brankof.blog.pravda.sk

Dňa 18. novembra 2014 sa v diskusnej relácii s názvom „Večer s Havranom“ na tému: „Sme slobodní?“. Išlo o „diskusiu“ v značne jednostrannom formáte, kde už samotné zloženie hostí predurčovalo výsledok diskusie. Nebudem teraz špekulovať o tom, prečo nedostali priestor kritickejšie pohľady na vývoj po roku 1989, ale upriamim pozornosť na záver relácie, kde sa objavili mimoriadne hanlivé vyjadrenia o Rusoch.

           Večera s Havranom, Rusi a Rómovia

M. Šútovec tam predčítal z knihy V. Jerofejeva, známeho svojimi provokatívnymi a urážlivými vyjadreniami o Rusku: “ …Mrzák vyvoláva u Rusov kŕč smiechu, zlosť a túžbu doraziť ho. Rusi sú ľútostiví, no nepoznajú súcit. Jednonohého mlátia jeho vlastnou barlou, beznohého topia v mláke, hrbatého vystierajú kopancami, škuľavému s chripotom vyrazia posledné oko. Tehotná žena je tiež svojim spôsobom mrzák, na ňu radi štvú psov. Občas, keď v záhradke pred domami kvitnú astry, Rusi skladajú o mrzákoch prekrásne piesne.“ Samozrejme, keby v RTVS išlo o diskusiu ľudí s rôznymi názormi na Rusko a dalo by sa na tieto slová reagovať, tak by daný výrok mohol zaznieť. V diskusii bez plurality názorov je to však dosť nevhodné.

Pre pochopenie toho, akú hrubú formu útoku uvedený citát predstavuje, stačí nahradiť pojem Rusi pojmom Rómovia. Nebol by problém nájsť medzi Rómami človeka, ktorý by povedal o svojich obdobné slová, aké hovorí Jerofejev o Rusoch. V RTVS by sa však zrejme z dôvodu „politickej korektnosti“ objaviť nemohol. K uvedeným výrokom sa pridal aj M. Havran ml., ktorý spomenul dielo V. Černého s názvom „Zločiny panslavizmu“ a takisto atakoval Rusko: „…politicky je to úplna pohroma.“ To všetko v diskusii bez oponenta v RTVS, ktorú musíme platiť aj my, ostatní koncesionári…

            Zločiny panslavizmu?

Všimol som si, že M. Havrana ml. názory V. Černého veľmi zajali. Aj vo svojom článku s názvom „Slovenská ľavica a Putin“ uvádza: „Málokto z takzvaných ľavičiarov, ktorí sa dnes ocitli na barikáde s Čarnogurským a Kotlebom, čítal esej Václava Černého: Zločiny panslavizmu.“ Tu: http://www.jetotak.sk/editorial/slovenska-lavica-a-putin . Predovšetkým, nepovažujem za vhodné stavať názorových oponentov do jedného radu s M. Kotlebom. Bolo by jednoduché niekde „zaradiť“ aj M. Havrana ml., napr. kvôli jeho „spoločnej barikáde“ s troma lídrami Majdanu, medzi ktorých patril aj extrémista O. Ťahnybok.

K dielu V. Černého: M. Havran ml. mal zrejme na mysli nedokončenú knihu autora, ktorá vyšla v roku 1995 s názvom „Vývoj a zločiny panslavizmu“, dávno po autorovej smrti (zomrel 1987). Samotná kniha sa zaoberá vývojom od literárneho romantizmu až k vzťahu „panslavizmu a sovietizmu“, časovo však končí popisom ideí z polovice 20. storočia.

V diele V. Černého sa objavujú argumenty, ktoré sú známe už od starších autorov, najmä od T. G. Masaryka. Aj preto ma daná kniha príliš neoslovila. S viacerými autorovými názormi a interpretáciami vôbec nesúhlasím, predovšetkým však nepovažujem argumenty proti slavjanofilským ideám 19. storočia a sovietizmu prvej polovice 20. storočia za relevantné pre diskusiu o Putinovom Rusku dnes.

              Slovanská solidarita?

Treba si uvedomiť, že ani samotný V. Putin sa v súčasnosti neopiera o panslavistické, ale o euroázijské idey. Do jeho integračných predstáv spadajú neslovanské krajiny strednej Ázie, najmä Kazachstan. Naopak, Česko alebo Slovensko tam nespadajú vôbec. Rovnako ani podpora politických krokov V. Putina, napr. proti oligarchom, nie je vedená „slovanskou solidaritou“ a prejavujú ju rôzne neslovanské ľavicové skupiny v Európe.

Taktiež si nemyslím, že ľavica, ktorú M. Havran ml. atakuje, usiluje o vstup Slovenska do nejakej „širšej“ Ruskej federácie. Je však pochopiteľné, že mnohým ľuďom sa nepáči, keď sa tu štvrť storočia šíri predstava, ako keby Rusko vôbec neexistovalo a nemali sme s ním nič spoločné. Viacerí predstavitelia ľavice vidia zmysel spolupráce s Ruskom a otváranie nových konfliktov s Ruskom považujú za metódu ako lepšie presvedčiť verejnosť pre prijatie dohody TTIP.

Domnievam sa, že M. Havran ml. si mylne vykladá aj pojem „slovanská solidarita“. Pri svojom opise slovanskej solidarity v uvedenom článku totiž poukazuje na príklad občianskej vojny v Juhoslávii, kde „Srbi vyrezávali bratom Chorvátom oči“, ako na to, kam až vedie „slovanská solidarita“. Keby sme ale mali hovoriť o tom, čo je to „slovanská solidarita“, tak by sme ju videli skôr v Titovej Juhoslávii než v občianskej vojne 90. rokov. Naopak, to, čo Juhosláviu rozbilo, bol nacionalizmus, zameraný aj voči slovanskej vzájomnosti.

Mimochodom, u nás sa slovanská solidarita prejavuje hlavne úzkym vzťahom k Čechom. Zaujímavé, že práve kritici „panslavizmu“ sú veľmi často naklonení idee česko-slovenskej vzájomnosti. Historicky sme pritom žili dlhšie v jednom štáte s Maďarmi a voči nim by sme mali pociťovať aspoň tak úzke väzby ako voči Čechom. Blízky slovanský jazyk však pôsobí odlišne: vytvárame spoločné televízne relácie s Čechmi, čítame českú literatúru a pod.

            Čierno-biely svet?

M. Havran ml. sa v článku „Slovenská ľavica a Putin“ nechal unášať i svojou čierno-bielou víziou sveta, napr.: „Spojené štáty robia chyby, ale v 18. storočí sa kolonisti oslobodili a vytvorili ústavu, ktorá je spolu s francúzskou deklaráciou ľudských práv kľúčovým dokumentom k pochopeniu politického postavenia slobody v našej civilizácii.“

Žiaľ, práve 18. a 19. storočie neveľmi svedčia o úcte k slobode v USA . Stačí si spomenúť ako vtedy postupovali USA voči indiánskemu obyvateľstvu, ktoré takmer úplne vyhladili. A za zmienku stojí aj to aj to, že v USA zrušili otroctvo neskôr než v Rusku nevoľníctvo, napriek ich ústave. Podobne, výsledky hlavných predstaviteľov „slobodného“ Západu (V. Británia, Francúzsko) v kolóniách po celom svete sa dajú počítať v desiatkach miliónov mŕtvych. Viem veľmi dobre, že ani Rusko nebolo v minulosti krajinou, ktorá by mohla byť iným vzorom v oblasti slobody, ale dokonca aj v 18. a 19. storočí odchádzali niektorí ľudia z Európy do Ruska kvôli náboženskej slobode, napr. mennoniti z Nemecka.

Autor používal nepravdivé informácie aj pri opise stavu v súčasnosti, napr.: „Rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva ale ukazujú, že najväčšie problémy s medzinárodným právom a férovým prístupom ku svojim občanov má práve Rusko.“

Toto je veľmi nepodložené tvrdenie. Predovšetkým, štrasburgský ESĽP vôbec nemôže posudzovať všetky krajiny Západu, najmä nie USA. USA totiž nepodpísali dokumenty, na základe ktorých Štrasburg rozhoduje a ten preto nemôže posudzovať ani Guantanámo, ani Snowdena, ani iné kauzy.

Lenže i pri porovnaní s členmi EÚ počty sťažností voči Rusku uvedené tvrdenie M. Havrana ml. nepotvrdzujú. Voči Rusku síce objavuje najviac sťažností zo všetkých krajín Rady Európy, ale to preto, lebo ide o jednoznačne najľudnatejšiu krajinu celej organizácie. Pri rozpočítaní na počet obyvateľov je obraz úplne iný. Voči vyše tretine členov Rady Európy sa potom objavuje v Štrasburgu viac sťažností pre porušenie práv než voči Rusku, od Ukrajiny a Rumunska až po Poľsko a Lotyšsko – s. 198 a 199 výročnej správy ESĽP: http://www.echr.coe.int/Documents/Annual_report_2013_ENG.pdf . Nikto pritom nepopiera, že Rusko má veľké problémy s porušovaním ľudských práv, ale štatistiky z rozhodovacej činnosti ESĽP horeuvedené tvrdenie nepodporujú.

M. Havran ml. ďalej píše: „Rusko nemá právo oslobodzovať Ukrajinu proti jej vôli, ani napriek Pravému sektoru, ani Porošenkovi a idiotom v ukrajinskej vláde a ani napriek tomu, akú úlohu zohráva na Ukrajine EÚ a USA.“

Iste, Rusko nemá právo oslobodzovať ruskojazyčné časti Ukrajiny proti vôli Kyjeva a to ani napriek precedensu Kosova, Sev. Cypru, Goy či iných prípadov. Lenže treba vyriešiť i otázku, či mala Ukrajina po protiústavnom zvrhnutí prezidenta a tretiny ústavných sudcov v Kyjeve vo vzťahu ku Krymu právo odvolávať sa na ústavný článok o svojej územnej celistvosti. Prečo najprv ústava v Kyjeve neplatila a potom na Kryme mala zrazu platiť? Keď „ľud“ v Kyjeve mohol porušiť ústavu, prečo toto právo nemal mať aj „ľud“ na Kryme?

Autor tiež píše: „Ako môžu všetci, ktorí vedia, ako sa ruská spoločnosť stala modelom bezprávia, šikany homosexuálov a „neeurópskych“ Rusov, odrazu vidieť v tejto krajine nový model funkčného štátu.“

Predovšetkým si nemyslím, že kritizovaní predstavitelia ľavice vidia v Rusku nejaký vzorový model funkčného štátu. Dokonca ani Rusko samotné nechce byť morálnym učiteľom sveta. Skôr ide o to, že Rusko od roku 2000 zaznamenalo progres, nielen pri posilňovaní úlohy štátu v ekonomike a v obmedzovaní moci oligarchov, zatiaľ čo EÚ je v tomto storočí, napriek svojmu náskoku na ceste úplne opačným smerom. Iste, v Rusku sa objavujú mnohé zo spomínaných problémov, ale označovať Rusko za „model bezprávia“ je nepresné: Model bezprávia bol v období V. Putina v Rusku obmedzený, naopak, práve za neho začali v Rusku platiť určité právne pravidlá a normy. Okrem toho, v Rusku existujú právne nástroje na ochranu práv, vrátane možnosti obracať sa na spomínaný štrasburgský súd.

Aj v oblasti práv osôb LGBT treba mnohé uviesť na pravú mieru. V Rusku nie je homosexualita zakázaná, ani homosexuálne bary či časopisy, hoci sa zakazuje propagácia LGBT medzi deťmi. Ruský zákon z minulého roka bol doslova nezmyselný, ale súčasne treba dodať, že polovica krajín sveta má oveľa prísnejšiu legislatívu vo vzťahu k homosexuálom. Nuž a pokiaľ ide o Rusko ako o model šikany „neeurópskych“ Rusov, tak tu autor tiež nevystupuje objektívne. V národnostných subjektoch RF existuje široké spektrum národnostných práv, vrátane uvádzania menšinového jazyka na prvom mieste. Zatiaľ čo v niektorých krajinách EÚ bolo osobám ruskej národnosti, ktoré tam žijú v tretej generácii, ako „potomkom okupantov“ odňaté štátne občianstvo.

             Sté výročie

Keďže si tento rok pripomíname aj storočnicu od začiatku 1. svetovej vojny, zakončím tento článok citátom o slovanskej vzájomnosti z diela P. O. Hviezdoslava Krvavé sonety. Tieto verše považujem za veľmi rozumnú politickú formuláciu vo vzťahu k Rusku. Navyše vznikli v roku 1914, teda v období rovnakej protiruskej hystérie, akú zažívame dnes:

Vraj musejú sa stiecť – zliať v ruskom mori

tie naše bystré slavian potoky,

alebo ono vyschne ráztoky.

Už príroda, viď! sama s tebou sporí:

má osve ich, vždy čerstvé bytia vzory;

no trvá aj ich poťah hlboký…