brankof.blog.pravda.sk

           Každý, kto sledoval správy z posledných dní na Slovensku, si musel všimnúť ,ako sa objavilo zopár novinárskych „majsterštukov“. Mňa zaujali tri takéto správy. Jedna bola venovaná „ukrižovanému aktivistovi z Majdanu“, jedna tvrdeniu o tom, že tretinu ruských mužov do 55 rokov zabíja alkohol a zaujala ma aj mediálna reakcia na list banskobystrického župana M. Kotlebu ukrajinskému prezidentovi. Tieto tri správy spomínam preto, lebo poskytli nelichtivý obraz slovenskej mediálnej scény a naopak, urobili veľmi presvedčivú reklamu M. Kotlebovi.

            Otázniky v príbehu o „ukrižovanom“

            Spomeniem najprv príbeh aktivistu Dmytro Bulatova. V sobotnom vydaní denníka Sme sa objavil článok s názvom: „Aktivistu z Majdanu pribíjali na kríž“. V podobnom duchu sa vyslovili i televízie, napr. TA3 .   Podľa mediálne šírenej verzie D. Bulatova uniesli muži „s ruským prízvukom“, mučili ho, chceli ho ukrižovať a potom ho vyhodili v nejakej dedine. Neumytého, bez ošetrenia rán ho z dediny nejaké osoby priviezli do kyjevskej súkromnej nemocnice. Záver, ktorý si čitateľ má odniesť z podobných článkov je jasný: z článku sa dá dedukovať, že aktivistu nechal uniesť V. Janukovyč a mučili ho nejakí Rusi, možno že i príslušníci Putinovho OMON. Tento záver, samozrejme, tvorcovia príbehu prenechávajú čitateľom, aby si jednoduchú rovnicu doplnili sami. Výsledkom podobných bombastických správ má byť ale vyvolanie dojmu, že tí, ktorí takto konajú nemôžu byť legitímnou vládou Ukrajiny. A že, na vine je, ako už tradične, zlé Rusko! Niektorí už kvôli tomuto incidentu obvinili priamo Rusko.

            Lenže príbeh „o ukrižovanom“ má až priveľa otáznikov. Otázniky vyvolávajú najmä zranenia „ukrižovaného“ aktivistu. Podľa záberov médií sú zranenia „ukrižovaného“ aktivistu síce veľmi dobré viditeľné, ale zdá sa, že nie sú hlboké. Ani na rukách nevidno stopy po klincoch z „ukrižovania“, neukázal ani stopy po ranách na bruchu, ktoré mali spôsobiť zakrvavenie jeho trička. Najhorším zranením, ktoré sa pritom v médiách spomína, je narezanie ucha. Vrcholom ale bolo to, ako si aktivista pred kamerami priložil rukou telefón k uchu. Zdá sa, že to s tým uchom a ukrižovaním nebolo až vážne. Pri správe o „ukrižovaní“ by človek čakal, že niekto, koho chceli „ukrižovať“, bude mať problémy hlavne s chrbticou, vykĺbené ramená a nielen povrchové zranenia, že bude ležať na ARO a budú z neho trčať hadičky. Ak by sa čokoľvek z týchto príznakov objavilo, západné médiá by o tom určite nemlčali. Možno, že i z tohto dôvodu nechcú dnes aktivisti k D. Bulatovovi pustiť vyšetrovateľov. Naopak, podľa posledných správ ukrajinská vládna moc vyhlásila, že nebude brániť liečbe D. Bulatova v Nemecku: http://www.voanews.com/content/reu-injured-ukrainian-activist-can-be-treated-in-eu/1842486.html .

            Veľmi pochybne znie aj tvrdenie, že tí muži „s ruským prízvukom„, ktorí ho bili, od neho chceli zistiť, kto financuje Euromajdan. Je zrejmé, že informácie o sponzoroch Euromajdanu má už ukrajinská vláda dávno k dispozícii, ale ak by to aj nejakí tajní chceli zistiť a následne aktivistu prepustiť, použili by pri výsluchu metódy, po ktorých by nezostávalo na tele toľko krvavých stôp. Už len preto, aby ich nemohol ukazovať novinárom. A je zrejmé, že keby aktivistu tí „muži s ruským prízvukom“ naozaj mučili, tak by priznal asi aj to, čo nevie. Na príbehu, ktoré tak ochotne prebrali slovenské médiá, je veľa nejasností a opozícia sa z toho snaží vytvoriť dojem o násilí neznámych mužov s „ruským prízvukom“, aby povzbudila revolučnú náladu v Kyjeve.

            Rovnako si treba položiť otázku o tom, kto vlastne celým takýmto škandálom o „ukrižovaní“ získal najviac. Možno sa domnievať, že najviac získala opozícia, lebo teraz môže prezentovať novú „obeť“ zlovoľného Janukovyčovho režimu a ďalší dôkaz o zločinnosti jeho režimu. Každý, kto sledoval vývoj na Ukrajine v posledných dňoch si určite všimol určitú patovú situáciu. Prezident V. Janukovyč súhlasil so zrušením kritizovaných zákonov z januára tohto roku, odstúpila ukrajinská vláda, avšak v otázke predčasných prezidentských volieb nedosiahla ukrajinská opozícia žiaden úspech. Preto bolo potrebné vytvoriť niečo, čo by opätovne naštartovalo pobúrené reakcie vo svete. Príbeh o „ukrižovaní“ by mohol byť práve takýmto spúšťačom. 

            Problém je ale v tom, že práve v tomto momente žiaden V. Janukovyč podobný škandál nepotrebuje, práve naopak. Vládna moc na Ukrajine potrebuje skôr ukľudnenie a stabilizáciu situácie. Verejné procesie s obeťami násilia patria skôr do výbavy revolučných manuálov. Je zrejmé, že aj „ukrižovaný“ aktivista Dmytro Bulatov bol dobre revolučne vyškolený, lebo tzv. Automajdan, ktorý on pomáhal koordinovať, bol aplikáciou jednej z protestných metód často spomínaných i v západných revolučných manuáloch. Známy manuál od G. Sharpa „From Dictatorship to Democracy“ uvádza medzi metódami boja proti „diktatúre“ aj formu použitú pri  tzv. Automajdane ako metódu č. 42 (zo 198 metód revolučného boja).  

            Umiera tretina ruských mužov do 55 rokov na vodku?

            V rovnakom čase ako sa objavilo tvrdenie o „ukrižovaní“ tak sa v tých istých slovenských médiách objavili i správy, že tretinu ruských mužov do 55 rokov vraj zabíja vodka. V denníku Sme sa odvolávali na jeden otázny britský výskum. Informácia v tlačenej sobotnej titulke denníka Sme začína slovami: „Až tretina ruských mužov, ktorí zomrú pred dosiahnutím veku 55 rokov, podľahne následkom pitia vodky…“. Nie, že by nebolo pitie vodky v Rusku problémom, ale to tvrdenie o tretine zomretých od vodky je správa, ktorú by mal zvážiť aj najhrubší bulvár. Uveriť, že tretina mužov vo veku do 55 rokov na alkohol je prehnané tvrdenie. Išlo by rádovo o číslo niekoľko stotisíc mŕtvych mužov ročne. Pritom ešte nedávno v denníku Sme uvádzali pri alkoholizme v Rusku oveľa nižšie čísla, napr. že za rok v Moskve na alkohol (nielen na vodku) zomrie 3750 ľudí, a to vrátane žien a starcov nad 55 rokov: http://www.sme.sk/c/5767962/alkohol-zabil-v-moskve-za-minuly-rok-3750-ludi.html  .

            Ako obvykle, informácia o tretine mužov do 55 rokov umierajúcich v Rusku na vodku, nemá veľa do činenia s pravdou, ale ide len o ďalší prejav hrubých predsudkov, ktoré dlhodobo prevládajú v našich médiách. Tiež treba dodať, že hoci spotreba alkoholu je v Rusku veľmi vysoká, ani podľa WHO nie je najvyššia na svete. Podľa štatistík Svetovej zdravotníckej organizácie, ktorá započítava aj odhady čierneho alkoholu, má vyššiu spotrebu než Rusko aj taká Česká Republika či Maďarsko: http://www.who.int/substance_abuse/publications/global_alcohol_report/msbgsruprofiles.pdf  ^. Pritom ani v Česku, kde bola nedávno metanolová aféra, nepredstavovali alkoholové úmrtia ani omylom tretinu všetkých úmrtí, a to ani u mužov pod 55 rokov. Hausnumerá, ktoré šíria slovenské denníky o Rusku, nemajú takmer nikdy súvis s realitou. Aj kvôli týmto excesom mnohé slovenské médiá najhrubším spôsobom cenzurujú diskusie o situácii na Ukrajine alebo vôbec o všetkom na východ od Slovenska, jednoducho sa boja seriózne diskutovať.

            V skutočnosti ale britskí vedci, ktorí vraj skúmali ruský alkoholizmus upozornili len na to, že u tej skupiny ruských mužov, ktorí vypijú týždenne viac než 1,5 litra vodky, je riziko, že zomrú kvôli alkoholizmu pred 55 rokmi veku, asi tretinové… To je teda veľmi odlišná informácia od toho, čo sa snažia predložiť rusofóbne médiá.

            Úvaha o liste M. Kotlebu

            Slovenské médiá sú svojim jednostranným „pseudospravodajstvom“ povestné, písal som o tom už minule: http://brankof.blog.pravda.sk/2014/01/27/demokraticka-diskusia-o-ukrajine-v-slovenskych-mediach/ . Avšak paradoxom je práve to, že práve kvôli týmto ich jednostranným excesom zaznievajú akékoľvek trochu vyváženejšie informácie o Rusku a Ukrajine ako hlas zdravého rozumu. Keďže v tzv. mienkotvorných médiách zásadne nepočuť názor druhej strany, má čitateľ možnosť zoznámiť sa s názormi druhej strany len vtedy, keď chcú mienkotvorné médiá využiť tieto názory na potvrdenie svojho pohľadu na vec. Jedným z príkladov podobného postupu bol aj list župana banskobystrického kraja M. Kotlebu, ktorý bol adresovaný ukrajinskému prezidentovi V. Janukovyčovi a ktoré chceli mienkotvorné médiá využiť proti V. Janukovyčovi.

            Predovšetkým musím zdôrazniť, že osobne nesúhlasím s M. Kotlebom v mnohých veciach, najmä mu vyčítam jeho vyjadrenia o SNP, avšak v otázke situácie na Ukrajine nebola jeho verzia až tak nepresná. Problém s publikáciou jeho názorov v denníku Sme a spol. však leží inde. Keďže mnohí ľudia čítajú mienkotvorné denníky len v ich tlačenej verzii a aj v elektronických diskusiách hlavných mienkotvorných médií vládne manipulácia a cenzúra, nemá čitateľ príliš veľa možností zoznámiť sa s odlišnými názormi o vývoji na Ukrajine. Pre čitateľov, ktorí nepoznajú iné než mienkotvorné médiá, bol preto jedným z mála takýchto zdrojov práve list M. Kotlebu. Samozrejme, že názory M. Kotlebu na Ukrajinu nie sú príliš originálne a vo vyváženejších internetových médiách ich už dlho spomínali ľudia, ktorí určite nemajú názory M. Kotlebu. Lenže čitateľ takých denníkov ako napr. Sme má kvôli cenzúre možnosť vidieť tieto názory len u M. Kotlebu. Preto jediný, od koho čitateľ mienkotvorných denníkov počuje názor druhej strany, je M. Kotleba. Je jasné, že mnohé denníky sa snažia vyvolať nenávisť čitateľov proti V. Janukovyčovi práve tým, že ho hneď spoja s M. Kotlebom, ale kvôli celkovej nevyváženosti ich spravodajstva však býva efekt často opačný.

             Ak totiž manipulovaný čitateľ aspoň trochu rozmýšľa, uvedomí si racionálnosť niektorých Kotlebových argumentov. Čitateľ manipulovaného spravodajstva ich však predtým nemal možnosť počuť a preto ich automaticky pripisuje M. Kotlebovi, čo vyvoláva dojem, že Kotleba presvedčivo analyzuje situáciu na Ukrajine.

            Ak teda človek, ktorý číta len tzv. mienkotvorné médiá, ale okrem toho aj rozmýšľa, porovná spravodajstvo o „ukrižovanom aktivistovi“ s listom M. Kotlebu, tak z porovnania musí vyjsť lepšie práve M. Kotleba. A potom je aj snaha osočovať V. Janukovyča tým, že na jeho strane stoja tí „zlí“ ako napr. M. Kotleba, veľmi kontraproduktívna.

            Samozrejme, veľký krik okolo listu M. Kotlebu môže mať tiež ďalší dôvod. Viaceré tzv. mienkotvorné médiá sa chcú zbaviť nálepky podporovateľov „banderovcov“, ktorí tvoria tvrdé jadro najagresívnejších demonštrantov v Kyjeve. Do trojice hlavných lídrov opozície od začiatku patrí aj extrémistický opozičný politik O. Tiagnibok, jeden z najhorších antisemitov v Európe. To predstavovalo pre mienkotvorné médiá na Slovensku trochu dilemu: v ich verzii sveta sú extrémisti a antisemiti tí zlí a zrazu dostali príkaz ich na Ukrajine podporovať a vyhlasovať za „dobrých“. Listom M. Kotlebu tak mohli aspoň ukázať, že tí „zlí“ stoja i na strane V. Janukovyča.      

            Určite nie so všetkým, čo tvrdí M. Kotleba v liste V. Janukovyčovi, možno súhlasiť.  Jeho prejavy chvály voči S. Miloševičovi sú trochu nevyvážené. Slobodan Miloševič nebol ako celok až tak pozitívnou postavou nedávnej juhoslávskej histórie, hoci súd ICTY voči nemu v Haagu určite nebol spravodlivý. Žalobcovia z neho chceli urobiť univerzálneho vinníka všetkých juhoslovanských vojen, ale také obvinenia mu nevedeli dokázať. Jeho podivuhodná smrť po skoro šiestich rokoch väzby v Haagu, kde ho držali bez rozsudku, z neho veľkú časť viny zmyla. Rozhodne nie je správne, že ho držali toľko rokov bez rozsudku. Nemožno si tiež nevšimnúť, že za zločiny v Bosne a Hercegovine či v Chorvátsku ho obvinili až v roku 1999 počas vojny v Kosove, keď bolo treba odôvodniť vojnu. Lenže po tvrdých bombastických vyhláseniach sa už nemohli západné veľmoci blamovať prepustením Miloševiča, ale práve preto ho mali radšej nechať súdiť v Srbsku. Opakujem, S. Miloševič určite nebol žiadna žiarivá postava srbských dejín, ale snaha pripísať mu viac, než spáchal, skutočné posúdenie jeho úlohy na súdoch znemožnila. Nejde len o to, že v porovnaní s americkými agresiami vo svete nebol Miloševič nijako krvavý, ale aj Medzinárodný súdny dvor (legitímny ICJ, nie ICTY), ktorý tiež rozhodne nebol prosrbský, priznal, že hoci sa v Bosne a Hercegovine  v 90-tych rokoch uskutočnila genocída, tak Juhoslávia, na ktorej čele vtedy stál S. Miloševič, za ňu zodpovednosť neniesla: http://www.icj-cij.org/docket/files/91/13685.pdf

            Slovenské médiá: kritici či obhajcovia pravicového extrémizmu?

            Lživé informácie o Rusku, o Ukrajine či o Balkáne či o ďalších témach sa stali bežnou súčasťou mediálnej praxe na Slovensku. Je možné, že majitelia médií a prozápadní politici sa snažia vytlačiť neoficiálne pohľady na danú tému do rohu a radi by ich klasifikovali ako prejavy extrémizmu. Miesto toho radšej sami ponúkajú nedôveryhodné a vymyslené lži, ktoré predkladajú ako skutočné spravodajstvo o udalostiach na východe. A kvôli tomuto boju neváhajú podporovať ani pravicových extrémistov v bývalom ZSSR, ako napr. A. Navaľný (o. i. známy organizátor viacerých „ruských maršov“) alebo tvrdý antisemita O. Tiagnibok. Čoraz viac ľudí na Slovensku ale odmieta tomuto postoju dôverovať, avšak tým, že sa vládnuce slovenské médiá a politici snažia svojich názorových oponentov ostrakizovať, otvárajú priestor aj silám, ktoré v inej súvislosti kritizujú. Ako možno veriť slovenským médiám, ktoré na jednej strane vedú neúprosný boj voči „pravicovému extrémizmu“ doma a súčasne ho svojím spravodajstvom o Ukrajine mohutne podporujú?