brankof.blog.pravda.sk

            Kríza na Ukrajine v posledných týždňoch vyvolala mnoho problémov, ktoré sa objavujú vo verejnosti v najrôznejších podobách. Vyvolala však aj jednu veľkú krízu, o ktorej sa príliš nehovorí. Napriek tomu sa však táto kríza dotýka Slovenska a EÚ oveľa viac než tie ostatné. Ide o intelektuálnu „humanitárnu katastrofu“, ktorú predvádzajú slovenské, české a ďalšie európske médiá v poslednom čase. Z tzv. mienkotvorných médií masovo mizne všetko, čo je racionálne alebo pluralitné. Vidno to od neobjektívneho spravodajstva, plného falošných správ až po jednostanne zložené „diskusie“ s vopred stanoveným výsledkom. Nie že by v minulosti boli tzv. mienkotvorné médiá akýmsi zdrojom racionálnych a pluralitných pohľadov, ale dnes sa už na nezávislosť nemôžu ani hrať.

            Nepluralitné prostredie slovenských mienkotvorných médií zle vplýva i na mediálne protežovaných analytikov samotných. Vzhľadom na nemožnosť počuť odlišný názor si môžu dovoliť aj veľmi pochybný jednostranný výklad medzinárodného práva, napr.: http://tv.sme.sk/diskusie/2257173/1/Alexander-Duleba-Rusko-chce-dokonat-akt-agresie.html . Tvrdenie, že akt agresie je dokonaný až potom, ak sa pripojí časť územia k inému štátu, je úplným nepochopením pojmu agresia. Agresia v Iraku nebola dokonanou agresiou len preto, že USA Irak formálne nepripojili k svojmu územiu? Inú odpoveď poskytuje aj rezolúcia OSN o pojme agresia, ktorá má napriek nedostatkom značnú autoritu : http://www1.umn.edu/humanrts/instree/GAres3314.html . Na dokonanie aktu agresie netreba vôbec pripojiť územie cudzieho štátu k svojmu vlastnému. V prípade pripojenia Krymu k Rusku by pritom nešlo ani o žiaden precedens od druhej svetovej vojny. Tých precedensov by sa našlo dosť aj po druhej svetovej, napr. pripojenie portugalského územia Goa k Indii v roku 1961.

            Veľmi zaujímavé je i to, ako tieto „demokratické“ médiá často kritizujú „neobjektívne“ spravodajstvo ruských médií. Je mi jasné, že ruské médiá sú podobne neobjektívne ako tie naše, avšak ony nemajú západnú ambíciu ponúkať sa celému svetu ako vzor „objektívneho informovania“. Žiaľ, naše mienkotvorné médiá môžu byť dnes vzorom maximálne tak v propagande. V tomto článku poukážem na jeden z najvypuklejších problémov dnešnej mediálnej propagandy a tým je neustále strašenie rôznymi mylnými analógiami a bagatelizovanie oveľa zaujímavejších príkladov.

            Precedens z Kosova?

            Vývoj na Kryme v posledných dňoch podľa mnohých pripomína jeden dobre známy príklad z minulosti. Ide o situáciu v Kosove. Kosovo bolo od roku 1999 okupované vojskami západných mocností a v roku 2008 tam vyhlásilo „nezávislosť“. Útok na Juhosláviu v roku 1999 sa udial v rozpore s Chartou OSN, ale jeho výsledkom malo byť podľa NATO zastavenie etnickej čistky a vytvorenie „multietnického Kosova“.

            Je Kosovo vzorom pre dnešný Krym? Z hľadiska medzinárodných vzťahov ide celkom určite o vzor, na ktorý sa aj Krym aj Rusko budú odvolávať. Pri snahe o jednostranné porušenie územnej integrity je Kosovo naozaj silným argumentom. Kosovo sa práve pre Rusov stalo v minulosti veľmi vážnym zlomom v medzinárodných vzťahoch, napr. v otázke Abcházska a Južného Osetska. Rusi tieto dve entity síce podporovali už od 90. rokov, ale uznať ich odmietali. Uznať ich „nezávislosť“ si Moskva trúfla až v roku 2008, pár mesiacov po tom, čo západné mocnosti uznali jednostranne vyhlásenú „nezávislosť“ Kosova.

            Z hľadiska porušenia medzinárodných princípov možno Kosovo považovať za určitý precedens pre Krym. Pre toto precednetálne pôsobenie nie je rozhodujúca otázka, či sa Krym pripojí k Rusku alebo zostane „samostatným“. Ústredným problémom je totiž porušenie územnej integrity Ukrajiny a nie to, za čo sa následne separatistický Krym vyhlási.

            Mnohé názory sa pokúšajú odôvodniť vývoj v Kosove tým, že Kosovo vraj dostalo nezávislosť ako výsledok krviprelievania v roku 1999. To ale nie je pravda. Vojna z roku 1999 bola totiž zakončená rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN č. 1244 (1999), ktorá garantovala územnú celistvosť Srbska. Nezávislosť Kosova sa však vyhlásila až v roku 2008 a to už prenasledovaní neboli Albánci, ale Srbi.

            Rusi by na Kryme určite nemali pripustiť to, čo sa udialo pod dohľadom západu v Kosove. Západné médiá dnes rady predstavujú Kosovo ako príklad „stabilizácie“ a mierového riešenia konfliktu, ale realita je iná. Žiaľ, dnešný „mier“ v Kosove bol dosiahnutý tým, že Albánci väčšinu Srbov z krajiny jednoducho vyhnali a obmedzením srbskej prítomnosti v Kosove na zopár enkláv sa dosiahla aj „stabilizácia“. Uvedomme si, že od roku 1999 bola z Kosova vyhnaná väčšina ne-albánskeho obyvateľstva, vyše štvrť milióna ľudí: http://www.globalresearch.ca/13-years-since-nato-aggression-against-serbia-violation-of-human-rights-of-serbs-in-the-province-of-kosovo-and-metohija/29687

 Len nepatrný zlomok z nich sa mohol do Kosova vrátiť. Fakt, že z Kosova kontrolovaného západnými vojskami zutekali nielen statisíce kosovských Srbov, ale aj desaťtisíce  Rómov, je dôkazom, že nešlo len o akúsi pochybnú albánsku pomstu za srbské zločiny minulosti.

            Žiaľ, že mediálny popis situácie v Kosove je jednou z najhorších propagandistických lží súčasnosti. Je známe, že západ vstúpil do vojny s Belehradom v čase odsúdeniahodného srbského násilia voči Albáncom. Nemal však mandát OSN a snažil sa legitimizovať akciu cieľom zastavenia čistky a vytvorenia „multietnického Kosova“. Lenže západ násilie v Kosove nezastavil, iba ho obrátil voči Srbom a Rómom a tak miesto albánskej väčšiny začalo utekať menšinové obyvateľstvo. Albánci sa zbavili nepohodlných obyvateľov a zvýšili svoju početnú prevahu v Kosove. Vďaka tomu je Kosovo dnes oveľa menej „multietnické“ než za S. Miloševiča. Západ tým však stratil zdôvodnenie svojej vojenskej akcie z roku 1999. Žiaľ, niektoré médiá a politici majú odvahu tento debakel honorovať návrhom na Nobelovou cenou mieru! Skúsme si predstaviť, že by niekto na Kryme dnešnú situáciu „stabilizoval“ vyhnaním ukrajinskej a tatárskej menšiny a nechal sa za to dokonca navrhnúť na Nobelovu cenu mieru…

            Krym či Kosovo ako Mníchov 1938 ?

            Aj pri ostrých vyjadrenia západných politikov a novinárov o „novom Mníchove“ na Kryme si treba zachovať chladnú hlavu. V prípade Krymu analógia s Mníchovom 1938 zďaleka neplatí. Pamätáme sa, že Rusko sa vo februári pokúsilo vyriešiť konflikt na Ukrajine dohodu o regulácii konfliktu, ktorú garantovali Francúzsko, Nemecko a Poľsko. Táto dohoda však bola jednostranne porušená prozápadnými povstalcami v Kyjeve. Keby sa dohoda vtedy dodržala, nebola by dnes ani Krymská kríza. To sa na Mníchov 1938 príliš nepodobá. Určitá podobnosť s Mníchovom sa môže javiť snáď v tom, že v roku 1938 tvorili väčšinu v Sudetoch Nemci a dnes na Kryme Rusi, ale pre analógiu s postupom Nemecka v Mníchove 1938 to nestačí.

            Pokiaľ ide o rétoriku, tak pojem Mníchov sa často objavoval i v súvislosti s konaním západných veľmocí v otázke Kosova. I keď je táto analógia tiež dosť nepresná, sedí trochu viac než analógia s Krymom. NATO sa hrozbou násilia pokúsilo vnútiť Belehradu jednostranný návrh riešenia konfliktu a potom ho násilím bez súhlasu BR OSN presadilo. NATO presadzovalo ideu „nezávislosti“ Kosova a odmietalo v tejto otázke kompromisy. Akurát, že Srbi pred tlakom NATO neustúpili tak, ak ČSR v roku 1938 pred tlakom Nemecka.

            Situácia na Kryme sa od Mníchova odlišuje aj ďalšími prvkami. Na Ukrajine sa dnes objavuje spor o legitimitu štátnych orgánov, ktorý v roku 1938 vôbec neexistoval. Značná časť Ukrajiny totiž stále neuznáva vládu A. Jacenjuka ani prezidenta O. Turčynova v Kyjeve. Nič také v prípade roku 1938 neplatilo: Henlein na rozdiel od Janukovyča nikdy prezidentom štátu nebol. Aj v tejto veci sa prípad Kosova podobá na Mníchov 1938 oveľa viac než prípad Krymu.

            Podobne ako NATO počas kosovskej krízy 1999 uznávalo juhoslovanského prezidenta, i nacistické Nemecko v čase Mníchova uznávalo legitimitu prezidenta Beneša. Naopak, Moskva dnes neuznáva legitimitu O. Turčynova, ktorý získal funkciu v rozpore s ukrajinskou ústavou a značná časť obyvateľov ho odmieta uznať ako prezidenta Ukrajiny.

            K otázke analógii s Mníchovom 1938 možno povedať asi toľko: ani Kosovo ani Krym nie sú úplne vhodnou analógiou, avšak keď už niekto chce V. Putina obviňovať z „mníchovanstva“, mal by sa pozrieť, či sám u seba doma nenájde vhodnejšie analógie…

            Ukrajina a „koalícia dobrovoľníkov“ v Iraku

            Inou veľmi často spomínanou analógiou je porovnanie súčasnej situácie na Kryme a invázie do Iraku z roku 2003. Táto analógia je zaujímavá aj preto, že Ukrajina patrila do „koalície dobrovoľníkov“. V roku 2003 podporovala okupáciu suverénneho štátu Iraku bez súhlasu OSN a kvôli vymysleným dôvodom. Až v roku 2008 Ukrajinci stiahli svoje vojská z Iraku a po vojne Ruska s Gruzínskom si uvedomili, že podobným konaním sami legitimizujú cudzie okupácie, ktoré sa v postsovietskom priestore môžu obrátiť aj voči nim.

            Napriek všetkému je ale jasné, že medzi Irakom 2003 a Krymom 2014 existuje viac zásadných rozdielov než podobností. Iste, že aj „ozbrojenci bez identifikácie“ na Kryme, aj „koalícia dobrovoľníkov“ v Iraku porušili medzinárodné právo, ale inak sa tie situácie vôbec nepodobajú. Konanie veľmocí v oboch prípadoch je diametrálne odlišné a aj z humanitárneho hľadiska ide o čosi neporovnateľné. Iracká operácia bola neuveriteľne krvavá, krutá a vrátila Irak do „doby kamennej“. Názory na presný počet obetí invázie do Iraku sa síce líšia, ale v dôsledku vojny tam zahynuli statisíce ľudí a milióny ich utiekli z krajiny. Na Kryme zatiaľ všetky akcie Ruskom podporovanej „Domobrany“ prebiehajú nekrvavo a pomerne hladko.

            Rozdielom medzi Krymom a Irakom bolo i to, že zahraničná okupácia Iraku nebola založená na vôli obyvateľov, ale na zámienke o zbraniach hromadného ničenia. Väčšina domáceho obyvateľstva túto vymyslenú zámienku pre okupáciu odmietala, a to napriek tomu, že mnohí nemali radi S. Hussajna. Na rozdiel od vojny v roku 1991 vnímali inváziu z roku 2003 ako špinavosť takmer všetci Iračania. Na odpor voči okupačným vojskám sa postavili nielen sunnitské, ale dokonca aj šiitské oblasti, ktoré mali s Hussajnom zlú skúsenosť a mnohí šiitskí predstavitelia patrili k najostrejším kritikom zahraničnej invázie (napr. as-Sadr). Istú podporu našli zahraniční okupanti len v regiónoch, obývaných kurdskou menšinou.

            Na rozdiel od Iraku je ruská snaha o ovládnutie Kryme legitimizovaná vôľou miestneho ľudu. Na Kryme sa ruská snaha o okupáciu stretla s nadšením prevažnej časti obyvateľstva. Pripojenie k Rusku si očividne želá väčšina miestnych a to posilňuje ruskú argumentáciu, hoci ruské konanie ako také nelegalizuje.

            Zaujímavé rozdiely medzi týmito dvoma prípadmi vidno i z hľadiska reakcií u nás doma. Slovenská vláda nielenže celú inváziu do Iraku neodsúdila, ale dokonca vyslala chemickú jednotku do Kuvajtu, aby tam chránila teritórium, z ktorého USA pripravovali útok na Irak. Hoci slovenskí vojaci priamo do Iraku vstúpili až po ovládnutí územia západnými mocnosťami, na invázii mali svoj podiel.

            Analógie s rokom 1968

            Kritici postupu Ruska na Kryme sa radi odvolávajú na analógiu udalostí na Kryme s inváziou do ČSSR v roku 1968. Táto analógia je mimoriadne nepresná. Naozaj nikto nemôže porovnávať postoj obyvateľov ČSSR k okupantom v roku 1968 a postoj krymského obyvateľstva k ruským vojakom dnes. Veľká časť Ukrajiny dnes vyvesuje ruské vlajky a víta Rusov ako osloboditeľov. Občania ČSSR v roku 1968 sovietske vlajky spontánne nevyvesovali a postoj k cudzím vojskám bol úplne odmietavý. Rusi sa netlačia do tých oblastí Ukrajiny, kde nie sú vítaní. To v roku 1968 určite neplatilo. 

            Invázia z roku 1968 skôr pripomínala inváziu do Iraku v roku 2003. V oboch prípadoch okupanti protiprávne, z vymyslených dôvodov a proti vôli obyvateľov obsadili cudzí štát, zmenili vládu a podrobili celú krajinu svojej moci. Ani táto analógia však tiež nie je príliš presná. Stačí sa totiž len pozrieť na počet obetí vojny v Iraku a počet obetí invázie z roku 1968. V ČSSR neboli tie hrôzostrašné hekatomby obetí a okupanti sa správali oveľa miernejšie než okupanti Iraku. Moskva dokonca svoje konanie neskôr aj odsúdila a hovorila o „pošliapaní zásad medzinárodného práva v roku 1968 a ďalšom neospravedlniteľnom zotrvaní sovietskych vojsk na československom území“. (Zmluva o priateľských vzťahoch medzi Slovenskom a Ruskom, uverejnená pod č. 9/1995 Z.z.). Takej sebareflexie neboli členovia „koalície dobrovoľníkov“ v Iraku dodnes schopní.

            Niet pochýb, že postoj Slovenska pri vojne v Iraku zostáva veľkou hanbou našich moderných dejín. Ešte väčšou hanbou je, že veľká skupina slovenských politikov sa snažila inváziu do Iraku obhajovať aj po tom, čo sa objavili správy o hrôzach vo Falúdži alebo v Abú Ghreib. A o sankciách voči okupantom sa nikdy ani neuvažovalo. Naopak, práve tí, ktorí mali veľkú zodpovednosť za zapletenie SR do vojny v Iraku, používajú dnes najostrejší jazyk vo vzťahu k udalostiam na Kryme. Mnohí z podporovateľov vojny v Iraku dnes v súvislosti s Krymom používajú ostré slová, hoci sa ešte za svoj postoj k irackej vojne neospravedlnili.

            Krym a južné Slovensko?

            Jednou z občas uvádzaných analógií je analógia situácie na Kryme a na južnom Slovensku. Táto analógia, podobne ako väčšina iných, však tiež kríva. Predstavme si, aký by asi musel byť vývoj, aby sa situácia stala podobnou?

            Predstavme si analógiu: v hlavnom meste Bratislave by začali protivládne demonštrácie, organizované „lídrami opozície“, napr. v zložení Fígeľ – Matovič – Kotleba. Tieto demonštrácie by prerástli do krvavých zrážok, s účasťou neznámych sniperov a skočili by sa vyhnaním Gašparoviča a Ficu z Bratislavy. Povstalci by ovládli inštitúcie v hlavnom meste a medzi ich prvými krokmi by bolo obmedzenie práv maďarskej menšiny či protiústavné zosadenie I. Gašparoviča. Povstalci by tiež vymenili sudcov ústavného súdu. To všetko za podpory „prebehlíkov“ zo Smeru. V reakcii na to by I. Gašparovič s R. Ficom utiekli do Budapešti a tam požiadali o pomoc V. Orbána. Na podporu legitímneho prezidenta I. Gašparoviča by povstal Žitný ostrov, ktorý by mal autonómiu ešte z čias Uhorska. V. Orbán by podporil „Domobranu“ na Žitnom ostrove a potom by nasledovalo referendum autonómnej oblasti o oddelení od SR. Tento scenár je dosť nepravdepodobný, ale aj tak sa treba nad vzťahom k južnému Slovensku zamyslieť. 

            Pre vnútorný vývoj v SR je akiste dôležité, aby sa spory na Slovensku i v zahraničí riešili rokovaniami a aby sa nehľadala konfrontácia. To bolo treba zdôrazňovať aj od začiatku celej ukrajinskej krízy a nestavať sa len na jednu stranu konfliktu. A hneď od začiatku bolo treba odsúdiť účasť O. Tjahnyboka medzi „lídrami opozície“ či účasť rusofóbnych extrémistov na Majdane v Kyjeve. Z udalostí na Ukrajine sa akiste treba poučiť a uvedomiť si aj to, že vo vnútroštátnom vzťahu k maďarskej menšine je potrebná snaha o veľkodušnosť. A treba dodržiavať ústavnosť, aj keď sa to niekomu nehodí.

            Z hľadiska medzinárodných vzťahov zase musí pre SR platiť zásada: neuznať jednostranne vyhlásenú nezávislosť. Ani „nezávislosť“ Kosova, ani „nezávislosť“ Južného Osetska a ani „samostatný“ alebo „ruský“ Krym. No principiálnosť treba zachovávať i v miere odsúdenia tvorcov týchto scenárov. Nemožno zaujímať prehnané postoje voči Rusku a súčasne sa bratať s tými, ktorí nesú zodpovednosť za vývoj v Kosove po roku 1999.

            Riešenie krízy na Ukrajine

            Falošné analógie, najmä tie medzi Krymom a rokmi 1938 a 1968, nie sú ani tak prejavom odvahy ich autorov ako skôr neschopnosti hodnotiť reálnu situáciu. Je zaujímavé, že o ruskej agresii na Kryme najhlasnejšie kričia práve tí, ktorí zaujímali v otázke vojen v Iraku 2003 a v Kosove 1999 najagresívnejšie stanoviská. Platí to pre mediálny priestor aj pre politickú scénu. V značnej miere to platí aj v medzinárodnej politike. Najostrejšie postoje voči Rusku zaujala „koalícia dobrovoľníkov“ na čele s USA, Britmi a viacerými krajinami z „novej Európy“. Hrubý jazyk rozzúrených politikov a novinárov sa však míňa účinkom. Prúd silných slov nie je dôkazom múdrosti ani statočnosti. Žiadnych ostrých výrokov sa Moskva očividne neľaká. Prezident V. Putin má pri svojom postupe v ukrajinskej kríze širokú podporu verejnosti a aj verejná menka v Rusku je na jeho strane.

            Miesto silných slov treba hľadať niečo na čom sa dnes môžu západ a Rusko zhodnúť. Nemožno sa zhodnúť na dvojakých štandardoch, typických pre vládnucu politiku a propagandu, na západe i v Rusku. Ukazuje sa, že neprincipiálnosť prináša so sebou riziká. Západ konal neprincipiálne v otázke Kosova a dnes žne búrku v podobe Krymskej krízy. „Právo na porušovanie princípov“ nemôže žiadať len pre seba. Treba si priznať, že svet sa nedelí na poctivcov zo západu a zločincov z východu, ale že zhrešili jedni aj druhí.

            Krajiny ako Slovensko, ktoré nežijú v ilúzii svojej „výnimočnosti“, by dnes mohli navrhnúť isté riešenie. Toto riešenie by bolo aj v súlade s doterajšou politikou SR. Treba navrhnúť, aby sa anulovali všetky uznania jednostranne vyhlásenej nezávislosti Kosova, Abcházska, Južného Osetska a aby sa svet vrátil k formálnemu uznaniu územnej integrity suverénnych štátov i pri nových konfliktoch. Samozrejme, nemuselo by to znamenať zmenu faktického stavu týchto oblastí, aspoň nie ihneď a Kosovo i Južné Osetsko by fakticky mali naďalej svoje právomoci. Avšak uznanie formálnej nedotknuteľnosti hraníc by (opäť raz) mohlo byť spoločným menovateľom, ktorý by zbližoval pozície Ruska a západu. Je nad slnko jasnejšie, že presadiť čosi podobné nebude ľahké ani na západe ani v Rusku. Západ v prípade Kosova, ani Rusko v prípade Južného Osetska nemôžu otvorene priznať, že sa mýlili. Iste, podobný návrh o návrat princípov do vzájomných vzťahov dnes vyzerá ako mimoriadne beznádejná ilúzia, ale pre stabilitu medzinárodných vzťahov by to snaženie mohlo priniesť aj značné pozitíva. Ale po očakávaných zmenách v statuse Krymu to celé bude ešte ťažšie…