brankof.blog.pravda.sk

Problém podobných mimovládnych organizácií spočíva v tom, že i keď predstierajú nestrannosť, sú len nástrojom na presadzovanie politických názorov svojich zakladateľov. Hoci tieto organizácie majú reprezentatívny názov a tvária sa ako „významné entity“, nereprezentujú nikoho okrem svojich členov. V médiách sa však dajú veľmi efektívne využiť. S uvedenými britskými mimovládnymi organizáciami je to asi tak, ako keby si v Rusku či v Sýrii niekto analogicky založil organizáciu s názvom „Združenie hovorcov Bieleho domu“ a potom by vydával správy o zločinoch USA vo svete. Uvedená mimovládna organizácia by s USA síce veľa do činenia nemala, ale v ruských a čínskych médiách by potom mohli napísať, že „Združenie hovorcov Bieleho domu“ priznalo zodpovednosť USA za prevrat na Majdane, vyzbrojenie ISIL, atď.

Každý, kto má trochu zdravého rozumu, nemôže konšpiračnému „spravodajstvu“ tzv. mienkotvorných médií a mimovládnych organizácií veriť. Je očividné, že v Sýrii prebieha predovšetkým vojna medzi regulérnou sýrskou armádou a hnutím ISIL. Ide o vojnu, pri ktorej síce pôsobia i ďalšie sýrske sily, zohrávajú však vedľajšiu úlohu. Mýtus o „demokratickej opozícii“ v Sýrii ako o tretej významnej sile v konflikte je už dávno iba mediálne dobre živenou ilúziou. Všetky jednotky tzv. umiernenej opozície si museli alebo budú musieť vybrať, ku ktorej z oboch dominantných síl v Sýrii majú bližšie. Navyše, tzv. umiernená opozícia nekontroluje dokonca ani to, čo má podľa mediálnych zdrojov ovládať. Jej vlastné jednotky, vycvičené i za pomoci USA, opakovane prešli s celou výzbrojou na stranu ISIL.

Samozrejme, niektoré skupiny majú na udalosti v Sýrii svoj vplyv, napr. kurdské jednotky, ktoré statočne vzdorujú hnutiu ISIL. Na rozdiel od informácií z médií však Kurdi majú jasno, ku komu sa treba pridať a stoja vo vojne na strane prezidenta B. Asada proti ISIL. Aj v súčasnosti Asadova armáda spolupracuje s kurdskými jednotkami na rôznych úrovniach. Lenže napriek tomu, Kurdi predstavujú v Sýrii iba malú časť celkovej populácie (asi 2 milióny), ich územia nie sú vzájomne prepojené a tak sa nemôžu stať rozhodujúcou silou v Sýrii.

Kurdské jednotky sú navyše zovreté medzi dvoma nebezpečnými hrozbami – hnutím ISIL a tureckou armádou. Je tiež známe, že najviac Kurdov žije priamo na území Turecka a tak Ankara robí všetko pre to, aby ani Kurdi v Sýrii príliš nezmocneli. Ak by tam totiž Kurdi proklamovali nejakú formu samostatnosti, určite by to nerobili kvôli zopár kurdským mestám v Sýrii, ale kvôli obrovským kurdským územiam v Turecku s desiatkami miliónov obyvateľov. Popri konfliktoch s ISIL a Tureckom dnes Kurdi nepotrebujú bojovať ešte i proti prezidentovi Asadovi. Naopak, Kurdi sa dlhodobo opierali o podporu sýrskej vlády a netreba zabúdať, že ešte v roku 1998 kvôli sýrskej podpore Kurdov takmer vypukla turecko-sýrska vojna. Kurdi na to nezabudli…

Po skúsenostiach z Iraku a Líbye dnes nikoho príliš neprekvapuje „úroveň“ informácií o Sýrii na Západe. A neprekvapuje ani západná snaha poučovať sýrsku vládu, keď USA a spol. žiadajú od B. Asada jeho abdikáciu kvôli vojnovým zločinom. Uvedené štáty však nevedia povedať, ako si budúcnosť Sýrie bez Asada predstavujú a ako sa k nej treba dopracovať. A paradoxne, ide o štáty, ktoré sa samy nedokážu ospravedlniť za vlastné zločiny na Blízkom Východe, hoci od Asada  žiadajú, aby zo svojich zločinov vyvodil závery.

Najmä USA by sa mali ospravedlniť za svoju politiku na Blízkom Východe, prinajmenšom za agresiu v Iraku 2003. Lenže hoci B. Obama priznal, že vojna v Iraku bola chybou, neospravedlnil sa a ani vojnu neodsúdil. Je jasné, že vojna USA v Iraku 2003 bola chybou, ale treba, aby sa za ňu USA Iračanom ospravedlnili a odsúdili okupáciu v Iraku aspoň tak, ako Rusko odsúdilo „pošliapanie zásad medzinárodného práva“ a „neospravedlniteľné zotrvanie sovietskych vojsk“ v roku 1968 v preambule základnej zmluvy so SR (č. 9/95 Z.z.).

Žiaľ, USA a ich spojenci sa zachovali nesprávne aj pri vojne v Sýrii, keď opäť nezmyselne porušili medzinárodné právo. Pri svojich útokoch nedisponovali ani mandátom Bezpečnostnej Rady OSN, ani súhlasom medzinárodne uznanej sýrskej vlády a ich zdôvodnenia útokov boli prinajmenšom sporné. Porušovanie medzinárodného práva zo strany veľmocí síce nie je žiadnou novosťou, smutné je však to, že USA sa ani len nepokúsili o riešenie v súlade s právom. Vojna proti ISIL by sa totiž pri troche dobrej vôle dala legalizovať a USA naozaj sa mohli aspoň pokúsiť o rokovania so sýrskou vládou, ako im to ukladal čl. 33 Charty OSN. Je pritom pravdepodobné, že B. Asad by im útoky proti ISIL odsúhlasil. A USA by rokovaním s B. Asadom nezrušili ani svoju politiku ani sankcie voči Damašku…

Pri konaní západných politikov a ich médií cítiť ešte jeden absurdný moment. Dnes sa vo svojej arogancii mnohí pokúšajú tvrdiť, že chybou USA neboli ani tak intervencie samotné, ako to, že sa USA z okupovaných krajín stiahli príliš rýchlo. Prečo sa USA stiahli prirýchlo, vidím inde.  Americká agresia v uvedených krajinách totiž vyvolala obrovskú nenávisť ľudu, ktorá naplno prepukala po odchode okupačných armád. Je jedno, či by USA odišli o pár rokov neskôr, po ich odchode by nastal rovnaký  vývoj. Veď si len spomeňme na to, aká protiruská nenávisť prepukla po roku 1989 u nás, hoci Rusi tu nespáchali toľko zla ako USA v Iraku. Miesto výhovoriek by si mal dnes Západ priznať, že hoci je schopný dobývať krajiny Blízkeho Východu, nedokáže im dobre vládnuť!

Na rozdiel od amerického konania sa konanie Rusov v Sýrii zdá byť podstatne rozumnejšie. Rusi sa zrejme poučili zo svojich imperialistických zločinov minulosti a konajú opatrnejšie. Do vojny zasahujú v súlade s medzinárodným právom a najmä tam, kde môžu počítať so značnou podporou domácich síl. Pri vojne v Sýrii sa Rusi opierajú o legitímnu sýrsku vládu, jednu z dvoch hlavných síl v krajine. Jasne si určili, koho treba podporovať a prečo. To je v ostrom protiklade k postupu USA a spol., ktoré v Sýrii nemajú silného spojenca a vystupujú aj proti ISIL, aj proti sýrskej vláde.

Je zrejmé, že ani konflikt v Sýrii sa nebude dať vyriešiť ani rýchlo, ani ľahko. Ak sa však bude hľadať aspoň nejaká realistická vízia ukončenia konfliktu, dá sa dosiahnuť iba so silným spojencom priamo zo Sýrie. Prečo tým spojencom má byť práve legitímna sýrska vláda som nedávno uviedol: http://brankof.blog.pravda.sk/2015/09/20/preco-treba-pomoct-assadovi-v-syrii/ . Ako sa zdá, dnes si už aj niektorí politici na Západe uvedomujú, že jedine spolupráca s B. Asadom môže priniesť riešenie. Napriek tomu však stále u mnohých tvrdohlavo pretrváva požiadavka na jeho odstúpenie.

Vyjadrenia západných politikov o odstúpení B. Asada sú však nebezpečné aj z iného hľadiska. Akákoľvek dohoda o odstúpení by totiž mala pre priebeh vojny v Sýrii katastrofálne následky. Ak by B. Asad súhlasil s abdikáciou, tak by okamžite vyvolal obrovskú demoralizáciu vlastnej armády. Platilo by to aj vtedy, ak by podobné dohody urobil s výhľadom do budúcna. Sýrski vojaci totiž nie sú šachové figúrky a ak doteraz nasadzovali svoje životy za B. Asada, tak by ich správa o jeho odstúpení pripravila o veľkú časť bojovej morálky. Podobná demoralizácia sýrskej armády by bola skvelou správou pre hnutie ISIL.

Ešte horšie je však ďalšie riziko prípadného Asadovho odstúpenia. Ak B. Asad odstúpi alebo čo i len prejaví zámer odstúpiť, nastane v Damašku boj o „následníctvo“. Na strane B. Asada proti ISIL bojujú rôzne ideové a náboženské skupiny. Niektorí podporujú B. Asada preto, lebo v ňom vidia zástancu umierneného sekulárneho socializmu, iní zase predstaviteľa náboženskej menšiny alevitov, ďalší ho podporujú kvôli jeho postojom k panarabskému hnutiu, atď. Medzi týmito skupinami neexistujú pevné väzby a stmeľuje ich len osoba B. Asada. Preto by sa v prípade jeho odstúpenia stratila doterajšia jednota, vznikli by vnútorné spory a z toho by opäť najviac profitovalo hnutie ISIL.

Západní politici by si tiež mali uvedomiť, že čím viac budú vyzývať B. Asada na odstúpenie, o to menej môže reálne odstúpiť. Mnoho Sýrčanov je presvedčených, že ISIL je výtvorom USA a S. Arábie a preto západným postojom neveria. Navyše, Asadovi podporovatelia, ktorých je v Sýrii stále veľa, pociťujú nechuť voči Západu kvôli dlhoročnej snahe zmeniť vládu v Sýrii a kvôli sankciám, ktoré Západ aplikuje voči Sýrii už vyše desať rokov. Čím viac tak bude Západ na B. Asada tlačiť, o to viac v ňom bude množstvo Sýrčanov vidieť symbol protiamerického odporu. A ak by aj B. Asad zvažoval odstúpenie, musel by si dať veľký pozor, aby nevznikol dojem, že ide o kapituláciu pred diktátom USA.

Nie je to síce príjemné konštatovanie, ale faktom je, že v 21. storočí prepadol Západ nepatričnému velikášstvu. Západné štáty sa postavili nad medzinárodné právo a snažili sa hrať na „vyššiu moc“ svetových dejín. Uverili, že majú monopol na akúsi „demokratickú pravdu“ a môžu ostatným určovať pravidlá. Žiaľ, toto velikášstvo išlo ruka v ruke s poklesom reálneho politického i hospodárskeho vplyvu Západu. Lenže prúd utečencov nás presvedčuje, že nie sme žiadna „vyššia moc“ a náš ideologický pocit nadradenosti sa rúca pri strete s realitou.

Uvedomme si, že žiadna krajina EÚ, ani Nemecko, zďaleka nehostí toľko utečencov, koľko hostila Sýria pred vypuknutím občianskej vojny. Môžeme okúsiť len zlomok toho, čo vďaka našim zločinom v Iraku musela celé roky znášať Sýria a už hovoríme o neúnosnej situácii. Priznajme si, že západná hra na „vyššiu moc“ je podstatne horšia než medzinárodné právo založené na rovnosti štátov a že západný politický systém, charakterizovaný nadvládou finančnej oligarchie a jej mediálnou dominanciou, ako vzor pre svet nefunguje.