brankof.blog.pravda.sk

Nedávno sa na Slovensku zastavil generálny tajomník OSN Pan Ki-Mun. V súvislosti s jeho návštevou sa diskutovali mnohé otázky, späté s fungovaním Organizácie spojených národov (OSN). Hovorilo sa hlavne o neefektivite celej organizácie a o jej neschopnosti riešiť problémy súčasného sveta. Dokonca sa hovorilo o neefektvie celého systému medzinárodného práva a z toho vyplývajúcej potreby západných veľmocí riešiť konflikty vo svete i bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN a proti vôli legitímnych vlád štátov.

Určite sa dá súhlasiť s názorom, že OSN má mnoho nedostatkov, nedokáže vyriešiť všetky konflikty sveta, chrániť ľudské práva v celom svete, zabezpečiť globálny rozvoj a reagovať na mnohé ďalšie výzvy súčasného sveta. Stačí však toto ako dôvod na nerešpektovanie medzinárodného práva? Veď aj vnútroštátne právo má mnoho nedostatkov, nedokáže vyriešiť konflikty v spoločnosti a reagovať na ďalšie výzvy v krajine. Skúsme sa zamyslieť, čo by sa stalo, keby niekto použil logiku, aká sa používa voči OSN,  pri riešení problémov vo vnútroštátnom práve.

Dobrým príkladom by mohli byť určite rómske osady na území SR. Nie je zriedkavosťou, že väčšinové obyvateľstvo obcí na Slovensku sa dostáva do konfliktov s obyvateľmi osád, v ktorých žijú ich rómski spoluobčania. Na tomto mieste nebudem riešiť otázku viny, ani oprávneností sťažností, ale poukážem na to, ako by to dopadlo, keby niekto kvôli neefektivite právnych nástrojov použil svojpomoc.

V rómskych osadách by sme našli naozaj širokú škálu porušovania práv, od sexuálneho zneužívania cez majetkovú kriminalitu až po úžeru. Situácia v osadách sa nepáči ani mnohým Rómom z osád ani väčšinovému obyvateľstvu vedľa osád. Možno dokonca hovoriť aj o bezmocnosti orgánov verejnej moci a v mnohých prípadoch i o rezignácii. Polícia, prokuratúra a ďalšie orgány činné v trestnom konaní sú preťažené, znechutené a len málo čo z kriminality v osadách dokážu vyriešiť. Ani snahy vysokých politických predstaviteľov zmeniť čosi na celej situácii nie sú príliš efektívne a úsilie o nápravu stavu zlyháva na najrôznejších prekážkach.

Skúsme však špekulovať, čo by sa stalo, keby niekto začal navrhovať riešenia, aké uplatňujú západné mocnosti v medzinárodnom práve. Určité médiá na Slovensku, politici a analytici by pod vplyvom správ z osád začali hlásať, že celá situácia v osadách je neúnosná a že sa netreba viac spoliehať na neschopnú políciu či prokuratúru.

Médiá by začali obhajovať vytvorenie „občianskych gárd„, teda skupín uniformovaných jednotlivcov, ktorých Rómovia nemajú v láske, ale ktorí sa ponúknu, že nastolia v osadách „civilizované pomery“ a ochránia rómske detí pred „necivilizovaným“ osudom ich rodičov. Dokonca odcitujú aj nejakého „slušného“ Róma, ktorý požiada „občiansku gardu“ o ochranu miestnych detí pred zneužívaním a vyzve ju na zásah.

Keď potom po zuby ozbrojení jednotlivci vtiahnu ako „občianska garda“ do rómskych osád a začnú tam „robiť poriadok“, tak médiá budú hovoriť o „kolaterálnych škodách„, ktoré sú nevyhnutne späté s nastoľovaním „civilizovaných pomerov“ v rómskych osadách. A ako to býva, k ozbrojeným „občianskym aktivistom“ sa zrejme pridá aj istá skupina „podnikateľov“, ktorí si z rómskej osady veľmi výhodne odvezú ešte aj ten úbohý zvyšok majetku, ktorý sa dá speňažiť. Viete si predstaviť, že by médiá schvaľovali podobné svojpomocné zásahy? Lebo v medzinárodných vzťahoch to robia neustále…

Rovnaký argument ako pri nízkej efektivite medzinárodného práva možno tiež použiť aj pri kritike boja proti mafii. Ako efektívne je trestné právo a orgány činné v trestnom konaní v boji s organizovaným zločinom? Efektivita je veľmi nízka a to najmä v boji so sofistikovanejšími mafiami. Je to však dôvod na nerešpektovanie právnych pravidiel? Skúsme si predstaviť ako by to na Slovensku vyzeralo, keby niekto prijal túto logiku?

Hoci veľká časť verejnosti spája aktivity mafie s vydieranie a tzv. výpalným, mafie vykonávajú aj oveľa sofistikovanejšie činnosti obchodujú aj s drogami, páchajú závažnú hospodársku kriminalitu, korupciu, atď. Polícia je však proti nim bezmocná a len zriedka sa podarí nejakého mafiána zavrieť do väzenia. Naopak, mnoho mafiánov sa smeje vyšetrovateľom do očí.

Predstavme si situáciu, že by niekto začal vyzývať na svojpomocný boj proti mafii, pretože právne prostriedky sú na mafiu krátke. A do čela boja proti lokálnym slovenským mafiánom, etablovaným v regióne, by sa postavil ešte mocnejšiu sofistikovanú zahraničnú mafiánsku konkurenciu. Tá by za pomoci svojich špecialistov z SBS miestnych mafiánov jednoducho zmasakrovala.

Je možné, že čoskoro, by si občania s hrôzou všimli, že hoci SBS odstránila starých bossov mafie, nastolila vlastné praktiky, ktorá by boli ešte horšie než tie dovtedajšie. Navyše, noví mafiáni by ovládali aj médiá a tie by oslavovali úspech „statočných hrdinov“ z SBS v boji s mafiánskou „zberbou“, velebili „ochranu“, ktorú priniesli SBS a hriemali proti ešte stále nezávislým mafiánom v susednom regióne.

Samozrejme, podobné analógie majú svoje nedostatky, zdá sa však, že nejako podobne to v medzinárodných vzťahoch chodí i dnes. Podobné analógie preto dobre odhaľujú pokrytectvo v dnešnom svete. Analógiou malej lokálnej mafie by mohla byť napr. autoritárska Asadva vláda v Sýrii a analógiou nadnárodnej mafie by boli oveľa mocnejšie globálne sily, na čele so superveľmocou USA. „

Superveľmoc USA, ktorá sa rada stavia do role ochrancu iných má na svedomí zločiny a to aj z nedávnej minulosti, na dosiahnutie ktorých nemal miestny iracký či sýrsky vládca možnosti ani prostriedky. USA spáchali agresie do suverénnych štátov, dopustili sa vyhladzovania civilistov, udržiavajú množstvo tajných väzníc a mučiarní po celom svete, z ktorých pozná verejnosť len špičku ľadovca. Superveľmoc však nielen že pácha organizované agresie v globálnom rozsahu, ale prostredníctvom svojho finančného systému vykorisťuje mnohé štáty sveta.

Samozrejme, aj iné národy a štáty majú svoje hriechy, napr. Rusko, avšak keď chce niekto s argumentom o neefektívnej OSN postaviť USA nad medzinárodné právo a udeliť im povolenie viesť vojenské intervencie bez súhlasu legitímnych medzinárodných orgánov, mal by sa spýtať, aké výsledky priniesli jednostranné riešenia v rozpore s medzinárodným právom. Určite neboli lepšie než postupy v súlade s medzinárodným právom.

Ako častý argument pri obchádzaní legitímnych medzinárodných orgánov sa uvádza príklad Adolfa Hitlera. Podľa tohto argumentu zástancovia „humanitárnej vojny“ tvrdia, že medzinárodné právo vraj dnes možno porušiť preto, lebo keby západné štáty v minulosti príliš nehľadeli na medzinárodné právo a radšej včas zasiahli proti Hitlerovi, svet si mohol ušetriť kataklyzmu veľkej vojny.

Medzi rozšírené tvrdenia patrí tvrdenie, že nacistické právo bolo „zákonným bezprávím“ a preto boj proti A. Hitlerovi bol „nadzákonným právom“. Aj preto sa médiá pokúšali vytvoriť ilúziu, že boj proti S. Husajnovi či B. Asadovi bol napĺňaním akéhosi „nadzákonného práva“. Analógie s A. Hitlerom sú však veľmi nevhodné. Nech už si o nich myslíme čokoľvek, ani S. Miloševič, ani S. Husajn, ani B. Asad neboli porovnateľní s A. Hitlerom. Argument o „nadzákonnom práve“ treba používať veľmi opatrne a iba vo výnimočných situáciách. Ak ho bude Západ používať proti každému nepriateľovi, tak argument stratí dôveryhodnosť a nebude použiteľný ani v prípade, keby sa objavil nový A. Hitler.

Paradoxne, je tiež zaujímavé, že to boli práve nacisti, ktorí sa opakovane odvolávali pri porušovaní práva na ľudsko-právne dôvody, napr. pri Mníchovskej dohode. Je naozaj veľká škoda, že západné veľmoci tie „ľudsko-právne dôvody“ A. Hitlerovi odobrili. Keby vtedy veľmoci trvali na dodržaní medzinárodného práva, možno by história vyzerala inak!

Napriek tomu, že OSN nie je príliš efektívna a nie je schopná zabrániť množstvu zločinov vo svete, v Bezpečnostnej rade OSN existuje aspoň určitá kontrola moci medzi veľmocami. Žiadna z veľmocí tam nemôže presadiť svoje egoistické záujmy bez kompromisov. Tieto egoistické záujmy majú všetky veľmoci a ani ich ani príliš nezastierajú. Je však pokrytecké, ak z tvrdenia o nedostatočnej efektivite OSN mienkotvorné médiá na Západe vytvárajú zámienku pre obchádzanie OSN. Médiá túto rétoriku používajú hlvne vtedy, keď Čína alebo Rusko uplatnia veto v Bezpečnostnej rade OSN, keď však veto uplatnia veto západné štáty, tak médiá mlčia. Bezpečnostná rada OSN nedokáže vyriešiť všetky krízy, ale ako dôvod na obchádzanie medzinárodného práva to nestačí.

Zrejme nikdy sa nepodarí vytvoriť medzinárodný mechanizmus, ktorý by vyriešil všetky existujúce krízy a ani OSN nemá schopnosti nastoliť vo svete večný mier. Ak teda niekto z faktu, že OSN nedokáže nastoliť mier na Blízkom Východe, odvodzuje právo na jednostrannú ozbrojenú intervenciu USA, tak sa mýli. OSN síce nedokáže odstrániť všetky problémy sveta, je často neefektívna a byrokratická, ale jej celkový prínos pre mier vo svete možno hodnotiť pozitívne.

Neustále sa opakuje i tvrdenie o potrebe reformy OSN. Existuje množstvo návrhov, ktoré by systém OSN zlepšili. Predovšetkým treba odstrániť neoprávnené privilégiá Západu. Zloženie orgánov OSN zodpovedá reáliám polovice 20. storočia, keď ešte Západ vo svete dominoval. Z tohto dôvodu majú právo veta v BR OSN aj európske krajiny s klesajúcim vplyvom ako Francúzsko a V. Británia a aj väčšina inštitúcií OSN sa nachádza na Západe. Reformných krokov by však mohlo byť oveľa viac. Pomer síl vo svete 21. storočia vyzerá inak!

Najväčšou reformou OSN by však bolo to, keby veľmoci začali viac rešpektovať pravidlá OSN. Vždy existovali prípady porušovania pravidiel OSN veľmocami, ale v 21. storočí sa proti rešpektovaniu pravidiel OSN otvorene postavil ten Západ, ktorý zo systému OSN čerpal najviac výhod. Následný pokles autority OSN v 21. storočí bol nevyhnutný. Dnes je zbytočné hovoriť o novom zložení orgánov či o nových princípoch OSN, dnes treba žiadať dodržiavanie normatívnych princípov a platných pravidiel medzinárodného práva.

Bez OSN by asi neexistoval vo svete žiaden limit pre vládu silnejšieho. Naopak svet, kde by vládli neobmedzene tí silnejší, by nebol lepší než svet, kde OSN predstavuje aspoň fórum pre diskusiu medzi veľmocami.