brankof.blog.pravda.sk

Je všeobecne známe, že pred pár dňami začali USA a ich spojenci bombardovať niektoré oblasti Sýrie, ktoré sa nachádzajú pod kontrolou islamistických jednotiek organizácie Islamský štát v Iraku a Levante (ISIL). Islamistické jednotky ISIL sú určite odsúdeniahodné a nebezpečné, avšak napriek tomu treba poukázať na otázniky celej vojenskej akcie USA a ich spojencov. Žiaľ, dnes tieto pochybnosti nahlas spomína len málokto. A málokto taktiež spomína na problematický postoj západných politikov, ktorí svojou doterajšou politikou v Sýrii konfliktu skôr napomohli.

           Porušili USA medzinárodné právo?   

Uvedomujem si, že otázky medzinárodného práva sa prinajmenšom od vojny v Iraku 2003 berú na ľahkú váhu, avšak napriek tomu stále existujú. Nemožno totiž len tak opomenúť fakt, že USA a ich spojenci pri svojich útokoch v Sýrii zaútočili na územie členského štátu OSN a tým porušili jeho suverenitu. Západné mocnosti pre svoju akciu nemali ani súhlas sýrskej vlády a ani mandát OSN. Sýrski predstavitelia dali dokonca jasne najavo, že útok na územie Sýrie bez ich súhlasu budú považovať za akt agresie: http://www.aljazeera.com/news/middleeast/2014/09/syria-islamic-state-201491114243147712.html

Aké argumenty používajú USA a spol. v tejto veci? USA sa pri svojom postupe odvolávajú na čl. 51 Charty OSN, ktorý umožňuje „kolektívnu alebo individuálnu obranu“ voči útoku. USA spomínajú práve možnosť kolektívnej obrany, keďže jednotky ISIL napadli Irak. Je jasné, že islamistické oddiely ISIL, kontrolujúce značnú časť Blízkeho Východu, predstavujú nebezpečenstvo pre mnohé krajiny a existujú argumenty pre podporu tvrdenia, že USA a ich spojenci konali pri svojom postupe v Sýrii v rámci obrany podľa čl. 51.

Problémom vojenskej akcie je ale to, že okrem čl. 51 existujú aj ďalšie články Charty OSN. Ide najmä o čl. 33, ktorý hovorí: „Strany v každom spore, ktorého trvanie by mohlo ohroziť zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti, majú sa usilovať o jeho vyriešenie predovšetkým rokovaním, vyšetrovaním, sprostredkovaním…“ Prezident B. Obama mal teda najprv osloviť ústavnú sýrsku vládu a pokúsiť sa vyriešiť problém s ISIL v Sýrii rokovaním a dohodou so sýrskou vládou. Tým, že sa USA a spol. nepokúsili o riešenie vyjednávaním so sýrskou vládou a začali hneď bombardovať sýrske územie, porušili medzinárodné právo.

            Môžu sa USA mýliť?

Prečo bolo chybou, že sa USA nepokúsili jednať so sýrskou vládou skôr než narušili suverenitu Sýrie? Bolo to chybou najmä preto, lebo USA porušili suverenitu Sýrie, hoci zrejme nemuseli. Veď bolo treba pomerne málo a celá americká akcia by dostala silný legálny rámec. Stačilo totiž, aby politici USA požiadali sýrsku vládu o súhlas s náletmi na území Sýrie. Vzhľadom na to, že jednotky ISIL predstavujú nepriateľa aj pre sýrsku vládu, je veľmi pravdepodobné, že USA by súhlas z Damašku pre svoje akcie proti jednotkám ISIL pomerne ľahko dostali.

Aké boli teda dôvody pre toto opomenutie zo strany USA? Žiaľ, jedným z dôvodom bola pýcha vládnej moci v USA. Washington nebol ochotný osloviť prezidenta B. Asada so žiadosťou o súhlas na bombardovanie pozícii ISIS, lebo by tým krokom priznal, že doterajšia politika americkej vlády voči B. Asadovi bola nesprávna. Priznať si vlastnú chybu je veľký problém pre politikov, ktorí veria vo vlastnú „výnimočnosť“. Podobne aj v predstavách mnohých poradcov prezidenta B. Obamu existuje presvedčenie, že USA nerobia chyby. Úprimne povedané, priznať si vlastné chyby vyžaduje veľkú odvahu, oveľa väčšiu než bombardovanie cudzieho územia.

Rokovania so sýrskou vládou boli potrebné aj kvôli vývoju udalostí v posledných rokoch. Prezident B. Asad sa zrejme obáva, že popri útokoch na islamistov by USA mohli napadnúť aj pozície jeho vojsk. Žiadne oficiálne ubezpečenie v tomto smere B. Asad nedostal. Doterajšia politika USA pritom vzbudzuje v Damašku dojem, ako keby USA chceli potlačovať vždy tú stranu v Sýrii, ktorá je momentálne v ofenzíve. Ešte pred rokom chceli bombardovať vládnu stranu, no dnes bombardujú islamistov. Tento postup vyvoláva v Damašku otázniky. Z pohľadu Damašku to vyzerá, ako keby mali USA snahu udržať sýrsku občiansku vojnu čo najdlhšie pri živote. Dúfajme, že o toto Američanom nejde!

           Hrozí turecký zásah?

V posledných dňoch sa veľmi intenzívne hovorí aj o možnom zásahu pozemných síl tureckej armády v Sýrii. Je pravda, že Turecko už od začiatku občianskej vojny v Sýrii prijalo skoro milión utečencov a toto číslo môže ďalej narastať:

http://data.unhcr.org/syrianrefugees/country.php?id=224 . Navyše, pod nedávnym náporom islamistických síl sa začala prudko zhoršovať situácia s utečencami na tureckej hranici a preto je možné, že turecká armáda v najbližších dňoch vstúpi do Sýrie, aby zaútočila na jednotky ISIL.

Lenže treba pripomenúť aj to, že doterajšia pozícia Turecka nebola v sýrskej občianskej vojne bez chýb. Ešte minulý rok vystupovala Ankara veľmi ostro proti prezidentovi B. Asadovi a podporovala povstalcov. Turecko nesie spoluzodpovednosť za posilnenie islamistických síl. Pri prípadnom tureckom zásahu vzniknú rovnaké otázniky ako pri americkom zásahu. Ak Ankara zaútočí bez rokovaní so sýrskou vládou, bude mať problém s legitimitou svojej akcie. Podľa práva by Turecko malo svoju prípadnú intervenciu oprieť o vyjednávanie so sýrskou vládou. Iste, turecké rozhodnutie je motivované hroznou situáciou utečencov zo Sýrie, ale práve kvôli zlepšeniu situácie treba do riešenia zapojiť aj sýrsku vládu.

Prípadná turecká intervencia bude obyvateľmi v Sýrii prijímaná ťažko aj preto, lebo Turecko túto krajinu štyristo rokov okupovalo. Avšak nielen kvôli okupácii, aj kvôli nedávnej podpore islamistov sa budú turecké vojská v Sýrii stretávať s nedôverou mnohých. Prípadné zapletenie Turecka do občianskej vojny v Sýrii tak bude vyžadovať od Turecka značné úsilie. Treba sa zamyslieť, či počas tureckej vojny v Sýrii nebudú rásť požiadavky i na ostatné členské štáty NATO. Práve preto by bolo najlepšie, aby sa proti islamistom spojilo Turecko s legitímnou sýrskou vládou. Tým by sa posilnila nielen legitimita vojenskej operácie, ale zvýšila by sa aj šanca na stabilizáciu situácie.

            Reálne alternatívy v Sýrii

Žiaľ, hoci si to mnohí nepripúšťajú, blízko-východná politika západných štátov bola chybná už dlho. Západ si svojou politikou vytvoril v Sýrii dvoch nepriateľov. Jedným z jeho nepriateľov je vládnuci režim na čele s prezidentom B. Asadom a druhým sú islamisti z ISIL. Pritom práve tieto dve skupiny sú jednoznačne najdôležitejšími aktérmi v súčasnej kríze v Sýrii. Tváriť sa, že tu existuje nejaká relevantná „umiernená demokratická opozícia“ je hlboko mylné. Západ už celé roky tvrdil, že túto opozíciu podporuje a výsledkom bolo iba to, že podporil islamistické sily v Sýrii. Tá tzv. demokratická opozícia nie je reálnou silou, ktorá by mohla vytvoriť budúcu podobu Sýrie. A neexistuje dôvod, prečo sa domnievať, že „umiernená demokratická opozícia“ bude úspešnejšia než bola doteraz.

Západ si tak v Sýrii môže vyberať len z dvoch skutočných partnerov: buď sýrska vláda alebo islamistickí povstalci. Washington však znovu začína hľadať tretiu „demokratickú“ alternatívu pre Sýriu. Paradoxne, sily „umiernenej sýrskej opozície“ budú školiť vo fundamentalistickej Saudskej Arábii: http://www.nytimes.com/2014/09/11/world/middleeast/saudi-arabia-isis.html?_r=0 . Možno sa domnievať, že aj vďaka tomu bude šanca na ozajstný mier skôr klesať. Naopak, keby USA začali svoje akcie koordinovať s vládnou sýrskou armádou, veľmi by zvýšili šancu na zakončenie vojnového konfliktu. Sýrska vláda je totiž jedinou reálnou domácou silou, schopnou poraziť islamistov. A iba sýrska vláda dokáže zabezpečiť takú Sýriu, ktorá by nebola islamistickou hrozbou pre susedné arabské krajiny.

Navyše, že keď si porovnáme sýrsku vládu a islamistov, vidíme zásadný rozdiel. Prezident B. Asad sa síce americkým politikom nemusí páčiť, ale jeho režim predstavuje na Blízkom Východe jeden z najprijateľnejších režimov. Prezident B. Asad určite nejedná so svojimi oponentmi v rukavičkách, ale z hľadiska náboženskej tolerancie či sekulárneho zákonodarstva sa s predvojnovou Sýriou nemohli porovnávať ani proamerická Saudská Arábia ani protiamerický Irán. Z umiernenosti sýrskeho režimu profitovali najmä menšiny, tak náboženské (napr. kresťania), ako aj etnické (napr. Kurdi). A práve tieto dve skupiny sa stali hlavnými obeťami náboženských fanatikov z ISIL, keď začala občianska vojna. O vláde veľmi často vypovedá práve to, ako ju hodnotia menšiny. V ich prípade netreba dlho uvažovať o tom, koho vládu by v Sýrii uprednostnili.

            Čo má robiť Západ?

Je veľkým šťastím, že v roku 2013 sa západným mocnostiam nepodarilo začať vojnu voči sýrskej vláde. Keby totiž USA v roku 2013 zničili sily B. Asada, boli by islamisti z ISIL zrejme ešte ďaleko mocnejší než sú dnes. V mnohom by sa zopakoval scenár z Líbye, kde sa práve po páde M. Kaddáfího zmenila Líbya na centrum islamistického extrémizmu pre celý región. A ak by sa islamistickým silám ISIL podarilo dostať pod kontrolu celú Sýriu, okrem kresťanov a Kurdov by zrejme vyhnali aj mnoho šiitov. To by vyvolalo veľmi silnú reakciu v šiitských štátoch regiónu, vrátane Iránu.

Žiaľ, hoci sa prevaha islamistov v rámci sýrskej opozície črtala už dlho, Západ ju napriek tomu podporoval. Oficiálne síce neustále zdôrazňoval, že podpora smeruje „demokratickej opozícii“ v Sýrii, bolo ale jasné, že z celej podpory najviac profitujú islamisti. Západné mocnosti tieto fakty dlho ignorovali a zmena ich pozície nastala až po tom, čo sa pod náporom islamistov začal rúcať nefunkčný proamerický režim v Iraku.

Žiaľ, doterajší postoj USA a ich spojencov priniesol veľa zbytočných škôd a obetí v sýrskom konflikte. Nie je vylúčené, že bez pomoci povstalcom by sýrska armáda dokázala obnoviť poriadok na svojom území už v priebehu minulých rokov. Lenže povstalci v Sýrii mohli dlho počítať s masívnou pomocou od USA a ich spojencov. Najmä tí arabskí spojenci Západu, ktorí dnes spolu s USA bombardujú Sýriu, majú veľkú zodpovednosť za vyzbrojovanie islamistických síl v Sýrii. A ani západné mocnosti tu nie sú bez viny. Ak teda chce niekto hľadať skutočných tvorcov islamistických jednotiek ISIL, mal by ich hľadať v tábore amerických spojencov. Tých, ktorí dnes bombardujú Sýriu…

Z pohľadu budúceho vývoja v Sýrii je dôležité, aby západné vojská mali v Sýrii životaschopného partnera, s ktorým sa dá budovať stabilita. Nedôveryhodnosť rečí o „demokratickej opozícii“ sa ukázala už dávnejšie, keď sa z „umiernených“ vykľuli najostrejší islamisti. Keďže sa dnes Západ pustil do vojny s islamistami, je teba, aby našiel zhodu s druhou relevantnou silou v Sýrii. Netreba pritom, aby západní politici vyjadrili priamo sympatiu prezidentovi B. Asadovi, ale treba aby mali aspoň reálnu predstavu o budúcom mieri v Sýrii .