brankof.blog.pravda.sk

V posledných dňoch sme svedkami širokého spravodajstva na podporu ukrajinského režiséra O. Sencova, ktorý bol 25. augusta v Rusku odsúdený za niekoľko trestných činov na 20 rokov trestu odňatia slobody. V médiách sa neustále opakujú výroky o stalinskom súdnictve, o Putinových služobníkoch v talároch a pod. Myslím, že je preto vhodné pozrieť sa na uvedený proces bližšie. V tomto článku sa budem venovať jednak procesu samotnému, jednak jeho politickým súvislostiam, ale i kampani proti súdnemu stíhaniu, ktorá sa rozbehla v západných médiách.

           Podrobnosti prípadu

Na úvod sa pokúsim pripomenúť podrobnosti prípadu. Okrem u náás známych západných zdrojov nie je na škodu vziať do úvahy aj ruské zdroje. Stručné popisy prípadu napr. tu:  http://snob.ru/selected/entry/96957?preview=print&v=1439310311&v=1439310311&v=1439310311 .

Ako je dobre známe, O. Sencov bol zatknutý v máji 2014 na Kryme. Bol podozrivý z účasti na dvoch podpaľačských útokoch v dňoch 14. a 18. apríla 2014 proti kancelárii organizácie Ruské spoločenstvo na Kryme a kancelárii strany Jednotné Rusko v Simferopoli. Taktiež bol podozrivý z prípravy dvoch výbuchov, ktoré sa mali uskutočniť pred 9. májom – výbuch pri soche Lenina a pri pamätníku Večného ohňa.

Sencov bol obvinený aj z nedovoleného ozbrojovania a vytvorenia teroristickej skupiny, ktorú malo tvoriť osem ľudí. O. Sencov bol určite najznámejším členom celej skupiny. Išlo o ukrajinského režiséra, oceneného na Rotterdamskom filmovom festivale za film „Gamer“, ale taktiež i o aktivistu Automajdana. Po referende na Kryme a pripojení polostrova k Rusku pomáhal tamojším ukrajinským vojakom so zásobami potravín.

Spolu s O. Sencovom boli zadržaní traja ďalší členovia skupiny – aktivista A. Koľčenko, vojenský historik A. Čirný a právnik G. Afanasiev. Ďalší štyria členovia skupiny (Cyriľ, Borkin, Zujkov a Asanov) sú ruskými orgánmi hľadaní.

K odhaleniu skupiny malo dôjsť prostredníctvom študenta A. Pirogova, s ktorým sa A. Čirný poznal kvôli spoločnému záujmu o vojenskú históriu. Študent Fakulty chémie a biológie A. Pirogov mal zabezpečiť skupine trhavinu, miesto toho ju však oznámil ruským úradom. FSB potom v rámci operatívneho nasadenia poskytla znefunkčený mechanizmus aj s elektronickými hodinami a po odovzdávke materiálu úrady A. Čirního zadržali.

Nasledovali ďalšie zatknutia a ruské orgány zisťovali postoje zatknutých. Pokiaľ išlo o jednotlivé postoje, A. Čirný a G. Afanasiev svoju vinu a účasť na teroristických aktoch priznali a boli odsúdení na sedem rokov, avšak G. Afanasiev neskôr priznanie stiahol. A. Čirný na svojich výpovediach z vlastného procesu trval, i keď sa rozhodol nesvedčiť v procese so Sencovom. Ruské právo pripúšťa odmietnutie výpovede svedka, ktorý, keďže by si výpoveďou mohol privodiť riziko ďalšieho stíhania.

V prípade procesov s A. Koľčenkom a O. Sencovom stíhanie trvalo dlhšie než v predošlých prípadoch. V samotnom procese proti Sencovovi a Koľčenkovi použila prokuratúra dôkazný materiál, opretý o viaceré svedectvá. Spomenúť treba najmä svedectvá J. Burakovského a A. Komanskej. J. Burakovský bol nájomníkom izby u Asanova, jedného z členov Sencovovej skupiny a vystúpil so svedectvom o radikálnych vyjadreniach O. Sencova. Závažné bolo najmä svedectvo o výrokoch Sencova o potrebe podpálenia kancelárie nejakej ruskej politickej strany.

Komanská ako svedkyňa zavážila taktiež. Už pred zadržaním Sencova nesúhlasila s pripojením Krymu k Rusku a svoje postoje vyjadrila i verejne, povedala: „Akékoľvek výzvy na separatizmus sú v rozpore s medzinárodným právom. Tak ako l Krym Ukrajinou už 23 rokov, tak aj zostane jej súčasťou.“ Tu: http://slon.ru/russia/pugayut_btry_pod_simferopolem_chto_govoryat_zhiteli_kryma_o_proiskhodyashchem-1063920.xhtml . Komanská ale v procese potvrdila, že Sencov a spol. sa stretávali v jednej simferopolskej kaviarni a tam plánovali výbuch sochy Lenina a pamätníka Večného ohňa.

Svedkovia tiež potvrdili, že A. Čirnij sám seba často nazýval nacistom a že si želá obete, aby moskali pocítili strach. V prípade Sencova však zväzky s Pravým sektorom nepotvrdili. Proti týmto zväzkom svedčilo i vyjadrenie D. Jaroša o tom, že Koľčenko a Sencov nie sú členmi Pravého sektora.

Koľčenko tiež pri otázke zapálenia kancelárie strany Jendotné Rusko pripustil, že si želal spôsobiť symbolickú škodu strane, lebo nemohol inak vyjadriť nesúhlas s udalosťami na Kryme. Bezprostredne mal zapáliť kanceláriu Čirný, zatiaľ čo Koľčeno a Afanasiev mali sledovať ulicu. Žiadal však, aby sa tento čin prekvalifkoval z terorizmu na poškodzovanie cudzieho majetku.

         Výhrady voči procesu

Podľa očakávania, pri procese s O. Sencovom sa objavilo mnoho výhrad. Odporcovia tvrdili, že ide o politický proces a že všetky obvinenia boli vyfabrikované na objednávku. Kritka smeorvala nielen vči súdnemu procesu ako takému, ale smerovala voči celému politickému systému Ruska. Kritici tvrdili, že cieľom procesu bolo zastrašiť akúkoľvek opozíciu voči vládnej moci a výsledok procesu bol vopred známy.

Tieto postoje vyjadril samotný O. Sencov vo svojej záverečnej reči. Tvrdil, že súd okupantov nemôže byť spravodlivým, že ruská vláda pácha strašné zločiny, že v Rusku rastie nové pokolenie otrokov, a pod. Ruské médiá označil za „trubadúrov režimu“ a vyzval informovanú časť obyvateľov Ruska, aby sa naučila nebáť sa. Varoval tiež, že to čo na Ukrajine prebehne skôr alebo neskôr aj v Rusku.

Dinze, Sencovov advokát vystúpil s podobnou kritikou, hoci menej pateticky. Spochybnil obvinenia, ktoré sa sa opierali o výpovede Čirného a Afansieva. Čirneho označil za psychicky narušnú osobu a Afansieva za neskúseného mladíka.

Sidorkina, advokátka A. Koľčenka, zase poukázala na nedostatočnosť dôkazov v procese a spochbnila dôvody, ktoré viedli súd ku kvalifikácii podpálenia kancelárie strany Jednotné Rusko ako teroristického činu. A. POpkov, advokát G. Afanasieva, tiež zdôraznil, že išlo o politický proces a že spravodlivosti sa možno dočkať len na Európskom súde pre ľudské práva.

Kritici procesu naozaj skúsili do celého procesu zapojiť aj Štrasburgský súd. Proti Rusku podali niekoľko sťažností, najmä kvôli okolnostiam zatknutia a rozhodnutí o väzbe. Po vyčerpaní vnútroštátnych riadnych opravných prostriedkov budú zrejme nasledovať aj ďalšie sťažnosti. Do Štrasburgu sa však obrátila aj ukrajinská vláda. Využiť túto možnosť je v prípade obhajoby vhodné, avšak doterajšia reakcia Štrasburgu zrejme nebola taká akú sťažovatelia očakávali. I keď je pravda, že najdôležitejšie sťažnosti voči Rusku ešte neboli podané.

            Umelci a ich kritika

Je dobre známe, že proti procesu s O. Sencovom sa postavili aj viacerí európski režiséri. Išlo o osobnosti ako napr. P. Almodovar, W. Wenders,  A. Holland, K. Zanussi, A. Vajda, A. Zvjagincev, A. Sokurov a ďalší. Na podporu O. Sencova vystúpili i mnohí členovia Európskej filmovej akadémie. Nikto nepochybuje, že títo umelci môžu vyjadrovať svoje názory na proces, avšak je otázne, nakoľko ich akcie O. Sencovovi pomohli. Ruské súdy mohli túto sériu protestov pochopiť aj ako spôsob nátlaku a obmedzovanie princípu nezávislosti súdnictva.

Rovnako tak, obrovský záujem týchto umelcov vyvoláva viaceré otázniky. Nebolo to totiž prvýkrát, čo umelci prejavili podporu určitým politickým záujmom a hnutiam. Je napr. známe, že mnoho umelcov vystupuje politicky počas ostro sledovaných odovzdávaní slávnych cien Akadémie, tzv. Oscar.

Napr. v roku 2014 počas udeľovania cien Oscar 2014 vystupovali umelci proti vláde Venezuely, ktorá práve vtedy čelila masovým protestom, silno pripomínajúcim tzv. farebné revolúcie. Proti prezidentovi Madurovi vyjadrili počas Oscara 2014 svoj postoj F. Whitacker, K. Spacey či J. Leto. Ku kampani proti Venezuele sa pridalo aj mnoho ďalších umelcov, ako napr. Madonna či E. Iglesias. Je síce nepravdepodobné, že by sa všetci títo umelci orientovali v politických reáliách Venezuely, avšak ich verejné vystúpenia mali veľký vplyv na názor verejnosti a to nielen v USA.

Masívne protesty umelcov vyvolali otázniky i v prípade procesu s režisérom O. Sencovom. Na svete totiž existuje mnoho podozrivejších súdnych procesov, pri ktorých by sa tiež dal vyjadriť nesúhlas – väčšina z podporovateľov O. Sencova tam ale neprotestovala.

Okrem toho, oveľa závažnejšie než súdny proces s režisérom O. Sencovom je väznenie ľudí bez obvinenia a bez súdneho procesu, napr. na Guantanáme a ani tu nebolo väčšinu podporovateľov O. Sencova počuť. Medzi protestujúcimi umelcami majú významné zastúpenie aj poľskí umelci a tí veľa aktivizmu neukázali dokonca ani pri tajnej väznici CIA v Poľsku.

          Stalinské procesy?        

Na záver poviem len toľko: voči procesu s O. Sencovom treba pristupovať opatrne a určite možno diskutovať o záveroch súdu. Avšak absurdné obvinenia o stalinských procesoch, známe z našej mediálnej propagandy, treba odmietnuť. Len sotva si viem predstaviť, že by obžalovaní v stalinských procesoch hrozili sudcovi sťažnosťou na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. A ani verejná kritika ruského režimu v záverečnej reči O. Sencova či mediálne útoky v ruských opozičných médiách žiadny monsterproces z 30-tych rokov nepripomínajú.

Iste, proces s O. Sencovom môže mať svoje nedostatky, ale frázy o politickom procese či mobilizácia zahraničných osobností na vyvinenie dnes už nestačia. A ani sudcovia sa týmito formami nátlaku ovplyvniť nedajú. Frázy o politickom procese totiž dobre poznajú: ide o tradičný posledný prostriedok advokátov, ktorým chýbajú dôkazy na víťazstvo v spore.

Na druhej strane však nezabúdajme, že prípad O. Sencova poukázal na jeden iný nebezpečný fenomén súčasnosti: ide o excesívne používanie pojmu terorizmus. Čoraz častejšie sa totiž stretávame s tendenciou vyhlásiť za terorizmus široké spektrum činov. To však neplatí len pre Rusko, ale aj pre Západ a najmä pre Ukrajinu. Veď v súčasnosti je asi najznámejším príkladom nevhodného používania pojmu „terorizmus“ postoj vlády v Kyjeve, ktorá sa rozhodla označiť vojenskú operáciu proti svojim odporcom na východe Ukrajiny za „protiteroristickú operáciu“. Je na čase vrátiť pojmu „terorizmus“ jeho obsah!