaw a Perry Sutcliffe-Keenan, ktorí boli odsúdení na 4 roky za svoje výzvy na Facebooku, ktorými volali po vzbure voči vláde počas masových protestov v Londýne. Fyzicky pritom nič nespáchali, len vyzývali iných na Facebooku. Za zmienku stojí aj prípad podporovateliek skupiny Pussy Riot vo francúzskom Marseille. Boli zadržané políciou hneď na začiatku svojej akcie, a to len kvôli tomu, že si nasadili masky. V „rodnej krajine ľudských práv“ vo Francúzsku nemožno na verejnosti nosiť masky, zakrývajúce celú tvár. Niektorí v tomto predpise vidia cielenú šikanu moslimských žien, ale o tom teraz nebudem špekulovať. Podstatné je, že francúzske zákony pôsobia dokonca preventívne a osobám v maskách neumožnia ani prípravu vystúpenia a lá Pussy Riot, nie to ešte vystúpenie samotné. Zaujímavá by bola otázka, prečo sa o všetkých týchto kauzách, od Gilmoura až po masky, informovalo v slovenských médiách len letmo, ak vôbec, zatiaľ čo o prípade Pussy Riot publikovali médiá hotovú záplavu informácií a dezinformácií.

Na takúto otázku odpoveď nedostanem, podobne ako ani na otázku, prečo Európsky parlament zatiaľ nominoval na Cenu Sacharova práve Pussy Riot, ale žiadnu z množstva nevinných obetí, ktoré dlhé roky zadržiavali západné mocnosti v rôznych pochybných väzeniach po celom svete. V mnohých prípadoch sa predsa jasne ukázalo, že išlo o nevinných ľudí, ktorých držali bez súdu a bez obvinenia. Je možné, že slovenské médiá niektoré negatívne javy na spojeneckom Západe úmyselne prehliadajú, lenže aj mimo západného sveta existuje veľa prípadov, ktoré sú oveľa škandalóznejšie než prípad Pussy Riot. O štátoch ako Saudská Arábia pomlčím úplne, ale čosi podobné sa deje aj v Singapure, ktorý kládol Slovensku za vzor jeden bývalý minister školstva. V tomto vyspelom Singapure sa objavilo viacero prípadov výtržníctva, za ktoré boli páchatelia odsúdení na telesný trest a surovo zbití. Medzi nich patril aj autor politických grafitti O. Fricker, pôvodom zo Švajčiarska, ktorý dostal nielen telesný trest, ale aj trest odňatia slobody. Netreba písať, že brutálny telesný trest za grafitti je v zásadnom rozpore s európskymi dokumentmi o ľudských právach a nechcem ani špekulovať, čo by médiá písali, keby takéto kruté a neľudské tresty aplikovali ruské súdy. Zdá sa mi však zvláštne, že slovenské médiá, ale ani ďalšie západné médiá, sa o podobné krutosti za grafitti vôbec nezaujímali.

Miesto toho neprestajne hriemali proti trestnému súdnictvu v Rusku, ktoré udelilo páchateľkám trestného činu sankciu, ktorá je za podobné konanie obvyklá aj v iných štátoch. Napr. na Slovensku by sa pre členky skupiny Pussy Riot našiel v trestnom zákone § 364 Výtržníctvo, podľa ktorého by „punkerky“ mohli veľmi ľahko dostať rovnaký trest ako v Rusku. Skutková podstata trestného činu podľa § 364 by bola ich „vystúpením“ naplnená.

 

Politický proces a zastrašovanie?

Jednou z častých téz mnohých novinárov bolo aj tvrdenie, že trestný proces s členkami skupiny Pussy Riot je politicky motivovaný a nadiktovaný prezidentom Putinom. Pri tejto téze sa ale treba opýtať, čo by politizáciou procesu V. Putin dosiahol. Nech sa snažím akokoľvek, naozaj nechápem, aké výhody by politizáciou procesu s Pussy Riot prezident Putin získal. Nevýhody pre V. Putina z celej kauzy identifikovať dokážem, lebo kvôli trestnému procesu so skupinou Pussy Riot sa proti nemu spustila ostrá kampaň v ruských opozičných i v západných médiách. V. Putin určite takýto proces ako „reklamu“ pre svoj režim nepotrebuje. Ak to rozvinieme do dôsledkov, celý ten proces pomáha skôr „punkerkám“ pri ich ebaprezentácii – takej pozornosti by sa bez trestného konania tešiť nemohli. A so slávou prídu i veľké peniaze. Proces však vyhovuje nielen „punkerkám“, ale aj iným odporcom režimu v Rusku, ktorí kritizujú
Putina kvôli „politickému procesu“ a očierňovaním Putina sami profitujú z celej mediálnej kampane.

Pokiaľ ide o tvrdenie, že Putin chcel trestným procesom zastrašovať svojich odporcov, niet pochýb, že ak by to chcel, tak by postupoval úplne iným spôsobom. Vystúpenie skupiny Pussy Riot nemá totiž úplnú podporu ani u všetkých odporcov Putina a niektorí z nich dokonca „vystúpenie“ v Chráme Krista Spasiteľa odsúdili. Ale pokiaľ ide o tézu o „zastrašovaní odporcov“, tak ju vyvracia aj to, ako sa mnohé ruské opozičné médiá chopili celej kauzy. Rozhodne sa nenechali „zastrašiť“!

Nepochybne môžeme diskutovať o mnohých nedostatkoch politického systému v Rusku, ale napriek tomu v Rusku existuje priestor na kritiku V. Putina. Množstvo opozičných médií, ktoré Putina kritizujú, používa oveľa ostrejšiu rétoriku než bol text piesne v klipe Pussy Riot. Ruské médiá ako N. Gazeta, Echo Moskvy, TV Dožď či mnohé ďalšie V. Putina nemilosrdne kritizujú. „Vystúpenia“ v Chráme Krista Spasiteľa však nerobia a preto podobný proces ako Pussy Riot nemajú. Treba si uvedomiť, že aj Pussy Riot mohli využiť iný priestor ako vyjadriť nesúhlas s režimom, preto nemuseli porušovať práva veriacich v chrámoch.

Pri podrobnejšom pohľade na celú kauzu je zrejmé, že pre prezidenta Putina prináša proces s Pussy Riot hlavne nevýhody a bolo by pre neho pohodlnejšie nechať celú kauzu odoznieť bez súdu. Lenže to by asi skrížilo plány „punkeriek“. Práve členky skupiny Pussy Riot svoj „proces“ potrebovali. Preto dlho hľadali nejaký dôvod, pre ktorý by ich prokuratúra začala stíhať. Keď to nevyšlo s mrazeným kurčaťom, ani s púšťaním švábov v budove súdu a ani s bozkávaním policajtiek, rozhodli sa členky skupiny pre „vystúpenie“ v chráme. Tentokrát to zabralo a prokuratúra začala tri „punkerky“ stíhať. Samozrejme, problém spočíva v tom, že prokuratúra nemohla odmietnuť stíhať trestný čin výtržníctva. Naopak, prokuratúra musela osoby podozrivé z trestnej činnosti stíhať ex offo a škandál bol na svete. Podobné ako s prokuratúrou to bolo aj so súdnou mocou – súd musel konať na základe zákona a rozhodol o vine a treste. Keby však súd chcel hlavne pomôcť V. Putinovi, určite by všetky stíhané členky skupiny Pussy Riot rýchlo prepustil. Potom by odporcovia V. Putina nemohli písať o „politickom procese v nedemokratickom Rusku“.

 

Neúmerná medializácia

Známy poľský spisovateľ S. Lec povedal: „Keď ohováranie zostarne, stane sa z neho mýtus.“ Počas roku 2012 som si na príklade skupiny Pussy Riot v Rusku uvedomil ako ľahko možno takéto mýty vytvárať. Nemal som pocit, že by kauza Pussy Riot bola až tak jedinečná. A sotva bol daný dôvod, pre ktorý by sa v médiách táto kauza mala objavovať skoro bez prestávky. Tak výnimočný ten proces nebol! Napriek tomu médiá informovali, resp. stále informujú o každej maličkosti v danom prípade. Keby pritom nezabúdali na iné porovnateľné kauzy vo svete, dalo by sa to i pochopiť.

Lenže principiálnosť nepatrí medzi cnosti slovenských ani ďalších západných médií. A práve spomenutá neprincipiálnosť mi vadí oveľa viac než všetka kritika V. Putina. Môžem len tušiť, prečo sa práve z tejto kauzy rozhodli mainstreamové médiá urobiť mýtus o „politickom procese“, zatiaľ čo iné významné kauzy ponechali bez povšimnutia. Žiaľ, ten dvojitý meter o čomsi vypovedá – nevypovedá to však ani tak o Rusku, ako skôr o Slovensku a jeho médiách, politikoch či „aktivistoch“.

 

Vojna nie je riešenie!  

26.02.2022

Vo štvrtok ráno 24. februára prezident Vladimír Putin rozhodol o vykonaní špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine. Bez ohľadu na to, čo tomuto vývoju predchádzalo, ide o protiprávny krok, ktorý treba odsúdiť. Vojna je vždy zlom, nikdy nie je riešením! Akty vojnového násilia a straty na ľudských životoch treba čo najskôr zastaviť! Zhoršovanie vzťahu Ruska [...]

Predvolebné sľuby poslancov a obranná dohoda s USA

07.02.2022

V Národnej Rade SR sa v najbližších dňoch bude hlasovať o návrhu dohody o spolupráci v oblasti obrany s USA (parlamentná tlač 879). Ide o veľmi zásadné hlasovanie pre budúcnosť Slovenska a práve pri ňom by si poslanci mali prečítať čl. 2 ods. 1 ústavy: „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov [...]

Prezidentka a ľudské práva: Dubaj verzus Peking

04.02.2022

Jedným z hlavných problémov Slovenska v posledných rokoch je extrémny dvojaký meter, ktorý sa objavuje pri najrôznejších témach – od privilégií politikov počas pandémie až po ochranu detí. Tento meter cítiť zvlášť silno pri hodnotení situácie s ľudskými právami v zahraničí. Príkladom takého postupu bolo rozhodnutie Z. Čaputovej necestovať na [...]

putin, kim

Putin podal Kimovi pomocnú ruku: Zablokoval dohľad OSN nad sankciami voči KĽDR

28.03.2024 22:10

Kroky Ruska podľa hovorcu amerického ministerstva zahraničných vecí Matthewa Millera "cynicky oslabujú" medzinárodný mier

Juraj Blanár

Blanár: Vstup do NATO bol významný krok, potvrdzujúci váhu aj dnes

28.03.2024 21:53

Aliancia je predovšetkým obranná a mierová organizácia, zdôraznil minister.

Izrael Palestína Hamas Vojna humanitárna pomoc

Súdny dvor nariadil Izraelu, aby nebránil humanitárnej pomoci smerujúcej do Gazy

28.03.2024 21:38

Hlavný súdny orgán OSN reagoval na podnety Juhoafrickej republiky. Tá obvinila Izrael z genocídy.

Tragická nehoda slovenského autobusu v Chorvátsku.

Autobus v JAR sa zrútil z mosta, zahynulo 45 cestujúcich

28.03.2024 21:15

Nehodu prežilo len osemročné dieťa, ktoré záchranári previezli s vážnymi zraneniami do nemocnice.

Branislav Fábry

Štatistiky blogu

Počet článkov: 399
Celková čítanosť: 2238471x
Priemerná čítanosť článkov: 5610x

Autor blogu

Kategórie

Odkazy