brankof.blog.pravda.sk

V posledných dňoch sa vo viacerých médiách objavil široko analyzovaný list jednej ruskej väzenkyne, pani N. Tolokonnikovej, členky neslávne známej skupiny Pussy Riot. List pani Tolokonnikovej opisoval príšerné podmienky v ruskej väznici , v ktorej sa nachádza. Neprekvapuje, že tento očividne prehnaný opis pomerov vo väznici našiel širokú odozvu medzi tzv. mienkotvornými médiami na západe. Prekvapilo skôr to, že aj niektorí neseriózni politici, ktorí chceli ťažiť z protiruského sentimentu časti slovenskej populácie, prejavili svoje pokrytecké rozhorčenie.

Bohužiaľ, list pani Tolokonnikovej vyvoláva oprávnené podozrenia, že ide o prehnaný opis situácie v ruskom väzení. Pani Tolokonniková tam opisuje, že ženy pracujú 16 až 17 (slovom „sedemnásť“) hodín denne, občas pracujú nahé, musia pracovať aj v 40-stupňových horúčkach, 800 (slovom „osemsto“) žien chodí do umyvárne pre 5 (slovom „päť“) ľudí, niekedy sa tri týždne neumývajú, dostávajú len suchý chlieb, mlieko zriedené množstvom vody, stuchnuté proso a zhnité zemiaky. To sú len niektoré z množstva hrôzostrašných vecí, ktoré pani Tolokonniková opisuje vo svojom liste.

Pri tomto opise strašných pomerov mi však čosi nesedí. Skúsil som sa totiž zamyslieť, čo by sa stalo, keby väčšina vecí v liste pani Tolokonnikovej bola naozaj pravdivá. Dá sa predpokladať, že prvým následkom podobných pomerov by bola séria epidémií, ktoré by uvedenú väznicu postihli. 800 žien a umyváreň pre 5 ľudí, vytekajúca moč, kopy výkalov, zhnité zemiaky ako potrava, 17 hodín práce denne, častá nahota v ruských klimatických podmienkach, bitka a týranie od dozorcov, to všetko by malo za následok podozrivé úmrtia a epidémie najrôznejšieho druhu. A dokonca, aj keby sa väznici akýmsi zázrakom vyhli „zákopové“ epidémie typu škvrnitý týfus, tak vyčerpané a podvyživené ženy, pracujúce 17 hodín i v 40-stupňových horúčkach, by kosila i obyčajná chrípka.

Prečo však ani pani Tolokonniková ani tzv. mienkotvorní novinári o podobných úmrtiach, epidémiách a nariadených karanténach vo väznici nepíšu? Zaujímavé, že si nič nevšimli, hoci odkedy je vo väznici pani Tolokonniková, je táto väznica doslova „obliehaná“ najrôznejšími novinármi. Pritom akékoľvek masívne karanténne opatrenia, ktoré by sa navyše nemohli obmedziť len na väznicu, by si verejnosť rýchlo všimla. A na obrovskú úmrtnosť vyčerpaných žien z väznice by čoskoro zareagovali úrady verejného zdravotníctva, ktoré by proti hrozbe šírenia epidémie museli pripraviť opatrenia.

Nesedí mi ani toto tvrdenie: „…musí všetkých 800 žien ísť do spoločnej umyvárne, do ktorej sa naraz zmestí iba päť ľudí.“ Zaujímavé je, že na inom mieste autorka tvrdí, že v tábore sa pracuje 17 hodín, od 7:30 hod. do 0:30 hod. Keď by sa však 800 žien malo vystriedať v umyvárni pre 5 ľudí, mám pocit, že by bol problém dodržať časový harmonogram práce. Aby sa 800 žien vystriedalo v tej malej umyvárni, museli by ich rozdeliť na 180 skupín a to by určite zabralo veľa času a spôsobilo prekážky v práci.

Podľa mňa je viac pravdepodobné, že choroby a epidémie, ktoré by sa ako prirodzený následok popísanej vražednej situácie v „gulagu“ mali objaviť, pani Tolokonniková pri koncipovaní listu zabudla uviesť. Možno ju pri opise prehnaných a nadsadených údajov jednoducho nenapadli. Dokonca si myslím, že keby sa uvedené úmrtia a epidémie objavili aspoň v trochu vyššom počte, tak by to aj pani Tolokonniková patrične rozmazala. Avšak ani tzv. mienkotvorné médiá o žiadnom „mordvínskom more“ nepíšu. Nepíšu o tom možno aj preto, lebo podobné tvrdenia by sa dali dosť ľahko vyvrátiť alebo dokázať, i keď si uvedomujem, že tieto médiá väčšinou na iracionalitu svojich tvrdení nehľadia. Práve informácie o Pussy Riot sú dlhodobým dôkazom ich iracionálneho trendu.

Mimochodom, listu pani Tolokonnikovovej odporujú aj niektoré doterajšie reportáže z väznice, ktoré ukazovali oveľa miernejší režim vo väznici a dokumentovali napr. to, že pracovný čas vo väznici netrvá až do polnoci, ale len do 15:45 hod.

Osobne vôbec nepochybujem, že ruské väznice sú smutným miestom, plným utrpenia, smútku a nešťastia, ale napriek tomu nevidím žiadny zmysel preháňať o tamojšej situácii a vymýšľať si veci, ktoré sú očividne nepravdivé. Domnievam sa, že list pani Tolokonnikovej nemá pravdivostnú hodnotu aj preto, že ho dokážem porovnať s inými opismi situácie v ruských väzniciach. Dnešné ruské väznice sú totiž posudzované nielen ruskými štátnymi orgánmi, ale aj Európskym súdom pre ľudské práva v Štrasburgu, ktoré len ťažko možno označiť za pro-ruské. Tento súd nie je Moskve vôbec naklonený a mnohí Rusi sa na neho obracajú so sťažnosťami kvôli porušovaniu ich práv. Z desaťtisícov ich sťažností, podaných od vstupu Ruska do Rady Európy do konca roku 2012 však súd nakoniec len v obmedzenej skupine prípadov konštatoval porušenie zákazu mučenia (38-krát) či zákazu nútených prác (1-krát). Výrazne horšie to je v prípade neľudského a ponižujúceho zaobchádzania (405-krát) zo strany ruského štátu.

Napriek tomu, že pri väčšine sťažností proti Rusku štrasburgský súd nekonštatoval porušenie Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, stojí za to pozrieť sa na rozhodnutia proti ruskému štátu v kauzách spojených s väznicami. Zaujímavým rozhodnutím v tejto veci je prípad Ananyev and others v. Russia. Štrasburgský súd tu konštatoval nedostatok osobného priestoru v cele, vrátane priestoru na spanie, nedostatočnú možnosť vychádzok na dvor a nedostatok súkromia pri návšteve sanitárnych priestorov. Toto považoval za ponižujúce zaobchádzanie zo strany Ruska a priznal sťažovateľom veľké odškodné. Ide tu o typické dôvody, pre ktoré Štrasburg priznáva porušenie zákazu ponižujúceho zaobchádzania proti Rusku. Potvrdzujú to aj rozhodnutia v kauzách Yefimenko v. Russia, Zuyev v. Russia a Reshentyak v. Russia. Obdobné štrukturálne problémy ruského väzenstva sa vo vzťahu k ženám spomínajú napr. v rozhodnutí Aslakhanova and others v. Russia.

Napriek všetkej kritike je v uvedených rozhodnutiach zobrazené postavenie ruských väzňov realistickejšie než v liste pani Tolokonnikovej. Popis situácie ruských väzníc štrasburgským súdom je veľmi pesimistický, nikde sa tam však nespomína až taká katastrofa, akú uvádza pani Tolokonniková vo svojom liste. Aj vzhľadom na vysoké odškodné za oveľa menšie porušenia práv väzňov v zmienených kauzách sa možno domnievať, že ak by pani Tolokonniková v Štrasburgu dokázala aspoň časť svojich výhrad voči väznici, súd by jej priznal odškodnenie vo výške stotisícov eur.

Rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva poskytuje veľmi často odlišný obraz od prezentácie určitých káuz v médiách. Typickým prípadom bola kauza oligarchu M. Chodorkovského, ktorého médiá dlhodobo vykresľovali ako politickú obeť prezidenta V. Putina. Štrasburg však v rokoch 2011 a 2013 opakovane rozhodol, že proces s Chodorkovským nebol politicky motivovaný. Mnohé tzv. mienkotvorné médiá sa však nenechali zmiasť ani Štrasburgom a naďalej ospevujú M. Chodorkovského ako nevinnú politickú obeť V. Putina.

Podobne v prípade pani Tolokonnikovovej z Pussy Riot nemá pravda vplyv na spravodajstvo tzv. mienkotvorných médií. Médiá stále tvrdia, že Pussy Riot v Chráme Krista Spasiteľa zaspievali „pieseň proti Putinovi“. Opakovane sa ukázalo, že v tom chráme iba skákali a vykrikovali vulgarizmy a vôbec nič proti prezidentovi V. Putinovi tam neodznelo. Potvrdilo sa to i na súdnom pojednávaní a potvrdzuje to aj originálne video ich „vystúpenia“.

Napriek tomu však mnohí stále píšu o ich „piesni proti V. Putinovi“. Tá pieseň s textom o prezidentovi a patriarchovi bola do videa nakompilovaná len následne a znie veľmi neoriginálne. Naozaj si neviem predstaviť, že tak zvukovo čistý text by sa podaril vytvoriť speváčkam, ktoré mali v pri „vystúpení v chráme“ kukly na hlave a zápasili s veriacimi, ktorí ich z chrámu vyháňali.

Ďalším tradičným mýtom je aj tvrdenie, že Pussy Riot dostali trest, ktorý je vo svete výnimočný. Nie je to pravda, aj vo „vzorovej parlamentnej demokracii“, vo Veľkej Británii, bol v roku 2011 odsúdený na 16 mesiacov účastník masových protivládnych študentských demonštrácií z roku 2010 Charlie Gilmour. A za čo bol odsúdený ? Za to, že počas demonštrácií zhanobil londýnsky Cenotaph(pomník padlým v 1. svetovej vojne).Najzaujímavejšie však bolo to, ako zhanobil Ch. Gilmour ten pamätník. Zhanobil ho tým, že sa zavesil na britskú vlajku vejúcu nad pomníkom. Pritom sa to udialo celé v rámci protivládnych študentských demonštrácií, teda politický kontext bol neprehliadnuteľný. Zaujímavé, že voči tomuto rozsudku slovenské tzv. mienkotvorné médiá vôbec neprotestovali, ale o Pussy Riot písali veľmi angažovane. O pokrytectve a zamlčaných faktoch v kauze Pussy Riot píšem podrobnejšie tu.

Domnievam sa, že aj tento list pani Tolokonnikovej bol manipulatívny a pravdepodobne motivovaný snahou o rozvoj jej súkromnej kariéry. Zdá sa, že pre budúcnosť pani Tolokonnikovej je dôležité, aby vyvolala dojem svojho čo najväčšieho utrpenia v novom ruskom „gulagu“, pretože také čosi jej veľmi pomôže stať sa slávnou. Obeť neskutočného utrpenia v novom „gulagu“ bude potom môcť vystupovať na všelijakých festivaloch o ľudských právach ako príklad „statočnej disidentky“ a možno sa jej naskytne i príležitosť zahrať si aj vo filme o nej samotnej. Predpokladám, že pôjde o nejakú obdobu amerického filmu Peklo s J.-C. van Dammom, v ktorom je ruská väznica ako skutočné peklo, do ktorého len americkí väzni vnášajú trochu ľudskosti. Osobne nemám pocit, že americké väznice by mohli byť svetu vzorom, ale pre Hollywood to nie je podstatné. Každopádne, pokiaľ ide o pani Tolokonnikovú, čím viac bude „v ruskom gulagu trpieť“, tým väčšou celebritou sa v západnom svete stane. A niektoré mimovládne organizácie ju efektívne využijú pre svoj „Drang nach Osten“.