brankof.blog.pravda.sk

             Autor: Branislav Fábry

            V posledných týždňoch sme svedkami intenzívneho spravodajstva o osude lode Arctic Sunrise a členov hnutia Greenpeace, ktorí boli na jej palube v čase, keď sa táto loď dostala do konfliktu s ruskými štátnymi orgnánmi pri ropnej plošine „Prirazlomnaja“ v Pečorskom mori v Severnom ľadovom oceáne. V Bratislave a v ďalších mestách sa dokonca kvôli tomuto sporu uskutočnila aj demonštrácia pred ruským veľvyslanectvom, na ktorej sa zúčastnili predstavitelia rôznych mimovládnych skupín. Z rôznych mimovládnych organizácií a zo spravodajstva mienkotvorných médií zaznievala a stále zaznieva kritika postupu ruských štátnych orgánov a vzniká dojem, že ide o boj medzi dobrom a zlom. V skutočnosti je však celá záležitosť komplikovanejšia a treba sa na problém pozerať objektívnejšie.

                        Vznešené ciele alebo selektívna kampaň?

            Predovšetkým musím povedať, že ja osobne mnohé z cieľov hnutia Greenpeace rešpektujem a zdajú sa mi sympatické. Platí to dokonca aj pre cieľ ochrany Arktídy pred znečisťovaním životného prostredia ťažobnými spoločnosťami. Napriek tomu ale musím konštatovať, že hoci mnohé z dôvodov organizácie Greenpeace chápem a rešpektujem, niekedy jej vyjadrenia a konania nepôsobia dôveryhodne. Ani zdôvodnenie celej arktickej kampane organizácie Greenpeace nebolo úplne šťastné. Prvý dôvod pre protesty totiž začína slovami: „Energetický gigant Gazprom je najväčšou ruskou spoločnosťou podieľajúcou sa na tvorbe 10 % HDP krajiny. Hrá preto kľúčovú úlohu v pláne prezidenta Vladimíra Putina upevniť postavenie Ruska ako svetového lídra v energetike…“ Tu:  http://www.greenpeace.org/slovakia/sk/Novinky/Greenpeace-blog/10-dovodov-preco-protestovat-proti-ropnej-plosine/blog/46797/

Nuž, snaha prezidenta Vladimíra Putina upevniť postavenie Ruska ako svetového lídra v ekonomike je prirodzená a je aj v záujme ruských občanov. Nemožno sa diviť, že aj Rusi chcú svoje hospodárstvo podporiť ťažbou ropy, veď ťažba ropy bola a je aj v USA kľúčovým odvetvím ekonomiky a USA boli hlavným producentom ropy na svete hlboko do 20. storočia. Neveľmi presvedčivo pôsobí aj ďalší výrok z uvedeného zdroja: „Odhaduje sa, že v Rusku každý rok unikne z prasknutého potrubia a iných zariadení až 5 miliónov ton ropy… Keď si to zrátame, v Rusku sa každé dva mesiace „rozleje“ rovnaké množstvo ropy, ako uniklo v Mexickom zálive z Deepwater Horizon.“ Podobne ako mnohé iné čísla, aj tieto odhady sú otázne a výroky organizácie Greenpeace pôsobia ako snaha zľahčovať katastrofu v Mexickom zálive. Verím tomu, že tieto výroky boli len nešťastne zvolené, ale nevyvolávajú dobrý dojem a organizácia Greenpeace by mala lepšie vážiť slová, aj keď bojuje za vznešené ciele.

            Existujú však vážnejšie dôvody, pre ktoré vzniká dojem, že Greenpeace na Slovensku si objekty svojej kritiky vyberá trochu selektívne. Neviem, či si verejnosť na Slovensku všimla, ale napr. v sobotu 19. októbra 2013 sa v mnohých krajinách sveta uskutočnil „Global Frackdown Day„, deň boja proti frackingu. „Fracking“ je metóda, ktorá sa používa na získavanie tzv. bridlicového plynu. Jej prostredníctvom vzniká nádej na vyššiu produkciu plynu vo svete a niektoré krajiny, najmä USA, z nej už aj profitujú. Na druhej strane je však spätá s mimoriadnymi ekologickými rizikami. Metóda je riskantná, pre svoj neblahý vplyv používaných chemikálií na spodnú vodu, pôdu a iné zdroje, ktoré sú nevyhnutné na prežitie človeka na Zemi. Ide pritom o natoľko nebezpečnú metódu, že mnohé krajiny, napr. Francúzsko a Nemecko, používanie tejto metódy pri ťažbe plynu výslovne zakázali. Po tomto zákaze volajú aj enviromentálni aktivisti v iných krajinách a preto sa dňa 19. októbra 2013 uskutočnila celosvetová vlna potestov. V niektorých krajinách však o celej akcii nebolo vôbec počuť. Dôvodom je možno to, že určité mimovládne organizácie sa na tomto proteste nezúčastnili a vo viacerých štátoch sa vôbec nič nezorganizovalo. Žiaľ, neprotestovalo sa ani na Slovensku a mimovládne organizácie, ktoré by sa enviromentálnou problematikou mali zaoberať, nepochopiteľne mlčali. Mlčala aj mimovládna organizácia Greenpeace na Slovensku. Podrobne som si pozrel jej internetovú stránku a nielenže žiaden protest proti frackingu nepripravili, ale dokonca som na ich stránke nenašiel ani jeden článok, upozorňujúci na medzinárodný protest.

            Takáto ignorácia je dosť zvláštna, lebo slovenský Greenpeace sa výrazne angažuje v iných kampaniach, najmä v uvedenej arktickej kampani, zameranej proti ruským pokusom o ťažbu ropy v Pečorskom mori. Pritom arktická ťažba ropy sa nedotýka Slovenska tak intenzívne ako „fracking“, ktorý určité subjekty chcú zrealizovať i v strednej Európe. Napriek tomu sa na sránke slovenského Greenpeace objavilo o dni protestov proti frackingu iba mlčanie. Lenže také čosi zaváňa tendenčnosťou: na jednej strane sa neustále objavujú nové a nové informácie z „arktickej kampane“ proti Rusku, ale o celosvetovom boji proti „frackingu“, ktorý je hlavne americkou doménou, veľmi nepočuť. Potom vzniká dojem, že nejde o ekológiu, ale len o boj voči konkrétnym štátom.

                        Právo na porušovanie práva?

            Napriek mnohým problematickým tvrdeniam organizácie Greenpeace rozumiem, že jej ide v rámci arktickej kampane o čestný cieľ. Ako som už povedal, mnohé z ich zámerov považujem aj za sympatické, ale rozhodne nesympatizujem s ich metódami, pri ktorých cielene porušujú právne predpisy. Predstavme si, že by si každý, kto má pocit, že bojuje za čestný cieľ alebo „správnu vec“, začal presadzovať svoje predstavy porušovaním zákona. Za „správnu vec“ bojujú najrôznejšími prostriedkami kde – aké náboženské skupiny, kresťanské, islamské či iné. Pritom všetky tieto náboženské hnutia sa snažia o presadenie vysokých morálnych cieľov, ktoré majú pomôcť aj iným. Podobne to platí pre rôzne anarchistické alebo marxistické skupiny, ktoré tvrdia, že sa snažia o oslobodenie človeka bojom proti „vykorisťovateľom“. A v neposlednom rade existujú okrem organizácie Greenpeace aj ďalšie enviromentalistické skupiny, ktoré sa taktiež snažia o vznešené ekologické ciele porušovaním zákona. Majú všetky tieto skupiny v mene vznešených humanitných hodnôt právo porušovať zákon?   

            Na Slovensku existujú tiež hnutia, ktorým sa nepáči slovenská právna úprava. Pôsobia tu napr. veľmi rozhodní nábožensky motivovaní aktivisti hnutia „Za život“, ktorí bojujú proti umelému prerušeniu tehotenstva. Predstavme si, že by sa táto skupina aktivistov opakovane pokúsila okupovať gynekologické kliniky, kde sa uskutočňujú potraty a vešala by na ne rôzne transparenty s protipotratovými heslami. Išlo by o určitú analógiu protiprávneho konania hnutia Greenpeace v Arktíde. A bol by to asi aj veľmi efektívny spôsob boja proti potratom, lebo pri úkonoch umelého prerušenia tehotenstva sa požaduje vysoká miera súkromia pre tehotnú ženu. To súkromie by bolo opakovanými okupačnými protestami aktivistov na gynekologických klinikách znemožnené. Len máloktorá tehotná žena by navštívila kliniku, ktorá by bola oblepená protestnými plagátmi s dotrhaným detským telíčkom a absolvovala tam potrat, na ktorý má ústavné právo. Pritom podľa aktivistov „za život“ by ich protiprávne konanie a porušovanie zákona bolo posvätené vysokými hodnotami, nakoľko podľa nich sa na gynekologických klinikách odohráva strašná genocída neviniatok. Čo keby pri prípadnom takomto konaní podali gynekologické kliniky na aktivistov bojujúcich „za život“ trestné oznámenie? Ani v tomto prípade by sa to asi neobišlo bez súdneho procesu, podobne ako v kauze Arctic Sunise. A naozaj si neviem predstaviť, že by štátne orgány tolerovali uvedené porušovanie zákona zo strany „bojovníkov proti genocíde“.

                        Ako incident posudzovať?       

            Hoci nie sú známe všetky fakty týkajúce sa indcidentu medzi ruskými štátnymi orgánmi a členmi organizácie Greenpeace, niektoré udalosti možno spomenúť. Členovia skupiny Greenpeace na holandskej lodi Arctic Sunrise priplávali k ruskej ropnej plošine „Prirazlomnaja“ v Pečorskom mori, kde sa pokúsili vstúpiť na plošinu. Pokus o vstup na  plošinu sa však nepodaril a po neúspešnom pokuse loď Arctic Sunrise ustúpila. Pri ústupe ju zadržali ruské štátne orgány. Následne bola loď premiestnená do ruského prístavu Murmansk, kde boli aktivisti z lode (to je tá „tridsiatka“) vzatí do väzby. V mesiaci november boli potom presunutí do Sankt Peterburgu.

            Čoho sa vlastne aktivisti z lode Arctic Sunrise dopustili? Predovšetkým sa treba zaoberať otázkou ako hodnotiť protiprávne konanie aktivistov. Je nepochybné, že konaním aktivistov boli porušené viaceré ruské zákony a išlo o vedomé cielené porušenie ruského práva. Diskusia sa vedie hlavne o trestnosti celej akcie, či bolo ich konanie trestné alebo nie. Aktivisti však akékoľvek obvinenie z trestnej činnosti odmietajú ako „absurdné“, lebo vraj robili iba mierumilovný protest a nedopustili sa žiadneho násilia. Toto je verzia organizácie Greenpeace, ale je otázne, čo by sa stalo, keby sa im okupácia ropnej plošiny podarila. Vzhľadom na mnohé násilné akcie organizácie Greenpeace z minulosti (pozri napr.: http://www.youtube.com/watch?v=Gr55mQI2la8 ) nemožno vylúčiť, že by v prípade úspešnej okupácie a zavesenia transparentu na plošine „Prirazlomnaja“, pokračovali aktivisti aj ďalšími protiprávnymi úkonmi. Nemožno vylúčiť, že by začali ničiť majetok ťažobnej spoločnosti. Samozrejme, vzhľadom na to, že sa osadenstvu ropnej plošiny podarilo odvrátiť aktivistov od okupácie plošiny, tieto prípadné porušovania práva boli znemožnené. Rozsah a podstata tohto protiprávneho konania je stále predmetom sporu.

            Hoci nie je úplne jasný skutkový stav, o tom, čoho sa aktivisti organizácie Greenpeace v skutočnosti dopustili, o ich konaní rozhodne súd. To je v princípe správny postup. Ako inak majú ruské štátne orgány postupovať v takomto prípade? Nemajú ruské orgány aktivistov vôbec stíhať len preto, lebo tí bojujú za ekológiu v mene hnutia Greenpeace? Taká možnosť neprichádza do úvahy, lebo ruské štátne orgány majú povinnosť stíhať trestné činy z úradnej povinnosti a to aj v prípadoch aktivistov Greenpeace. Preto pri podozreniach z trestných činov musia konať. Uznať treba aj to, že ruská prokuratúra sa nesnaží slepo vymyslieť čo najťažšie obvinenie. Prokuratúra objektívne uznala, že najzávažnejšie podozrenia, ktoré pri konaní aktivistov vznikli, najmä pirátstvo, nie sú odôvodnené a preto sa rozhodla vzniesť obžalobu kvôli menej závažným trestným činom. Ak však niekto bude rozhodovať o tom, či aktivisti naozaj spáchali trestný čin, tak to bude ruský súd. O vine a treste predsa nemôžu rozhodovať ani demonštranti pred ruským veľvyslanectvom, ani západní diplomati, ani západné médiá a ani vedenie organizácie Greenpeace.

            Je možné, že organizácia Greenpeace nedôveruje ruskému súdnictvu, ale v prípade Ruska existuje aj ďalšia možnosť ako postupovať v prípade porušenia ľudských práv aktivistov. Ak sa rozhodnutie ruských súdov aktivistom páčiť nebude, môžu sa obrátiť aj do Štrasburgu na Európsky súd pre ľudské práva.

            Jednou z tradičných výhrad aktivistov v celej kauze je aj tvrdenie, že ich treba stíhať na slobode a nie vo väzbe. V prípade aktivistov Greenpeace by však stíhanie na slobode mohlo priniesť značné riziká pre efektivitu trestného stíhania. Ide totiž o ľudí, ktorí opakovane a vedome porušovali ruské zákony, prekračovali ruské štátne hranice a konali tak organizovane. Preto možno očakávať, že v prípade trestného stíhania na slobode by väčšina aktivistov Greenpeace ruské územie veľmi rýchlo opustila, hoci aj ilegálnou cestou. Väzba teda môže byť na mieste. Samozrejme, ruská väzba nie je príjemná, ale ide o štandardný trestno-právny inštitút, nejde o žiadnu „indefinite detention“.

                        Dopad na medzinárodné vzťahy         

            Nie je bez zaujímavostí, že rok 2013 mal byť slávnostným rokom v rusko – holadských vzťahoch. Ide o 400. výročie nadviazania diplomatických vzťahov. Uskutočnila sa séria podujatí v oboch krajinách, ktoré mali napomôcť lepšiemu porozumeniu medzi Holandskom a Ruskom: http://www.nlrf2013.nl/ Preto je celkom dobre možné, že odporcom rusko – holandskej spolupráce na oboch stranách vyhovuje tento škandál v období, ktoré malo napomôcť ďalšiemu rozvoju spolupráce medzi oboma krajinami.

            Ruské štátne orgány opakovane tvrdili, že aktivisti z lode Arctic Sunrise, ktorá pláva pod holandskou vlajkou, sa dopustili protiprávneho konania opakovane. Moskva tvrdí, že na porušovanie územných suverénnych práv Ruska dokonca upozorňovala holandských predstaviteľov už pred incidentom pri plošine Prirazlomnaja a obracala sa na Holandsko aj s výzvou na zastavenie protiprávnych konaní holandskej lode. Samozrejme, vzhľadom na tieto okolnosti nadobudla celá kauza širší medzinárodný rozmer.

           Jednou z tradičných výhrad aktivistov Greenpeace voči Moskve je tvrdenie, že ruské štátne orgány porušili právo a nemali loď Arcitic Sunrise vôbec zadržať, pretože tá stihla utiecť do vôd mimo ruskej jurisdikcie. S týmto tvrdením Moskva nesúhlasí, ale aj tak je celkom zaujímavé počúvať od porušovateľov práva z organizácie Greenpeace, že sa sťažujú na porušovanie práva ruskými štátnymi orgánmi. Kedy nastal ten zásadný prerod a stali sa z nich právni formalisti?

            V skutočnosti podľa čl. 111 Dohovoru o morskom práve z roku 1982 (i toho z roku 1958) ale existuje právo pobrežného štátu prenasledovať dokonca aj na šírom mori (nielen vo výlučnej hospodárskej zóne) cudziu loď, o ktorej sa možno domnievať, že porušila právny poriadok príslušného štátu v jeho pobrežných vodách, ochrannej zóne, hospodárskej zóne alebo podmorskom šelfe. Podmienkou je, že toto prenasledovanie musí byť začaté ešte vnútri týchto zón a na šírom mori sa v ňom pokračuje bez prerušenia. Nemusí ísť ani o prípad podozrenia z pirátstva alebo obchodu s otrokmi, kde možno voči lodiam postupovať dokonca oveľa tvrdšie.

            Rusko a organizácia Greenpeace, resp. Holandsko sa však nedokážu zhodnúť ani na základných otázkach, ako to bolo so zadržaním lode Arctic Sunrise. Moskva sa domnieva, že išlo o výkon jej suverénnych práv a preto nie je na posúdenie osudu lode príslušný ani súd UNCLOS v Hamburgu. Naopak, Holandsko sa domáha uznania príslušnosti tohto súdu, ktorý má aplikovať Dohovor o morskom práve.

            Je možné, že Rusko sa správa asertívne pri ochrane svojich suverénnych práv, ale mnohé iné štáty postupujú oveľa asertívnejšie pri ochrane svojich záujmov. Stačí spomenúť, ako zareagoval Izrael na snahu tureckej lode Mavi Marmara poskytnúť humanitárnu pomoc palestínskemu obyvateľstvu. Napriek tomu, že tureckí aktivisti postupovali umiernenejšie než akivisti Greenpeace, izraelské štátne orgány proti nim použili násilné prostriedky, výsledkom ktorých bolo deväť mŕtvych aktivistov. Ale aj organizácia Greenpeace má z minulosti skúsenosti s útokmi zo strany rôznych štátov. Spomedzi týchto útokov treba spomenúť potopenie lode Rainbow Warrior francúzskymi tajnými službami, ktoré tiež skončilo obeťami na životoch.

                        Za koho sa chodí demonštrovať?      

            Napriek všetkým výhradám, ktoré majú aktivisti organizácie Greenpeace voči Rusku, treba uznať, že je lepšie, keď Rusko postupuje voči aktivistom na základe svojho trestného práva. Myslím si tiež, že v kauze „tridsiatky“ nejde o žiaden exces, hoci väzba v Murmansku určite nie je nič príjemné. Avšak stále ide o pomerne štandardné použitie trestného práva, nejde o žiadnu „infinite detention“. Na rozdiel od Ruska, niektoré iné štáty denno-denne vedome porušujú právo a útočia bezpilotnými lietadlami na civilistov mimo hraníc svojej jurisdikcie, pričom väčšina obetí neporušila žiadne zákony. Voči týmto obetiam sa žiadne seriózne trestno-právne princípy neaplikujú a o nejakom práve na súdny proces, aký majú aktivisti Greenpeace v Rusku, sa nedá ani snívať. Médiá sa však o nevinných obetiach bezpilotných lietadiel zaujímajú len okrajovo, ich zaujíma hlavne „tridisatka“, Pussy Riot a podobné kauzy.

            To isté platí aj o mimovládnych organizáciách so zameraním na ľudské práva. Bohužiaľ, mám s tým neblahú skúsenosť. Keď som v máji tohto roku spoluorganizoval demonštráciu za ľudské práva štvrť milióna Srbov a Rómov, ktorí boli po roku 1999 vyhnaní z Kosova, tak sme sa ako organizátori stretli s nezáujmom nielen médií, ale aj ľudsko-právnych organizácií. Napriek tomu, že štvrť milióna ľudí sa stále nemôže vrátiť do Kosova, nie sú očividne „hodní“ pozornosti ľudsko-právnych organizácií, hoci tí na podporu uväznenej „tridsiatky“ prídu demonštrovať bez problémov. Zdá sa, že mnohí obhajcovia ľudských práv zvláštnym spôsobom modifikovali prvý princíp ochrany ľudských práv. Dnes očividne opäť platí: „Ľudia sú si rovní v dôstojnosti a v právach. Ale niektorí sú si rovnejší.“