brankof.blog.pravda.sk

            Podľa názoru našich mienkotvorných médií sa tento týždeň na Ukrajine majú uskutočniť predčasné prezidentské voľby. Tieto voľby intenzívne podporujú západné inštitúcie a proamerický tretí sektor. Problém tzv. predčasných prezidentských volieb spočíva ale v tom, že na východnej Ukrajine budú veľmi mnohí považovať voľby za nelegitímne a konflikt na Ukrajine tak iba zhoršia.

            Problém legitimity volieb

            „Prezidentské voľby“ na Ukrajine majú skutočný problém s legitimitou a to z viacerých dôvodov. V prvom rade podľa ukrajinskej ústavy je stále prezidentom V. Janukovyč. Bol „odvolaný“ v rozpore s čl. 111 ukrajinskej ústavy, keď neboli dodržané ani procesné pravidlá ani kvórum, potrebné pre odvolanie prezidenta. A aby sa pochybný spôsob preberania moci Majdanom počas februárového prevratu nedal spochybniť, vymenili „majdanisti“ protiústavne aj skupinu sudcov ústavného súdu. Pritom nie je vylúčené, že „majdanisti“ najprv skúšali pri jednotlivých sudcoch hladší postup a konkrétnym sudcom ponúkli „spoluprácu“, zrejme aj za odplatu. Až následne protiústavným spôsobom odstránili tých sudcov, ktorých na „spoluprácu“ nemohli získať. Samozrejme, je to len špekulácia, lenže ústavný súd v súčasnom protiprávnom zložení  túto špekuláciu zatiaľ skôr potvrdzuje, keďže plní vôľu organizátorov prevratu a to bez ohľadu na zmysel a podstatu ukrajinskej ústavy. Je naozaj zaujímavé, ako sa „majdanskí“ porušovatelia ústavy pred prezidentskými voľbami znovu začali hrať na ústavnosť a nechali zdecimovaný ústavný súd odhlasovať, že „novozvolený prezident“ bude pôsobiť vo funkcii celých päť rokov.

            O predčasných prezidentských voľbách možno mať pochybnosti aj kvôli ďalším okolnostiam. Prezidentské voľby na 25. mája vypísal ešte vo februári parlament pod tlakom pučistov a poslanci sa pri hlasovaní nemohli rozhodovať slobodne. Navyše, pochybná autorita toho parlamentu sa stále opiera o „prebehlíkov“ a čo je ešte horšie, opakuje sa aj nelegálne hlasovanie s viacerými hlasovacími kartami. Ja zaujímavé, že majdanistickí poslanci boli priamo nafilmovaní, ako hlasujú za niekoľkých neprítomných kolegov a západní politici a západné tzv. mienkotvorné médiá sa nad tým ani nepozastavujú: http://www.pravda.com.ua/rus/news/2014/05/15/7025448/ . Tu však vzniká otázka: Keď môže v parlamente hlasovať jeden Jaceňukov poslanec za päť osôb, hoci v rokovacej sále je obmedzený počet ľudí a množstvo kamier,  ako možno veriť, že v prezidentských voľbách nebude jeden volič „hlasovať za piatich“? Najmä keď na volebnú procedúru dohliada špeciálne kreovaná volebná komisia a  bojovne naladené „mimovládne organizácie“: http://despiteborders.com/ucast-nelegalne-ozbrojenych-struktur-na-organizacii-prezidentskych-volieb-na-ukrajine/ .

            Hodnotenia volieb

            Tolerantnosť západných médií voči „špecifickým“ hlasovacím procedúram na „majdanistickej“ Ukrajine je skutočne udivujúca. Stačí si to porovnať s tým, ako kriticky tie isté médiá hodnotili akúkoľvek nezrovnalosť v iných voľbách – od Ruska až po Latinskú Ameriku. Mnohí si myslia, že najdôležitejšie pri voľbách je to, ako hlasujú voliči. Dvadsiate storočie nás však poučilo, že dôležité je skôr to, kto spočítava hlasy. Nemenej dôležití na celom procese sú tí, ktorí „pozorujú“ voľby. V médiách sa stále hodnotí, ako sa vyjadrila tá alebo oná skupina pozorovateľov. Žiaľ, častým problémom je ale previazanosť „pozorovateľov“ s politickými silami. Napr. pri prezidentských voľbách v Rusku v roku 2012 pozorovatelia zo západu boli veľmi kritickí, zatiaľ čo tí z východu, napr. zo Šanghajskej organizácie spolupráce, boli s volebným procesom v zásade spokojní.

            Napriek mediálne rozširovanej ilúzii o nestrannosti však aj pozorovatelia zo západného sveta majú tendenciu riadiť sa pri hodnotení volieb svojimi záujmami. Typickým príkladom bolo hodnotenie parlamentných volieb v Kazachstane v roku 2007. Napriek tomu, že vo voľbách získala jedna politická strana všetky mandáty a ostatné strany opustili parlament, kde dovtedy pôsobili, pozorovatelia OBSE sa vyjadrili veľmi zhovievavo. Šéf pozorovateľov C. di Nino povedal: „Napriek obavám, uvedeným v správe, tieto voľby pomáhajú pokročiť Kazachstanu v jeho vývoji smerom k demokratickému štátu.“ Pozri:  http://www.osce.org/odihr/elections/75267 . Naopak, hoci v parlamentných voľbách v Kazachstane v roku 2012 získali mandáty i opozičné strany, pozorovatelia OBSE boli pri svojich hodnoteniach veľmi tvrdí: http://www.osce.org/odihr/89468 . Pre pochopenie treba dodať, že medzi týmito dvoma voľbami kazašskí politici urobili strategické rozhodnutie pristúpiť k Eurázijskej ekonomickej únii a posilnili aj svoje ekonomické vzťahy s Čínou. Nemožno sa tak vyhnúť podozreniu, že politické kroky Kazachstanu boli určujúce i pre hodnotenie volieb pozorovateľmi zo Západu.

            Podobne ako v Kazachstane, i pri prezidentských voľbách na Ukrajine 25. mája 2014 je možné očakávať daný scenár. Hodnotenia budú robené najmä s ohľadom na to, koho budú pozorovatelia zastupovať. Najviac chvály na voľby budú zrejme šíriť prozápadné mimovládne organizácie, z ktorých sú mnohé riadené priamo vládnymi poslancami, ako napr. Centrum Razumkova a západní politici tiež budú vo voľbách vidieť krok smerom k demokratizácii a stabilizácii situácie na Ukrajine.

            Realita na východnej Ukrajine

            Realita na Ukrajine však nedáva dôvod na predpokladaný optimizmus. Prezidentské voľby nebudú pozitívnou zjednocujúcou skúsenosťou celej Ukrajiny, ale naopak, tieto voľby budú východ a západ štátu ešte väčšmi rozdeľovať. Prezidentské voľby na Ukrajine boli vyhlásené protiústavným spôsobom a odporcovia Majdanu na východe Ukrajiny s voľbami nesúhlasili. Na východe sa neuskutočnila ani skutočná volebná kampaň a do 25. mája sa už ani nestihne. Podobne aj tí politici z východu, ktorí sa chceli do volieb zapojiť, ako napr. O. Carjov, nakoniec z volieb odstúpili, najmä po tom, ako na nich zaútočil dav „majdanistov“ a ako boli systematicky znevýhodňovaní: http://lifenews.ru/news/132336 . Mnoho voličov na východnej Ukrajine tak či onak voliť nepríde a je očividné, že vo voľbách 25. mája zvíťazí kandidát západnej Ukrajiny, zrejme P. Porošenko.  

            Okrem toho je pravdepodobné, že v Doneckej a Luhanskej oblasti sa nepodarí zabezpečiť bezproblémový priebeh volieb. V oboch oblastiach budú orgány tzv. Doneckej ľudovej republiky a tzv. Luhanskej ľudovej republiky priebeh prezidentských volieb blokovať. Tiež je možné, že sa protestné akcie proti voľbám 25. mája uskutočnia aj v iných regiónoch východnej a južnej Ukrajiny. Aj tie môžu ohroziť konanie volieb. Voľby na Ukrajine tak budú nielen protiústavné, ale aj nereprezentatívne.

            Snahy predstaviteľov západnej Ukrajiny sú jasné. Majú pod kontrolou parlament, opierajúci sa o prebehlíkov a o hlasovanie „piatimi rukami“, ústavný súd „vyčistený“ od nepohodlných sudcov a teraz má byť ešte aj prezident „zvolený“ vo voľbách, ktoré budú Ukrajinu silno polarizovať. Po nedeli budú „majdanisti“ tvrdiť, že na Ukrajine funguje legitímna zákonodarná, výkonná i súdna moc. „Majdanisti“ budú všetky tri zložky moci kontrolovať, ale na východe bude tento „protiprávny štát“ stále zdrojom napätia. „Majdanisti“ budú tiež hovoriť o povstaní v Kyjeve ako o úspešnom povstaní proti oligarchom, ale občania budú mať v podstate v prezidentských voľbách na výber medzi oligarchami ako J. Tymošenko a P. Porošenko. Okrem toho oligarchovia z východnej Ukrajiny sa budú pokúšať v súzvuku s ultranacionalistami potlačiť miestne „ľudové republiky“.

            Ani oligarchovia, ani ultranacionalisti zjavne nechápu, že jednota je možná len vtedy, ak žiadna z častí Ukrajiny nebude mať pocit, že je tou porazenou časťou štátu. Začať seriózne rokovania o kompromisoch je však zjavne nad sily novej moci v Kyjeve. O tom svedčí zloženie tzv. okrúhleho stola národnej jednoty, kam nepozvali „teroristov“.  Kompromis sa nedá dosiahnuť týmito „prezidentskými voľbami“. Ani referendá z 11. mája a ani voľby z 25. mája nemôžu byť základom pre budúci pozitívny vývoj na Ukrajine. Jediná cesta sú diskusie bez predbežných podmienok a s ústupkami všetkých strán konfliktu.

            Slovenská dilema

            Počas ukrajinskej krízy sa ocitla v ťažkej pozícii aj slovenská vláda. Na jednej strane musí svoje postoje k voľbám „koordinovať“ s veľmocami z NATO, ktoré vidia na Ukrajine boj dobra so zlom a súčasne nemôže až príliš ostentatívne ignorovať názor slovenských občanov, ktorí nechcú chápať situáciu jednostranne. Vlády v krajinách strednej Európy názor občanov zväčša do úvahy neberú, no kritika jednostranného videnia konfliktu na Ukrajine medzi Slovákmi stále silnie. A súčasná slovenská vláda si je zrejme vedomá, že ignorácia vlastných občanov, aká sa objavila počas konfliktu v Kosove alebo v Iraku, by dnes bola vnímaná ešte oveľa negatívnejšie. Aj preto sa objavili rozumné kroky slovenskej vlády, ako napr. návšteva ministra zahraničia v Moskve.    

            Nespokojnosť slovenského obyvateľstva s oficiálnym postojom Západu a jeho médií k situácii na Ukrajine pritom už zaregistrovali aj niektoré opozičné strany. Aj Rusku menej naklonení politici žasnú nad protiruskou propagandou a cenzúrou v slovenských médiách. Mainstream vidí, že propaganda zlyháva a preto útočí na každého, kto má iný názor. Dokonca aj o R. Sulíkovi hovorili ako o „obeti ruskej propagandy“: http://komentare.sme.sk/c/7202581/obet-ruskej-propagandy.html . Stačí, keď zacitujem z toho článku: „… Blackwater (Academi) je súkromná firma, ktorá podniká aj v oblasti prenajímania vojenskej sily. Povedzme, čosi ako naše pracovné agentúry. Ukrajinská vláda, ktorá má nieže právo, ale povinnosť brániť územnú celistvosť štátu, a ktorej branné sily sú rozložené, nelojálne, boja neschopné a kontaminované agentúrami FSB a GRU, by si skrátka kúpila 400 bojaschopných mužov. Čo zlé by na tom bolo? S americkou vládou a politikou to teda nemá nič spoločné …“ Žiaľ, podobné výbuchy propagandy pochybnosti o slovenských tzv. mienkotvorných médiách iba potvrdzujú.

            V tejto súvislosti treba povedať, že ukrajinská kríza mala aj jeden pozitívny prvok: rukolapne ukázala občanom Slovenska, ako je to s ich „demokraciou“. Aké „slobodné“ sú médiá, aké „pluralitné“ sú diskusie v televíziách a akí „suverénni“ sú slovenskí politici. Zdá sa, že to chápe stále väčšie množstvo ľudí…