brankof.blog.pravda.sk

Hoci sa u nás v médiách o tom príliš nepísalo, nedávno sa na Ukrajine objavili návrhy právnych dokumentov, ktoré môžu predstavovať veľký krok v celej ukrajinskej kríze. Môžu však predstavovať krok smerom k nárastu konfrontácie, ale i smerom k mieru. Závisí len od toho, či sa presadia zástanci mieru alebo zástancovia vojny. Žiaľ, v politike i v spravodajstve médií, to zatiaľ vyzerá tak, že prevahu majú zástancovia vojny.

            Zaujímavá ponuka z Donbasu

Najvýznamnejším návrhom dokumentu v mesiaci jún, ktorý sa týkal ukrajinskej krízy, bol zrejme návrh právnej úpravy statusu východnej Ukrajiny, ktorý ľudové republiky ponúkli Kyjevu ako dovtedy nepredstaviteľný kompromis v otázke ich statusu: http://dan-news.info/official/dopolneniya-i-izmeneniya-dnr-i-lnr-v-konstituciyu-ukrainy.html . Samotný fakt, že kyjevské orgány sa dodnes nezmohli na serióznu odpoveď, svedčí o tom, že ich daný návrh zaskočil.

Návrh budúceho statusu východnej Ukrajiny a s tým súvisiaci návrh zmien ukrajinskej ústavy je zo strany ľudových republík mimoriadne ústretový. Tento návrh nielen že napĺňa Minské dohody, ale ponúka aj ďalšie ústupky. Predovšetkým treba spomenúť, že ľudové republiky ponúkajú podľa návrhu nového znenia čl. 133 uznanie územnej celistvosti Ukrajiny, vrátane Autonómnej republiky Krym a aj mesta Sevastopoľ. Ľudové republiky v návrhu formulujú také administratívno-teritoriálne usporiadanie Ukrajiny, v ktorom sa uspokoja s postavením oddelených regiónov s osobitným statusom. Ľudové republiky by podľa tohto návrhu ako také zanikli a pri otázke pôsobnosti ich právneho poriadku by sa posilnila i kyjevská predstava kontinuity ústavy. Hoci otázka kontinuity nie je v návrhu zmeny ústavy riešená do detailov (čiastočne sa spomína v novom návrhu prechodných ustanovení), ide o významný ústupok zo strany ľudových republík!

Možno konštatovať, že už len kvôli spomínaným ústupkom znamená návrh z Donbasu veľa a je presvedčivým naplnením Minských dohovorov v otázke statusu. Hoci ľudové republiky Minské dohody samy nepodpísali, týmto návrhom ponúkli Kyjevu viac než sa dalo čakať. To, že navrhli uznanie územnej celistvosti Ukrajiny v predmajdanských hraniciach, je niečo, čo by mal Kyjev bez výhrad oceniť. Rovnako treba uviesť, že keď ľudové republiky spravili ústupky i v otázke Krymu, hoci status Krymu sa v Minských dohovoroch nedefinoval, išlo o niečo, čo nemuselo byť príjemné Moskve.

Kyjev by mal oceniť aj fakt, že v návrhu ľudových republík sa neobjavujú ani ďalšie pojmy, o ktorých by sa dalo diskutovať, napr. „federácia“. Návrh je tak nielen v súlade s Minskými dohovormi, ale vzhľadom na situáciu na bojisku ho pre ukrajinskú moc možno považovať dokonca až za lichotivý. Možno tiež konštatovať, že keby s podobnými návrhmi prišli iné regióny sveta s odlišnými pohľadmi na územnú celistvosť štátov, tak by sa tam konflikty rýchlo skončili. Napr. Srbsko ponúkalo kosovským Albáncom pred rokom 2008 ďaleko väčšie ústupky v otázke statusu a napriek tomu sa to albánskym politikom v Kosove málilo.

Hlavným problémom pre Kyjev v návrhu novely ústavy sa zdá byť určite požiadavka ľudových republík na neutrálny status Ukrajiny. Ľudové republiky si uvedomujú, že uvedená požiadavka by mohla slúžiť jastrabom v Kyjeve na odmietnutie celého návrhu a preto sa požiadavka v návrhu objavuje len vo forme legislatívneho zámeru bez normatívneho znenia. Z uvedených formulácií sa dá predpokladať, že ľudové republiky očakávajú rokovania s Kyjevom na danú tému. Niet pochýb, že už z prestížnych dôvodov nemôže Kyjev prijať návrh ľudových republík bez výhrad, ale vzájomné rokovanie s ľudovými republikami je jediný spôsob, ako sa k niečomu pozitívnemu dopracovať.

              Návrh novely ústavy

Keďže reakcia Kyjeva na návrhy z Donbasu bola zatiaľ veľmi chladná, skúsil som sa pozrieť i na to, či sa v návrhoch z Donbasu objavuje niečo iné, s čím by mohol mať Kyjev problém. Najviac nových zmien sa objavuje v predovšetkým v navrhovanej novele časti X ústavy, ktoré sa majú vložiť za doterajší čl. 139.

Podľa návrhu nového čl. 139-1, ods. 1 a 2 sa konštituujú osobitné regióny  so špeciálnym statusom v Doneckej aj Luhanskej oblasti. Podľa ods. 3 vytvára tzv. blanketovú normu, v ktorej sa spomína zákon Ukrajiny, upravujúci sústavu rajónov, miest a obcí sa osobitným statusom. V ods. 4 sa zase uvádza, že regióny so špeciálnym statusom príjmu vlastné ústavy, upravujúce ich právomoci a kompetencie, ktoré budú v súlade s predpokladaným novým ukrajinským zákonom o regiónoch s osobitným statusom. V ods. 5 sa zase konštatuje, že regióny so špeciálnym statusom budú neoddeliteľnou časťou Ukrajiny, ale v súlade s ukrajinskými predpismi a dohodami medzi Kyjevom a regiónmi budú môcť samostatne spravovať niektoré oblasti života. V uvedenom článku sa naozaj nenachádza nič, s čím by Kyjev nemohol súhlasiť.

V čl. 139-2 sa zase rieši dôležitá otázka volebných komisií na území regiónov. Tu sa požaduje samostatnosť volebných komisií a ich nepodriadenosť zákonodarnej alebo výkonnej moci. Je tu cítiť obavu Donbasu z prípadného konania ministerstva vnútra Ukrajiny, ktoré by mohlo mať tendenciu zasahovať do práce volebných komisií. Nepodriadenosť volebných komisií výkonnej moci ale znamená, že sa nebudú podriaďovať ani výkonnej moci regiónov s osobitným statusom. Čiže nezávislosť by mala byť garantovaná nielen od centrálnych orgánov Kyjeva, ale i od iných orgánov z Donecka a Luhanska.

V čl. 139-3 sa uvádzajú metódy, akými sa zabezpečuje finančná samospráva oddelených regiónov. Keďže podľa ukrajinského právneho poriadku je správa daní značne centralizovaná, tak sa vytvárajú spôsoby na zabezpečenie stability regiónov.  Podľa ukrajinskej ústavy daní väčšina daňových príjmov z Donbasu smeruje do Kyjeva, preto sa v tomto článku hovorí o zabezpečení dostatočných zdrojov pre ekonomickú stabilitu regiónov. Ustanovenie si ale bude ešte vyžadovať špecifikáciu v ďalších predpisoch.

Problém rozpočtov bude určite zložitý aj preto, že Donbas tradične subvencoval rozpočet Ukrajiny a ostatné chudobnejšie regióny v štáte, najmä na západnej Ukrajine. V situácii povojnovej obnovy však nebude schopný naďalej poskytovať podporu chudobnej západnej Ukrajine. Je potrebné, aby centrálne orgány nepodľahli tlaku na zvýhodňovanie „svojich regiónov“ a čl. 139-3 podporuje spravodlivý prístup k východnej Ukrajine v ekonomickej oblasti.

Istým problémom pre Kyjev by mohol byť čl. 139-4. Ten umožňuje oddeleným regiónom vytvárať vlastné orgány ochrany verejného poriadku – ľudové milície. Je možné, že práve táto požiadavka bude prijímaná v Kyjeve s nedôverou, ale kvôli vzájomnej nedôvere nemožno očakávať, že regióny budú ochotné pri výkone svojich funkcií spoliehať sa len na jednotky ukrajinského ministerstva vnútra.

V čl. 139-5 a 139-6 sa spomínajú oblasti, ktoré môžu osobitné regióny samostatne regulovať. Ide o oblasti, ktoré bežne spadajú do právomocí nielen osobitných regiónov, ale aj pod obyčajné samosprávne kraje v rôznych štátoch. Výnimkou je otázka používania ruského jazyka, ktorá je jedným z najcitlivejších bodov celej ukrajinskej krízy. Možnosť regulácie používania ruského jazyka samotnými regiónmi však neznamená ani zmenu dominantného postavenia ukrajinčiny v štáte. Tá zostane aj na území osobitných regiónov štátnym jazykom.

Dôležitý je čl. 139-7. Tu sa formuluje postavenie súdnej moci na území s osobitným statusom. Súdna moc na tomto území má tvoriť súčasť jednotného systému súdov Ukrajiny, avšak menovanie a odvolávanie sudcov bude môcť Kyjev uskutočňovať len so súhlasom predstaviteľov regiónov. Toto ustanovenie je motivované obavou, že Kyjev by mohol zneužiť menovanie sudcov na politizáciu súdnictva, ktorá by zasiahla práve odporcov P. Porošenku. V súvislosti s tým sa má upraviť aj čl. 128, týkajúci sa súdnej moci, pri ktorom sa opäť odkazuje aj na nový zákon o osobitnom statuse.

Podobne aj čl. 139-8 definuje prokuratúru v regiónoch s osobitným statusom ako súčasť jednotného systému ukrajinskej prokuratúry, ale menovanie a odvolávanie prokurátorov je možné len so súhlasom samosprávnych orgánov. Obava, že nejaký tendenčný prokurátor zo západnej Ukrajiny by začal trestné stíhanie proti všetkým odporcom Kyjeva je príliš veľká.

Návrh predpokladá aj novelizáciu čl. 116 ústavy. Za ods. 4 sa má vložiť nový ods. 4-1, ktorý predpokladá, že Kabinet ministrov bude uzatvárať s regiónmi dohody o ekonomickom, sociálnom a kultúrnom rozvoji regiónov. Nasleduje nový ods. 4-2, ktorý podobne predpokladá, že vláda bude takéto dohody podporovať i medzi ministerstvami a regiónmi. V ods. 4-3 sa spomína podpora vlády pre cezhraničnú spoluprácu regiónov s osobitným statusom.

Nemožno vylúčiť, že cezhraničná spolupráca podľa ods. 4-3 bude pre Kyjev problém, ale uvedená požiadavka je významná najmä kvôli existujúcim širokým kontaktom medzi regiónmi s osobitným statusom a susednými regiónmi RF. Aj kvôli miliónovému prúdu utečencov z Ukrajiny do RF nie je možné túto spoluprácu úplne obmedziť. Treba však zdôrazniť, že uvedená požiadavka neznamená prekážku pre prípadnú integráciu Ukrajiny do EÚ.

Spomenúť treba ešte Prechodné ustanovenia v časti XV ústavy, kde sa uvádzajú návrhy na kontinuitu právomoci predstaviteľov doterajších orgánov ľudových republík. Rovnako sa požaduje zabezpečenie časovo neobmedzeného pôsobenia zákona „O zvláštnom poriadku miestnej samosprávy v zvláštnych regiónoch s osobitým statusom v Doneckej a Luhanskej oblasti“. Má ísť o garanciu toho, aby Kyjev z jedného dňa na druhý nezrušil dohodnutý status regiónov na východnej Ukrajine.

Zvyšné body návrhu novely ústavy sú v zásade bezproblémové. Čl. 118 o režime spolupôsobenia miestnej štátnej správy a samosprávy na Ukrajine sa novelizuje tak, že sa nebude aplikovať na regióny s osobitným statusom. Tieto sa  budú riadiť inými ustanoveniami ústavy, upravujúcimi status regiónov. Takisto i všeobecný čl. 140 o samospráve na Ukrajine sa nebude týkať osobitných regiónov, pretože problematiku budú upravovať iné články ústavy.

               Kyjev v militaristickej pasci?

Žiaľ, zdá sa, že kyjevským predstaviteľom neprišli návrhy ľudových republík príliš vhod. Ich chladná reakcia svedčí o tom, že neberú ponuku ľudových republík dostatočne vážne. Pritom môže ísť o návrhy, ktoré sa už nebudú opakovať. Ľudové republiky išli pri svojich ústupkoch veľmi ďaleko a k zásadnejším ústupkom by ich zrejme prinútila len úplná vojenská porážka. Postoj Kyjeva naznačuje definitívnu likvidáciu Minských dohovorov a je stále viac zrejmé, že poprevratová moc v Kyjeve si mier „nemôže dovoliť“.

Kým bude totiž presviedčať vlastné obyvateľstvo o tom, že sa nachádza vo vojne s Ruskom, bude môcť ospravedlňovať beznádejnú ekonomickú situáciu aj na území, kde sa nebojuje. Zodpovednosť za všetky problémy sa dá ľahko preniesť na „moskaľov“. Kým sa bojuje, dá sa vojnou argumentovať i pri zákone o moratóriu na platby dlhov súkromným veriteľom, ktorý Ukrajina nedávno prijala: http://www.newsru.ua/finance/19may2015/moratoriy.html . V situácii mieru by mohli veritelia tlačiť a plnenie záväzkov Kyjeva oveľa intenzívnejšie a Kyjev by pre svoj krok nemal argument…

V posledných týždňoch sa poprevratová moc na Ukrajine tiež stále častejšie stretáva s nárastom nespokojnosti vlastných občanov, objavujú sa i protivládne demonštrácie, s ktorými sa vládna moc tvrdo vysporiadúva: http://rt.com/news/265648-ukraine-maidan-camp-attacked/ . P. Porošenko a spol. ale väčšinou akýkoľvek nesúhlas označujú za akciu Moskvy. Keby nebola „vojna s moskaľmi“, ukrajinská verejnosť by tieto výhovorky ľahko prehliadla.

Pre Kyjev by bol kompromisný mier veľmi nebezpečný aj z psychologických dôvodov. Nová moc sa blamovala tým, že sa v roku 2014 pokúšala o nastolenie svojej nadvlády na východnej Ukrajine silou a nepripúšťala možnosť kompromisu. Hrubá a nekompromisná rétorika P. Porošenku či A. Jaceňuka vo vzťahu k Donbasu signalizovala, že  Kyjev vsadil všetko na vojnovú kartu. A stávka na vojnovú kartu nevyšla…

Väčšina poprevratových politikov na Ukrajine si uvedomuje, že Ukrajinu žiaden ekonomický zázrak nečaká, že vstup do EÚ tak skoro nenastane a EÚ Ukrajine v blízkej budúcnosti nezruší ani vízovú povinnosť. Je im jasné, že väčšinu svojich sľubov občanom Ukrajiny nedodržia. Jediným spôsobom politického prežitia je tak vojenský úspech v Donbase. Ak zvíťazia vojensky „nad Ruskom“, tak sa budú môcť legitimizovať ako záchrancovia národnej existencie. Rovnako budú môcť presviedčať Ukrajincov, že ich obete neboli márne a že po veľkom víťazstve čaká krajinu ružová budúcnosť.

Od kolapsu Porošenkovej ofenzívy v lete 2014 začala kyjevská moc pripomínať hazardného hráča, ktorý vsádza do hry stále väčšie stávky a napriek tomu stále prehráva. Preto chce zapojiť do svojej hry aj ďalších hráčov s potenciálne väčším vkladom. Kyjevská moc vie veľmi dobre, že na Západe sú mnohí ľudia, ktorí prahnú po ďalších vojnách a zabíjaní a plánuje toho využiť.

Stratégia ukrajinskej vlády je však nebezpečná. Doterajšie vojenské ťaženia preukázali, že konflikt na východnej Ukrajine nemá vojenské riešenie. Kyjevská politika sa zaplietla do pasce vlastnej agresívnej politiky. Kyjev svojim nekompromisným postojom z roku 2014 vytvoril dojem, že každý ústupok ľudovým republikám je neprijateľný. Dokonca aj Minské dohody boli výsledkom zlyhania vojenských operácií ukrajinskej armády a P. Porošenku k nim dotlačila len jeho závislosť na európskych peniazoch.

                Nové formy vojny na Ukrajine?

Medzi neblahé správy v mesiaci jún možno zaradiť aj nový ukrajinský zákon, umožňujúci pobyt cudzích vojsk na území Ukrajiny: http://hunternews.ru/?p=10211 . Cudzie jednotky majú pomôcť „obnoviť poriadok a právo v Doneckej a Luhanskej oblasti“, ale v skutočnosti môžu priniesť novú hrozbu rozšírenia vojny. V zákone sa hovorí o pôsobení na základe mandátu OSN alebo EÚ, čo je samé o sebe nebezpečné.

EÚ nie je OSN a vyslanie európskej „policajnej“ alebo „vojenskej misie“ do Donbasu by mohlo viesť k nevídanej eskalácii konfliktu. Ak by tam totiž zahynuli nejakí Európania, tak by sfanatizované médiá v niektorých štátoch, nielen v Pobaltí, mohli začať volať po vyslaní regulárnych armád do Donbasu. A niektorí európski politici by sa rýchlo „solidarizovali“…

Podceniť nemožno ani prípadnú účasť žoldnierov zo súkromných bezpečnostných služieb. Tie už na Ukrajine pôsobia, aj keď na inej právnej báze. Americká Academi, poľské ASBS Othago či ďalšie „súkromné armády“ síce konflikt nevyriešia, môžu však spôsobiť nárast počtov obetí z radov občanov EÚ.

So súkromnými SBS sa však spája ešte iné riziko. Práve SBS predstavujú jeden z najhorších spôsobov vedenia vojny v 21. storočí. Je jasné, že SBS majú blízko k armádam niektorých štátov sveta, spolupracujú s nimi a často používajú obdobné zbrane. Počet týchto „súkromných armád“ začal narastať počas „špinavých konfliktov“ na Blízkom Východe. Na Ukrajine však môže byť použitie SBS oveľa zhubnejšie. Ak začnú podobný model využívať i Rusi, tak bude veľmi zle. Môže sa rozhorieť vojna, kde oficiálne nebudú bojovať žiadne armády štátu, ale súkromné vojská sa im budú nápadne podobať.

Tým, že sa vedenie vojny „privatizuje“, stráca sa aj priama zodpovednosť štátov za spáchané zločiny. Právne formy „súkromných armád“ môžu ľahko vznikať i zanikať a to umožňuje štátom prenášať zodpovednosť na nerelevantné subjekty. Ak sa napr. „súkromná armáda“ dopustí vojnových zločinov, bude mučiť tzv. ne-kombatantov, bude vypaľovať dediny a pôjde pritom o firmu s „ručením obmedzením“, tak zodpovedný subjekt pri právnom spore jednoducho právne zanikne. Žoldnier, ktorý mučil, síce bude môcť byť stíhaný, ale hlavným zodpovedným môže zostať len nejaká iná právnická osoba, registrovaná v Karibiku…

                Európa na rozhraní ?

Žiaľ, západná podpora vojenských riešení umlčuje v ukrajinskej vláde hlasy, volajúce po kompromisoch. Oveľa horšie ale je, že vojenský kurz ukrajinskej vlády podporujú militantné skupiny v NATO a preto sa Kyjev násilného riešenia konfliktu nevzdáva.

Ani nové iniciatívy Západu nedávajú príliš veľa dôvodov na optimizmus. USA chcú v strednej Európe rozmiestniť ťažké zbrane  a v júli začať cvičenie  na Ukrajine za účastí síl USA, NATO a ich spojencov vo Východnej Európe (Saber Guardian/Rapid Trident). Na cvičení sa spolu s NATO zúčastnia aj oddiely Národnej gardy Ukrajiny, v ktorej sa aj podľa názoru Kongresu USA nachádzajú nacisti. Najhorší nacisti z brigády Azov sa na cvičení zrejme nezúčastnia, ale i tak je spolupráca s netransparentnou Národnou gardou veľmi nebezpečná.

Ochotu NATO uskutočňovať vojenské cvičenia na Ukrajine a prísun ťažkých zbraní do strednej Európy bude Moskva zrejme interpretovať aj ako podporu nových ukrajinských operácií v Donbase, ktoré už dnes naberajú na intenzite. A práve v tom spočíva veľké riziko nových militantných krokov.

V záujme Európy však nie je, aby sa do pasce militarizmu chytila, pretože situáciu na Ukrajine nie je možné riešiť zvyšovaním vojenských prostriedkov a novými konfrontáciami s Ruskom. Naozaj nám nestačili Irak, Líbya, Mali či Sýria a nevídané množstvo utečencov z týchto krajín? Potrebujeme to isté opakovať ešte aj na Ukrajine?