Vo štvrtok sa na „verejno-právnej“ RTVS znovu raz uskutočnila nechváľne známa diskusia s názvom „Lampa“. Touto reláciou RTVS iba potvrdila trend, ktorý sme sledovali počas celého roka. Do diskusií o Ukrajine sa pozývajú len predstavitelia jednej názorovej skupiny, s tendenčne vyhranenými názormi. Aj väčšinu tejto diskusie predstavovalo pritakávanie medzi troma tradičnými kritikmi Ruska A. Dulebom, J. Naďom a s predstaviteľom Poľského inštitútu A. Jagodzinským. Ako vyzerala táto pseudodiskusia, je zrejmé už zo zloženia hostí. Vzhľadom na tradičný jednostranný priebeh „Lampy“ sa Š. Hríb snažil simulovať „pluralitu“ tým, že do úvodnej krátkej diskusie pozval okrem predstaviteľa SDKÚ-DS M. Fedora aj štátneho tajomníka Ministerstva zahraničných vecí SR P. Javorčíka. Tohto sa snažil predstaviť ako „rusofila“, hoci MZV je tradične protiruské a jeho predstaviteľ P. Javorčík dlho pôsobil i v Európskej komisii. Dokonca odmietol vysvetľovať aj umiernené pacifistické výroky vlastného premiéra.
Žiaľ, veľká väčšina relácie RTVS bola vytváraná protiruským monológom A. Dulebu a zopár agresívnymi expozé ďalších hostí. Niet sa čo diviť, že hostia v takto zloženej „diskusii“ povedali množstvo neprávd a dopustili sa alarmujúcich manipulácií. Navyše, ich výroky dopĺňal ešte Š. Hríb protiruskými citátmi od svojich priateľov. Lampa opäť ukázala príklad toho, ako diskusia nemá vyzerať. Každý, kto má predstavu o čestnom dialógu, cítil, že včerajšia „Lampa“ pôsobila až príliš jednotne. Ja si predstavujem diskusiu ako konfrontáciu odlišných názorov na určitú problematiku. Žiaľ, toto hríbovská Lampa nepriniesla a vzniká pochybnosť, či niečo také je vôbec v silách súčasnej RTVS.
Kritika ruských médií
Veľkým paradoxom bolo, že v uvedenej „diskusii“ sa jeden z účastníkov začal pozastavovať nad situáciou ruských médií. A. Duleba označil názory Rusov za „produkt systematickej ideológie a propagandy“. Netreba si zakrývať oči pred nevyváženosťou hlavných ruských médií, ale vzhľadom na spôsob, akým sa v slovenských médiách vedie diskusia napr. o Ukrajine, sa nemáme čím chváliť ani my. RTVS, TA3, ale aj ostatné mienkotvorné médiá sú krajne neobjektívne a neumožňujú pluralitnú diskusiu. Ani v slovenskej tlači nie je lepšia situácia a túto jednostrannosť vyvažujú malé internetové médiá len v obmedzenej miere. Na Slovensku by sme si mali najprv všimnúť brvno v našom mediálnom oku: spomínať v Hríbovej Lampe „mediálnu ideológiu a propagandu“ iných pôsobí veľmi nedôveryhodne!
Hrubý slovník diskusie
Úroveň diskusie Lampa naznačuje i samotný slovník hostí, ktorí sa často vyjadrovali neserióznym spôsobom. J. Naď sa vyjadril: „Keď bude NATO silnejšie… tak si medveď nedovolí zúriť, len za svojou ohradou.“ A. Duleba zase operoval pojmami ako „krymnašizmus“, pričom spomínal E. M. Remarquea a rok 1939. Rôzne obdoby analógií s nacizmom, ktoré sa objavili v diskusii, považujem za nevhodné pre serióznu debatu. A. Duleba tiež „nakladal“ osobám na Ukrajine „s nostalgiou po Sovietskom zväze“ a označoval ich posmešným pojmom „babky autokratky“. Aj toto svedčí o úrovni účastníkov diskusie. Týmto klesli v očiach serióznejších poslucháčov…
Slobodná voľba Ukrajiny
Veľmi zaujímavo sa počúvala i diskusia na tému „slobodnej voľby“ Ukrajiny. Hostia sa veľmi divili, že si Ukrajina nemôže v zahraničnej politike robiť, čo chce, že jej to Rusko nechce dovoliť. Lenže pokiaľ ide o „slobodnú voľbu“, tak práve Slovensko má zaujímavú skúsenosť z 90. rokov. Predstavu, že by sme si mohli v zahraničnej politike robiť, čo chceme, nám na Západe veľmi rýchlo zatrhli. Len ťažko sa dá zabudnúť na rétoriku ministerky zahraničných vecí USA o Slovensku ako o „čiernej diere“. A vstup do NATO sa uskutočnil bez ratifikačného referenda napriek tomu, že jedno referendum o vstupe do NATO z roku 1997 dopadlo katastrofálne. Mnohí si spomínajú, ako to celé vtedy dnešní diskutéri z Lampy podporovali.
A. Jagodzinski zase na inom mieste spomínal: „Rusko mnoho rokov vetovalo projekty, ktoré boli výsostným záujmom Poľska – protiraketový americký systém. Dlho nesúhlasili s našim vstupom do NATO. To sú veci, ktoré partner, ktorý chce spolupracovať, nerobí…“ Žiaľ, s podobnými vecami by nesúhlasila asi žiadna veľmoc, ani USA. Stačí si spomenúť na kubánsku krízu.
Militantná rétorika
V diskusii sa objavilo aj niekoľko narážok na „appeasment“ z 30. rokov 20. storočia. Že na Ukrajine nemôže ísť o analógiu s Mníchovom 1938, je jasné už z toho, ako sa vyvíjala situácia na Ukrajine. Ukrajinský konflikt začal na Majdane v Kyjeve a úlohu pri jeho príprave zohrali aj západné mocnosti. Európski politici sa stali príliš rýchlo súčasťou vnútorných procesov na Ukrajine. Mali ale protestovať aspoň vtedy, keď predstavitelia Majdanu porušili dohodu s prezidentom Janukovyčom, garantovanú troma ministrami štátov EÚ. Po tom, čo pučisti protiústavne zvrhli prezidenta a skupinu ústavných sudcov, tak sa na Ukrajine rozpadol ústavný poriadok. Vtedy vznikla otázka, čo z ukrajinskej ústavy ešte vôbec platí. A či aj iné sily na Ukrajine môžu porušovať právo, napr. na Kryme. Samozrejme, tieto fakty v diskusii o „appeasmente“ chýbali.
J. Naď ale spomenul: „…na agresiu treba reagovať expanziou“. Takýto výrok je skutočne veľmi nebezpečný. Je dobre, že nie každý takto rozmýšľa. Spomeniem len jednu analógiu: v roku 1999, keď NATO bombardovalo bez súhlasu OSN Juhosláviu, predložili viacerí srbskí a ruskí politici projekt integrácie s Ruskom a Bieloruskom. Juhoslávia to schválila a keby Rusko vtedy na agresiu NATO reagovalo expanziou na Balkán, bolo by vo vojne s NATO. To by sa svet zapotil!
Precedens
Konanie Ruska na Ukrajine hostia v „diskusii“ opakovane označili za precedens, lebo Rusko vykonalo anexiu. Lenže ak bolo z hľadiska porušenia medzinárodných princípov niečo precedensom, tak to bolo Kosovo a Krym iba jeho opakovaním. Pre precedentálne pôsobenie nie je rozhodujúca otázka, či sa dané územie pripojilo k inému štátu alebo či zostalo „samostatným“. Problémom je porušenie princípu územnej integrity iného štátu a nie to, za čo sa následne odtrhnutá entita vyhlási. Ak by bol spôsob oddelenia Krymu v poriadku, jeho pripojenie k Rusku by bolo v poriadku tiež.
Navyše, anexie vo svetovej politike nie sú žiaden precedens: vo svete ich bolo dosť i v povojnovom období , napr. obsadenie portugalskej kolónie Goa Indiou. Nejde o žiaden návrat k 2. svetovej vojne, ako hovoril A. Duleba.
Regulérna vojna
A. Duleba v diskusii tiež tvrdil, že na Ukrajine prebieha „regulérna vojna“ s Ruskom. Že na Ukrajine prebieha vojna, to je jasné, ale o aký typ vojny ide, to by si zaslúžilo serióznejšiu analýzu. Rusko sa na Ukrajine v určitej miere angažuje, ale regulérnu vojnu Ukrajiny s Ruskom tam možno vidieť len ťažko. Opomeniem fakt, že tie dva štáty si „regulérne“ žiadnu vojnu nevypovedali, avšak keby naozaj viedlo Rusko na Ukrajine regulérnu vojnu, tak by ruské lietadlá už dávno bombardovali strategické body na celom území Ukrajiny. Čiže keby Rusi viedli „regulérnu vojnu“, tak by v troskách ležal Kyjev a nie Doneck. Ani P. Porošenko Rusku vojnu formálne nevyhlásil, hoci by to mal urobiť, ak vidí „regulérnu vojnu“ zo strany RF. Okrem iného, A. Duleba a spol. v diskusii veľmi podceňovali i možnosti a schopnosti ozbrojených síl ľudových republík, keď sa všetky ich vojenské úspechy snažili obmedziť na „ruskú inváziu“.
Analógie s Maďarskom
Hostia sa pokúšali v diskusii strašiť poslucháčov aj paralelami Ruska s Maďarskom. Táto analógia ale neplatí. A nemožno vidieť ani analógiu Krymu či Donbasu s južným Slovenskom. Aby boli podmienky pre analógiu splnené, musel by začiatkom roku 2014 nastať tento vývoj: v hlavnom meste Bratislave by začali protivládne demonštrácie, organizované „lídrami opozície“, napr. v zložení Lipšic – Matovič – Kotleba. Tieto demonštrácie by prerástli do krvavých zrážok, s účasťou neznámych sniperov a skočili by sa vyhnaním I. Gašparoviča a R. Ficu z Bratislavy. Povstalci by ovládli inštitúcie v hlavnom meste a medzi ich prvými krokmi by bolo protiústavné zosadenie I. Gašparoviča. Povstalci by tiež protiústavne vymenili časť sudcov ústavného súdu. To všetko za podpory „prebehlíkov“ zo Smeru. V reakcii na to by I. Gašparovič s R. Ficom utiekli do Budapešti. Kvôli tým udalostiam by povstal Žitný ostrov a V. Orbán by podporil „Domobranu“ na Žitnom ostrove…
Financovanie Jobbiku
A. Duleba tiež spomínal, že Rusko financuje maďarskú extrémistickú stranu Jobbik a pýtal sa: „Chcú nám dobre (Rusi)? Chcú podporiť stabilitu v slovensko-maďarských vzťahoch, keď podporujú v Maďarsku takúto stranu?“ Problém je ale v tom, že tieto otázky boli sugestívne. Podobne sugestívne by mohla znieť otázka: Prečo EÚ financuje extrémistickú stranu Sloboda na Ukrajine? To o financovaní Jobbiku Ruskom je nepotvrdená spravodajská informácia, možno aj s cieľom diskreditovať Moskvu. Preberajú to rôzni autori zo západu, napr. M. Orenstein. Ako hlavný dôkaz uvádzajú, že G. Vona prednášal v Moskve u politológa Dugina a stretol sa s niektorými ruskými poslancami, s V. Tarasjukom a predsedom výboru pre energetiku I. Gračevom (ten je zo strany Sprav. Rusko). Alebo sa uvádza, že pozorovatelia na Kryme boli aj z Jobbiku. Toto majú byť dôkazy financovania? Lenže potom ako hodnotiť to, že C. Ashton či ďalší európski politici sa opakovane osobne stretli s O. Ťahnybokom zo strany Sloboda? A že ho prišli podporiť na Majdan? Aby sme zistili, čo je pri týchto dvoch teóriách pravda, bolo treba v diskusii vypočuť rôzne názory.
Európske hodnoty
Zaujalo ma i to, čo rozprával A. Duleba o tom, ako vysvetľoval Rusom európske hodnoty. Spomínal najmä tému zákazu diskriminácie a antidiskriminačných zákonov. Hovoril o tom, že základom európskeho prístupu je rovný prístup k právam. Keby mal ale v diskusii oponenta, ten by ho asi upozornil, že pre Rusov je z hľadiska zákazu diskriminácie ťažko pochopiteľné napr. to, že v EÚ existujú štáty, kde je už desaťročia rozšírená otvorená diskriminácia ruskej menšiny. Fakt, že v Lotyšsku a Estónsku odňali väčšine miestnych Rusov občianstvo i volebné právo, veľmi škodí predstave o európskych hodnotách v Rusku.
Ropný tunel
V diskusii prišla reč i na ekonomické úspechy Ruska v období prezidenta V. Putina. A. Duleba označil ekonomické úspechy Putinovho Ruska za „ropný tunel“. Je jasné, že vysoké ceny energonosičov Rusku v období V. Putina veľmi pomohli, ale takéto zjednodušené pohľady by bolo treba doplniť. Veď aj veľké príjmy z ropy možno prešafáriť, keď vo verejných financiách neexistuje poriadok. V Rusku v 90. rokoch s tým mali bohaté skúsenosti. Vtedy ruský štát prevádzal obrovský štátny majetok na súkromné subjekty a keby k tomu pristupoval zodpovedne, mohol získať obrovské prostriedky. Nezískal ich. A žiadne vysoké ceny ropy by V. Putinovi nepomohli, keby s príjmami hospodáril tak ako „reformátori“ za Jeľcina.
Zmysel existencie RTVS ?
Na záver možno povedať len toľko: v RTVS alebo v štátnych orgánoch by sa niekto mohol konečne zamyslieť nad takýmito diskusiami. Má pri takýchto „diskusiách“ existencia „verejno-právnych“ médií v SR ešte zmysel? Ak má mať verejno-právne médium skutočný zmysel, malo by v diskusiách poskytovať aj ten pohľad na svet, ktorý je v našej spoločnosti rozšírený, ale v komerčných médiách neželaný. Lenže vo verejno-právnej RTVS sa opakuje to isté, čo v Sme alebo v Týždni. Tých jednostranných informácií máme dosť aj z iných zdrojov a preto kvôli nim nemusíme platiť koncesionárske poplatky. Osobne chápem, že verejno-právne médiá by mohli mať zmysel, ale po takýchto „diskusiách“ by bolo vhodnejšie radšej zrušiť koncesionárske poplatky a peniaze venovať tým, ktorí doplatili na protiruské sankcie.
Celá debata | RSS tejto debaty