brankof.blog.pravda.sk

           Autor: Branislav Fábry

           Určite nie je veľkým tajomstvom, že súčasná mládež je pravidelne vystavovaná kde-akým zvodom a pokušeniam. Netreba asi veľa hovoriť o hrozbách, vyplývajúcich z rôznych závislostí, či z rôznych foriem promiskuitného pohlavného života. Pripomenúť treba aj tzv. mládežnícke sekty či náboženské spoločnosti. Štát sa občas pokúša o limitáciu týchto rizík informačnou kampaňou, ale väčšinou len so striedavými úspechmi.

           Je tu však jedno riziko, na ktoré treba mladých ľudí tiež upozorniť, avšak na ktoré len sotva kto upozorňuje. Ide o nábor slovenskej mládeže prostredníctvom rôznych „ľudsko-právnych“ mimovládnych organizácií, ktoré sa ich pokúšajú využiť pre rôzne problematické politické ciele. Ide o riziko, ktoré nie je zďaleka tak čitateľné ani zrejmé ako v prípade tzv. mládežníckych siekt. Navyše, aj mladí ambiciózni ľudia, ktorí chcú získať rýchlo pocty a peniaze sa nezriedka snažia o rýchlu kariéru vstupom do služieb rôznych „ľudsko-právnych“ mimovládnych organizácií, zameraných na šírenie demokracie. Problémom týchto mimovládnych organizácií je však to, že mnohé z nich sa pod rúškom exportu demokracie pokúšajú o rozšírenie vplyvu konkrétnych veľmocí. A to nie je bez rizík.

           Pochopiteľne, nemožno všetky ľudsko-právne mimovládne organizácie označovať za spojencov mocných. Existujú mnohé organizácie, ktoré sa čestne usilujú o naplnenie svojich cieľov a nenechajú sa zlákať rýchlou vidinou peňazí od sponzorských veľmocí. Častým javom je ale aj to, že mimovládna organizácia, ktorá si vytvorí isté meno a prestíž, sa postupne dostane do vleku svojich sponzorov. Nie vždy je však jednoduché urobiť deliacu čiaru medzi mimovládnymi organizáciami, ktoré čestne usilujú o ľudské práva a tými, ktoré ľudské práva využívajú ako politický nástroj pre svojich sponzorov.

                        Oranžová a „neo-oranžová“ revolúcia

           Asi najznámejším príkladom takéhoto cieleného aktivizmu, na ktorom participovala aj skupina ľudí zo Slovenska, bola „oranžová revolúcia“ na Ukrajine. Preto najprv stručne spomeniem, čo sa teda vlastne udialo pri „oranžovej revolúcii“. Na prelome rokov 2004-2005 sa na Ukrajine udiali tri kolá prezidentských volieb. V druhom kole, ktoré malo byť podľa ústavy aj posledné, zvíťazil V. Janukovyč. Už počas príprav na voľby však zasiahol mimovládny sektor a zmobilizoval mládež do ulíc Kyjeva na podporu protikandidáta V. Juščenka. Demonštrantom zhromaždeným na ulici je vopred jasné, kto je dobrý a kto zlý. V roku 2004 tvrdili, že akýkoľvek iný výsledok než víťazstvo V. Juščenka bude „manipulácia volieb“. Protesty pokračovali aj po druhom kole, v ktorom bol V. Juščenko porazený. Lenže i v treťom „nezmanipulovanom“ kole získal V. Juščenko len tesných 51,99% hlasov a to pritom nehlasovali ani mnohí zastánci V. Janukovyča, ktorí boli nespokojní s opakovaním druhého kola.

           Demonštrantom pri oranžovej revolúcii teda naozaj nešlo o žiadne poznanie demokratickej vôle väčšiny, ale len o konkrétneho kandidáta. Napokon, poslednú ilúziu o „demokracii“ zlikvidoval samotný prezident V. Juščenko v roku 2007, keď nechal protiústavne za pomoci polície vyčistiť ústavný súd od nepohodlných sudcov, vrátane predsedu súdu Pšeničného, vraj kvôli „zrade“. To všetko za taktného mlčania „demokratických“ médií a „ľudsko-právnych“ mimovládnych organizácií na západe.

           Podobne aj v roku 2013 prebiehajú demonštrácie proti vládnej moci na Ukrajine podľa scenára pripraveného v mimovládnych organizáciách. Dobre pripravený dav chce opäť svoju vôľu vnucovať ostatným a to bez ohľadu na to, čo si myslí väčšina. 

           Samozrejme, v záujme dosiahnutia podobného cieľa, musia byť demonštranti veľmi dobre zorganizovaní, veď organizácia je základom úspechu revolúcie. Niekto musí demonštrantov pozvážať, nakŕmiť, rozdať im transparenty a určiť najvhodnejšiu taktiku, ktorá bude vyzerať ako „demokratické nenásilie“. To je možné len s dobre organizovaným prípravným výborom revolúcie. Ulica nedokáže sama od seba disciplinovane a nenásilne protestovať, ulica sa obvykle správa živelne, ale práve mimovládne organizácie za pomoci súčasných revolučných manuálov dokážu vytvoriť mohutnú vlnu protestov so zdaním pokojných demokratických metód.

           Treba si tiež všimnúť, že pri „oranžovej revolúcii“ v roku 2004  i pri dnešných demonštráciách na Ukrajine organizátori za pomoci západných podporovateľov zamerali svoju pozornosť práve na skupinky mládeže. Efektívne sa im podarilo podchytiť mládež, ktorá je vždy tým najviac revolučným elementom spoločnosti. Mladí ešte nemajú rodiny, ani deti a preto sa neboja riskovať. Súčasne vidia nedostatky spoločnosti, v ktorej vyrastajú, túžia ich odstrániť a myslia si, že oni dokážu riadiť veci lepšie než ich rodičia. Dobre organizovaná skupina s veľkými ideologickými heslami dokáže potom takúto mládež efektívne využiť. V krajinách ako Ukrajina je spoločenská a ekonomická situácia dlhodobo veľmi zlá, politici občanov opakovane sklamávajú a nikdy nie je ťažké nájsť nový ventil pre nespokojnosť. Tým ventilom sa môžu stať pouličné protesty a to bez ohľadu, či by ulica protestovala proti Janukovyčovým oligarchom alebo proti „ultranacionalistickým“ oligarchom zo západu. 

           Problém je v tom, že pri súčasných demonštráciách sa objavuje až príliš veľká ideová prázdnota. Dnes je viac ako zrejmé, že pre demonštrantov sú dôležité veľké heslá a nie reálne ciele. Dožadujú sa „Európy“, hoci pre nich nie je podstatné, ako prebehali rokovania medzi V. Janukovyčom a EÚ. Problém je v tom, že V. Janukovyč pôvodne naozaj chcel podpísať asociačnú zmluvu s EÚ, určite to pre neho bola vyššia priorita než integrácia s Ruskom, lenže pre asociáciu si stanovil podmienky, ktoré mali byť pre podpis podstatné. Je iste pravda, že vstup do EÚ má na Ukrajine podľa istých prieskumov dokonca nadpolovičnú podporu medzi obyvateľstvom a tým pádom ako cieľ aj vysokú legitimitu, ale na druhej strane asociácia bez perspektívy vstupu, navyše za nevýhodných finančných podmienok, má oveľa nižšiu podporu. A tu Janukovyč musel brať ohľad aj na vlastných voličov.

           Paradoxne, ak mal niekto kvôli rokovaniam s EÚ dôvod kritizovať V. Janukovyča, tak to bola proruská východná Ukrajina, ktorá ho zvolila. Treba povedať, že V. Janukovyč svojou snahou o integráciu s EÚ opustil mnohé zo sľubov, ktoré pred voľbami učinil pre proruských voličov na východnej Ukrajine. Avšak ak chce V. Janukovyč postupovať demokraticky, tak musí vnímať aj názory početnej skupiny týchto svojich voličov. Žiaľ, protivládni protestujúci v uliciach Kijeva zjavne nie sú ochotní priznať tejto skupine občanov z východnej Ukrajiny voličskú hodnou.

           I keď organizátori davu na uliciach Kijeva predstierajú, že im ide o „demokratické voľby“ (rok 2004) alebo o „európske demokratické hodnoty“, v skutočnosti im ide len o partikulárny záujem časti Ukrajiny a o konkrétnu zahranično-politickú orientáciu . Naopak, súčasný prezident V. Janukovyč sa z „oranžovej revolúcie“ v roku 2004 poučil a nesnaží sa o jednostrannú orientáciu na východ, naopak, chce udržať politický kurz prijateľný pre východnú i západnú Ukrajinu. V. Janukovyč pochopil, že ak chce byť prezidentom, tak sa nesmie viazať príliš úzko na Rusko, lebo na západnej Ukrajine existuje silná podpora pre integráciu s EÚ. V. Janukovyč v roku 2013 skúšal hľadať možnosti na západe a snažil sa o asociáciu s EÚ za prijateľných podmienok. Na druhej strane, V. Janukovyč chápe, že mnohí ľudia žiadajú úzke vzťahy s Ruskom a preto nemôže úplne opustiť ani ideu  rozvoja vzťahov smerom na východ. Nemožno si ale nevšimnúť, že EÚ dlhodobo ponúka Ukrajine príliš málo. Jedným z najväčších sklamaní je to, že EÚ dodnes nezrušila ukrajinským turistom víza, hoci ani turisti z väčšiny štátov Latinskej Ameriky podobné víza nepotrebujú. V. Janukovyč posudzoval ponuku od EÚ triezvo a keď jeho snahy na západe neboli korunované úspechom, tak hľadal hospodársku pomoc v Rusku. Ale dokonca aj napriek nedávnemu podpisu zmlúv s Ruskom, V. Janukovyč stále deklaruje, že integrácia s EÚ je pre Ukrajinu dôležitý cieľ a vstup do Colnej únie s Ruskom nepodpíše. Pre jednotu Ukrajiny je dôležité ponechať si otvorené dvere na východ i na západ. Dá sa však pochybovať, že tí, ktorí dnes proti V. Janukovyčovi protestujú, by zvládli úlohu zjednotiť Ukrajincov s rôznou politickou orientáciou lepšie.

                        „Exportéri demokracie“ a ich lákadlá

           Pre tento článok je ale dôležité, že kľúčovú úlohu pri organizácii pouličných nepokojov a nasmerovaní nespokojnej verejnosti v nedávnej minulosti i v súčasnosti zohrávali mimovládne organizácie. Na rozdiel od dneška však boli demonštranti počas oranžovej revolúcie tretím sektorom lepšie zorganizovaní a mali prieraznejšie ciele. Demokratickí aktivisti, ktorí protesty viedli, mali jasnú víťaznú stratégiu, pri ktorej boli len dve alternatívy: buď druhá strana ustúpi alebo použije násilie. Ak by sa použilo násilie, organizátori protestov by dosiahli svoj cieľ aspoň čiastočne. Vládnuca moc by sa prejavila ako „krvavá tyrania“ a legitimizovali by sa „sankcie“ či iné opatrenia, zavedené sponzormi „bojovníkov za demokraciu“  v prípade víťazstva neželaného kandidáta. Dnes je vládna moc na Ukrajine lepšie pripravená na konfrontáciu a demonštranti nemôžu počítať s rýchlym úspechom.

           Úspechu oranžovej či iných „farebných“ revolúcií veľmi napomohlo úzke prepojenie medzi politickou mocou na západe a mimovládnymi organizáciami, ktoré demonštrácie pripravovali. Svedčí o tom aj to, že finančnú a politickú podporu pre organizáciu nepokojov poskytli sponzori, najmä z USA, ale aj z členských štátov EÚ. Kľúčovú úlohu pri organizácii pouličných nepokojov zohrali mimovládne organizácie a najmä v prípade oranžovej revolúcie tam participovali aj pomocníci zo Slovenska. A pamätáme i na situáciu z roku 2004: slovenské štátne inštitúcie sa vtedy nielenže nedištancovali, ale finančne organizátorov revolúcie dokonca zabezpečovali.

           Slovenská Republika však stále pokračuje vo financovaní tých, ktorí sa usilujú o „export demokracie“. Hoci sa o tom veľa nehovorí, „mimovládne organizácie“, ktoré šíria ľudské práva  a demokraciu v zahraničí, sú často bytostne závislé od verejných zdrojov aj zo štátnych zdrojov SR – stačí si prečítať výročné správy mnohých týchto organizácií. Značná časť ich príjmov ide zo slovenského štátneho rozpočtu, časť zo zdrojov EÚ, ale ani súkromní sponzori nemajú mnohokrát od politiky ďaleko, najmä sponzori z USA. V skutočnosti teda nejde ani tak o mimovládne organizácie, ale o organizácie, platené štátmi, ktoré si paradoxne hovoria, že sú „mimovládne“.

           Tieto organizácie, „exportujúce“ demokraciu, si nemôžu zakladať len na finančnej podpore od verejných sponzorov, ale musia vytvoriť model, ktorí bude lákavý pre jednotlivcov, najmä z radov mládeže v cieľovej krajine. Mladí ľudia sú plní ideálov, preto je potrebné osloviť ich veľkými heslami. Že veľké heslá väčšinou  nebývajú naplnené, to je skúsenosť, typická pre osoby s vyšším vekom. Exportéri demokracie však podchytávajú mladých v čase ich idealistického nadšenia. Väčšina mladých ľudí má túžbu zmeniť veci, ktoré nefungujú, nájsť riešenia, ktoré predošlým generáciám unikali a zmeniť svet k lepšiemu. Nafúknuté predstavy a nádeje o rýchlych a zásadných spoločenských zmenách k lepšiemu však väčšinou zlyhávajú na obrovskom množstve detailov, ktoré si mladí reformátori sveta pri svojich veľkých ideáloch väčšinou nevšimnú. Jednoduché a veľké frázy dokážu týchto ľudí často osloviť a oni sú ochotní kvôli podobným frázam aj dosť riskovať.

           „Exportéri demokracie“ však mladým poskytujú nielen naplnenie ich idealistických túžob, ale aj prestíž a pocty. Je nepochybne povznášajúci a príjemný pocit, keď mladého človeka zo Slovenska privedie mimovládna organizácia pred skupinu rovesníkov niekde v bývalom ZSSR, aby ich „učil“, ako bojovať proti diktatúre. Mladý človek sa pri takejto aktivite môže cítiť dôležitý, skoro až ako „tvorca dejín“. A také lákadlo zaberá!

           Aj vystupovanie pred demokracie chtivou mládežou si však treba podrobne nacvičiť. Vyžaduje si to istú prípravu: veľa zaváži už druh vystupovania a oblečenia. Je efektívnejšie hrať „intelektuála s vyťahaným svetrom“, ktorému nezáleží na jeho zovňajšku.  než sa seriózne obliecť do saka. A treba sebavedomo hlásať bombastické frázy o „univerzálnej demokratickej spáse“. Je však dôležité intelektualizmus len predstierať, lebo pri kritickejšej diskusii by sa ukázalo, že tie frázy neobstoja. A miesto skutočnej intelektuálnej diskusie treba toho, kto by mal pochybnosti o hlásateľoch „univerzálnej demokratickej spásy“, označiť za odstrašujúci príklad naivného človeka, zmanipulovaného vládnymi médiami. A keby ani potom nepopustil, treba ho rovno označiť za agenta vládnej moci. Mládež, ktorá má ísť do ulíc bojovať za „demokraciu“, nesmie predsa ani trochu pochybovať, že stojí na strane dobra a demokracie. Pozície musia byť rozdelené medzi dobro a zlo.

           „Export demokracie“ je, okrem iného, aj pomerne výnosné remeslo. Aj pre mladých nezamestnaných vysokoškolákov na Slovensku je možnosť pracovať pri „exporte demokracie“ nielen prestížna záležitosť, ale aj materiálne zaujímavá práca. Nezamestnaný vysokoškolák s humanitným vzdelaním nielenže získa nezanedbateľný príjem, ale môže odísť aj na dlhší pobyt do zahraničia, ktorý bude financovaný sponzormi. Väčšinou ide o štáty bývalého východného bloku, ale postupne začínajú pribúdať aj exotickejšie krajiny. 

                        Nové riskantnejšie lákadlá

           Okrem účasti pri organizovaní revolúcií sa darí mobilizovať mladých slovenských vysokoškolákov aj na iné účely. Ako jedna z cieľových destinácií budúcnosti sa ukazuje Irán. Irán je krajina, ktorá však vyžaduje hlbšiu znalosť prostredia, kultúry a v značnej miere aj jazyka. Preto povrchne vzdelaní mladí ľudia zo Slovenska, ktorí poznajú zopár vzletných fráz o slobode a demokraciu, nemôžu robiť poslov „demokracie“ tak, ako to robia vo východnej Európe. Zahraničné spravodajské služby ich však môžu použiť napr. na špionážnu činnosť, ktorú majú mladí ľudia vykonávať ako „turisti“. Ide o fotenie rôznych zakázaných objektov, odovzdávanie zásielok a iné podobné činnosti.

            Irán je síce krajina, kde existuje veľmi mnoho problémov v oblasti ľudských práv, avšak svojimi problémami sa príliš nevymyká regiónu Perzského zálivu. Najmä v porovnaní so Saudskou Arábiou je Irán krajinou oveľa umiernenejšou a porušovanie ľudských práv v Saudskej Arábii je oveľa vážnejší problém než v Iráne. Saudská Arábia predstavuje najextrémnejšiu autokratickú formu vládu a ak niekto, tak práve ona by mala byť hlavným cieľom demokratického aktivizmu zo západu. V Saudskej Arábii však nielen že vládne stredoveká forma absolutistickej monarchie, ale kruté telesné tresty sa aplikujú ešte prísnejšie než inde na Blízkom Východe. A na rozdiel od Iránu tu práva náboženských menšín takmer neexistujú a ženy nesmú dokonca ani šoférovať automobil… V tejto feudálnej monarchii sa ľudia nebúria len kvôli ropnému blahobytu, ktorým štát udržuje občanov v pasivite. V porovnaní s týmto stavom je Irán oveľa demokratickejším štátom a obyvatelia Iránu netúžia majú aspoň čiastočnú možnosť pri voľbách meniť politických predstaviteľov štátu.

            Irán možno porovnať aj s iným problematickým režimom – s monarchiou v Bahrajne. V Bahrajne je vláda krajne nepopulárna medzi šiitskou väčšinou a vládnuci režim by už asi padol, keby autokrat Hamad v roku 2011 krvavo nepotlačil povstanie vlastných obyvateľov. Na rozdiel od Sýrie však monarcha Hamad z Bahrajnu nedokázal poraziť povstalcov vlastnými silami, ale musel si povolať na podporu proti šiitskej väčšine aj armádu Saudskej Arábie.

            Toto všetko sa deje bez výraznejšej odozvy v „demokratizačných“ mimovládnych organizáciách. Pritom znovu opakujem, že treba oceniť prácu tých mimovládnych organizácii, bojujúcich za ľudské práva, ktoré sa neorientujú len na tradičné ciele ako Rusko, Bielorusko, Irán, Čína či Kuba, ale snažia sa nielen formálne, ale aj úprimne kritizovať porušovanie ľudských práv aj v tých krajinách, ktoré sú spojencami západných veľmocí.

                        Pred čím treba varovať! 

            Naša vláda by nemala nábor dobrovoľníkov pre nové „demokratizačné“ fronty ignorovať, ale mala by si dobre uvedomovať riziká podobných činností. A predovšetkým treba dobre zvažovať, ktorým „ľudsko-právnym“ mimovládnym organizáciám treba poskytnúť finančnú podporu. Okrem toho sa zdá, že sa tu objavuje jedna nebezpečná tendencia: doteraz bola hlavným pôsobiskom slovenských aktivistov v službách mimovládnych organizácií oblasť bývalého ZSSR či Balkán, ale to sa začína v posledných rokoch trochu meniť. Samozrejme, kým bude existovať Putinovo Rusko, hlavným cieľom aktivistov zostane asi bývalý ZSSR, avšak pribúdajú aj iné ciele, najmä na Blízkom Východe. Lenže zatiaľ čo na Ukrajine alebo v Bielorusku hrozia slovenským občanom pomerne mierne sankcie, veď nejaké to vyhostenie nie je až taký strašiak, tak na Blízkom Východe si naši „aktivisti“ môžu užiť oveľa širšiu škálu sankcií. A slovenská diplomacia tam nebude mať podobné možnosti ako napr. na Ukrajine.            

            Západné mocnosti a ich služby asi vedia, prečo mobilizovať slovenských občanov do krajín, kde sú títo vystavovaní riziku zatknutia. Je oveľa pohodlnejšie vyslať na nový „demokratizačný front“ Slovákov, veď osud Slováka zatknutého niekde v bývalom ZSSR či na Blízkom Východe nebude musieť politik západnej superveľmoci vysvetľovať vlastným voličom. Slovenskí „turisti“ alebo „aktivisti“ sú navyše oveľa lacnejší než americkí „turisti“ alebo „aktivisti“. 

            Slovenská vláda by sa ale mala viac zasadzovať, aby podobné problémy pre slovenských občanov nevznikali. Mala by hlavne vysvetliť riziká najímania Slovákov na boj „za demokraciu“ zo strany „ľudsko-právnych“ mimovládnych organizácií, prípadne priamo zo strany tajných služieb. Vláda by mala urobiť informačnú kampaň o týchto rizikách najmä medzi vysokoškolskou mládežou. Rýchly príjem za fotenie objektov na Blízkom Východe nie je bez rizík, podobne ako prevoz rôznych zásielok či organizovanie protestných skupín proti vládcom nepohodlných krajín. Na tieto riziká treba tiež upozorňovať!