brankof.blog.pravda.sk

            V posledných dňoch sa kríza na Ukrajine začína veľmi zostrovať najmä v súvislosti s vývojom situácie na Kryme. Na Ukrajine sa dnes vytvorili v podstate dva tábory, ktoré sa opierajú o dve koncepcie vlastnej legitimity. Na jednej strane stojí prezident V. Janukovyč so svojou staro-novou administratívou, ktorá sa opiera o proruské regióny na východe a juhu krajiny a tiež priamo o Rusko. Na druhej strane stojí nová moc, ktorá získala prevahu v Kyjeve revolúciou a na základe zmien v počtoch poslancov v Najvyššej rade sa snaží presadzovať seba ako legitímnu moc na celej Ukrajine. Nová moc má podporu v západných a centrálnych regiónoch Ukrajiny, avšak na východe a juhu štátu nie je akceptovaná. Situácia je celkovo komplikovaná, preto sa v tomto článku pokúsim zaoberať argumentmi, ktoré predkladajú obe strany pre potvrdenie svojej verzie legitimity.

                        Premrhané príležitosti na zmier

            Po mesiacoch protestov a krvavých stretov na uliciach Kyjeva sa na konci februára zdalo, že V. Janukovyč ako prezident na Ukrajine skončil. Urobil mnoho alarmujúcich chýb, kvôli ktorým utrpel ťažkú porážku v boji o mesto Kyjev. Opozícia vďaka postupu prezidenta získala prevahu v boji o moc na Ukrajine. V. Janukovyč sa napriek tomu pokúsil zachovať si aspoň časť svojej moci dohodou s opozičnými predstaviteľmi. Túto dohodu sa mu podarilo uzavrieť a mali ju garantovať traja ministri zahraničia členských štátov EÚ. V. Janukovyč svoju časť dohody splnil, ustúpil v otázke zmeny ústavy, predčasných volieb a pár ďalších veciach.

            Opoziční predstavitelia však svoje sľuby dodržať nedokázali. Nedokázali získať kontrolu nad davmi na uliciach Kyjeva a po ovládnutí mesta sa dokonca pokúsili strhnúť na seba všetku moc v štáte. Pri tomto postupe sa však tiež dopustili niekoľkých zásadných chýb. Najprv ústavne veľmi problematickým spôsobom „odvolali“ prezidenta V. Janukovyča. Napriek rozporu s ústavou by „odvolanie“ V. Janukovyča možno dokázali akceptovať i ľudia na východnej Ukrajine, ale ostatné kroky novej moci už prijateľné neboli. Zbytočným dráždením rusko-jazyčného obyvateľstva bolo zrušenie zákona o regionálnych jazykoch, ktoré vyvolalo veľké pobúrenie na východe a juhu štátu. Najvážnejšou chybou povstalcov však bolo vymenovanie vlády plnej ultranacionalistov, ktorá bola pre polovicu Ukrajiny úplne neprijateľná.

            Opozícia mala pri svojom preberaní moci dve veľké možnosti, kedy sa dal obmedziť rast napätia na Ukrajine. Prvou možnosťou bolo dodržanie dohody, sprostredkovanej politikmi EÚ. Je zrejmé, že V. Janukovyč by po svojich chybách nebol schopný navrhované predčasné voľby vyhrať a východná Ukrajina by už nestihla vytvoriť nového lídra, schopného uspieť. Keby opozícia na prebratie funkcie prezidenta čakala o pár mesiacov dlhšie, mohla mať celú Ukrajinu.

            Druhou premrhanou príležitosťou, kedy mohla opozícia zabrzdiť konflikt, bolo vytvorenie dočasnej vlády v Kyjeve. Keby vtedy A. Jacenjuk dokázal vylúčiť z účasti na vláde ultranacionalistov a ponúkol niekoľko miest reprezentantom rusko-jazyčných oblastí v rámci akejsi vlády národnej jednoty, tak mohol získať aspoň akú – takú akceptáciu i na východe. Miesto toho ale zvolil cestu konfrontácie s druhou polovicou krajiny a tým paradoxne vrátil do hry V. Janukovyča.

                        Legitimita a prezident V. Janukovyč

            V. Janukovyč dnes určite nie je sympatický väčšine obyvateľov Ukrajiny. Je príliš spätý s oligarchami, na západe Ukrajiny ho považujú za zločinca a na východe za slabocha. Avšak, keď si mala východná a južná Ukrajina vybrať medzi vládou v Kyjeve, podporovanou ultranacionalistami a V. Janukovyčom, tak bola jej voľba jasná. Východná a južná Ukrajina neuznáva spôsob „odvolania“ prezidenta Janukovyča Najvyššou radou v Kyjeve, ktorý sa udial zjavne v rozpore s ukrajinskou ústavou.

            Zástancovia „odvolania“ sa síce opierajú o argumenty, že parlament je legitímnym zhromaždením zástupcov ľudu, ktorí môžu „ústavnou väčšinou“ odvolávať prezidenta, ale to je pochybná interpretácia. Na rozdiel od Slovenska totiž ústavodarná moc na Ukrajine zďaleka nepatrí len parlamentu. Ukrajinská ústava presne stanovuje postupy, ktorými možno meniť ústavu a tiež postupy, ktorými možno odvolávať prezidenta. V podstate neexistuje len jeden spôsob ústavných zmien, ale celá skupina postupov pri tvorbe ústavných noriem. Najrigidnejšia je ústava pri Hlave I (Základné ustanovenia), Hlave III (Voľby a referendum) a Hlave XIII (Zmena ústavy). V týchto prípadoch je pre zmenu ústavy potrebné dvojtretinovú väčšinu v parlamente potvrdiť ešte nasledujúcim referendom.

            Ukrajinská ústava presne definuje aj to, akým spôsobom možno prezidenta odvolať. Keďže prezident je tiež volený občanmi, má porovnateľnú legitimitu ako parlament a to zohľadňuje aj ústava pri jeho odvolávaní. Takže hoci v prípade odvolávania prezidenta podľa čl. 111 ukrajinskej ústavy nie je potrebné referendum, tak napriek tomu je potrebné dodržať presné postupy. Platí, že parlament môže kvôli taxatívne stanoveným dôvodom (vlastizrada alebo zločin) vytvoriť dočasnú vyšetrovaciu komisiu, ktorá bude skúmať konanie prezidenta. Súčasťou tejto komisie je aj špeciálny prokurátor, aj špeciálni vyšetrovatelia a táto komisia preskúma všetky podozrenia voči prezidentovi. Vyšetrovacia komisia predloží svoje závery parlamentu. Parlament potom môže dvojtretinovou väčšinou obžalovať prezidenta. Súlad vyšetrovania prezidenta s ústavou následne schváli ústavný súd Ukrajiny a trestnosť konania prezidenta skonštatuje Najvyšší súd Ukrajiny. Až vtedy môže parlament trojštvrtinovou väčšinou všetkých členov odvolať prezidenta. Trojštvrtinovú väčšinu však pri „odvolaní“ prezidenta poslanci nemali: tri štvrtiny zo 450 poslancov tvorí 338 členov. Pri „odvolávaní“ prezidenta ich však participovalo len 328. Takže parlament nielen že nedodržal ústavný postup, ale ani ústavné kvórum pre odvolanie prezidenta. Z hľadiska ústavnosti je teda formálne prezidentom naďalej V. Janukovyč. 

                        Útok na Ústavný súd Ukrajiny

            Ďalším ústavným orgánom, voči ktorému povstalci ostro vystúpili, je Ústavný súd Ukrajiny. Keďže pri odvolávaní prezidenta nedodržali povstalci ústavné postupy a keďže hlasovanie parlamentu pod hrozbou násilia vyvoláva otázniky o ústavnosti, musela nová moc v Kyjeve rátať s tým, že jej legitimitu bude niekto spochybňovať. Je zrejmé, že aj niektorí sudcovia Ústavného súdu poukazovali na protiústavnosť krokov novej moci a tým túto novú moc ohrozovali. Dané riziko bolo ale treba zlikvidovať rýchlo a preto sa povstalci rozhodli časť sudcov jednoducho odvolať, vraj kvôli „porušeniu prísahy“: http://www.unian.net/politics/889184-verhovnaya-rada-uvolila-5-sudey-konstitutsionnogo-suda.html .

            Podľa práva môžu poslanci časť sudcov voliť, ale nemôžu sudcov Ústavného súdu odvolávať ľubovoľne pred skončením ich funkčného obdobia. A už vôbec to nemôžu robiť vtedy, keď hrozí, že ústavný súd bude rozhodovať o ústavnosti konania poslancov. Je očividné, že postupy parlamentu voči orgánom kontroly ústavnosti nie sú v súlade s princípmi právneho štátu a ani s ukrajinskou ústavou, ale na dnešnej Ukrajine platí moc a nie právo.

                        Revolučná legitimita                    

            Ako som spomínal, noví vládcovia Kyjeva sa k moci dostali jednoznačne na základe revolúcie, ktorú uskutočnili proti prezidentovi V. Janukovyčovi. Legitimita všetkých ich krokov je ale neistá. Odkiaľ vlastne čerpajú povstalci svoju moc?

            Svoju moc povstalci zjavne odvodili od súhlasu demonštrantov v Kyjeve, ktorých chápu ako výraz vôle obyvateľov Ukrajiny. Problém je ale v tom, že z hľadiska ústavy neprišlo k volebnému prenosu moci od ľudu na jeho zástupcov a ani k referendu. Povstalci sa však pokúšajú interpretovať svoju vládu ako istú formu priamej demokracie. Problém tejto „priamej demokracie“ je ale v tom, že na tejto „priamej demokracii“ neparticipuje až tak mnoho voličov. Na uliciach Kyjeva pri konflikte s vládnou mocou vystupuje len zlomok obyvateľov Ukrajiny a ide v podstate len o zástupcov jednej polovice štátu. Aj samotné mesto Kyjev je mestom so silnou prozápadnou orientáciou a nemožno ho chápať ako reprezentanta celej Ukrajiny.

            Ďalším zdrojom legitimity povstalcov je väčšina poslancov parlamentu, ktorá stojí na ich strane. Tu však kritici súčasnej moci v Kyjeve argumentujú, že poslanci Najvyššej rady v Kyjeve pri svojom hlasovaní nemôžu rozhodovať slobodne, lebo oni a ich rodiny sú neustále ohrozovaní povstalcami. Taktiež fakt, že väčšinu v parlamente získali povstalci pochybným prechodom časti niektorých poslancov Strany regiónov

                        Legitimita a medzinárodné vzťahy

            Legitimita ukrajinských štátnych orgánov je dnes už viac otázka medzinárodná než vnútropolitická. Pozície sú očividne kontradiktórne. Západ stojí jednoznačne na strane novej moci v Kyjeve, zatiaľ čo Rusko túto moc neuznáva a trvá na legitimite prezidenta V. Janukovyča. Tento rozpor sa prejavuje aj v tom, ako kto hodnotí situáciu na súčasnom Kryme. Na Kryme dnes dominujú sily, ktoré sú očividne pod vplyvom Moskvy. Neidentifikovaní ozbrojenci obsadzujú strategicky dôležité body a získavajú kontrolu nad situáciou. Moskva zrejme začína zasahovať.

            Vládna moc v Kyjeve v tejto súvislosti hovorí o zahraničnej agresii, hoci prezident Janukovyč a autonómne orgány na Kryme to vidia inak. Podľa mnohých odporcov vlády v Kyjeve sa aj medzi aktivistami na Majdane objavovali cudzinci. Dokonca aj medzi mŕtvymi boli cudzí štátni príslušníci. Situácia na Kryme je síce stále dosť neprehľadná, ale je už jasné, že zahraničný zásah je oveľa intenzívnejší než v prípade revolúcie na Majdane.

            Jednou zo zásadných otázok, ktorá teraz vyvstáva, je otázka hraníc Ukrajiny. Tieto hranice sú garantované medzinárodnými zmluvami. Vláda v Kyjeve dokonca hrozí, že sa v prípade narušenia územnej celistvosti zo strany Ruska začne znovu vyzbrojovať jadrovými zbraňami. Podobné hrozby sú však nielen veľmi hlúpe, ale aj plané. Moskva sa jadrovej Ukrajiny určite nezľakne a Ukrajina tým poruší aj mnohé záväzky voči iným štátom.

            Rusko pritom zatiaľ stále vychádza z predstavy, že neporušuje územnú celistvosť a ani suverenitu Ukrajiny. Svoje kroky legitimizuje rokovaním s tými orgánmi na Ukrajine, ktoré považuje za legitímnych predstaviteľov. Z formálneho hľadiska dnes Moskva podobne ako západ uznáva nedotknuteľnosť hraníc Ukrajiny, ale v otázke, kto sú legitímne štátne orgány, sa strany nezhodnú. 

            Pokiaľ ide o ukrajinské hrozby a vyjadrenia o jadrových zbraniach, treba spomenúť ešte jedno riziko.  Po rozpade ZSSR sa republiky bývalého ZSSR dohodli, že právnym nástupcom ZSSR zostane Rusko. Rusko po rozpade ZSSR získalo výhody i nevýhody bývalej superveľmoci. Moskva tak síce získala stále kreslo v Rade bezpečnosti OSN a jadrový status, ale súčasne na seba prebrala aj všetky štátne sovietske dlhy. Tie dlhy pritom trápili Rusko po celé 90. roky, zatiaľ čo Ukrajina začínala v roku 1991 bez podielu na sovietskom dlhu. Preto v prípade jadrového znovu vyzbrojenia Ukrajiny môže vyvstať nanovo i otázka ukrajinského podielu na sovietskom dlhu. To Ukrajina v súčasnej ekonomickej situácii tiež nepotrebuje.

                        Aké je východisko z krízy?

            Žiaľ, dnes neexistuje dobré riešenie ukrajinskej krízy, existujú len zlé a horšie riešenia. Najhorším riešením by bolo to, ak by sa presadila len jedna polovica Ukrajina a druhá prišla skrátka. Najlepším riešením by určite boli ústupky z oboch strán. Situáciu komplikuje aj fakt, že potenciálni sprostredkovatelia konfliktu nemajú dôveru oboch strán. Rusom neveria na západe Ukrajiny, USA sú úplne neprijateľné pre východ.

            Európska Únia mala síce istú autoritu, ale potom ako zlyhala pri garanciách dohody medzi V. Janukovyčom a opozíciou, ju už vôbec nemá. Dnes by sa EÚ mohla vrátiť do hry v tom prípade, ak by dokázala dodatočne prinútiť novú moc v Kyjeve k zásadným ústupkom, ktoré zvýšia dôveru na východnej a južnej Ukrajine. Prvým z takýchto krokov by mohol byť tlak EÚ na  umiernené sily v Kyjeve, aby sa definitívne rozišli s ultranacionalistami, ďalším krokom zase návrh na väčšiu decentralizáciu moci vo vzťahu k nespokojným ukrajinským regiónom, napr. vo forme federácie.