brankof.blog.pravda.sk

Dňa 9. septembra 2013 o 17:00 hod. na Hviezdoslavovom námestí sa za sochou P. O. Hviezdoslava uskutoční zhromaždenie občanov proti plánovanému vojenskému zásahu USA v Sýrii. Demonštráciu organizujú mieroví aktivisti ako Eduard Chmelár. Medzi spoluorganizátorov zhromaždenia patrím aj ja. V nasledujúcom texte sa preto pokúsim vysvetliť dôvody, pre ktoré nesúhlasím s vojenským zásahom USA a ich spojencov v Sýrii. Hoci je dôvodov určite viac, skúsim ich rozdeliť do štyroch tématických okruhov.

Ako prvý dôvod proti intervencii musím uviesť, že sa mi nepáči snaha o jednostranné vojenské intervencie, ktoré vykonávajú vo svete najsilnejšie veľmoci. Domnievam sa, že žiadna veľmoc sa nesmie stavať nad medzinárodné právo. Medzinárodné právo a OSN špeciálne boli vytvorené za tým účelom, aby aspoň trochu obmedzili právo silnejšieho v medzinárodných vzťahoch. Boli vytvorené pravidlá, za ktorých možno viesť vojnu. Ale USA sa nechcú v Sýrii ani brániť, ani plniť mandát Bezpečnostnej rady OSN.

Je pravda, že Bezpečnostná rada OSN nedokáže vyriešiť všetky problémy sveta a nedokáže ochrániť ani všetky nevinné obete konfliktu, ale ako dôvod na obchádzanie medzinárodného práva to nestačí. Asi nikdy sa nepodarí vytvoriť medzinárodný mechanizmus, ktorý by vyriešil všetky existujúce krízy a konflikty. Bezpečnostná rada OSN je založená na určitej vzájomnej kontrole a systéme protiváh medzi veľmocami. Ide o limit proti pokusom o vládu silnejšieho v medzinárodných vzťahoch. Ak teda niekto z faktu, že OSN nedokáže nastoliť mier v Sýrii odvodzuje právo na jednostrannú ozbrojenú intervenciu najsilnejšej veľmoci, tak sa mýli. Skôr si treba položiť otázku, čo dokážu dosiahnuť USA svojou intervenciou.

Kritika neefektívnosti Bezpečnostnej rady OSN a celého medzinárodného práva však kríva aj z iného dôvodu. Bezpečnostná rada OSN neblokuje zďaleka každú akciu USA a platilo to aj v prípade vojenského zásahu USA a ich spojencov v Líbyi. Vtedy totiž mocnosti, ktoré mali pochybnosti o intervencii, nehlasovali proti, ale zdržali sa. Umožnili tým legitimizovať zásah USA a ich spojencov, ale výsledok intervencie v Líbyi nebol taký, aby presvedčil o tom, že išlo o najlepšie riešenie. V Líbyi po skončení intervencie násilie zďaleka neskončilo, centrálna moc však bola podlomená a proti zvôli jednotlivých ozbrojených skupín dnes občanov krajiny nikto nechráni.

Podobne ako v Líbyi, tak aj v Sýrii sú pochybnosti odporcov intervencie oprávnené a existuje veľa dôvodov domnievať sa, že jednostranná akcia USA a jej spojencov v Sýrii situáciu nielenže nevyrieši, ale dokonca ešte zhorší. Avšak nepresvedčivý bol nielen prípad intervencie v Líbyi, ešte horšie následky mal prípad intervencie v Iraku z roku 2003. Oba príklady preto nasvedčujú, že volanie po hľadaní iných riešení sýrskeho konfliktu v Bezpečnostnej rade OSN nie je žiadnou obštrukciou.

To, čo sa doteraz uvádzalo ako dôvod a príčina pre prípadnú intervenciu v Sýrii, bolo vraj použitie chemických zbraní režimom prezidenta Assada proti nevinným civilistom. Tento dôvod budí veľké podozrenia. Predovšetkým vzniká otázka, prečo by mali chemické zbrane použiť práve Assad a jeho armáda. Vládny režim v občianskej vojne v Sýrii nedávno získal niekoľko víťazstiev a zdá sa, že porážka povstalcov je veľmi pravdepodobná. Potreboval snáď prezident Assad v tejto situácii zvýšiť riziko zahraničnej intervencie použitím chemických zbraní? Sýrska vláda si určite uvedomuje, že sú to práve povstalci, ktorí vo svojej terajšej situácii potrebujú ozbrojenú pomoc zvonku. Z postoja USA je zase zrejmé, že na nejaký podobný dôvod na intervenciu čakajú. Motív k použitiu chemických zbraní mali teda iní, ale nie prezident Assad.

Ďalším otáznikom v súvislosti s chemickými zbraňami ako dôvodom pre intervenciu, je aj skúsenosť. Po tom, čo sa pred desiatimi rokmi ukázala americká teória o zbraniach hromadného ničenia v Iraku ako mylná, treba na obvinenia vznášané voči Sýrii reagovať opatrne. Práve kvôli falošnému tvrdeniu o chemických zbraniach v Iraku musia USA priniesť mimoriadne presvedčivé dôkazy.

Doterajšie dôkazy však nepotvrdili tézu o tom, že by chemické zbrane použil práve vládnuci sýrsky režim. Naopak, niektorí významní predstavitelia Vyšetrovacej komisie v Sýrii, napr. C. del Ponte, potvrdili, že chemické zbrane v prebiehajúcom konflikte v Sýrii použili povstalci. Tézu o Assadovom útoku chemickými zbraňami spochybňuje i fakt, že niektoré západné mocnosti ani veľmi nechceli čakať na návrat inšpektorov zo Sýrie a už konštatovali, že majú dôkazy. Tie však zatiaľ držia v utajení.

Jednou z hlavných otázok, ktorú treba zodpovedať pri diskusii o intervencii v Sýrii, je otázka, k akým dôsledkom prípadná intervencia povedie. Budú dôsledky jednostrannej intervencie USA horšie, porovnateľné alebo lepšie než doterajšia situácia v občianskej vojne? Pôjde o primeraný zásah?

Následky jednostrannej intervencie USA v Sýrii budú dosť nepredvídateľné a je veľmi pravdepodobné, že nepovedú k skončeniu občianskej vojny v Sýrii. USA pravdepodobne povedú vojnu leteckými útokmi proti cieľom sýrskej vlády. Je otázne, či sa vôbec do pozemných akcií sa zapoja a či budú len podporovať ozbrojené skupiny, bojujúce proti režimu.

Ak USA neuskutočnia priamu pozemnú inváziu, je pravdepodobné, že režim prezidenta Assada bude schopný dlho útokom odolávať a občianska vojna sa iba zintenzívni. Ani pri intervencii v Líbyi, ktorú Rusko či Čína v Bezpečnostnej rade OSN nezablokovali, neboli úspechy útočiacich armád rýchle a režim M. Kaddáfiho sa dlho efektívne bránil. Sýrska armáda je pritom schopná odolávať s aspoň takou úpornosťou ako bola líbyjská.

Ak by aj USA uskutočnili priamu pozemnú operáciu, ani tu by nemuseli byť výsledky nijak presvedčivé. Je možné, že v takom prípade by režim prezidenta Assada padol pomerne rýchlo, ale nastúpil by asi podobný scenár ako v Iraku. Náboženské a etnické konflikty by eskalovali ešte roky po intervencii a krajina by sa de facto rozpadla na samostatné celky, ktoré by medzi sebou viedli konflikty v rôznych podobách.

Nielen ja, ale určite aj iní si uvedomujú, že režim prezidenta Assada nie je príliš spravodlivý a má množstvo nedostatkov. Uvedomujem si ale aj to, že tí, ktorí proti režimu bojujú, zväčša neponúkajú o nič spravodlivejšiu formu štátu. Sú sponzorovaní práve z krajín, ktoré patria k najhorším porušovateľom ľudských práv vo svete, ako napr. Saudská Arábia. V Saudskej Arábii vládne stredoveká forma absolutistickej monarchie, kde sa kameňuje a odsekávajú ruky za nepatrné priestupky. Za porušenie predpisov o zahaľovaní žien sa bičuje, ženy nesmú ani šoférovať, za homosexualitu hrozí poprava a práva náboženských menšín neexistujú.

Ďalšími sponzormi sú krajiny, ktoré povstanie vlastného obyvateľstva počas tzv. arabskej jari brutálne potlačili len s pomocou zahraničnej intervencie, ako napr. Bahrajn. Preto treba dbať i na to, aby súčasný režim v Sýrii nenahradil režim ešte horší. Žiaľ, kvôli masívnej pomoci krajín Perzského zálivu povstalcom vzniká obava zo „saudizácie“ Sýrie.

V prípade jednostrannej intervencie USA v Sýrii je však možné i to, že nastane ešte horšia eskalácia konfliktu. Čo ak sa proti jednostrannému americkému postupu postavia krajiny, ktoré s útokom nesúhlasia, napr. Rusko? To tiež skomplikuje americkú intervenciu. Nie je jasné, akou formou by Rusko do konfliktu zasiahlo, ale určite by vedelo sťažiť pozíciu útočiacej americkej armády. V prípade takejto vojny by však eskalácia mohla nabrať skutočne nepredstaviteľný rozmer. Nezabúdajme, že aj 1. svetová vojna vznikla z regionálneho konfliktu!

Hoci sa konflikt v Sýrii zdá bezvýznamný a vzdialený, aj kvôli možným nepredvídateľným dôsledkom je potrebné vyjadriť svoj názor už teraz. Ak sa začne intervencia v Sýrii bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN, je skutočne možné, že krajiny, ktorým sa obchádzanie medzinárodného práva nebude páčiť, do konfliktu zasiahnu. Ak začne takáto eskalácia konfliktu, napr. medzi USA a Ruskom, nastane problém nielen pre Blízky Východ, ale pre celý svet. Preto treba demonštrovať proti jednostrannej intervencii a obchádzaniu medzinárodného práva už v pondelok 9. septembra 2013 o 17:00 hod. na Hviezdoslavovom námestí!