brankof.blog.pravda.sk

V posledných týždňoch sa vo svete rozbehla kampaň za bojkot zimných olympijských hier v Soči v roku 2014. Oficiálne dôvody tejto kampane sú rôzne. Najprv sa objavili dôvody, späté s neochotou Moskvy vydať na stíhanie do USA bojovníka z ľudské práva E. Snowdena, neskôr sa do popredia dostala problematika propagácie netradičných sexuálnych vzťahov medzi deťmi v Rusku. Neoficiálne môže ísť o súčasť politického nátlaku niektorých západných mocností voči Rusku, ktoré v roku 2013 svojou neústupnosťou v otázkach ako E. Snowden alebo Sýria určite vyvolalo hnev vládcov súčasného sveta a ich médií. Bojkot športového podujatia je však vždy krok celkom zásadného charakteru a k akým záverom by viedol, to sa pokúsim analyzovať i v tomto článku.

Hlavným motorom kampane na bojkot olympiády v Soči 2014 sa ukázali tradične politické sily z USA. Významní politici, napr. senátor L. Graham, sa už v júli 2013 začali vyhrážať Rusku bojkotom zimnej olympiády 2014 v Soči. Senátorovi L. Grahamovi sa vraj nepáčilo, čo Rusko robí v kauze Snowden. Je smutné, že podľa názoru týchto amerických štátnych funkcionárov, olympiádu v Soči 2014 treba bojkotovať pre to, že Rusi poskytli dočasný azyl človeku, ktorý poukázal na masové porušovanie americkej ústavy. Ako vrchol absurdity pritom senátor Graham pri svojej kritike Ruska nezabudol spomenúť ani Hitlerovu berlínsku olympiádu z roku 1936 ako dôvod na prípadný budúci bojkot olympiády v Soči 2014. Uviedol: „Keby ste sa mohli vrátiť v čase, dovolili by ste usporiadať Hitlerovi olympiádu v Nemecku?“ Pozri tu. Ešte, že senátor Graham aspoň priznal, že Putin nie je Hitler!

V prípade Snowden výzvy na bojkot olympiády ani trochu nechápem a pochopiť to môže len málokto. Uvážme, tí, ktorí globálne prenasledujú Snowdena, bojovníka za ľudské práva v USA, sa vyhrážajú organizátorovi olympiády v Soči 2014 bojkotom a odôvodňujú to celé tým, že aj olympiádu v Berlíne 1936 bolo treba bojkotovať! Neviem, ale mne sa zdá, že práve tí, ktorí porušujú ľudské práva v globálnom rozmere a odpočúvajú všetkých, dokonca i svojich „spojencov“, by nemali príliš nahlas hovoriť o Berlíne 1936. Pochopil by som, ak by americkí senátori spomínali hitlerovské Nemecko kvôli masovému porušovaniu ľudských práv a americkej ústavy u nich doma, ale spomínať olympiádu v Berlíne 1936 kvôli úlohe Ruska v kauze Snowden, to vyžaduje mimoriadnu mieru ignorácie. Totalitné myslenie totiž v kauze Snowden predviedol niekto iný a nie Rusko!

Žiaľ, kauza Snowden tak trochu obrátila svet naruby, keď ukázala, že v prípade skutočného bojovníka za ľudské práva, nie sú USA a ani štáty EÚ tým centrom demokracie, za aké ich vyhlasujú mienkotvorné západné médiá. Pre každého, kto bral vážne rétoriku európskych štátov v oblasti ľudských práv, predstavoval prípad Snowden isté prebudenie. Treba si uvedomiť, že bojovník za ľudské práva E. Snowden pomohol odhaliť nielen masívne porušovanie americkej ústavy, ale aj porušovanie oprávnených práv a záujmov občanov členských štátov EÚ. Išlo teda nielen o bojovníka za ľudské práva, ale aj o človeka, ktorý členským štátom EÚ pomohol získať informácie o ilegálnom odpočúvaní európskych občanov a politikov. Pri prelete lietadla bolívijského prezidenta sa však Francúzsko, Taliansko, Španielsko a Portugalsko zachovali nielen trápne, ale i protiprávne. Títo tradiční „ochrancovia ľudských práv“ odopreli prezidentovi Moralesovi prelet len pre podozrenie, že v jeho lietadle by mohol byť E. Snowden.

Podľa záujmov Európskej únie a jej rétoriky v oblasti ľudských práv by sa pritom mohlo zdať, že je v záujme týchto krajín, aby sa podobných Snowdenov ochránilo čo najviac a aby takýto bojovníci za ľudské práva mali šancu na azyl práve v štátoch EÚ. Európska Únia rada udeľuje ceny za ľudské práva a do rokovaní s inými štátmi vnáša tému porušovania ľudských práv, ale keď ide o „spojenca“ z USA, tak je akási pokorná a pasívna. Skúšam si predstaviť, čo by sa dialo, keby sa čosi podobné podarilo odhaliť nejakému aktivistovi voči inej krajine než voči USA. To by sme sa zo strany EÚ dočkali prinajmenšom „sankcií“, ale možno, že aj tvrdších opatrení.

Bojkotom olympiády v Soči kvôli E. Snowdenovi by sa do zlého svetla dostali aj tí novinári a bojovníci za ľudské práva z tretieho sektora, ktorí intenzívne kričia, keď sa porušujú ľudské práva mimo USA. Všetci si asi pamätáme na bojový pokrik, ktorý spustili „ľudsko-právni aktivisti“ v roku 2012 kvôli kauze Pussy Riot. Väčšina „ochrancov“ ľudských práv z kauzy Pussy Riot však bola podozrivo tichá alebo pasívna, keď išlo o prípad E. Snowdena. Bojkot olympiády v Soči by nepríjemne zasiahol práve ich. Ak by chceli dostáť svojim ľudsko-právnym ideálom, museli by sa pri bojkote kvôli E. Snowdenovi ozvať a vyjadriť nesúhlas, avšak príliš silné vyjadrenia v prospech E. Snowdena by mohli ohroziť ich financovanie od sponzorov z USA.

Veľmi dôležitým zistením E. Snowdena boli aj zistenia o smutnej úlohe amerických internetových monopolov, napojených na tajné služby USA. Je jasné, že tie monopoly dlhodobo spolupracujú s americkou vládou, ale ony svojim totálnym prepojením zotreli hranicu medzi súkromnou a verejnou sférou v kyberpriestore. Bez súkromnej sféry je pritom celá sloboda človeka len iluzórna. Úloha týchto monopolov pri odpočúvaní bola neslávna a určite sa ňou nechvália. Existuje riziko, že bojkot olympiády v Soči kvôli E. Snowdenovi by ale opätovne zvýraznil smutnú úlohu amerických internetových monopolov v obmedzovaní práv iných a oni takú „reklamu“ nepotrebujú. Tie internetové monopoly určite nechcú vyzerať ako spolupracovníci amerických tajných služieb a nechcú mať oficiálne nič s porušením práv obyvateľov celého sveta. Pre nich by bolo asi vhodnejšie, aby celú kauzu prekryli iné mediálne informácie.

Napriek hanebnému postoju štátov EÚ a „tradičných“ ochrancov ľudských práv v kauze Snowden si však aj politici v USA rýchlo uvedomili, aký absurdný by bol bojkot olympiády v Soči kvôli E. Snowdenovi. Preto sa čoskoro objavil nový dôvod pre bojkot olympiády. Tým dôvodom je ruský federálny zákon, často nazývaný zákonom proti propagácii homosexuality. To je ale zavádzajúci pojem, v zákone sa hovorí o zákaze propagácie netradičných sexuálnych vzťahov medzi deťmi, propagácie homosexuality medzi dospelými sa to netýka. Dokonca nejde ani o nový zákon, ale len o novelizáciu federálnych zákonov a samotný zákon č. 135/2013 sa tak i nazýva.

V skutočnosti ide teda o novelu zákonov č. 436/2010 o ochrane detí pred informáciami, škodiacimi ich zdraviu a rozvoju a č. 124/1998 o základných garanciách práv dieťaťa v RF. Novelizované zákony sa dopĺňajú zákazom „propagácie netradičných sexuálnych vzťahov“, ale treba zdôrazniť, že ide len o propagáciu medzi deťmi. Deťmi sa pritom rozumejú v súlade s uvedenými zákonmi osoby mladšie ako 18 rokov.

Pochopiteľne, vzhľadom na sankcie sa novelou zmení aj zákonník správnych priestupkov. Trestný zákonník sa však nenovelizuje a preto za porušenie zákona nemožno ukladať ani trestné sankcie. Občanov RF možno za porušenie zákona trestať pokutami, ktoré nie sú nijak zvlášť vysoké – v prípade jednotlivcov, ktorí porušia zákon, ide dokonca len o pokutu do výšky do výšky 5000 rubľov (asi 115 Eur). Viac možno dostať i za prekročenie rýchlosti! Pokiaľ ide o zahraničné subjekty, tu sú sankcie nielen peňažné, existuje dokonca i zákaz vstupu do krajiny či niektoré ďalšie nepeňažné sankcie, vrátane zadržania na 15 dní pred vyhostením.

Čo je hlavným problémom tejto novej právnej úpravy v Rusku? Problémom sa zdajú byť veľmi vágne formulácie, plné nejasných pojmov a tu treba upozorniť na riziká možných interpretácií. Otázniky vyvoláva pojem „propagácia“, resp. „propagujúci“. Čo sa rozumie propagovaním, to nie je v samotnom zákone jasne definované. Pojem „propagácia“ treba vnímať s prihliadnutím na účel zákona o ochrane detí pred informáciami, škodiacimi ich zdraviu a rozvoju, ale ani to nestačí. Ďalším vágnym pojmom v novom zákone je pojem „netradičný sexuálny vzťah“. Tento pojem bude predstavovať pre ruských sudcov veľkú výzvu do budúcna. Z formulácií zákona je jasné, že pod uvedený pojem budú spadať nielen homosexuálne a bisexuálne, ale aj iné vzťahy, ktoré nesúvisia s homosexualitou. Vzhľadom na znenie zákona ale treba uviesť, že jeho porušením nie je ani tvrdenie o rovnocennosti homosexuálnych a heterosexuálnych vzťahov a ani „dúhový pochod“ ako taký. To ale neznamená, že v prípade „dúhového pochodu“ neexistujú iné obmedzenia.

Hoci samotný zákon nie je až tak reštriktívny, ako uvádzajú mienkotvorné médiá na západe, treba rozumieť aj obavám, ktoré sa v súvislosti s novou právnou úpravou objavujú. Keďže zákonodarca použil vágne pojmy, existujú obavy, že niektoré štátne orgány by mohli takéto predpisy vykladať veľmi extenzívne. Táto obava môže byť opodstatnená, najmä v prípade, keď sa objaví spoločenský tlak na štátne orgány. Na druhej strane ale neplatí, že by ruské štátne orgány mali aplikovať zákon príliš extenzívne, skôr existujú náznaky, ktoré hovoria o blahovoľnejšom výklade, napr. počas olympiády v Soči. Úplne opomenúť nemožno ani ten fakt, že proti Ruskej federácii možno podať sťažnosť i pred Európskym súdom pre ľudské práva v Štrasburgu. Takže keby ruský zákon alebo jeho aplikácia boli v rozpore s medzinárodnými dohovormi, bojkot olympiády nie je jedinou možnosťou.

Hoci cieľom tohto príspevku nie je podrobná analýza situácie homosexuálov či celkovo osôb LGBT (lesbian, gay, bisexual, transgender) v Rusku, je potrebné povedať niekoľko slov aj o tejto téme. Akiste je pravda, že homosexuálne páry v Rusku nemajú ľahkú situáciu. V Rusku sa často objavujú útoky na osoby náležiace k skupine LGBT, niektoré z útokov dokonca skončili aj smrťou. Pred tým si nemožno zakrývať oči a násilné činy treba jednoznačne odsúdiť. Lenže Rusko nie je jedinou krajinou, kde sa podobné útoky objavujú. Netreba veľmi hovoriť o situácii mnohých štátov v Ázii a Afrike, ale dokonca aj v USA sa objavujú útoky na homosexuálov kvôli ich orientácii, ktoré sa končia smrťou.

Napriek všetkým komplikáciám sa dospelé osoby náležiace k LGBT môžu v Rusku spoločensky realizovať a zabávať vo vlastných gay baroch či saunách. Môžu tiež vydávať vlastné časopisy a o tom, že homosexuálne vzťahy sú úplne legálne, niet nijakých pochýb. Spoločenská akceptácia týchto osôb je ale problematická. Zákon, ktorý tak veľmi kritizujú na západe, má v Rusku silnú podporu vo verejnosti a to nielen medzi podporovateľmi vlády, ale aj v opozícii. Je nepochybné, že v Rusku je o celej problematike potrebné viesť diskusiu, ale diskusia musí byť seriózna. Lenže práve pokrytecké vyhrážky bojkotom olympiády šance na serióznu diskusiu nezvýšia a osobám LGBT v Rusku môžu skôr ublížiť.

Prečo sú vyhrážky bojkotom olympiády v Soči kvôli zákonu o zákaze propagácie netradičných sexuálnych vzťahov medzi deťmi pokrytecké? To pochopí každý, kto si urobí jednoduché porovnania s inými krajinami. Ak by ruský zákon bol vnímaný ako neprijateľný a ako dôvod bojkotu olympiády, ako sa potom zachovať k tým krajinám, kde je homosexualita ako taká nelegálna? Treba bojkotovať všetky športové podujatia aj v tých krajinách? Treba bojkotovať väčšinu krajín Blízkeho Východu? Väčšinu krajín Afriky? Značnú časť juhovýchodnej Ázie, vrátane rozvinutých štátov ako Singapur? Všade tam je totiž homosexualita nelegálna. Napr. Veľké ceny Formula 1 sa dnes uskutočňujú v mnohých štátoch, kde je homosexualita postavená mimo zákon (Malajzia, Bahrajn). A jedno z najväčších športových podujatí nasledujúcej dekády – MS 2022 vo futbale sa uskutoční v Katare, teda v krajine, kde je homosexualita trestná! Niektoré ďalšie športové podujatia sa pritom uskutočnia i v krajinách, kde za homosexualitu hrozí trest smrti. Napr. v Saudskej Arábii či v časti Nigérie za homosexualitu hrozí trest smrti.

Ak treba kvôli vzťahom k homosexualite bojkotovať olympiádu v Soči, tak o to väčšmi treba bojkotovať športové podujatia tam, kde sú zákony voči homosexuálom neporovnateľne reštriktívnejšie než v Rusku. Na nasledujúcich športových podujatiach v polovici sveta by sa teda západní športovci nemali objavovať…

Keďže sa ale vyhrážky bojkotom športu objavujú voči olympiáde v Rusku, kde je homosexualita legálna, ale nie voči tým štátom, ktoré počas športových podujatí homosexuálov kameňujú, bičujú ich alebo im udeľujú doživotie, mám pochybnosti o úprimnosti boja za práva osôb LGBT. A čím vášnivejšie budú „ľudsko-právni aktivisti“ a mienkotvorné médiá na západe proti olympiáde v Soči vystupovať, o to väčšie pochybnosti budem mať!