brankof.blog.pravda.sk

Každý, kto sleduje situáciu na Ukrajine, si musí všimnúť jednostrannosť a nevyváženosť spravodajstva na Slovensku či inde v EÚ. Táto nevyváženosť je síce neprehliadnuteľná, oveľa výraznejšie sa však ukáže pri porovnaní toho, ako reagovali tie isté médiá počas bombardovania Juhoslávie v roku 1999 a počas súčasnej krízy na východnej Ukrajine. V oboch prípadoch išlo o situácie, kde armáda štátu bojovala proti odštiepeneckým regiónom, ktoré nezdieľali etnické predstavy ústrednej moci. Ústredná vláda pritom tieto regióny podozrievala, že sú podporované zo zahraničia, čo sa v prípade Kosova ukázalo ako neodškriepiteľný fakt: Severoatlantická aliancia zasiahla do konfliktu priamo na strane albánskej UCK. Miera podpory zo strany Ruska pre odštiepenecké ľudové republiky na východe Ukrajiny je neporovnateľne menšia. Napriek tomu si nemožno nevšimnúť, že tie médiá, ktoré pri konflikte v Kosove hlasno volali po zahraničnej intervencii NATO bez súhlasu OSN, v prípade konfliktu na východnej Ukrajine ostro varujú pred akýmkoľvek zásahom zo strany Ruska.

            Dôvody pre humanitárnu intervenciu?

Ako príklad dvojitého metra si zoberme napr. dôvody pre začatie vojnyv Kosove v roku 1999. Tie boli veľmi pochybné. Ako najpresvedčivejšia zámienka sa objavili udalosti z januára 1999, keď sa zverejnili zábery z obce Racak, kde sa nachádzali štyri desiatky mŕtvych, ktoré mali dokazovať zločiny juhoslovanskej armády voči albánskym civilistom. Médiá na západe z tejto udalosti vyfabrikovali „dôkaz“ zločinov, ktoré boli hodné toho, aby kvôli nim vojská NATO porušili Chartu OSN a začali bombardovať Juhosláviu. Dnes sa už vie, že v Racaku to bolo inak než interpretovali západné médiá. Západné médiá a politici zamlčali zásadné veci, ktoré dokazovali, že v prípade mŕtvych nešlo o civilov, napr. dodnes nie je zverejnená forenzná správa skupiny súdnych lekárov pod vedením prof. Ranta z Fínska, ktorá podľa západnej objednávky mala skúmať udalosti v Racaku.

Pokiaľ ide o východnú Ukrajinu, tak treba povedať, že pri tom, čo spáchali ukrajinskí ozbrojenci pri svojich operáciách v Doneckej a Luhanskej oblasti, by sa dalo nájsť veľa rôznych Racakov. Napriek tomu je konanie Porošenkových ozbrojencov západnými médiami vytrvalo ignorované.

A ako to vôbec vyzeralo v Kosove s etnickou čistkou? NATO v roku 1999 začalo bombardovať Juhosláviu v čase, keď z Kosova malo utiecť asi 200 000 obyvateľov (ku dňu 24. marca 1999 podľa UNHCR). Tento počet je dnes na východnej Ukrajine už mnohonásobne prekročený. A počet obetí na životoch ukrajinskej vojenskej operácie na východe je tiež omnoho vyšší než počet obetí v Kosove pri začiatku vojenskej operácie NATO. Na východnej Ukrajine je aj podľa veľmi konzervatívnych odhadov počet mŕtvych vyšší než 2000, teda oveľa viac než pri začatí bombardovania NATO v marci 1999. Hoci treba dodať, že po začatí vojenských útokov NATO v Juhoslávii sa počet obetí začal zvyšovať.

             Humanitárna intervencia NATO ako vzor?

Pokiaľ išlo o vojenské postupy, NATO sa v roku 1999 pri výbere svojich cieľov správalo veľmi agresívne: napr. 23. apríla 1999 cielene bombardovalo štátnu televíziu v Belehrade, kde zavraždilo desiatku novinárov a mediálnych pracovníkov. Bombardovanie televízie sa počas vojny niekoľkokrát opakovalo. Samozrejme, že televízia ako taká je civilný cieľ a cielené vraždenie novinárov je strašným vojnovým zločinom. Platí to aj vtedy, ak táto televízia vysiela nevyvážene. Možno však, že vraždenie novinárov v Juhoslávii západnými vojskami bolo len prípravou na masové vybíjanie civilistov v Iraku. Treba vedieť, že v tomto storočí je Irak s obrovským odstupom najnebezpečnejším miestom pre novinárov, počtom zavraždených novinárov ďaleko predstihuje všetky ostatné krajiny. Žiaľ, tieto informácie prijímali a prijímajú západné médiá a mimovládne organizácie akosi chladne. Pozná niekto z médií mená novinárov zavraždených agresormi v Juhoslávii alebo v Iraku? A na propagandistických festivaloch ako Jeden svet alebo Pohoda ich tiež nikto nikdy nespomínal…

Ako by ale hodnotili propagandisti z tých festivalov alebo z médií, keby Rusi v reakcii na jednostrannú informačnú kampaň ukrajinských médií opakovane bombardovali televíziu v Kyjeve a vyvraždili pritom masy novinárov? Stačí si spomenúť, čo na západe hovoria, keď v Rusku niekto zavraždí novinára. Žiaľ, podľa západnej metodiky platí: zavraždenie novinára v Rusku je Putinov zločin (hoci nie je známe, kto vraždil), ale vraždenie pracovníkov televíznej stanice v Belehrade je len štatistika (hoci je známe, kto vraždil), ktorú často ignorujú aj mnohé západné tzv. organizácie na ochranu novinárov…

NATO si ciele počas konfliktu v roku 1999 príliš nevyberalo a bombardovalo veľmi bezohľadne aj ďalšie ciele. Rozbombardovalo nielen množstvo obydlí v Juhoslávii, nemocníc či tržníc, ale rozbombardoval napr. aj čínsku ambasádu, teda čínske územie. Bomby lietadiel NATO tiež počas vojny opakovane zasahovali aj bulharské územie. Toto všetko sa v západných médiách prijímalo s ľadovým pokojom. Keby však Rusi počas prípadného bombardovania Ukrajiny opakovane zasiahli poľské územie alebo rozbombardovali japonskú ambasádu, čo by tak asi písali médiá na Západe?

Vojská NATO použili pri bombardovaní Juhoslávie desaťtisíce bômb s ochudobneným uránom. I toto vtedy západné médiá prijímali ako čosi úplne prirodzené alebo ešte častejšie to úplne zamlčovali. Ako by ale reagovali tie isté médiá, keby dnes ruské letectvo nestále zasypávalo Ukrajinu uránovou muníciou.

Aj dnes na Ukrajine Porošenkove ozbrojené sily používajú zakázanú muníciu, kazetové a fosforové bomby. Predstavme si, čo by sa stalo, keby si čosi podobné dovolil Miloševič v Kosove 1999…

             Ultimátum NATO ako vzor?

Zaujímavé je tiež poznať päť podmienok pre zastavenia bombardovania, päť otázok, ktoré NATO položilo Belehradu začiatkom apríla 1999:

1. Je Miloševič ochotný overiteľne zastaviť všetky bojové akcie a zastaviť vraždenie?

2. Je Miloševič ochotný stiahnuť z Kosova vojenské, polovojenské i policajné sily?

3. Súhlasí Miloševič s rozmiestnením medzinárodných síl v Kosove?

4. Súhlasí Miloševič s bezpodmienečným návratom všetkých vyhnancov i s neobmedzeným prístupom humanitárnych organizácií do Kosova?

5. Je Miloševič ochotný rokovať o vymedzení rámcovej politickej dohody o Kosove?

Predstavme si, že by Rusi dnes položili Kyjevu takéto päťbodové ultimátum:

1. Je Porošenko ochotný overiteľne zastaviť všetky bojové akcie a zastaviť vraždenie?

2. Je Porošenko ochotný stiahnuť z Novorossii vojenské, polovojenské i policajné sily?

3. Súhlasí Porošenko s rozmiestnením medzinárodných síl v ľudových republikách?

4. Súhlasí Porošenko s bezpodmienečným návratom všetkých vyhnancov i s neobmedzeným prístupom humanitárnych organizácií do ľudových republík?

5. Je Porošenko ochotný rokovať o vymedzení rámcovej politickej dohody o ľudových republikách?

Žiaľ, Porošenko nepustí na Ukrajinu ani humanitárny konvoj, o neobmedzenom prístupe humanitárnych organizácií nemôžu v Donecku či Luhansku ani snívať…

             Zopár porovnaní

Veľmi zaujímavé je aj porovnanie situácií, kde zasahovalo Rusko a kde NATO. Vojna v Kosove v roku 1999, ktorú viedlo NATO, skončila vyhnaním väčšiny Srbov z Kosova. Štvrť milióna Srbov a Rómov muselo po roku 1999 utiecť a dodnes sa takmer nikto z nich nemohol vrátiť. Kosovo je dnes etnicky „čistejšie“ než pre rokom 1999. Na Kryme Rusi žiadnu podobnú etnickú čistku ako NATO v Kosove neprichystali. Z Krymu po obsadení Rusmi nenastal taký exodus Tatárov či Ukrajincov, aký čakal Srbov v Kosove…

Nuž a keď človek porovná počet obetí na Kryme a v ľudových republikách, tak tiež musí vidieť, že Krym dopadol oveľa lepšie. Obyvateľstvo Krymu chápe, že ruské vojská ich zachránili pred scenárom Slavjanska. Áno, treba povedať, že Rusi svojim postupom na Kryme porušili právo, ale podobne sa predtým zachovali i majdanskí pučisti v Kyjeve, ktorí protiústavne odstránili prezidenta a časť ústavných sudcov. Prudko rastúci počet obetí v Doneckej a Luhanskej oblasti však stavia celú ruskú okupáciu do iného svetla. Vďaka udalostiam z marca nie sú dnes na Kryme tisíce mŕtvych ani státisíce utečencov…

              Právo bombardovať Ukrajinu?

Všetky porovnania situácie na východnej Ukrajine a v Kosove ukazujú, že ak sa mala diať v roku 1999 v Kosove etnická čistka, tak na východnej Ukrajine sa dnes deje oveľa horšia. Ak malo mať NATO v roku 1999 dôvod bombardovať Juhosláviu bez mandátu OSN, Rusko má dnes oveľa silnejší dôvod zasahovať na Ukrajine.

Má teda Rusko zasiahnuť na Ukrajine, aby tam zastavilo etnickú čistku voči tým, ktorí nie sú ochotní prijímať majdanskú verziu ukrajinskej identity? Táto otázka bude zrejme riešená v Moskve v prípade ďalšieho rastu obetí pokračujúcej etnickej čistky v Doneckej a Luhanskej oblasti. Či Rusi na Ukrajine zasiahnu, aby zastavili etnickú čistku, nie je jasné, ale samotná etnická čistka v Doneckej a Luhanskej oblasti je nepopierateľným faktom. Najmä ak sa za etnickú čistku považuje konanie Srbov v Kosove v roku 1999…

Rusko koná veľmi zdržanlivo, keby Rusi chceli, už dávno mohli obsadiť obe ľudové republiky. Zatiaľ nezasahujú, hoci sa objavujú nedokázané tvrdenia o nejakých ruských konvojoch. Keby však Rusko prijalo kritériá NATO pre zásah a naozaj zasiahlo, tak by to už dávno cítili v Kyjeve a Kyjev by bol zasypaný uránovou muníciou. Rusko sa však logikou NATO neriadi. Na šťastie!

Naopak, západné mocnosti sa správajú veľmi pokrytecky. Ak chcú zavádzať voči niekomu ekonomické sankcie, mali by ich zaviesť voči Porošenkovi a jeho okoliu za etnickú čistku, ktorú jeho ozbrojenci vykonávajú na východnej Ukrajine. Avšak bez ohľadu na EÚ aj Slovenská Republika by mohla niečo urobiť: napr. zaviesť sankcie aj jednostranne a prinajmenšom zastaviť prípravu na reverz plynu na Ukrajinu…