Ako je dobre známe, tento týždeň sa hrala klasifikácia o postup do Ligy majstrov medzi klubmi BATE Borisov a Slovan Bratislava, ktorá skončila víťazstvom Bielorusov 3:0. Napriek tomu, že v mnohých slovenských médiách sa pri každej príležitosti pokúšali Bielorusko zhadzovať, ukázalo sa, že v bieloruskom futbale funguje mnoho vecí veľmi dobre. Samozrejme, denník Sme napísal i tento krát článok so zhadzujúcim názvom „Štadión Borisova je plný dier, stavbu začal Lukašenko“. Až po pobúrených reakciách čitateľov, ktorí chválili nádherný štadión v Borisove, zmenili názov článku na „Borisov vyzerá ako zapadákov, no štadión mu závidí aj Bratislava“. Napriek tomu, ani v novej verzii článku nezabudli mesto Borisov a Bielorusko zhodiť…
Pre nás ostatných je ale na čase si uvedomiť, že hoci sa na Slovensku zvyknú najmä médiá a analytici vyvyšovať nad Bielorusov, Bielorusi v poslednom období viackrát ukázali, že sa od nich možno čosi aj naučiť. Učiť sa môžme aj my, Slováci, lebo Bielorusko patrí, podobne ako my, medzi menšie krajiny Európy, má asi 9,5 milióna obyvateľov. Učiť sa môžeme napriek tomu, že Bielorusko za Slovenskom v ekonomických ukazovateľoch historicky zaostávalo a stále ešte zaostáva. Na druhej strane treba podotknúť, že pri porovnaní s Ukrajinou ekonomika Bieloruska dlhodobo vykazuje omnoho lepšie výsledky, hoci po rozpade ZSSR začínali oba štáty z približne rovnakých pozícií.
Športové úspechy Bieloruska
Pri podrobnejšom porovnaní vidíme, že šport je len jednou z oblastí, kde Bielorusko ukázalo Slovensku cestu. BATE Borisov je skvelým príkladom toho, kam až môže viesť koncepčná práca v športe. Nejde o žiaden milionársky klub, spolieha sa hlavne na domácich hráčov, no napriek tomu je veľmi úspešný i na medzinárodnej scéne a do skupinovej fázy Ligy majstrov sa prebojoval viackrát než všetky slovenské kluby dokopy.
Okrem spomínaného porovnania futbalových štadiónov, aj na Zimných olympijských hrách v Soči v roku 2014 získalo Bielorusko obrovské úspechy (päť zlatých medailí). Bielorusko po vyhlásení nezávislosti na zimných olympiádach zlaté medaily nezískavalo a nemalo pre zimný šport ani hory, ani vhodnú infraštruktúru. Koncepčnou prácou však vytvorilo podmienky pre budúce úspechy. Aj v porovnaní s inými krajinami z bývalého ZSSR pritom dosiahlo v Soči skvelé výsledky. Napr. Ukrajina, ktorá je skoro päťkrát ľudnatejšia než Bielorusko, dokázala získať na olympiáde len jednu zlatú medailu, hoci po rozpade ZSSR zvykla končiť v medailovom rebríčku ZOH vyššie než Bielorusko…
Veľkým úspechom Bieloruska sa skončili aj majstrovstvá sveta v hokeji v roku 2014, prinajmenšom z hľadiska organizácie. Napriek tomu, že sa proti týmto majstrovstvám robila masívna kampaň na Západe, žiaden katastrofický scenár sa nekonal. Niektorí slovenskí politici sa vehementne zasadzovali proti týmto majstrovstvám. P. Šťastný dokonca inicioval v Európskom parlamente rezolúciu proti MS v Bielorusku. Žiaľ, tí, ktorí MS zneužívali politicky, žili na západ od bieloruských hraníc. A bolo medzi nimi aj dosť Slovákov.
Snahy o zmenu režimu
Viacerí Slováci boli zapojení aj do opakovaných snáh o zmenu režimu v Bielorusku v minulosti. Niektorí z nich už v roku 2006 organizovali tzv. džínsovú revolúciu v Bielorusku. Na tieto revolúcie prispievala SR aj prostredníctvom ministerstva zahraničných vecí, ktoré spolufinancuje mimovládne organizácie, usilujúce sa o zmenu režimov v zahraničí.
Skúsme si však predstaviť, k čomu by mohla viesť zmena režimu v Bielorusku. Podobne ako pri prevrate na Majdane, aj na čele bieloruskej opozície stoja mnohí nacionalisti. Minulý rok sa konala konferencia tzv. mimovládneho sektora vo Varšave s cieľom nájsť spôsob ako využiť bieloruský nacionalizmus proti režimu A.Lukašenku (zo SR sa zúčastnil P. Demeš): http://euroradio.fm/ru/report/mozhno-li-nacionalizm-schitat-zabytym-genom-belorusov . Faktom je, že nacionalistická opozícia vyčíta A. Lukašenkovi práve to, že usporiadal referendum o ruštine ako o druhom úradnom jazyku v Bielorusku. Pochopiteľne, že s referendom uspel, lebo väčšina občanov Bieloruska považuje ruštinu za svoj materský jazyk. Bieloruskí nacionalisti sú preto oveľa slabší než ukrajinskí nacionalisti a štvanie proti „moskaľom“ tu nenachádza takú živnú pôdu ako na západnej Ukrajine.
Režim A. Lukašenku má síce veľa zjavných chýb, ale keď si Bielorusi predstavia, čo sa dnes deje na Ukrajine, majú často pocit, že neúspech tzv. džínsovej revolúcie v Minsku zabránil občianskej vojne. V Bielorusku by pritom boli boje možno ešte intenzívnejšie než dnes na Ukrajine, lebo tu sa podstatne väčšie percento ľudí cíti úzko zviazanými s ruským štátom a jazykom.
Kto zostal suverénny?
V súvislosti s krízou na Ukrajine sa mohla z minulého vývoja v Bielorusku poučiť i EÚ. V Bruseli si mohli všimnúť neúspech sankcií, ktorými bombardovali Bielorusko už dlhé roky. Škoda, že sa európski politici nepoučili z neúspechu sankcií voči Bielorusku práve pred tým, než začali „sankcionovať“ Rusko. Politici v Bruseli radi nahlas kričia a trestajú, ale nedokážu koncepčne myslieť a často sa nechávajú ovplyvniť Američanmi. Faktom je, že sankcie EÚ voči Bielorusku nemali iný dopad než to, že dotlačili Minsk k užšej spolupráci s Ruskom a ku vstupu do Euroázijskej únie. Podobne dnešné sankcie voči Rusku povedú k oveľa užšej spolupráci Ruska s Čínou.
Žiaľ, naši „analytici“ a „novinári“ nie sú schopní triezvo veci hodnotiť a aj v Euroázijskej únii zjednodušene videli a vidia „nový Sovietsky zväz“. Možno, že udalosti posledných dní im aspoň trochu otvorili oči. Napriek „novému ZSSR“ si totiž Bielorusko dokázalo udržať vlastnú zahraničnú politiku v takej miere, akú im môžeme závidieť! A. Lukašenko sa vo vzťahu k Ukrajine, ani vo vzťahu k ľudovým republikám nepodriadil Moskve a otvorene presadzoval bieloruské záujmy. Veľkým úspechom bieloruskej diplomacie bolo to, že práve Minsk svojou nezávislou politikou získal úlohu najdôveryhodnejšieho sprostredkovateľa celej ukrajinskej krízy. V Minsku sa konali prvé rokovania o tejto kríze a budú aj ďalšie: http://eng.belta.by/all_news/politics/Belarus-to-host-OSCE-Russia-Ukraine-talks-soon_i_75314.html
Vrcholný moment však nastal vtedy, keď 26. augusta prišla do Bieloruska vysoká predstaviteľka EÚ C. Ashton a dvaja eurokomisári, aby sa zúčastnili rokovaní, ktoré viedol A. Lukašenko. V minulosti vedel Brusel zasypávať malé Bielorusko iba vyhrážkami a sankciami. A teraz? „Veľká Európanka“ C. Ashton, hlavná postava zahraničnej politiky EÚ, pokorne odišla do Minska. Nie však preto, aby tam A. Lukašenku mentorovala, ale preto, aby potichu hrala pobočnú úlohu v rokovaniach o Ukrajine, ktoré zorganizoval bieloruský prezident.
Verejná diskusia o Ukrajine v SR
O aký veľký úspech Bieloruska ide, zistíme vtedy, keď si uvedomíme, ako sa podriadilo Slovensko v otázkach Ukrajiny cudzím mocnostiam. Na pokyn ministra J. Kerryho z USA sme prisľúbili vytvoriť podmienky pre reverz plynu na Ukrajinu, ktorý je pre nás nevýhodný. Pritom Ukrajina Slovensko pri plynových krízach nielen veľmi poškodila, ale nevystupovala korektne ani pri rokovaniach o reverznom toku plynu. Slovensko hlasovalo i za ekonomické sankcie proti Rusku, ktoré boli rovnako v rozpore s našimi záujmami. Kríza na Ukrajine jasne dokázala, kto si udržal suverenitu a kto nie!
Na druhej strane treba uznať, že premiér R. Fico si zachováva určitú autonómiu. Aj tento krát odvážne vyhlásil, aký nezmysel sú sankcie voči RF. Uvidíme však, či bude schopný zásadného rozhodnutia i v Bruseli. Ak by skutočne dokázal vetovať sankcie EÚ, bol by to počin veľkého významu!
Áno, z porovnania s Bieloruskom vidieť limity zahraničnej politiky štátov EÚ, vrátane Slovenska. Čo však spôsobuje tieto limity? Predovšetkým, v zahranično-politických inštitúciách sa nevedie skutočná diskusia o zahraničnej politike, ale sa iba predstiera. Aj naše ministerstvo zahraničných vecí si priamo platí tzv. mimovládne organizácie, ktoré preň vypracúvajú analýzy a simulujú verejnú diskusiu. V zásadných otázkach, ako napr. východná politika, sú však tieto organizácie nerozborné a stoja pevne na protiruských pozíciách. O ktoré protežované mimovládne organizácie ide, vidno i podľa dotácií z ministerstva: http://www.foreign.gov.sk/App/wcm/media.nsf/vw_ByID/ID_251782E484FA70DDC1257CCC005046AF_SK/$File/zoznam%20schválených%20žiadostí.pdf
Slovenské a bieloruské médiá o Ukrajine
Ešte horšie je to s diskusiou o zahraničnej politike SR v našich médiách. Samozrejme, aj na Slovensku sa dajú získať rôzne informácie o konflikte na Ukrajine, lenže človek ich musí pracne hľadať na internete. V mienkotvorných médiách však platí s určitými modifikáciami iba jeden názor. RTVS, TA3, Sme, Pravda či iné v podstate poskytujú iba ukrajinskú verziu udalostí. Úplne najhoršia demagógia ale nastáva vtedy, keď si médiá pozvú na sólo – diskusiu nejakého ministersko-mimovládneho analytika…
Paradoxne, toto nevyvážené spravodajstvo o Ukrajine pritom poskytujú tie médiá, ktoré tak rady poukazujú na zlú situáciu s médiami v Bielorusku. Situácia médií v Bielorusku je nedobrá a zložitá, hoci o nej tiež panuje veľa mýtov, ktoré by si zaslúžili samostatný blog. Mám ale tú skúsenosť, že z bieloruských médií možno získať oveľa vyváženejšie informácie o situácii na Ukrajine než zo slovenských médií. Bieloruské médiá kritizujú aj západné zasahovanie na Ukrajine, ale nešetria ani Moskvu. A priestor v médiách dostávajú zástancovia rôznych pohľadov v oveľa väčšej miere než na Slovensku. Prozápadné názory sú navyše posilňované aj vysielaním médií, platených z amerického štátneho rozpočtu, ako napr. Rádio Sloboda.
Autokrat verzus oligarchia
Napriek týmto neslávnym porovnaniam s Bieloruskom sa ešte stále mnohí na Slovensku utešujú: máme tu aspoň demokraciu, zatiaľ čo v Bielorusku vládne diktatúra. To je pravda len z polovice – Lukašenko je autokrat , hoci bieloruská ústava sa oháňa demokraciou ešte viac než naša. Druhú polovicu výroku však treba modifikovať. Na Slovensku síce autokrata nemáme, ale demokraciu tiež nie. Demokracia by mala totiž rešpektovať vôľu väčšiny. To sa nestalo ani pri privatizácii strategických podnikov, ani pri vstupe do NATO, ani pri Eurovale, ani pri sankciách či iných zásadných otázkach… Občas sa síce stane, že záujem väčšiny sa kryje so záujmom vládnucej oligarchie, napr. pri referende o vstupe do EÚ, ale inak sa tu robia prevažne „nepopulárne“ opatrenia – čo tam po tom, že „populus“ s nimi nesúhlasí. A keďže máme šikovný politický systém, ktorý dovoľuje obchádzať i vôľu väčšiny pri referende, tak nám môže oligarchia z prevažne zahraničných finančných skupín neobmedzene vládnuť…
Celá debata | RSS tejto debaty