V našich a západných médiách neexistuje priestor, kde by bolo možné analyzovať všetky excesy, ktorých sa v poslednom čase dopustila na Ukrajine koalícia, zložená z ultranacionalistov a oligarchov. Netreba spomínať, že táto koalícia je okrem médií podporovaná aj európskou byrokraciou. Jeden oligarchický exces z dnešnej Ukrajiny opíšem aj v tomto článku, pretože sa mi javí ako príznačný pre mnohé fenomény dnešného sveta.
Predstavte si: majitelia klubu FC Barcelona by sa rozhodli, že svoj klub presunú do Madridu a ten začne hrať svoje domáce zápasy na tamojšom štadióne San Bernabeu… Alebo si predstavte: majitelia klubu Bayern Mníchov sa rozhodnú, že Bayern začne hrať svoje domáce zápasy v Hamburgu…
Nemožné! – poviete si. Nuž, nie je to vôbec nemožné a bolo by to úplne legálne v dnešnom svete, kde niektorí bohatí ľudia vlastnia a môžu všetko a ostatní sú považovaní len za odpad pod ich podošvy. Potvrdením tejto absurdity je aj futbalový vývoj na dnešnej Ukrajine.
Šachťar Doneck v Ľviv Aréne
Na Ukrajine sa medzi tamojšími futbalovými klubmi vytvorili určité historicky podmienené rivality. Na jednej strane stoja kluby ako Dinamo Kyjev alebo Karpaty Ľvov, ktoré majú medzi svojimi fanúšikmi veľa ukrajinských nacionalistov, zatiaľ čo na druhej strane existujú kluby ako Šachťar Doneck alebo Zorija Luhansk, kde je medzi fanúšikmi veľmi veľa oponentov ukrajinského nacionalizmu. A tak ako v Bratislave fanúšikovia častujú Košičanov pojmami ako „šaleny východ“, tak aj fanúšikovia v Ľvove a Kyjeve majú svoj bohatý repertoár pre „kacapov“ z východu. Tieto „sympatie“ sú vzájomné a aj na štadióne Šachťaru sa tiež všelijako pokrikovalo na kluby zo západu Ukrajiny. Regionálne rozpory sa prejavovali na štadiónoch i mimo nich už dlho a na nešťastie, skončili sa občianskou vojnou na Ukrajine.
Absurdný je však aj vývoj, ktorý sa počas vojny udial v ukrajinskom futbale. Šachťar Doneck sa počas konfliktu presunul skutočne neuveriteľným spôsobom. Klub presunul svoje sídlo do Kyjeva a domáce zápasy začal hrať – v Arene Ľviv v meste Ľvov. To sa dá naozaj porovnať len s prípadným presunom FC Barcelony do Madridu!
Šachťar Doneck bol v tomto storočí najúspešnejším a najznámejším klubom celej Ukrajiny. Celé desaťročie úspešne konkuroval najslávnejším klubom Európy a v roku 2009 sa stal dokonca i víťazom Európskej ligy. Šachťar bol aj najdôležitejším reprezentantom mesta Doneck i celého regionu. Kvôli svojmu baníckemu názvu i histórii bol ale klub Šachťar predovšetkým spätý s baníkmi Doneckých uhoľných baní. A boli to práve títo baníci, kto vyprodukoval peniaze, z ktorých sa kúpili zahraničné hviezdy pre klub. Klub je regiónu dlžný veľmi veľa!
To čo sa ale udialo v posledných mesiacoch pri presune klubu je však zrada na klube, regióne a najmä na fanúšikoch. Nikto z nich nechápe, prečo sa Šachťar Doneck presunul práve do Ľvova, hlavného centra ukrajinského nacionalizmu. Veď väčšina fanúšikov Šachťaru odmietala ľvovskú predstavu o Ukrajine a uvedomuje si, že tieto dve mesta reprezentujú aj presne opačné smery ukrajinskej politiky. A nevadí snáď hráčom či funkcionárom klubu, akú mienku o ľuďoch z Donecka majú v Ľvove? Zdá sa, že nie!
Majiteľ klubu a jeho záujmy
Žiaľ, v dnešnom svete nie je podstatné, čo si myslia dlhoroční fanúšikovia klubu, ale čo si myslí majiteľ. Zahraničným legionárom je tiež úplne jedno, či hrajú za Doneck alebo za Ľvov a spätosť klubu s určitým regiónom pre nich očividne nemá žiadnu hodnotu, pokiaľ dostanú dobre zaplatené. V dnešnom futbale platí pravidlo: vymeniť možno nielen hráčov, ale i fanúšikov bez ohľadu na ich názor, len vlastníctvo majiteľa klubu je nedotknuteľné. Majiteľom klubu Šachťar Doneck je Rinat Achmetov, známy oligarcha z východnej Ukrajiny. Tak ako ostatní oligarchovia, aj on sa obáva, že by niekedy na Ukrajine mohol nastúpiť niekto, kto by obmedzil bezbrehú politickú moc privatizačnej oligarchie. Preto sa aj R. Achmetov, bývalý spojenec prezidenta V. Janukovyča, pridal na stranu protiruského ukrajinského ultranacionalizmu.
Na nešťastie, na Ukrajine vládne privatizačná oligarchia už desaťročia neobmedzene, ovláda politické strany i ekonomiku a najviac zo všetkého sa obáva niekoho, kto by mal vysokú podporu verejnosti a s podporou ľudu by sa na nich mohol stať nezávislým. Práve v Rusku moc privatizačnej oligarchie obmedzil V. Putin. Iste, ruský model vlády si určite zaslúži mnoho kritiky, ale práve vďaka posilneniu štátnej moci a nastoleniu určitého poriadku vo vzťahoch k oligarchii je dnes Rusko mnohonásobne bohatšie než Ukrajina. Dokonca aj Bielorusko má približne dvakrát väčší HDP na 1 obyv. než Ukrajina (hoci pri rozpade ZSSR štartovali z rovnakej línie): http://en.wikipedia.org/wiki/List_of_countries_by_GDP_(nominal)_per_capita#cite_note-5 . Oligarchický model Ukrajiny je však na rozdiel od režimu V. Putina bližší aj finančným skupinám, ovládajúcim EÚ a preto sa i Brusel v občianskej vojne nezakryto postavil na stranu oligarchov a ultranacionalistov. Ako obyčajne, bez ohľadu na názor obyvateľov EÚ…
Presun Šachťaru do Ľvova má ale tiež určitý dôvod: R. Achmetov sa kvôli zachovaniu vlády oligarchie na Ukrajine, medzi ktorú sám patrí, potreboval votrieť do priazne ukrajinským ultranacionalistom. Musel ich presvedčiť, že je „dobrý Ukrajinec“. A tak presunul svoj hviezdny klub do ultranacionalistického Ľvova. Skutočným fanúšikom Šachťaru krváca srdce, keď vidia, že okrem svojich vybombardovaných domov, škôl a nemocníc v Donecku strácajú aj klub, s ktorým sa cítili tak veľmi spätí.
R. Achmetov mohol voči fanúšikom klubu postupovať aspoň trochu taktnejšie. Nemusel odoslať svoj klub až do Ľvova, kde sa koncentrujú hlavne neprajníci Šachťara, ale mohol určiť, že domáce zápasy sa budú hrať v nejakom menej nacionalistickom meste, ktorý majú pod kontrolou nacionalisticko-oligarchické sily P. Porošenku, alebo hoc aj niekde v zahraničí. Ľvov je mestom, s ktorým sa fanúšikovia Šachťaru identifikujú úplne najmenej. Dokonca aj na Slovensku, kde nie sú regionálne vzťahy natoľko vyhrotené, by fanúšikovia Košíc cítili rozdiel, či by hrali Košice svoje zápasy v Ličartovciach, Poprade alebo v Bratislave. V Ličartovciach by určite po Košičanoch nikto nevykrikoval „šaleny východ“.
Futbaloví funkcionári a ich „etika“
Žiaľ, trend obmedzovať šport na peniaze, je vlastný súčasnému finančnému systému, vládnucemu vo svete. Záujmy bohatých majiteľov klubov majú prednosť pred všetkým, aj pred reprezentáciou. Zažilo to i Slovensko: pri účasti Slovenska na OH 2000 v Sydney, kam niektoré kluby odmietli pustiť slovenských reprezentantov kvôli kvalifikácii klubov v európskych pohároch. Podobne bol preložený i kvalifikačný zápas na MS 1998 Slovensko – Česko z dohodnutého termínu v máji 1997. Zápas sa presunul jednostranným rozhodnutím medzinárodných futbalových funkcionárov , keďže dvoch českých reprezentantov potrebovala v tom istom čase česká reprezentácia aj nemecký klub Schalke 04 Gelsenkirchen. Je zrejmé, že Slovensko by na MS 1998 nepostúpilo bez ohľadu na termín zápasu a českí legionári nemeckému klubu v Pohári UEFA veľmi pomohli. Ale existujú aj ďalšie príklady jednostranných rozhodnutí, ktoré by sa dali spomenúť pri dnešnej kríze na Ukrajine.
UEFA by sa mala postaviť k tomu, čo sa deje na Ukrajine oveľa jednoznačnejšie. V roku 1992 napr. vylúčila kvôli vojne na Balkáne zo záverečného turnaja Majstrovstiev Európy Juhosláviu, ktorá sa kvalifikovala a povolala Dánsko, ktoré v kvalifikácii vypadlo práve s Juhosláviou. Dáni sa vďaka tomu stali v roku 1992 majstrami Európy! V roku 1999 zase UEFA jednostranným rozhodnutím vylúčila z európskych súťaží juhoslovanského vicemajstra Obilič Belehrad, zrejme, aby tým podporila akciu NATO v Kosove. Avšak zatiaľ čo v roku 1992 sa pri svojom rozhodnutí UEFA ešte mohla odvolávať na iné organizácie, ktoré zaviedli sankcie voči Juhoslávii, pri vylúčení Obiliču v roku 1999 sa rozhodla sama, vraj z „etických dôvodov“. Je známe, že klub vlastnili srbskí ultranacionalisti, ale čosi podobné platí aj niektoré dnešné kluby na Ukrajine…
Konanie majiteľa Šachťara Doneck je absurdné, je však do dôsledkov dovedeným príkladom toho, kam môže súčasný vývoj vo futbalovom svete viesť. Nad podobným vývojom sa treba zamyslieť!
Celá debata | RSS tejto debaty