brankof.blog.pravda.sk

Ako je dobre známe, tento týždeň navštívil prezident A. Kiska Ukrajinu. Bol tam vysloviť všemožnú podporu poprevratovej vláde, nešetril veľkými vyjadreniami chvály a sľuboval európsku budúcnosť pre Ukrajinu. Nadchýnal svojich hostiteľov víziou ukrajinského členstva v EÚ a vyslovoval sa proti zrušeniu sankcií voči Rusku. Neviem, či si A. Kiska naozaj uvedomoval, o čom hovorí, avšak Ukrajina spravila v priebehu posledných dní niekoľko krokov, ktoré jej členstvo v EÚ určite neuľahčia.

           Čo si Kiska nevšimol

V eufórii svojho optimizmu si prezident A. Kiska zrejme ani nechcel všimnúť, čo sa na Ukrajine nedávno prihodilo. Žiaľ, počuť o tom nechcú ani naše zglajchšaltované tzv. mienkotvorné médiá. Veľkým problémom sa určite stalo prijatie zákona, ktorým vlastne Ukrajina vyhlásila moratórium na platby zahraničným veriteľom: http://www.kmu.gov.ua/control/en/publish/article?art_id=248168290&cat_id=244314975 .  Z hľadiska európskej integrácie Ukrajiny je taký krok určite problémom a Ukrajinu od EÚ vzďaľuje. Pre každého, kto sledoval vývoj hospodárskej krízy v posledných rokoch, je zrejmé, že EÚ kladie veľký dôraz na „fiškálnu disciplínu“ a platenie dlhov. Osobne  mám síce pre postup Ukrajiny určité pochopenie, ale bolo by vhodné, aby prostriedky, ušetrené na veriteľoch, smerovali do obnovy hospodárskych a sociálnych pomerov a nie  do nového zbrojenia.

Ukrajinský parlament však „na počesť“ návštevy A. Kisku urobil ešte jeden oveľa závažnejší krok, ktorým ukázal, nakoľko sú mu ľahostajné tie často deklarované tzv. európske hodnoty. Najvyššia rada Ukrajiny totiž vyhlásila, že na území Donbasu nemieni rešpektovať mnohé ľudské práva. Formálne išlo o schválenie návrhu uznesenia o potvrdení vyhlásenia o odstúpení Ukrajiny od záväzkov určených Dohovorom o ľudských právach a základných slobodách, Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach a Európskou sociálnou chartou na území Ukrajiny, kde prebiehajú bojové operácie: http://search.ligazakon.ua/l_doc2.nsf/link1/DH24T00I.html .

Inak povedané, Ukrajina  vyhlásila, že na tom území Donbasu, kde prebiehajú bojové operácie, nechce rešpektovať dôležité ľudsko-právne záväzky, ktoré podpísala v OSN a v Rade Európy. Také odstúpenie od dohovorov OSN a Rady Európy si nedovolilo ani Rusko počas vojny v Čečensku! Naopak, na základe uvedených dohovorov sa viacerí Čečenci obracali na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu a tým z nich, ktorí uspeli, muselo Rusko vyplatiť vysoké odškodné. Je zrejmé, že aj v prípade vojny v Donbase sa ukrajinské ozbrojené sily dopúšťajú mnohých zločinov, ktoré by mali skončiť prinajmenšom v Štrasburgu…

Keby to A. Kiska myslel s Ukrajinou úprimne, mal by svojich ukrajinských partnerov na daný problém upozorniť. A mal by im povedať, že aj Európska únia priamo odkazuje na Dohovor o ľudských právach a základných slobodách (ďalej len „Európsky dohovor“). Štát, ktorý ho neuplatňuje, sa nemôže stať členom EÚ. Je preto priam tragikomické, že v čase, keď Ukrajina odstupovala od svojich záväzkov v Rade Európy, sľuboval slovenský prezident P. Porošenkovi európsku budúcnosť. Keď už chcel A. Kiska podporovať P. Porošenku a spol. európskymi prísľubmi, mal zvoliť o niečo vhodnejší moment. Je síce známe, že A. Kiska stojí v ukrajinskej občianskej vojne na strane poprevratových síl, ale nemusel by kvôli Ukrajincom nereálne sľubovať „vzdušné zámky“.

           Rušenie ľudských práv na Ukrajine

Kiska sa mohol svojich partnerov v Kyjeve spýtať práve na to,čo im na zrušených ustanoveniach Európskeho dohovoru prekážalo. Prečo im prekážalo právo na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 Európskeho dohovoru? Alebo právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6? Alebo zákaz nútených prác podľa čl. 4, b. 2-3, atď. A bolo sa treba spýtať, prečo od uvedených ľudských práv odstupuje Ukrajina práve teraz. Určite nešlo len o odstúpenie od záväzkov „v rozsahu prísne vyžadovanom naliehavosťou situácie“ (čl. 15). Skôr to budí dojem, že ukrajinská armáda sa pripravuje na rozšírenie bojových akcií v Donbase…

Mohli by sme však ísť ešte o trochu ďalej. Mohli by sme sa pýtať, či rušením konkrétnych garancií ľudských práv nedáva ukrajinská moc svojim jednotkám pri „protiteroristickej operácii“ voľnú ruku a nesľubuje im beztrestnosť. Dokonca by sa to dalo interpretovať i ako výzva ukrajinským ozbrojeným silám, aby pri svojom postupe v Donbase zastrašovali miestne obyvateľstvo veľmi krutými metódami. Veď obete zločinov by sa nemohli do Štrasburgu so sťažnosťou proti Ukrajine obrátiť ani vtedy, keď by im nejakí ultranacionalisti zo západnej Ukrajiny postavili koncentračné tábory…

Ukrajinskí predstavitelia síce tvrdia, že nechcú prebrať zodpovednosť za to, čo sa deje na východe Ukrajiny, lenže ani to nemôže byť dôvodom na odmietanie garancií práv z Európskeho dohovoru pre obyvateľov Donbasu. V Európe existuje mnoho príkladov, kde štáty nekontrolujú časti svojho územia. Ani to by však nemalo byť dôvodom pre odmietanie garancií práv pre tamojších obyvateľov. Možno tiež povedať, že vzhľadom na doterajšie rozhodnutia nehrozí, že by Ukrajina musela napr. v Štrasburgu niesť zodpovednosť za zločiny, ktorých by sa dopustili v Donbase ľudové republiky (napr. Loizidou v. Turkey alebo Ilascu and others v. Moldova and Russia).

Ako argument v prospech ukrajinskej moci sa dá uviesť, že základné ľudské práva predsa garantuje i samotná ukrajinská ústava. Lenže táto argumentácia je nepresvedčivá, pretože ukrajinské právo aplikujú ukrajinské súdy a tým ľudia z Donbasu môžu len sotva dôverovať. Veď ktorý zo sudcov by si dovolil odsúdiť ukrajinských nacionalistov po tom, čo títo neváhali protiústavne odstrániť „nepohodlných“ sudcov dokonca aj z ústavného súdu! A kto z obyvateľov Donbasu by si trúfol podať trestné oznámenie ukrajinskej prokuratúre po tom, čo po prevrate nacionalisti prokurátorov pred kamerami verejne ponižovali…

           Mediálni klauni

Je smutné, že o takýchto zásadných veciach sa v slovenských médiách nepíše. Žiaľ, to, čoho sme svedkom v slovenských mienkotvorných médiách, je divadlo pre naivných. Podobné divadlo sa však uskutočňuje aj inde. To, akú realitu konštruujú médiá pre svojich divákov, nedávno ukázalo interview litovskej prezidentky D. Grybauskaité v lotyšskej televízii LTV1: http://ltv.lsm.lv/lv/raksts/19.05.2015-11-gundars-reders–dala-gribauskaite-eng.id49662 . Prezidentka D. Grybauskaité, ktorá je určitou „litovskou obdobou“ A. Kisku, v interview potvrdila, že v médiách obvykle požíva nevídanú „mediálnu imunitu“.

Celý diskusný program s konfrontačným názvom „Jeden na jedného“ (redaktor verzus politik) začal podľa očakávania: pani prezidentka sa rozohnila nad politikou Ruska a podrobila ho ostrej kritike. Zdalo sa, že si diskusiu užíva, lenže potom sa jej redaktor spýtal na problematiku prípadných manželstiev homosexuálov. Bolo vidno, že táto otázka D. Grybauskaité dosť prekvapila a tak na redaktora zaútočila slovami: „Myslím, že sme sa dohodli na konkrétnych otázkach… Ak na tej otázke trváte, rozhovor sa skončil.“ Otázka ako taká síce nebola príliš zložitá, ale tzv. rodové témy sú pre D. Grybauskaité podobne háklivé ako boli pre A. Kisku, pretože aj ona sa v prezidentskej kampani proti sociálnym demokratom opierala tak o aktivistov LGBT, ako aj o konzervatívnych voličov.

Redaktor potom na otázke netrval, ale pokračoval inými otázkami. Spýtal sa na tragédiu v obchodnom centre Maxima, pri ktorej zahynuli ľudia a na najlepších litovských basketbalistov. To takisto pani prezidentku rozhorčilo a bez obalu mu zopakovala, že ak nechce klásť dohodnuté otázky, rozhovor sa skončil! Predstavme si, že by v televízii susednej krajiny podobne reagoval nejaký „nedemokratický“ prezident a sťažoval by sa, že mu kladú nedohodnuté otázky. Zrejme by sa o tom písalo v každom denníku ako o najvyššom dôkaze totalitného zmýšľania.

Z celého rozhovoru vyplýva, že D. Grybauskaité je zvyknutá iba na také „diskusie“, kde vopred pozná otázky a môže si pred zrkadlom nacvičiť odpovede. Nebudem zdôrazňovať, že keď politik ide do diskusnej relácie, mal by byť pripravený poskytnúť i odpovede, ktoré si nenacvičil; oveľa horšie však je, ak jeden politik v médiách dostáva dohodnuté otázky a druhý musí spontánne reagovať. Žiaľ, tento prístup je v médiách úplne bežný, hoci veľmi poškodzuje politickú súťaž.

           Slovenský Gándhí?

Nemožno si nevšimnúť, že mienkotvorné médiá na Slovensku obdarili akousi „imunitou“ i A. Kisku. Zo spravodajstva médií vyplýva, že čokoľvek pán prezident robí, dobre robí a občania mu dôverujú. Samozrejme, na to, čo kedysi povedal a nesplnil, sa zabúda. V súvislosti s ukrajinskou krízou si najčastejšie spomínam, ako A. Kiska pred voľbami tvrdil, že jeho politickým vzorom je Mahátma Gándhí. Nuž, dnes si možno len ťažko predstaviť človeka, ktorý by sa od Gándhího líšil viac ako A. Kiska. Gándhí sa obliekal do jedného kusa látky, Kiska si na formálnom vzhľade zakladá až príliš, Gándhí jazdil treťou triedou vo vlakoch spolu s najchudobnejšími, Kiska lieta exkluzívne za štátne peniaze do Popradu, a predovšetkým – Gándhí hlásal nenásilie, kým Kiska hlása zvýšenie výdavkov na zbrojenie v rámci NATO a podporu vojenských operácií Kyjeva na východnej Ukrajine…

Viem, že A. Kiska nie je jediný politik, ktorý oklamal slovenských občanov, ale keď nás zavlečie do konfliktu proti Rusku, nielen že sa spreneverí Gándhího odkazu, ale postaví sa do jedného radu s tými, proti ktorým v roku 1914 napísal P.O. Hviezdoslav tieto slová:

            nerozvažuje veľa vo svedomí

            o prísnom desatoru: „Nezabi!“

            lež smelo blesky mece, húka hromy;

            sťa jahnence ľud ženie pochabý

            na bitúnok – ; svet šatí do pohromy,

            obúva do spáleníšť pahraby…