brankof.blog.pravda.sk

V posledným mesiacoch prekryla utečenecká kríza všetky ostatné témy v súčasnej Európe. Ide nepochybne o úplne zásadnú tému a mali by sme a k nej postaviť čelom. Musíme riešenie nielen predstierať, ale ho aj realizovať. A tak ako deklaruje väčšina politikov, musíme odstraňovať príčiny utečeneckej krízy a nie odstraňovať jej symptómy. Všetci vieme, že hlavnou príčinou utečeneckej krízy je vojna v Sýrii. Preto musíme pôsobiť na skončenie tejto vojny.

Za hlavný krok na dosiahnutie konca vojny považujem podporu oficiálnej sýrskej vlády. V článku uvádzam tieto body:

• hovoriť pravdu o utečencoch,

• odmietnuť tvrdenie o „sektárskom konflikte“,

• deklarovať, aké hodnoty podporujeme,

• zrušiť sankcie proti Sýrii,

• pomôcť legitímnej sýrskej vláde proti ISIL,

• vytvoriť novú koalíciu proti ISIL.

Myslím, že nebudem hovoriť nič nové, keď uvediem, že zo Sýrie do konca roku 2014 odišlo vyše 3,9 milióna utečencov a to prevažne do susedných krajín. Napriek tomu je trochu menej známy fakt, že väčšina ľudí utekajúcich pred vojnou zotrváva stále na sýrskom území – až 7,6 mil. ku koncu roku 2014. A hoci v našich médiách a od niektorých politikov zaznieva tvrdenie, že väčšina Sýrčanov uteká pred B. Asadom, nie je to pravda. Zvlášť zaujímavé je, že o tomto sa nás snažia presvedčiť ľudia, ktorí v roku 2013 tvrdili, že v rámci sýrskej opozícii hrajú islamisti vedľajšiu úlohu a že treba bombardovať pozície sýrskej vlády…

Stačí sa však pozrieť na situáciu v samotnej Sýrii, najmä to, kedy a kam utekali ľudia bez domova. Treba si uvedomiť, že najväčší nárast utečencov nastal po ofenzívach jednotiek ISIL. V apríli 2013 deklaroval al-Baghdádí (súčasný „kalif“ ISIL) vznik organizácie „Islamský štát Iraku a Levanty“ z predošlých fundamentalistických organizácií. A práve po vojenskom nástupe tejto organizácie v Sýrii sa vysídlilo najviac obyvateľov – UNHCR uviedla nových 4,5 mil. sýrskych vnútorne vysídlených osôb (IDP) za rok 2013! Napriek vysokému počtu Sýrčanov utekajúcich do zahraničia, už vtedy väčšina Sýrčanov bez domova smerovala na územie kontrolované sýrskou vládou. Pritom na území sýrskej vlády sa stále nachádza aj mnoho utečencov z Iraku!

Treba uviesť, že sýrska vláda prijíma pod svoju ochranu obete ISIL zo všetkých etnických a náboženských skupín. Spolupracuje tiež s úradom vysokého komisára pre utečencov (UNHCR), so Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) či ďalšími medzinárodnými organizáciami. Naopak, treba sa zamyslieť, aká je situácia na území kontrolovanom ISIL a či uvedené organizácie tam vôbec môžu pôsobiť. Súčasťou oficiálnej politiky ISIL je boj s „neveriacimi“ a preto predstava, že by UNHCR alebo niekto zo Západu mohol efektívne pracovať na území pod kontrolou ISIL, je nereálna. Žiaľ, tí, čo sa nachádzajú na území ISIL, sú prakticky odstrihnutí od medzinárodnej pomoci.

Ďalšie tvrdenie, ktoré treba rezolútne odmietnuť, je snaha predstaviť sýrsku vojnu ako „sektársky konflikt“, kde obrovská sunnitská väčšina (skoro 75%) bojuje proti alevitom, tvoriacim asi 12% obyvateľstva. Žiaľ, takéto nepravdy často zaznievajú i v našich médiách, najmä keď dostanú v diskusiách priestor ľudia, ktorí v roku 2013 žiadali bombardovať Asadove pozície v Sýrie. Zmysel ich tvrdení je pritom jasný: ide im o snahu vytvoriť predstavu, že prezident B. Asad nemá zástancov medzi väčšinovým sunnitským obyvateľstvom a preto musí odstúpiť tak, ako si to želajú USA.

Lenže tvrdenie, že B. Asad má podporu iba medzi alevitmi a všetci sunniti sú proti nemu, je číry nezmysel. Predovšetkým treba povedať, že sunniti, ktorí tvoria v Sýrii obrovskú väčšinu, početne dominujú aj v jednotkách B. Asada. Je známe, že B. Asad i jeho otec H. Asad sa v Sýrii zamerali na budovanie značne sekulárneho štátu i preto, lebo vedeli, že ak by opierali svoju moc o sektárstvo, mali by to ako aleviti ťažké. Práve preto zdôrazňovali sekulárne socialistické a panarabské idey a tie idey s nimi zdieľala a dodnes zdieľa veľká časť arabských sunnitov. Predstava, že väčšina Sýrčanov vníma B. Asada len cez príslušnosť k určitej vetve islamu, je hlboko mylná.

Nebolo by na škodu, keby sa slovenské médiá spýtali i na názor Sýrčanov, žijúcich na Slovensku. Väčšina z nich zjavne uprednostňuje B. Asada pred ISIL a neveria ani na „demokratickú sýrsku opozíciu“. Žiaľ, naše médiá nechcú takéto názory počuť. Známym príkladom uvedeného faktu je napr. mierový aktivista a politik Jalal Sulejman, pôvodom zo Sýrie. Keď začal v našich médiách prezentovať iný obraz B. Asada než bol ten oficiálny, tak veľmi rýchlo „zmizol“ z obrazovky. Tiež musím spomenúť, že keď som v roku 2013 v Bratislave spoluorganizoval zhromaždenia proti chystaným západným útokom na pozície sýrskej vlády, stretol som tam veľa Sýrčanov. A je zaujímavé, že skoro všetci, s ktorými som tam vtedy hovoril, boli sunniti…

Dnes je situácia ešte vážnejšia, než bola v roku 2013 a my si musíme jasne vybrať, na koho strane budeme v sýrskom konflikte stáť. Viem, že na území Sýrie existuje viac bojujúcich subjektov, ale reálne opcie sú len dve: buď prezident B. Asad alebo islamisti z hnutia ISIL. Na „sýrsku demokratickú opozíciu“ už veria iba skutoční zaslepenci a ISIL pri plánovaní budúcnosti Sýrie nie je ochotný ku žiadnym kompromisom. Takže hoci B. Asad určite nie je anjel, v porovnaní s ISIL by mala byť naša voľba jasná. Zatiaľ čo sýrsky režim si musí i kvôli vlastnému prežitiu zakladať na náboženskej pluralite, jednotky ISIL sú netoleranté k akýmkoľvek odlišnostiam – náboženským, ideovým i ďalším.

ISIL si želá fundamentalistický sunnitský štát a preto je smrteľnou hrozbou pre všetkých odlišných – kresťanov, šiitov, ale napr. i Kurdov. Okrem toho, ani sunniti pod ISIL dlho nevydržia, pokiaľ majú sklon k sekularizmu. A keďže mnoho sunnitov si práve za B. Asada zvyklo na relatívne sekulárnu spoločnosť, bez náboženských excesov mravnostnej polície a bez krutých telesných trestov, tak len ťažko akceptujú režim ISIL.

My, Európania, by sme sa mali tiež jasne postaviť na stranu sekulárnych síl v ich boji proti islamistom. Veď práve odstraňovanie niektorých stredovekých prežitkov v Sýrii vyvolalo veľkú nevôľu fundamentalistických síl proti prezidentovi B. Asadovi. Napr. v roku 2009 rozhorčil sýrsky režim mnohých islamistov sprísnením postihov za tzv. vraždy kvôli cti. Ide o Západom kritizovanú prax voči ženám, ktoré „zneuctili“ svoju rodinu najmä v súvislosti so sexualitou. Novelou trestného zákona bola v Sýrii zostrená trestná závažnosť takéhoto konania bez možností vylučujúcich protiprávnosť činu.

So sýrskou vládou však by sme mali spolupracovať nielen kvôli jej sekularizmu, ale aj kvôli našim vlastným chybám. Sýrska vláda pôsobí v mimoriadne zložitej situácii práve kvôli našim zlyhaniam. Damašek sa stále nachádza vo vojnovom konflikte s Izraelom a ten sa i v kríze pokúša podlomiť pozíciu B. Asada. Turecko, člen NATO, patrí tiež k nepriateľom Damašku a žiaľ, Ankara sa k Damašku správa oveľa nepriateľskejšie než k ISIL. Západom podporované fundamentalistické monarchie Perzského zálivu zase nenávidia sýrsky režim pre jeho sekularizmus a preto dlhodobo financujú islamistov v Sýrii. Naopak, arabské vlády, s ktorými mal B. Asad lepšie vzťahy, boli zvrhnuté, často zahraničnými intervenciami. Niet pochýb, že sme vlastnou politikou Sýriu poškodili a dnes to musíme napraviť.

Životaschopnosť sýrskej vlády sa ale preukázala i voči Západu. Konanie západných štátov voči Sýrii sa dá z krátkodobého i dlhodobého hľadiska hodnotiť ako veľmi nerozvážne. Dnes hovoríme, že chceme pomáhať tam, kde žije najviac ľudí bez domova, ale v skutočnosti už roky utekajúcim Sýrčanom život komplikujeme. Na území samotnej Sýrie žije totiž pod ochranou vlády oveľa viac utekajúcich Sýrčanov než na území všetkých ostatných štátov sveta dokopy. My ale vôbec nepomáhame tejto vláde, kto sa stará o najväčší počet utekajúcich Sýrčanov. A pritom jej môžeme pomôcť už tým, že zrušíme sankcie voči Sýrii! Je známe, že sankcie USA znemožňujú sýrskej vláde nákup väčšiny tovarov, na ktorých výrobe sa USA podieľajú aspoň 10%-ným podielom. Z nich by mnohé mohli byť dôležité i pre milióny vnútorne vysídlených obyvateľov, napr. stany. Sankcie EÚ sú síce o niečo miernejšie, ale tiež škodia sýrskej vláde.

Zaujímavé je, že prvé sankcie voči Sýrii zaviedol Západ dávno pred občianskou vojnou, a to najmä kvôli sýrskej politike v Libanone. Najvážnejším obvinením v minulom desaťročí bolo, že sýrske tajné služby zorganizovali v roku 2005 vraždu libanonského premiéra R. Harírího. Západné médiá túto teóriu roky prezentovali ako nespochybniteľný fakt a na základe rezolúcie BR OSN 1757 (2007) bol za účelom vyšetrenia vraždy zriadený dokonca aj Medzinárodný trestný tribunál pre Libanon. Lenže ten doteraz nezistil o zapojení Sýrie do vraždy R. Haríriho vôbec nič a tak iba potichu odznieva do stratena. Naopak, ukazuje sa, že to celé bolo zrejme inak a dokonca aj syn zavraždeného, neskorší premiér Libanonu S. Harírí, odmietol  verziu o zapojení Sýrie do vraždy jeho otca.

Keďže je teda zrejmé, že voči Sýrii zaviedol Západ ekonomické sankcie neoprávnene a asi i s nečistým úmyslom, mal by ich prinajmenšom zrušiť. Celkovo, západní politici a médiá by sa mali nad sebou vážne zamyslieť: keď sa tak zásadne mýlili pri vražde R. Harírího i pri tvrdeniach o „demokratickej sýrskej opozícii“, z ktorej sa vykľul ISIL, mali by dnes pochopiť, že s každým ďalším mýtom o Sýrii bude ich dôveryhodnosť pri sankciách klesať. Najmä keď prúd sýrskych utečencov vytrhol médiami ohlupovaných „ovčanov“ EÚ z letargie…

Netreba zdôrazňovať, že väčšina ľudí bez domova, ktorí sa nachádzajú v provizórnych podmienkach v Sýrii alebo v susedných krajinách, je zúfalá a potrebuje aspoň nejakú nádej. Tou nádejou by mala byť predovšetkým perspektíva skončenia vojny v Sýrii. Ide o veľmi náročný cieľ, ale nie je nemožný. Momentálne to vyzerá tak, že vojská prezidenta B. Asada sú síce schopné jednotkám ISIL odolávať, ale nie sú schopné ich poraziť. Platí to však i naopak a táto rovnováha síl vedie k ďalšiemu predlžovaniu vojny, vraždeniu a nárastu utrpenia civilistov. Keby sme však pomohli prezidentovi B. Asadovi, dalo by sa očakávať, že získa postupne vo vojne prevahu, vďaka ktorej by mohol vojnu ukončiť. To by bol asi celkom správny krok pri riešení utečeneckej krízy.

Ak totiž zvíťazí v občianskej vojne prezident B. Asad a potlačí hnutie ISIL v Sýrii, vojna v Sýrii môže v blízkej budúcnosti naozaj skončiť. Prezident B. Asad nemá expanzívne zámery voči svojim susedom a jeho jediným cieľom je získať kontrolu nad vlastným územím. Ak by však prezident B. Asad padol a Sýriu by ovládlo hnutie ISIL, vojna nielen že neskončí, ale naopak, rozšíri sa. Už doterajšie konanie ISIL jasne dokazuje, že toto hnutie chce rozpútať vojnu v ďalších susedných štátoch. Dnes ISIL bojuje okrem Sýrie aj na území Iraku, ale v prípade víťazstva nad B. Asadom by začalo útočiť i na ďalších frontoch.

Po páde Sýrie by ISIL podľa všetkého zamieril do Libanonu a to by znamenalo obrovskú humanitárnu katastrofu. Libanon má totiž veľmi slabú armádu a mnoho nesunnitského obyvateľstva. Väčšinu občanov Libanonu tvoria kresťania (asi 40%) alebo šiiti (asi 30%) a okrem domácich sa tam nachádza i vyše milióna sýrskych utečencov. Možno očakávať, že ak padne Asadova sýrska vláda, ISIL vstúpi do Libanonu a nastane strašný masaker „neveriacich“. V lepšom prípade väčšina Libanonu utečie do Európy… Dá sa však predpokladať, že nová expanzia ISIL v krajinách s vysokým počtom šiitov ako napr. Libanon či Irak, by nenechala nečinným ani šiitský Irán. A na nové vojenské aktivity Iránu v regióne by zrejme negatívne reagovali Turecko a Saudská Arábia. Ďalej nechcem radšej ani špekulovať…

Najlepšie by zrejme bolo, ak by sa čo najskôr vytvorila silná koalícia proti ISIL a získala aj nový mandát Bezpečnostnej rady OSN pre operácie v Sýrii. Osobne som síce presvedčeným odporcom vojenských riešení sporov, ale ISIL otvorene hlása ďalšiu vojenskú expanziu a nie je ochotný uzavrieť kompromisný mier s „neveriacimi“. Do koalície proti ISIL by sa mali zapojiť tí, ktorí deklarujú, že chcú riešiť problém sýrskych utečencov priamo v Sýrii. Európske štáty by mali preto spolu s Ruskom aktívne v OSN navrhnúť rezolúciu na podporu sýrskej vlády. Ak by Európania aj priamo v Sýrii vojensky nezasiahli, mali by prispieť sýrskej vláde aspoň dodávkami zbraní a zásobami. Samozrejme, je možné, že niektoré západné štáty by v BR OSN rezolúciu na podporu sýrskej vlády zablokovali, ale i tak by existovala právna možnosť ako v Sýrii zasiahnuť.

Niet pochýb, že akýkoľvek zahraničný zásah v Sýrii je potrebné vykonať v rámci medzinárodného práva. Nemožno postupovať tak, ako to robia USA a ich spojenci už skoro rok, keď z času na čas svojvoľne zbombardujú určité ciele v Sýrii. Ich problémom je, že svoje útoky vôbec nekoordinujú s oficiálnou sýrskou vládou. Jednostranné nálety bez mandátu BR OSN a bez súhlasu sýrskej vlády sú tak otvoreným aktom agresie. Aj keď USA a spol. deklarujú, že v prípade bombardovania pozícií ISIL im ide o obranu, najmä obranu Iraku, akékoľvek zásahy na území Sýrie treba v súlade s Chartou OSN riešiť najprv rokovaním. V súlade s medzinárodným právom USA by mali o svojich útokoch rokovať prinajmenšom s prezidentom B. Asadom. Ten by im v prípade útokov na ISIL určite vyšiel v ústrety a keby mali USA súhlas sýrskej vlády, už by ich konanie dostalo iný charakter.

Podobne i nová koalícia proti ISIL by sa mohla oprieť o súhlas legitímnej sýrskej vlády i v prípade neexistencie novej rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN. Každopádne, bolo by dôležité, aby aspoň niektoré štáty EÚ koalíciu s B. Assadom proti ISIL podporili. Veď ak by sa v sýrskej vojne postavili Západ i Rusko na stranu prezidenta B. Asada proti hnutiu ISIL, veľmi by to zvýšilo nádeje sýrskych utečencov na skončenie vojny a na návrat do vlasti v blízkej budúcnosti.