brankof.blog.pravda.sk

V posledných mesiacoch si nebolo možné nevšimnúť, že súčasné napätie vo vzťahu Grécka a Bruselu je viac ako len jedným z „normálnych“ európskych problémov. Keď sa však na podstatu tohto sporu pozrieme bližšie, uvidíme dokonca, že ide o kľúčovú otázku budúcnosti EÚ. Západná Európa totiž v minulosti lákala Grécko práve prísľubom blahobytu. Treba si spomenúť, že Grécko sa po páde ultrapravicového režimu v 70-tych rokoch rozhodovalo, či zostane súčasťou západného bloku alebo nie (podobne ako Španielsko a Portugalsko). Ako je dobre známe, Grécko už v roku 1974 vystúpilo z NATO a silné postavenie tam získali odporcovia západnej integrácie.

Štáty vtedajšieho Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) sa reálne obávali, že keď sa Grécko a ďalšie štáty južnej Európy začnú viac orientovať na ZSSR, ich pozícia veľmi utrpí. Preto chceli prilákať Grékov prísľubmi prosperity a blahobytu. Možno povedať, že práve tento prísľub v krajinách južnej Európy zohral zásadnú úlohu. Grécko kvôli týmto nemecko-francúzskym prísľubom odmietlo lákadlá východnej orientácie, vstúpilo do EHS a opätovne i do NATO. Žiaľ, v posledných rokoch sa predstava blahobytu v „zjednotenej Európe“ zrútila a to nielen v Grécku, ale napr. i v Španielsku. Nielen mnohí Gréci sa cítia ako somári, ktorým pred nosom ukazovali mrkvu, aby prešli cez most a keď cez most naozaj prešli, tak im mrkvu spred nosa odtiahli.

Podobné sklamanie nemožno vylúčiť ani v krajinách východnej Európy, pretože aj tu môže väčšina obyvateľov o prosperite iba snívať, ich dlhodobé vyhliadky sú neružové a verejný dlh prudko rastie. Podobne ako v Grécku, negatívne dopady cítiť hlavne v oblasti zdravotníctva a sociálneho systému. Netreba byť pesimistom, aby sa človek začal obávať, že grécka kríza sa zopakuje v iných európskych krajinách. A dôsledky môžu byť katastrofálne: ešte pred pár rokmi by len málokto čakal, že nemecko-grécka diskusia bude tak veľmi nevraživá a že sa bude diskutovať i o reparáciách! Je pravdepodobné, že EÚ prežije túto grécku krízu, ale mala by si z nej zobrať poučenie. Nebudem špekulovať, koľko „gréckych“ kríz treba na likvidáciu budúcnosti európskej integrácie, ale pri pokračujúcom trende rastu verejného dlhu sa podobné krízy budú objavovať častejšie. To je veľká hrozba pre celý integračný proces v EÚ!

            Daňová „optimalizácia“ a zodpovednosť EÚ

Žiaľ, hoci sa o tom hovorí len obmedzene, na dnešnej neradostnej situácii v Grécku sa podie práve tá európska hospodárska politika, ktorá sa v EÚ uplatňuje od 90-tych rokov. Za zlyhania nie sú ani tak veľmi zodpovední „tuční Gréci“ či „blahobytní“ grécki dôchodcovia, ako skôr tí, o ktorých sa v tzv. mienkotvorných médiách veľa nehovorí. Ide o veľké finančné skupiny a koncerny, ktoré sa po páde východného bloku prestali obávať skutočnej alternatívy a vytvorili ekonomický model EÚ, pri ktorom sa zisky privatizujú a straty socializujú. Keď najbohatšie podniky využívajú možnosti tzv. daňovej optimalizácie a neplatia dane, tak sa nemožno diviť, že sa zvyšujú deficity verejných financií. Vlády na to reagujú sterilne a snažia sa deficity vykrývať obmedzovaním práv vlastných občanov.

Presne to je aj prípad Grécka. Už tzv. škandál s Lagardovej zoznamom dokázal, že problém bohatých neplatičov daní je aj vážnym gréckym problémom. Škandál sa týkal zoznamu asi 2000 gréckych občanov, ktorí disponovali obrovskými nezdanenými sumami v jednej švajčiarskej banke a ktoré gréckej vláde poskytla v roku 2010 francúzska ministerka. Podobných bánk s gréckymi čiernymi kontami je vo Švajčiarsku či inde dosť a po Lagardovej zozname sa objavili i ďalšie: http://www.theguardian.com/world/2012/oct/28/greek-editor-court-tax-evaders?newsfeed=true

Okrem toho je v prípade Grécka jedným z problémov aj obrovská flotila obchodných lodí, najväčšia na svete: http://greece.greekreporter.com/2014/05/06/greek-merchant-fleet-tops-world-tonnage-ranking/ . Grécke lodiarske spoločnosti síce disponujú vyše 16% tonáže obchodnej flotily sveta, avšak idea, že by mali prispievať do rozpočtu Grécka, medzi nimi príliš rozšírená nie je. Obvykle sa radšej plavia pod vlajkou nejakej malej „daňovo výhodnej“ krajiny ako by mali platiť dane v Grécku.

Grécki lodiari tu ale iba okopírovali model známy z iných krajín. Aj ďalší svetoví veľkopodnikatelia (ne)platia dane v iných štátoch než tam, kde reálne tvoria zisk. Treba otvorene povedať, že súčasný globálny ekonomický systém je založený na prepracovanom systéme nepravdivých konštrukcií, teda vlastne na systéme lží. A grécka obchodná flotila, oficiálne registrovaná po celom svete, je iba jedným z prejavom tohto systému. V daňových dokumentoch sa objavujú neskutočné absurdity. Je napr. zaujímavé, že podľa papierov je najväčším exportérom banánov na svete malý ostrov Jersey, britský daňový raj v Lamanšskom prielive: http://www.theguardian.com/business/2007/nov/06/12 .

Samozrejme, EÚ si pestuje u seba doma viaceré daňové raje. Okrem ostrovov ako Guersney a Jersey patrí do tejto skupiny napr. i Luxemburgsko, štát, v ktorom sídli najvyššia súdna inštancia EÚ – Súdny dvor EÚ! Luxemburgsko z pozície daňového raja nesmierne profituje a preto má najvyšší HDP v celej EÚ. Keďže však EÚ nie je schopná odstrániť daňové raje ani u seba doma, je naozaj ťažké presvedčovať krajiny ako Kajmanské ostrovy alebo Švajčiarsko, aby viac spolupracovali s EÚ pri boji proti daňovým únikom. Globálny model „off shore“ je až príliš populárny medzi svetovou oligarchiou a preto aj EÚ je tomuto modelu naklonená.

EÚ toleruje aj ďalšiu pochybnú metódu tzv. daňovej optimalizácie. Ide o model tzv. trustov. Veľmi zjednodušene povedané, pri tomto modeli sa nemusí presunúť do daňového raja sídlo, ale presunú sa tam iba niektoré sekcie veľkopodnikateľa, napr. marketing, poisťovníctvo alebo PR oddelenie, všetko so samostatnou právnou formou. Od týchto právnických osôb si potom právnická osoba z materskej krajiny „nakupuje“ rôzne služby, ktoré odpisuje cez náklady a tým znižuje zisk v materskej krajine. Potom vlastne neplatí daň z reálneho príjmu, ale z „umelo“ zníženej sumy. Podstatou však je, že väčšinu skutočných príjmov zdaňuje v cudzej krajine s minimálnou daňovou sadzbou.

Aj kvôli tomu, že EÚ svojim ekonomickým systémom napomáha systému daňových únikov, nesie spoluzodpovednosť za grécku krízu. Je zrejmé, že keby neexistovali daňové raje priamo v EÚ, mohla by EÚ naozaj dôveryhodne vystupovať proti daňovým únikom. A keby EÚ netolerovala pochybné daňové praktiky, jej členské štáty by nemuseli trpieť tak vysokými deficitmi.

Trend nárastu verejného dlhu v EÚ sa nedarí zastaviť ani toľko diskutovaným „zoštíhľovaním“ verejnej správy či „reformami“. Predstava, že menej úradníkov bude vykonávať rovnakú prácu efektívnejšie, ak ostatných prepustíme, je síce populárna, ale hlboko mylná. Úradníkom obvykle trvá dlhší čas, kým dostatočne zvládnu novú agendu. Navyše, pri obmedzovaní výhod pre úradníkov, odídu ako prví tí, ktorí sa najľahšie uplatnia v súkromnom sektore. Niet pochýb, že v štátnej byrokracii existuje mnoho neefektivity, ale predstava, že keď prepustíme časť úradníkov, ostatní budú pracovať efektívnejšie, nefunguje. Aj mimo Grécka existuje veľa príkladov, kde predstavy o „zefektívnení“ štátu prostredníctvom prepúšťania beznádejne zlyhali…

            Grécke zbrojenie

Hoc sa o tom príliš často nehovorí, nielen Grécko, ale aj väčšina ostatných štátov EÚ má v porovnaní so zvyškom sveta veľmi vysoký verejný dlh. I v bohatých krajinách ako Belgicko či Francúzsko ide o dlh blížiaci sa k úrovni 100% HDP. Pritom pri vstupe do Eurozóny sa hovorilo o požiadavke na celkový verejný dlh maximálne 60% HDP. Dnes o tejto požiadavke môže väčšina štátov Eurozóny iba snívať.

Súčasný problém Grécka, spojený s vysokým zadlžením, však vykazuje aj určité špecifiká, hoci sa o nich obvykle hovorí neobjektívne. V médiách až príliš často dominujú tvrdenia o „tučnom Grékovi“, o neefektívnom sociálnom systéme, a pod. Neustále sa opakuje, ako si Grécko žilo nad pomery a nebolo ochotné uskromňovať sa pri sociálnych výdajoch. Samozrejme, že tento obraz je nepresný a úlohu pri vzniku verejného dlhu v Grécku hrali zásadné faktory, ktoré s „tučným Grékom“ nemali nič do činenia.

Veľmi často sa zabúda na fakt, že Grécko malo od 2. svetovej vojny niekoľkokrát spory so svojimi susedmi, najmä s Tureckom a ešte v druhej polovici 50-tych rokov prišla do Grécka veľká vlna gréckych utečencov z územia Turecka. Napätia však neskončili ani potom a aj v roku 1995 hrozila medzi Gréckom a Tureckom vojna, ktorú sa podarilo zažehnať len na poslednú chvíľu. Grécko sa ale celé 20. i 21. storočie obávalo vojnového konfliktu so svojim veľkým susedom a preto každoročne vydávalo  obrovské sumy na zbrojenie: http://athenstock.blogspot.sk/2012/04/via-sipri.html .

Gréci si dobre uvedomovali, že ich členstvo v NATO nie je garanciou ich bezpečnosti a preto vydávali na zbrojenie v pomere k HDP najviac v celej EÚ. Výdavky na zbrojenie síce v posledných rokoch o niečo klesli z bývalých 4% HDP, stále je to však v porovnaní s ostatnými európskymi štátmi veľmi veľa. Napr. SR osciluje okolo 1% HDP na zbrojenie. Grécke výdavky na zbrojenie určite predstavovali zásadný príspevok k nárastu gréckeho dlhu.

EÚ by si pri gréckych výdavkoch na zbrojenie mala klásť ešte ďalšiu otázku. Tým, že Brusel nepreukázal schopnosť riešiť okupáciu časti európskeho územia na Cypre, iba upevnil presvedčenie Atén, že v prípade konfliktu s Tureckom zostanú Gréci odkázaní sami na seba. Gréci si napriek kríze stále veľmi dobre uvedomujú, že v prípade vojny s mocným Tureckom im na pomoc nepríde nikto, najmä nie členské štáty NATO a EÚ.

Niet pochýb, že práve zbrojenie výraznou mierou prispelo i k ďalším problémom ako napr. rastúcej korupcii. Žiaľ, práve tá kritizovaná korupcia kvitne práve v rezorte obrany. A značný podiel na nej mali aj zbrojárske koncerny z USA a Nemecka, ktoré v súťaži o grécke zdroje úplatkami nešetrili.

             Po roku 2010

Zbrojenie určite vzniku gréckej krízy veľmi napomohlo, ale ako dôvod krízy nemožno opomenúť ani nezodpovedný postup nadnárodných bánk vo vzťahu ku Grécku. Tie mali vždy ku gréckym politikom veľmi blízko. Dá sa dokonca povedať, že nezodpovednosť bankového sektora bola zásadným vinníkom celej finančnej krízy vo svete, ktorá visela vo vzduchu už dlho a ktorej obeťou sa stalo i Grécko. Beznádejne zlyhali aj lukratívne tímy ekonomických analytikov z nadnárodných bánk a finančných inštitúcií, ktoré nedokázali situáciu v Grécku reálne ohodnotiť.

Mnohí z nich boli prekvapení, keď sa v roku 2010 finančné problémy gréckeho štátu stali neúnosné a grécka dlhová služba začala zlyhávať. Atény sa dostali do situácie, ktorá predstavovala nočnú moru pre finančný sektor, najmä pre nemecké a francúzske banky. V roku 2010 hrozil reálny konflikt medzi Gréckom a bankami. Banky v ňom mohli stratiť obrovské prostriedky a práve v tejto situácii zasiahla tzv. Trojka, teda predstavitelia Európskej komisie (EK), Európskej centrálnej banky (ECB) a Medzinárodného menového fondu (MMF). Trojka deklarovala, že ide „zachraňovať“ Grécko, hoci už vtedy bolo viac ako jasné, že nejde zďaleka len o „záchranu“ Grécka, ale hlavne o záchranu bánk.

Trojka naoktrojovala Aténam viacero opatrení, spájaných najmä s pojmom Euroval. Samozrejme, grécki politici nemali ani morálnu silu, ani snahu Trojke odporovať, pretože grécka politika bola úzko napojená na bankový sektor – podobne ako väčšiny vlád v EÚ. Dnes je však očividné, že v prípade Grécka Trojka nezvolila príliš dobré riešenie – pre Grécko, ani pre EÚ. Opäť sa ukázalo, že ekonómovia z MMF či ECB nevlastnia žiadny kameň múdrosti. Naopak, je zrejmé, že títo ekonómovia nie sú schopní vymaniť sa zo svojich skostnatených ideologických predsudkov. Grécku poskytli v roku 2010 ešte väčší úver než predtým, okolo 240 miliárd eur a to výmenou za nové „ekonomické reformy“, ktorých výsledkom malo byť zlepšenie úverovej situácie Grécka. Aj Slovensko sa tu podieľalo a to formou záruk do výšky 1,5 miliárd.

Je paradoxné, že reakciou na zlé úvery z minulosti boli nové úvery. Tieto nové úvery slúžili na obsluhu starých úverov a smerovali teda do „dlhovej jamy“. Lenže kombinácia nových úverov a neustálych úspor na sociálnych právach gréckych občanoch nemohli vyriešiť existujúce problémy. Ceny síce klesali, ale mzdy klesali ešte oveľa rýchlejšie a z tzv. strednej triedy sa stávali bezdomovci. Pri poklese miezd a kúpyschopnosti spotrebiteľov pocítili čoskoro problémy aj malé firmy a ich zánik iba posilnil koncentráciu v ekonomike. Netreba asi opakovať, že práve väčšie firmy sa dokážu lepšie vyhnúť daňovým povinnostiam. Vlna „reforiem“ však pokračovala naďalej a vláda „reformovala“ aj najcitlivejšie oblasti života, ako napr. systém zdravotnej starostlivosti. Ale grécke financie naďalej upadali.

              Grécko dnes

Dnes, po piatich rokoch sa však už jasne ukazuje, že kombinácia neustálych sociálnych škrtov a nových úverov grécky problém nevyrieši a takto to ďalej nejde. Bezvýchodnosť postupov Trojky najlepšie identifikovala ľavicová strana Syriza, ktorá začala hľadať inú alternatívu a preto vyhrala voľby. Syriza sa ocitla aj pred iným závažný rozhodnutím: buď sa pokúsi plniť záväzky voči finančnému systému alebo bude rešpektovať ľudsko-právne záväzky voči vlastným občanom, ktoré sú garantované aj ústavou, aj rôznymi dohovormi. Zatiaľ sa zdá, že oba kroky nemožno učiniť súčasne. Iste, že pri takejto voľbe mávajú európske vlády obvykle jasno a uprednostňujú finančný systém, hoci nie je jasné, prečo by mali mať finančné záväzky prednosť pred ľudsko-právnymi. Navyše, v prípade Grécka si vláda nemôže dovoliť ignorovať práva občanov i kvôli napätej situácii v krajine.

Grécko hľadalo alternatívy i u ostatných potenciálnych veriteľov, najmä v Rusku. Rusko by síce skutočne mohlo Grékom pomôcť, nakoľko mediálne scenáre o kolapse ruskej ekonomiky sa nenaplnili, avšak v situácii protiruských sankcií nemá Rusko dôvod riešiť problémy v EÚ. Rusko odmietlo za EÚ riešiť problémy aj v minulosti, napr. v otázke Cypru, hoci v čase cyperskej krízy na tom bolo lepšie než dnes. V celej situácii sa však opäť raz najlepšie zorientovala Čína, ktorá využila grécku krízu na ďalší ekonomický prienik do EÚ a výhodne v Grécku nakúpila, napr. infraštruktúru v Pireu.

Situácia v Grécku je tak stále viac ako vážna a v júni bude potrebné zaplatiť ďalšie miliardové sumy MMF a ECB. To všetko v situácii, keď skoro tretina obyvateľov Grécka stratila zdravotné poistenie, prudko vzrástla mortalita a hnev gréckych občanov rastie každým dňom. Ako sa asi cíti grécky občan bez práce a zdravotného poistenia, ktorý sa dozvie, že viacerí manažéri bánk, ktoré boli „zachránené“, zarábajú viac než pred krízou?

Mnohí Gréci sú presvedčení aj o tom, že nebojujú len za „Grécko“, ale aj za spravodlivejší ekonomický systém. Mnohí z nich tu vidia rozpor medzi ochranou vlastníckeho práva bánk na jednej strane a ochranou práva na ochranu zdravia či dôstojné podmienky pre dôchodcov na strane druhej. Doteraz sa v Európe obvykle uprednostňovala ochrana bohatých, zatiaľ čo ochrana zdravia alebo dôstojné podmienky pre ľudí sa dostávali na vedľajšiu koľaj. V Grécku sa však ukazuje, že to takto nemôže ďalej pokračovať – bez vážnych následkov.

            EÚ, Gréci a banky

Aký je teda doterajší výsledok „gréckej krízy“? Na jednej strane sa úspešne podarila „záchrana“ bánk , na druhej strane však Grécko zachránené nebolo, práve naopak. Nemožno sa ubrániť podozreniu, že vedenie EÚ sa rozhodlo postupovať tak, aby sa banky zachránili na úkor európskych občanov. A v kvázi veriteľskom vzťahu ku Grécku boli banky nahradené inými európskymi štátmi. Banky tak z gréckej krízy vyšli podstatne lepšie, než mohli dúfať a do sporov s Gréckom sa dostalo viacero európskych štátov, najmä Nemecko. To je situácia veľmi nebezpečná pre mier v Európe.

V súvislosti s bankami ale treba upozorniť ešte na jeden veľký projekt, ide grécku krízu využila EÚ na podporu bánk. Finančné kruhy na čele s M. Draghim z ECB vytvorili v Európe Bankovú úniu. Európska komisia a za tým účelom pripravila príslušné predpisy. Opäť však nejde o žiadnu maličkosť: najdôležitejšou časťou celého projektu je fond na riešenie problémov insolventných bánk. Peniaze do fondu by mali prichádzať čiastočne aj od bánk, ale predovšetkým od európskych daňových poplatníkov. Je však možné, že ani to stačiť nebude. Dlhy európskych bánk tvoria sumy v biliónoch eur .

Peniaze z fondu by celkovo mali ísť na úhradu, teda v podstate niekoľkým obrovským spoločnostiam. Banková únia teda bude zrejme opäť raz znamenať, že malí daňovníci budú financovať veľké nadnárodné finančné spoločnosti. Tento plán sa zatiaľ nepodarilo plne realizovať, zatiaľ je na ceste k realizácii. V princípe však ide o ideovo rovnaký spôsob riešenia problémov, ktorý sa objavil už pri gréckej kríze.

             Návrat do stredoveku?

Žiaľ, na záver možno len smutne položiť nasledujúce otázky: vracia sa súčasná Európa do stredoveku, keď bohatá šľachta dane neplatila a všetko zostalo na pleciach strednej triedy a chudoby? Navyše, vraciame sa do tej podoby stredoveku či ranného novoveku, pri ktorej neexistovala dostatočne silná štátna moc, ktorá by dokázala vzdorovitým magnátom stanoviť hranice? Mení sa európsky ekonomický model sa na akúsi obdobu poľskej šľachtickej republiky, kde mali jednotlivé šľachtické rody a klany právo veta, tzv. librum veto? Má byť tým „librum veto“ na likvidáciu akejkoľvek legislatívy zo strany „investorov“ systém arbitrážnych súdov ISDS podľa dohody o TTIP?

Mimochodom, zaujímavé je tiež to, že tak ako v súčasnej oligarchickej EÚ aj v poľskom šľachtickom systéme si šľachta budovala ilúziu, že Rzeczpospolita disponuje slobodným politickým systémom. Autori ako A. F. Modrzewski presvedčovali Poliakov, že ich systém je slobodnejší a každý, kto chcel čo i len trochu viac štátu a centralizácie, bol ostrakizovaný ako obhajca tyranie. Preto si nakoniec Poľsko podelili iní…

Súčasná EÚ stojí pred podobnými výzvami. Buď sama donúti finančných magnátov a šľachtu, aby rešpektovali štátnu moc a platili dane alebo sa od EÚ odtrhnú jednotlivé štáty, ktoré sa pokúsia obnoviť štátnu moc a kultúru platenia daní u seba doma. Pamätajme, že aj v 17. storočí sa od Poľska oddelil jeho malý vazal s názvom Prusko, ktorý vďaka dôrazu na silnú štátnu moc a platenie daní získal nad veľkým poľským štátom postupnú prevahu, až ho nakoniec pomohol zmazať z mapy sveta. Uvedomujem si, že v prípade EÚ 21. storočia a historickej šľachtickej republiky nejde o analogickú situáciu, ale i tak sa treba poučiť, kam až môže priviesť nejaké politické teleso neriadená moc bohatých magnátov a šľachty…