brankof.blog.pravda.sk

            Kríza na Ukrajine je očividne hlavnou témou medzinárodných diskusií v posledných mesiacoch, avšak je zrejmé, že diskusie sa preniesli aj na pôdu ukrajinského ústavného systému. Hoci to pri diskusiách o medzinárodných vzťahoch niekedy zaniká, na Ukrajine sa udiali kroky, ktoré zaviedli štát do hlbokej ústavnej krízy. Ústrednú úlohu tu zohrala revolúcia na Majdane, ktorá spôsobila zmenu držiteľov moci v Kyjeve. Odohrala sa násilným spôsobom a noví držitelia moci v Kyjeve sa pri svojich prvých krokoch opierali len o svoju revolučnú legitimitu z Majdanu a vôbec nie o ukrajinskú ústavu. Legitimita z Majdanu sa však ukázala ako problém. Revolúcia v Kyjeve totiž bola revolúciou len jednej polovice Ukrajiny. Avšak v každej krajine, kde existuje hlboké vnútorné rozdelenie spoločnosti, skrýva snaha o dominanciu jedných nad druhými mnohé riziká. Platí to aj pre výzvy ústavnému poriadku.

            Ústava ako pojítko štátu

             Ústava a právny poriadok sú veľmi často hlavným pojítkom rozpoltených štátov, ktoré sa vyznačujú hlbokými vnútornými rozpormi. V prípade Ukrajiny to platilo tiež. Západná a východná Ukrajina nemali spoločné idey, odlišne vnímali historické skúsenosti, politické osobnosti, duchovné dedičstvo, národnú identitu a ďalšie hodnoty. Dá sa povedať, že ich najsilnejším zväzkom bola skutočne ústava. Tá ústava, ktorá sa často definuje ako spoločné rozhodnutie o spôsobe a formách politickej jednoty. A práve štáty, ktoré nie sú zviazané spoločnými záujmami či identitou, musia zvlášť dbať na dodržovanie vlastnej ústavy. Z tohto dôvodu je katastrofou dnešnej situácie na Ukrajine práve kolaps ústavného poriadku.

            Katastrofou je aj preto, lebo výsledok revolučných procesov na Majdane nebol novým spoločným zážitkom celej Ukrajiny, vytvárajúcim novú formu politickej jednoty, ale len postupom, ktorým sa dovtedajšia forma politickej jednoty zlikvidovala a nahradila len partikulárnou interpretáciou ústavy. Už samotné revolučné prebratie moci v Kyjeve bolo obrovským problémom, ešte horšie však bolo to, že nasledovali ďalšie kroky, podkopávajúce autoritu ústavného pojítka štátu. Protiústavné „odvolanie“ časti ústavných sudcov či prezidenta bolo flagrantným porušením ústavných princípov. Výmenou ústavných sudcov pred skončením ich funkčného obdobia a v rozpore s ústavou vytvorila nová moc v Kyjeve situáciu, ktorá mala závažné následky pre budúcnosť ústavnej jednoty štátu. Po tomto kroku sa stratil orgán ochrany ústavnosti, ktorý by mohol byť kvôli svojej predrevolučnej legitimite prijímaný oboma polovicami Ukrajiny. Postupom revolucionárov z Majdanu sa ale stratil jednotný výklad ústavy. Význam ústavného súdnictva medzi štátnymi orgánmi sa vo verejnosti nie vždy doceňuje, ale pre identitu porevolučnej Ukrajinu mohol byť obrovský. Ústavný súd Ukrajiny síce nebol ani v minulosti zďaleka nestranný, ale mohol vytvoriť aspoň určitú ilúziu apolitickej moci, zachovávajúcej kontinuitu štátu a jeho ústavy. Ideologický význam tohto súdu pre existenciu jednotnej Ukrajiny revolucionári na Majdane veľmi podcenili.

            Ešte nebezpečnejší pre budúcnosť Ukrajiny bol spôsob, akým v Kyjeve „odvolali“ prezidenta V. Janukovyča. V súlade s čl. 111 ústavy parlament mohol začať konanie na odvolanie prezidenta zriadením dočasnej vyšetrovacej komisie, so špeciálnym prokurátorom a špeciálnymi vyšetrovateľmi. Do procesu bolo ale treba zapojiť Ústavný súd Ukrajiny a Najvyšší súd Ukrajiny. Celé to malo vyvrcholiť podporou trojštvrtinovej väčšiny všetkých poslancov parlamentu pre odvolanie prezidenta. Žiaľ, poslanci miesto tejto procedúry prijali len pochybný dokument, na základe toho mal V. Janukovyč stratiť moc, aj to bez požadovaného kvóra. Tento postup bol ale jednoznačne protiústavný, dokonca išlo až o pohŕdanie ústavou. Ako veľká chyba sa ukázalo to, že poslanci sa s „odvolávaním“ prezidenta príliš ponáhlali a nezapojili ostatné zložky moci, najmä súdnu moc. Revolucionári si boli svojou vecou až príliš istý a nezvážili, že ich postup budú musieť obhájiť aj pred druhou polovicou Ukrajiny. Mylne predpokladali opakovanie scenára z okov 2004-2005, keď východná Ukrajina participovala aj na treťom „opakovanom“ kole volieb prezidenta a tým mu potvrdila ústavnú legitimitu. Ukrajina však dvakrát do tej istej rieky nevstúpila a v roku 2014 sa scenár z „oranžovej revolúcie“ neopakoval. Východná Ukrajina neprijala „ústavnú revolúciu“ z Kyjeva.

            Zánik ústavného poriadku na Ukrajine?

            Limity novej moci sa ukázali veľmi skoro: snaha o rýchle a neústavné odstránene V. Janukovyča znevážila všetky ostatné ústavné procedúry a normy. Napriek tomu, že nová moc si dokázala získať na svoju stranu väčšinu poslancov, opakovaným ignorovaním ústavy vystupovala vlastne ako neústavná diktatúra. Táto diktatúra vládnuca mimo rámca ústavy sa potom nemohla odvolávať na ústavu v ostatných otázkach. Je zrejmé, že po rozpade ústavného poriadku mal aj Krym jednoduchšiu úlohu, vymaniť sa zo zovretia ústavných noriem a vyhlásiť nezávislosť. Rovnako tak, nový „prezident“ O. Turčynov má kvôli svojmu protiústavnemu „zvoleniu“ problém presvedčiť ozbrojené sily, ktoré prisahali na ústavu a nie na jeho osobu. Zásah týchto zložiek voči obyvateľom východnej Ukrajiny, ktorí odmietli nový protiústavný stav akceptovať, je tiež ústavne otázny. V. Janukovyč, ktorý je podľa ústavy formálne stále vrchným veliteľom ozbrojených síl sa postavil proti. O. Turčynov nemá na východe Ukrajiny žiadnu legitímnu právomoc, ani právomoc veliť armáde, keďže revolučné zmeny z Kyjeva sú v rozpore s doterajšou ústavou a na východe štátu vnímané ako protiprávna svojvôľa.

            Súčasná konfrontačná situácia na Ukrajine jasne naznačuje problém novej vládnej moci v Kyjeve. Protiústavným konaním v Kyjeve sa zmenil doterajší ústavný poriadok a keďže východ štátu neakceptoval nový porevolučný poriadok ako „ústavu“, bolo by treba začať serióznu ústavnú diskusiu o budúcnosti Ukrajiny. Na obnovu ústavného poriadku by sa mal hľadať súhlas tých, ktorí mali byť ústavným normám podriadení. Nie je to isté, ale keby ihneď po prevrate oslovili noví držitelia moci z Kyjeva s ústavnou diskusiou Krym a ostatné juho-východné regióny, mohli si ušetriť mnohé problémy. Oni však chceli, aby z ústavy platilo len to, čo im vyhovuje.

            Porušením ústavy sa pre novú moc obmedzila i možnosť opierať sa o ústavu aj voči hrozbám zo zahraničia. Medzinárodné právo síce garantuje územnú celistvosť Ukrajiny, ale bez jednotnej ukrajinskej ústavy nastávajú problémy s identifikáciou Ukrajiny samotnej. Z hľadiska práva sa štát niekedy stotožňuje práve s jeho ústavou. Keď teda nefunguje ústavná jednota Ukrajiny, možno viesť diskusiu o novej ústavno-právnej, ako aj medzinárodno-právnej identite Ukrajiny. Vzniká otázka, v čom bolo porušenie ukrajinskej územnej celistvosti v prípade Krymu horšie než porušenie ústavných pravidiel o odvolávaní prezidenta v Kyjeve? Nakoľko je nová moc na Ukrajine oprávnená odvolávať sa na zmluvy, do ktorých Ukrajina vstúpila na základe porušenej ústavy, ktorú nová moc v Kyjeve nerešpektuje? A kto je vôbec legitímnym reprezentantom Ukrajiny, ktorý môže v jej mene vystupovať? O. Turčynov či V. Janukovyč?  

            Federálna ústava a základné princípy štátu

            V súvislosti s poslednými nepokojmi na východnej Ukrajine zaznieva často z úst niektorých analytikov obava z federalizácie Ukrajiny ako z pokusu Moskvy o podrobenie si Ukrajiny. Títo ľudia mentálne zotrvávajú stále iba na Majdane, avšak mali by sa pozrieť trochu viac na východ. Federalizácia nie je hrozba, ale šanca pre Ukrajinu, ako sa vyhnúť novým problémom s územnou celistvosťou. Ani Krym nereagoval odčlenením na návrhy o federalizácii, ale na centralizačné snahy Kyjeva. Naopak, keby návrh federácie prišiel včas, dalo by sa secesii Krymu možno predísť. Čím skôr túto logiku pochopia aj v Kyjeve, o to skôr môže nastať normalizácia ústavných podmienok na Ukrajine. Aj dnes treba s východnou Ukrajinou rokovať seriózne a ponúkať viac než len zopár právomocí.

            Keď si politici zo západnej Ukrajiny vyberajú časti ústavy, ktoré jednostranne menia, nemôžu žiadať, aby východná Ukrajina tiež svojim jednostranným postupom nemenila ústavu. Pri takomto vývoji treba v podstate vybudovať novú celoukrajinskú ústavu. Stará ústava sa po revolúcii na Majdane otriasla v základoch a dnes môže slúžiť skôr ako manuál pre budovanie novej ústavnej identity Ukrajiny.          

            Nepomôže ani návrh celoukrajinského referenda o územnej celistvosti, ktorý predložil O. Turčynov. Dá sa očakávať, že takéto referendum by opäť ukázalo priepasť medzi východom a západom a skončilo by tesným víťazstvom jednej strany. O. Turčynov asi tež počíta s tým, že po secesii Krymu sa naklonili počty v prospech západnej Ukrajiny a tá tak v referende získa ľahšie väčšinu hlasov. Lenže netreba takéto konfrontačné fereferendum, pre budúcnosť Ukrajiny treba nájsť kompromis východu a západu, nie víťazstvo len pre jednu polovicu.

            Kľúčom k novej ústavnosti Ukrajiny sú inštitucionálne garancie kompromisu oboch polovíc. Možno prijať veľkú časť doterajšej ústavy, ale potrebný by bol najmä zákaz majorizácie v určitých otázkach, tak ako to bolo i za česko-slovenskej federácie. A podobne ako v ČSFR by bolo treba vytvoriť i akúsi „snemovňu národov“. zvážiť by bolo treba aj dvojčlenné prezídium ako hlavu štátu. Do nových volieb by túto funkciu mohli spolu vykonávať „ústavný“ prezident V. Janukovyč a „revolučný“ prezident O. Turčynov. Podstata riešenia by ale spočívala v tom, že v kľúčových otázkach by jedna časť Ukrajiny nemohla prehlasovať v parlamente tú druhú, ale akékoľvek zmeny v zásadných otázkach by sa museli riešiť kompromisom. Je to dôležité preto, lebo keby tu táto blokačná možnosť nebola, bolo by len otázkou času, ako rýchlo by jedna polovica Ukrajiny v prípade nezhôd vnútila tej druhej svoju predstavu.

            Ktorých otázok by sa mal zákaz majorizácie týkať? Išlo by najmä o tieto ustanovenia:

            –           definícia formy štátu (forma vlády, štátne zriadenie, štátny režim)

            –           ústavnosť a zákonnosť

            –           ústavné prihlásenie sa k hodnotám a historickým skúsenostiam

            –           štátne územie, občianstvo, jazyk a symboly

            –           členstvo v štátnych zväzkoch a v medzinárodných organizáciách

            –           spôsob zmeny ústavy.

            Záujmy Ukrajiny, EÚ a Ruska

            Federalizácia Ukrajiny so zákazom majorizácie by bola najmä po zisku Krymu riešením, ktoré by mohlo uspokojiť východnú Ukrajinu a aj Moskvu. Nie je vylúčené, že je to posledná šanca pre Ukrajinu v dnešnej podobe. Ak by sa nová moc v Kyjeve dokázala dopracovať k takto racionálnym riešeniam, Moskva by na podobnú dohodu mala reagovať pozitívne. Mala by reagovať aj ústretovosťou v otázke dodávok plynu a taktiež by mala napomáhať normalizácii situácie na východnej Ukrajine. Keďže sa objavujú vážne podozrenia, že situáciu na východe Ukrajiny zhoršujú práve ruské jednotky „bez identifikácie“, tak by sa Rusi po dohode mali od snáh podozrivých skupín dištancovať. EÚ by zase mala regulovať svoju podporu pre organizácie tretieho sektora, ktoré boli podozrivé z prípravy a organizácie revolúcie na Majdane.

            EÚ by v prípade dohody s Ruskom a Ukrajinou mala obom týmto štátom zrušiť turistické víza. Najmä voči Moskve by tak získala nástroj, ktorým by mohla hroziť v prípade nezhôd s Ruskom. Moskva sa o zrušenie turistických víz pre ruských občanov dlhodobo usiluje. Kríza na Ukrajine totiž ukázala, že EÚ nemá voči Rusku žiadnu pozitívnu politiku, ale ani efektívnu sankciu. Odstránením turistických víz by EÚ získala oboje. Je mi jasné, že ani prípadná hrozba znovuzavedenia víz Rusom zo strany EÚ by nebola všeliekom, ale v porovnaní s dnešnou zúfalou neschopnosťou Bruselu nájsť vôbec nejaké účinné sankcie voči Moskve by hrozba vízami bola sankciou, schopnou vyvolať aspoň aký – taký dojem v radoch ruskej verejnosti.