brankof.blog.pravda.sk

        Všetci, ktorí sme v posledných mesiacoch na Ukrajine svedkami smutných udalostí, sme si nemohli nevšimnúť, že na strane povstalcov sa objavuje značná skupina podporovateľov ultrapravicových síl. Nikomu asi neušlo, že na Majdane v Kyjeve je naozaj veľa obdivovateľov S. Banderu či jednotiek SS Galizien. Dokonca aj jeden z triumvirátu lídrov Majdanu O. Tiahnybok je ultrapravicový extrémista, ktorého extrémistické názory sú dlhodobo dobre známe. Prítomnosť ultranacionalistov na Majdane nebola príliš veľkým prekvapením, prekvapením však bol skôr postoj mnohých západných politikov a médií k ich prítomnosti.

            Kvôli svojmu nepochopiteľnému postoju k extrémistom si niektoré slovenské médiá nemohli nevšimnúť negatívnu reakciu časti svojich čitateľov. Čitatelia ich upozorňovali, aké je to absurdné, keď na jednej strane kritizujú M. Kotlebu a na druhej strane podporujú O. Tiahnyboka a tiež keď na jednej strane odsudzujú obhajcov J. Tisu a súčasne podporujú zástancov S. Banderu. Aby tieto médiá trochu zmazali zlý dojem zo svojej podpory pravicového extrémizmu, rozhodli sa publikovať články, ktoré majú spochybňovať najmä ruskú kritiku ukrajinského ultranacionalizmu. Takýmto článkom bol aj článok od zahraničného autora Tymothy Snydera s názvom „Fašizmus, Rusko a Ukrajina“, ktorý bol publikovaný v denníku Sme: http://komentare.sme.sk/c/7118688/fasizmus-rusko-a-ukrajina.html .

                        Podceňovanie ruských obetí nacizmu

            V článku sa objavilo niekoľko nepravdivých informácií. Samozrejme, nepravdivé informácie v médiách nie sú nič nové, avšak niektoré z tvrdení v článku od T. Snydera boli naozaj nehorázne. Za zmienku stojí najmä táto pasáž: „Odhliadnuc od Židov, ktorých utrpenie bolo zďaleka najväčšie, hlavnými obeťami nacistickej politiky boli Ukrajinci a Bielorusi a nie Rusi. V druhej svetovej vojne nebojovala ruská armáda, ale sovietska Červená armáda. V jej radoch sa nadpriemerne často vyskytovali Ukrajinci, keďže práve na Ukrajine došlo k priveľkým stratám a vojakov regrutovali z miestneho obyvateľstva. Armádna skupina, ktorá vyslobodila Auschwitz, sa nazývala Prvý ukrajinský front.“

            Po prvom prečítaní som si to musel prečítať ešte raz. Avšak po opakovanom prečítaní som zistil, že ten text bol myslený vážne. A to je veľmi smutné! Osobne by som si nikdy netrúfol spochybňovať strašné utrpenie Židov či iných národov v druhej svetovej vojne, ale povedať že Rusi nepatrili k hlavným obetiam nacistickej politiky, je hrubá urážka ruských obetí. Stačí sa pritom pozrieť na počty mŕtvych v druhej svetovej vojne a z nich je viac ako jasné, že príslušníkov ruského národa vyvraždili nacisti vo vojne najviac zo všetkých národov. Týmto nespochybňujem strašné utrpenie iných národov, najmä Židov, ale Rusi nepochybne tiež patrili medzi hlavné obete nacistov. Neľudské obliehanie Leningradu, ruiny Stalingradu a mnohé ďalšie príklady, kde sa diali tie najhoršie zverstvá na ruskom národe, vylučujú akúkoľvek inú interpretáciu.

            Aj s ukrajinskými vojakmi a s Prvým ukrajinským frontom autor zavádza. Prvý ukrajinský front sa predtým nazýval inak a Ukrajinci v ňom tvorili menšinu. Červená armáda pritom nemala vôbec žiaden „ruský front“. Znamená to, že nemala ani ruských vojakov? Samozrejme, že názov frontu (skupiny armád) nesúvisel s podielom etník, ktoré v ňom bojovali, ale skôr s územnými operáciami. Ani v otázke podielu Ukrajincov v Červenej armáde nemožno s autorom súhlasiť. Po veľkú časť vojny okupovali Ukrajinu Nemci a v tom čase Červená armáda nemohla doplňovať stavy z ukrajinských ľudských zdrojov. Vtedy bol podiel Ukrajincov v Červenej armáde nižší než v čase oslobodenia Auschwitzu. Celkovo, Ukrajinci, bojujúci v Červenej armáde, majú určite veľké zásluhy na vojenských úspechoch, ale ich početný podiel zďaleka nezodpovedá počtu „ukrajinských frontov“.

                        Ďalšie absurdné tvrdenia

.

            Bez toho, aby som spochybňoval nebezpečnosť extrémistických trendov, ktoré existovali a existujú aj v Rusku, musím povedať, že v článku sa objavilo aj viacero ďalších neprávd a nepresností, napr.: „Druhá svetová vojna sa začala v roku 1939 alianciou medzi Stalinom a Hitlerom. Skončila sa, keď Sovietsky zväz vyhnal preživších Židov za hranice do Poľska.“ Toto tvrdenie nie je hodné ani komentáru, hoci o danom článku vypovedá možno oveľa viac než by autor chcel.  

            Ďalší výrok: „Je to však skôr ukrajinský režim než opozícia, kde má priestor antisemitizmus a inštruktáž pre políciu, že opozíciu vedú Židia.“ Toto tvrdenie je pochybné už preto, že sa stačí pozrieť na poradie antisemitov sveta podľa rebríčka Centra S. Wiesenthala:  https://www.kyivpost.com/content/ukraine-abroad/the-jerusalem-post-wiesenthal-ranks-svoboda-party-members-among-top-10-anti-semites-israel-haters-318246.html . Líder opozície na Ukrajine O. Tiahnybok a jeden jeho spolupracovník skončili v prvej desiatke najväčších antisemitov sveta. O V. Janukovyčovi a jeho ľuďoch to neplatí.

            Aj názory o ideách euroazianizmu v Rusku si autor článku scestne prispôsobuje. Snaha prezentovať euroazianizmus súčasnej ruskej politiky ako formu pravicového extrémizmu je scestná. Predstavy o euroazianizme sa objavovali už dávno v 19. storočí a boli naozaj rôznorodé, dalo by sa v nich nájsť všetko. Avšak Euroázijská únia, ktorú v súčasnosti presadzuje Rusko, je založená na idei spolupráce aj s nábožensky a rasovo odlišnými entitami, ako napr. Kazachstan. Predstava, že by práve Kazachstan bol členom Euroázijskej únie, keby táto prinášala nejakú formu rasovej diskriminácie alebo ruského ultranacionalizmu, je naozaj absurdná. Euroázijská únia je akiste prejavom mocenských snáh Ruska, ale nie prejavom ruskej nacionalistickej výlučnosti.

                        Dôsledky takýchto „výtvorov“

            Podobných výrokov by som vedel nájsť ešte dosť, či už v článku T. Snydera alebo v iných „dielach“. Po prečítaní si uvedeného článku som sa však trochu zamyslel nad dôsledkami. Aj autori takýchto článkov by si mali uvedomiť, kam ich „interpretácie“ historických udalostí vedú. Skúsme si totiž predstaviť nejaký článok, kde by autor vyhlasoval, že Židia nepatrili k národom, ktoré boli hlavnými obeťami nacistickej politiky. Tak ako to T. Snyder vyhlasuje o Rusoch… Alebo si predstavme niekoho, kto by tvrdil, že Holocaust nebol až tak zlý ako ho predstavujú historici a že sa nedá porovnať s väčším utrpením iných národov. Ja osobne sa od všetkých podobných výrokov dištancujem a nesúhlasím s nimi, ale vo svojej podstate sú si tie výroky veľmi podobné. Žiaľ, keď budú naše médiá v budúcnosti kritizovať popieranie Holocaustu, môžu antisemitskí zástancovia teórií o Holocauste poukazovať práve na hore uvedený článok v denníku Sme…