brankof.blog.pravda.sk

Dnes uplynulo sto dní od nástupu Andreja Kisku do funkcie prezidenta SR. Počas týchto sto dní som sa niekoľko krát podivil nad jeho postojmi. Viem, že A. Kiska požíva v tzv. mienkotvorných médiách určitú „imunitu“, sú však momenty, kedy sa treba ozvať. Za takýto moment považujem aj sto dní od nástupu A. Kisku do funkcie prezidenta.

          Nevhodné analógie z úst prezidenta

Priamym popudom k napísaniu tohto článku sa pre mňa stalo vystúpenie prezidenta A. Kisku vo včerajšej diskusnej relácii „O päť minút dvanásť„. A.Kiska sa tam dopustil niektorých veľmi nevhodných výrokov. Prezident predovšetkým nemiestne porovnával situáciu na súčasnej Ukrajine a udalosti v rokoch 1938 či 1968. Nejde o postoje, ktoré by som videl a počul prvýkrát, je však rozdiel, keď tieto analógie urobí  Š. Hríb alebo keď ich urobí najvyšší funkcionár štátu.

Viem, že sa budem opakovať, ale musím to povedať aj v súvislosti s A. Kiskom: Udalosti v ČSR v roku 1938, spojené s nacistickou okupáciou Sudet, nie sú naozaj ani trochu podobné so súčasnou situáciou na Ukrajine. Porovnávať nacistické zločiny a súčasnú politiku Ruska na Ukrajine je dokonca prejav mimoriadnej neúcty voči obetiam nacizmu. Prinajmenšom toto by si mal prezident SR uvedomovať! Napriek tomu zopakujem aj ďalšie dôvody, prečo je hľadanie analógií s nacistickými zločinmi nezmyselné.

Situácia v ČSR 1938 nebola porovnateľná so situáciou na dnešnej Ukrajine ani z hľadiska legality a legitimity. V ČSR bol pred Mníchovskou dohodou legitímnym prezidentom E. Beneš, ktorý suverénne vyhral prezidentské voľby v roku 1935. Mníchovskej dohode nepredchádzalo protiústavné zvrhnutie legitímneho prezidenta. Naopak, na Ukrajine vo februári 2014 povstalci z Majdanu protiústavným spôsobom zvrhli prezidenta V. Janukovyča. Ten v roku 2010 zvíťazil legitímne a to aj podľa názorov západných pozorovateľov. Predstavitelia Majdanu tiež protiústavným spôsobom odstránili skupinu nepohodlných sudcov ústavného súdu, čím vlastne zlikvidovali ústavný poriadok na Ukrajine. Protiústavné zvrhnutie prezidenta v rozpore s ústavou vyvolalo nevôľu práve na Kryme a na východnej Ukrajine, kde V. Janukovyč získal vo voľbách v roku 2010 najvyššiu podporu. Miestne obyvateľstvo sa začalo pýtať: keď neplatí ukrajinská ústava pre odvolávanie prezidenta, prečo má platiť pre územnú celistvosť? K takejto situácii v roku 1938 v ČSR neprišlo.

Situáciu na Ukrajine nemožno porovnávať ani s rokom 1968. V roku 1968 spáchali ZSSR a jeho spojenci agresiu, ktorá sa stretla so silným odporom celého obyvateľstva v Čechách i na Slovensku. Naopak, na Ukrajine obyvateľstvo mnohých regiónov odmietlo protiústavný vývoj v Kyjeve a vyjadrilo úmysel opustiť ukrajinský štát. A obyvateľstvo tých regiónov akcie Ruska nadšene podporovalo. Reakcie obyvateľov ČSSR v roku 1968 na okupáciu a reakcie obyvateľov na Kryme či na východnej Ukrajine voči konaniu Ruska boli diametrálne odlišné. Konanie Ruska sa síce súhlasom obyvateľov Krymu nelegalizovalo, avšak nejde tu ani o trochu porovnateľnú situáciu s rokom 1968. Keby konali Rusi ako v roku 1968, tak by obsadili tie oblasti Ukrajiny, kde by neboli vítaní.

          Kosovo uznať, za Krym sankcie?

Excesívna kritika Ruskazo strany A. Kisku a jeho zanietené volanie po sankciách považujem za nevhodné aj z ďalších dôvodov. Už počas volebnej kamane vystupoval A. Kiska s veľmi problematickými vyjadreniami, keď kritizoval postoj vlády SR v otázke statusu Kosova. Žiadal uznať „nezávislosť“ Kosova. Jeho názor bol v rozpore s predstavou väčšiny občanov SR. Ani mne sa názor A.Kisku na Kosovo nepozdával, pretože postoj SR, ktorá ani v otázke Kosova ani v otázke Krymu nie je ochotná uznať jednostrannú zmenu hraníc, je správny. Ide o principiálny postoj, ktorý si SR dokázala udržať ako jedna z mála krajín Európy.

Ešte pred nástupom A. Kisku do funkcie sa pritom ukázalo, k akým nebezpečným následkom viedol kosovský precedens. V marci sa na Kryme uskutočnilo referendum o pripojení k Rusku a Moskva si na jeho základe pripojila toto územie. Podobne ako v prípade Kosova aj tu bola zásahom veľmocí porušená územná celistvosť iného štátu. Je pritom jedno, či sa to územie pričlenilo k inému štátu (Krym) alebo sa stalo „nezávislým“ (Kosovo). Z hľadiska princípu územnej celistvosti je problémom rozbíjanie územnej celistvosti určitého štátu, nie pripájanie sa odtrhnutej entity k inému celku.           

A. Kiska sa však pri svojich vyjadreniach o Srbsku a Ukrajine prezentoval veľmi neprincipiálnymi postojmi. Na jednej strane požadoval, aby SR uznala „realitu“ v Kosove, ale na druhej strane žiadal prísne sankcie voči Rusku kvôli jeho postupu na Kryme či na východnej Ukrajine. Čierno-biele videnie sveta zo strany A. Kisku sa prejavilo i v jeho hodnotení humanitárnej katastrofy na východnej Ukrajine v lete 2014 a v Kosove v roku 1999. A. Kiska konanie srbskej armády v roku 1999 prísne odsudzoval a považoval ho za dôvod pre uznanie „nezávislosti“ Kosova, avšak konanie ukrajinskej armády počas jej postupu v lete 2014 podporoval. Napriek statisícom utečencov…

Zdá sa, že A. Kiska sa za svojich prvých sto dní stal hrozbou pre principiálnu zahraničnú politiku SR. Okrem nedostatku principiálnosti však ukázal A. Kiska aj nedostatok zmyslu pre mieru. Na jednej strane, voči agresívnemu postupu USA v Kosove prejavil sympatie a na druhej strane voči Rusku kvôli jeho agresívnemu konaniu na Ukrajine používal hrubé analógie s nacizmom a neustále volal po sankciách.

Na vyjadreniach prezidenta v relácii „O päť minút dvanásť“ ma zaujalo aj jeho tvrdenie, že o osude Ukrajiny majú rozhodovať jej občania. Pritom poukazoval na príklad Slovenska. To je paradoxné, lebo práve 90-te roky Slovensku jasne ukázali, ako do našej zahraničnej politiky intenzívne zasahujú sily zo zahraničia. V roku 1997 sme tu mali dokonca aj referendum o vstupe do NATO, ktoré skončilo ako neplatné a väčšina zúčastnených hlasovala proti. Je mi jasné, že výsledok referenda o vstupe do NATO z roku 1997 bol ovplyvnený vnútornými problémami SR, ale podpora pre NATO bola veľmi nízka aj v čase nášho vstupu. Nemožno sa tváriť, že Slovensko o svojom osude rozhodovalo bez zasahovania veľmocí!

            Výber poradcov a ničenie tradícií?

A. Kiska sa však prejavil nielen ako neprincipiálny politik, ale aj ako ničiteľ určitých tradícií v zahraničnej politike SR. Ide predovšetkým o tradíciu prvej návštevy prezidenta v zahraničí. Táto tradícia mala svoj veľký význam. Dlho existoval konsenzus medzi predstaviteľmi SR a ČR, že prvá návšteva prezidenta sa uskutoční na území suseda z bývalej federácie. Pre Slovensko bol fakt, že politik niektorej susednej krajiny navštívi Slovensko ako prvú krajinu, veľmi dôležitý. Všetci naši susedia sú od nás väčší a okrem Čechov nás nikto z nich nemá dôvod vidieť ako strategického partnera, ku ktorému treba cestovať na prvom mieste. Dokonca ani pre Čechov nebola táto tradícia prvých návštev až taká dôležitá ako pre Slovensko! Bol to ale práve slovenský prezident, ktorý túto tradíciu porušil…

Neobstojí pritom výhovorka, že prezident musel deň po inaugurácii cestovať na stretnutie prezidentov V4 do Maďarska. Predsa mohol skoro ráno odcestovať z Bratislavy do Brna alebo do Břeclavi a tam sa na pár chvíľ stretnúť s českým partnerom. A prípadne mohli do Budapešti cestovať spolu. To sa určite dalo zariadiť! Je možné, že Česi majú aj pochopenie pre dôvody, kvôli ktorým necestoval A. Kiska na prvú štátnu návštevu do ČR. Teraz sa však pri prípadnej neochote navštíviť ako prvú SR môžu Česi vždy vyhovoriť na to, že to bol slovenský prezident, kto rozbil tradíciu vzájomných návštev.

Nebudem špekulovať, akú úlohu pri výbere miesta prvej zahraničnej návštevy nového prezidenta zohrali poradcovia. Stretnutie V4 v Maďarsku ako prvá zahraničná návšteva je ale zrejme v intenciách niektorých prezidentových poradcov. Aj USA veľmi podporujú myšlienku spolupráce krajín V4, najmä proti Rusku. Napriek tomu sa však ukazuje, že medzi štátmi V4 neexistuje v mnohých otázkach zhoda. Okrem opakovaných slovensko-maďarských rozporov sa i pri otázke protiruských sankcií ukázali rozpory medzi Poľskom na jednej strane a ostatnými členmi V4 na strane druhej. Osobne súhlasím, že zlepšenie vzťahov so všetkými štátmi V4, vrátane Maďarska by bolo skvelé, ale musíme sa pozrieť realite do očí. Nepredpokladám, že maďarskí prezidenti budú k nám chodiť na recipročné prvé štátne návštevy tak ako chodili českí.

            Prezident a referendum

Prezident A. Kiska sa v prezidentskej kampani snažil proti ľavicovému R. Ficovi vystupovať ako politik s konzervatívnou orientáciou. Práve tým sa mu podarilo presvedčiť aj mnoho kresťanských voličov s tradičným zmýšľaním. Vďaka týmto postojom získal mnoho hlasov i v obvyklých Ficových baštách na strednom Slovensku. Medzi jeho voličov patrili očividne i organizátori petície na podporu rodiny. Dnes títo ľudia tvrdia, že im prezident sľuboval jedno a potom urobil druhé. Jeho krokmi v súvislosti s pripravovaným referendom o ochrane rodiny zostali zaskočení.

Úprimne povedané, ja sa osobne nepovažujem za zástancu rovnakých postojov ako organizátori petície a mnohé ich názory nezdieľam, musím však povedať, že taktika prezidenta vo vzťahu k petícii budí podozrenia. Je totiž zrejmé, že A. Kiska aktivistom svojim konaním veľmi skomplikoval prípadný úspešný výsledok referenda. Výsledkom referenda tak možno bude, že ústavný súd skonštatuje súlad referenda s ústavou, ale na referendum, ktoré sa nebude konať v čase komunálnych volieb, príde nedostatočný počet voličov. Väčšina zo zúčastnených bude hlasovať za, avšak na platnosť referenda ich počet stačiť nebude…

Uvedomme si, že hlavným problémom referenda na ochranu rodiny je účasť nadpolovičnej väčšiny všetkých voličov. Prečo je to problémom? Čl. 2, ods. 1 ústavy hovorí: „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.“ Ďalšia právna úprava ale znevýhodňuje priamy výkon moci občanmi: čl. 98, ods. 1 určuje, že na platnosť referenda je potrebná účasť nadpolovičnej väčšiny oprávnených voličov, hoci v referende sa rozhoduje len o malom počte otázok. Naopak, pre voľbu poslancov, ktorí za svoje volebné obdobie prijmú stovky zákonov, nie je potrebná žiadna nadpolovičná účasť voličov! Výsledkom tejto úpravy referend je tak to, že veľká väčšina referend zostáva neplatných a o všetkých zákonoch rozhodujú poslanci, hoci ich nemusí zvoliť ani polovica voličov. Iste, toto nie je chyba prezidenta, ale jeho postoje inštitútu referenda nenapomáhajú.

Aj organizátori petície si zrejme uvedomovali, že hlavným rizikom pre ich referendum nie je prípadná protiústavnosť, ale pravdepodobná nízka účasť voličov. Preto tak nástojili na tom, aby prezident vypísal referendum na rovnaký termín ako komunálne voľby. Podľa vyjadrení aktivistov im to mal prezident aj sľúbiť. Naozaj, v prípade, ak by sa referendum odohrávalo spolu s komunálnymi voľbami, bola by tu väčšia šanca, že bude platné. Mnohí z tých, ktorí by prišli hlasovať v komunálnych voľbách, by totiž hlasovali i v referende. Bez komunálnych volieb by ale v takom počte neprišli!

Skúsenosť z minulých referend v SR učí, že šanca na platnosť nejakého referenda je pomerne nízka. Prezidentove výhrady, že referendum sa nesmie týkať otázok základných práv a slobôd, by mohli byť oprávnené, v súvislosti s referendom o ochrane rodiny sa však zdajú ako účelové. Diskutovať o nich by bolo predsa možné aj po referende, ak by nakoniec bolo referendum úspešné. Prezident svojim rozhodnutím významne prispel k tomu, že referendum bude takmer určite neplatné a to bez ohľadu na jeho súlad s ústavou. Z hľadiska formálneho mal právo urobiť takýto krok, fakticky ale referendum zlikvidoval. To nie je dobrá správa pre štát, ktorý v ústave používa vzletné vyjadrenia o demokracii.

            Pokrok v súdnictve?

Vývoj v oblasti súdnej moci je tou oblasťou, kde sa A.Kiska snaží najviac profilovať ako niekto, kto stojí na strane občanov. A. Kiska tu má zrejme veľké ambície, ale v skutočnosti je jeho možnosť vykonať kroky smerom k zlepšeniu súdnictva limitovaná. Bol by som veľmi rád, keby jeho snahy viedli k zmene situácie v súdnictve, veľké nádeje ale nemám.

Uvedomujem si totiž, že súdy budú vždy vyvolávať nespokojnosť mnohých, najmä tých, ktorí neuspejú v súdnych sporoch. Nemám veľké očakávania ani od prípadných reforiem v oblasti súdnictva, skúsenosti nenasvedčujú, že by rýchle ústavné riešenia viedli k úspechom. Stačí si spomenúť na Súdnu radu SR, ktorá mala byť garantom nezávislosti a kvality súdnictva. V roku 2001 kvôli vytvoreniu Súdnej rady novelizovala vtedajšia Dzurindova vládna koalícia ústavu. Za pár rokov sa však Súdna rada SR stala jedným z hlavných problémov súdnictva, voči ktorému bojovali tí istí politici, ktorí Súdnu radu v roku 2001 vytvorili. Súdna rada je typickým orgánom, ktorý funguje „dobre“, keď sú tam tí „správni“ ľudia, keď však prídu „nesprávni“ ľudia, začne fungovať zle. Pri ústavných orgánoch by mal ale platiť princíp, že budú fungovať dobre aj vtedy, ak ich obsadia „nesprávni“ ľudia. Súdna rada sa ako inštitúcia ukázala veľmi problematická. Možno mať preto pochybnosti, či nové prezidentské nominácie do Súdnej rady dokážu čosi zmeniť.

Mnohí kritizujú A. Kisku za to, že vymenoval len jednu sudkyňu zo šiestich kandidátov na sudcov ústavného súdu a tak ústavný súd v nekompletnom znení nedokázal rozhodnúť v zásadných veciach ako napr. dvojité občianstvo. Treba ale povedať, že A. Kiska tu reagoval na nesprávne kroky svojich predchodcov, najmä v kauze J. Čentéša. Samozrejme, že jeho postoj nebol príliš konštruktívny a pri problémoch s ústavným súdom sa mal viac pokúšať o kompromis ústavných orgánov, no bez súčinnosti iných ústavných orgánov to nepôjde. To ale nemožno príliš očakávať, veď v súčasnej situácii, keď sa výkonná a zákonodárna moc nachádzajú v rukách oponentov prezidenta, by kompletný ústavný súd prospel skôr opozícii. Ukázalo sa to už  pri otázkach štátneho občianstva. Ústava žiada, aby prezident zabezpečoval riadny chod ústavných orgánov. Je mi ale jasné, že riadny chod ústavných orgánov nezávisí len od A. Kisku. Preto jeho kroky v oblasti súdnej moci je možné hodnotiť zhovievavejšie než v iných sférach.

Ďalší zlý prezident?

Vo všeobecnosti možno povedať, že Slovensko nemalo doteraz na prezidentov šťastie. Pri zásadných rozhodnutiach zlyhávali a svojimi postojmi viac rozdeľovali než zjednocovali. Z hodnotenia prvých sto dní prezidenta A. Kisku možno konštatovať, že ani on dostatočne nepresvedčil. Dúfajme, že aspoň pri blížiacich sa oslavách 70. výročia Karpatsko-dukelskej operácie prezident A. Kiska nezhanobí svojou rétorikou pamiatku zosnulých.