brankof.blog.pravda.sk

Podľa vyjadrení viacerých západných politikov je zrejmé, že pôvodná stratégia Západu v Sýrii, spojená s odstúpením prezidenta B. Asada, nevyšla. Udržateľná nie je ani predstava o odstúpení B. Asada „za pol roka“ či „v skorej budúcnosti“. Asadova vláda je v súčasnosti populárnejšia než bola na začiatku konfliktu, pretože väčšina Sýrčanov sa sklamala v rôznych opozičných hnutiach a aj z hľadiska medzinárodných vzťahov rastie podpora sýrskej vlády. Podporujú ju aj iné krajiny arabského sveta, ktoré vzdorujú fundamentalistom na vlastnom území, napr. Egypt. Na Západe sa teda objavilo iné riešenie ako oslabiť pozíciu prezidenta B. Asada – návrhy na rozdelenie Sýrie.

Existuje viacero kritérií, podľa ktorých by sa dala Sýria rozdeliť. V texte sa budem zaoberať týmito kritériami i ďalšími súvisiacimi otázkami:

• delenie Sýrie podľa národnostných a kmeňových kritérií

• delenie Sýrie podľa náboženských kritérií

• delenie Sýrie podľa kritérií kontroly

• spoločný postup proti teroristom

• rusko-sýrska ofenzíva

• sýrska a americká vláda

• riziká zapojenia SR

Rozdelenie Sýrie podľa národnostných línií sa síce môže zdať ako jedna z možností, nie je pre však prijateľným riešením, pretože rozdelenie podľa národnostných, náboženských či podľa iných kritérií by problémy vôbec nevyriešilo. Väčšinu Sýrie tvoria Arabi (asi 90%) a okrem nich sú početní už len Kurdi (asi 8%). A keďže hlavná línia konfliktu prebieha medzi Arabmi, je jasné, že národnostné kritérium vojnu nevyrieši.

Samozrejme, predstavitelia kurdskej menšiny by mohli byť prirodzeným uchádzačom o oddelenie časti sýrskeho územia. Lenže to by musela mať Sýria iných susedov. Na území Sýrie nie je vytvorenie kurdského štátu, hoc i s obmedzenou suverenitou, vôbec reálne. Nachádza sa tam totiž len niečo vyše dvoch miliónov Kurdov, zatiaľ čo na území Turecka je ich viac ako desaťnásobok. Ak by sa teda vytvoril samostatný kurdský štát v Sýrii, Turecko by sa cítilo veľmi ohrozené.

Ankara už dnes priamo intervenuje na území Sýrie. Napriek tomu, že jej konanie je porušením medzinárodného práva, Ankara zasahuje, lebo akýkoľvek náznak kurdskej samostatnosti vníma ako útok na svoju suverenitu. Väčšina Kurdov už dnes pochopila, že usilovať o nezávislosť od Sýrie im nič dobré neprinesie a preto sa skôr usiluje o spoluprácu so sýrskou vládou. Obnovenie sýrskej suverenity nad celým územím Sýrie by bolo pre Kurdov najlepšou garanciou proti útokom zo strany Turecka i ISIL.

V súvislosti s národnostným kritériom by sa dalo hovoriť ešte o rozdelení územia Sýrie podľa príslušnosti k tamojším kmeňom. Toto delenie má v Sýrii stále určitý význam. Lenže i keď opomeniem, aké ekonomické komplikácie by prinieslo vytváranie malých kmeňových politických útvarov, stále zostanú problémy. Kmeňové kritérium by sa dalo účinne použiť len na vidieku, ale nie v mestách. V mestách sa objavuje oveľa zmiešanejšia populácia a väčšinu mestských štvrtí nemožno jednoznačne rozdeliť podľa príslušnosti ku kmeňom. Práve mestská populácia je však pre Sýriu rozhodujúca – ide o dve tretiny obyvateľov.

Veľmi nereálne by bolo aj rozdelenie Sýrie podľa náboženských kritérií. V súčasnej Sýrii existuje sunnitská väčšina (do 75%) a významné menšiny: kresťanská (do 10%) či šiitská (do 15%, vrátane alevitov). Okrem toho tam sú ešte ďalšie málo početné skupiny, ako napr. drúzi, jazídi, atď. Fronty v sýrskej občianskej vojne sa ale nevytvorili podľa náboženských línií. Je síce pravda, že veľká väčšina kresťanov a šiitov podporuje prezidenta B. Asada, ale sunniti sú vnútorne rozdelení. Neexistuje jedna sila, ktorá by mohla sunnitov reprezentovať a je vôbec otázne, či s najsilnejšími sunnitskými skupinami (ISIL) možno o čomkoľvek vôbec rokovať.

Delenie podľa náboženských línií je nereálne i preto, lebo ho principiálne odmietajú aj sekulárni sunniti, ktorí dnes podporujú sýrsku vládu proti islamistom. Navyše, v prípade rozdelenia Sýrie podľa náboženských línií by alevitský prezident Asad musel odstúpiť väčšinu územia, ktoré dnes kontroluje. Veď práve na území kontrolovanom vládou sa nachádza najväčšie centrum sýrskych sunnitov – hlavné mesto Damašek. Avšak napriek sunnitskému charakteru mesta, funadamentalizmus v Damašku príliš populárny nie je.

Damašek je tiež významným centrom panarabského hnutia. Panarabisti podporujú vládu B. Asada a to najmä preto, že sýrska ústava sa priamo odvoláva na panarabské idey. Takéto myšlienky sú rozšírené napr. medzi početnými prisťahovalcami z Palestíny. Možno predpokladať, že panarabistické hnutie by prípadnému ďalšiemu drobeniu arabských území na náboženskom základe kládlo odpor.

Taktiež sa nedá predpokladať, že delenie Sýrie podľa náboženských línií by pomohlo vnútorne vysídleným osobám alebo utečencom. Po tom, čo tieto osoby zažili s fundamentalistami, sa nebudú chcieť vrátiť do oblastí, ktoré budú zadefinované podľa náboženských kritérií. Väčšina vnútorne vysídlených príslušníkov, najmä z radov menšín, sa dnes nachádza na území sýrskej vlády a túžia sa vrátiť do svojich domovov, odkiaľ ich ISIL a spol. vyhnali. Ak by im ale sýrska vláda oznámila, že sa Sýria bude deliť podľa náboženských hraníc, stratila by v ich očiach legitimitu.

Práve náboženské menšiny sa dnes opierajú o ústavne deklarovanú ideu prevažne sekulárnej Sýrie. Sýrska vláda totiž nebojuje proti žiadnej náboženskej skupine, ale len proti svojim odporcom. To je presný opak islamistov – pre nich sú nepriateľmi kresťania, šiiti i ostatní „neveriaci“. Rozdelenie Sýrie podľa náboženských kritérií by bolo preto aj víťazstvom islamizmu nad sekulárnou Sýriou.

Inou možnosťou by bolo rozdelenie Sýrie podľa kritérií aktuálnej kontroly územia. To by ale tiež nebolo vhodnou alternatívou. Podľa tohto kritéria by bolo treba rozdeliť krajinu medzi aktuálnych držiteľov sýrskeho územia. Kto sú však títo držitelia sýrskeho územia? Najvýznamnejším subjektom je určite sýrska vláda. Hoci nekontroluje väčšinu teritória štátu, kontroluje najdôležitejšie oblasti a na území pod jej kontrolou žije viac Sýrčanov než na všetkých ostatných územiach Sýrie dokopy. Druhým kľúčovým subjektom je ISIL, ktorý kontroluje najrozsiahlejšie územie v Sýrii. A hoci nie vždy ide o obývané oblasti, ISIL ovláda aj veľkú časť Iraku.

Hnutie ISIL však nemôže uzavrieť so sýrskou vládou žiadny kompromisný mier o rozdelení krajiny. Otvorene deklarovanou ideológiou tohto hnutia je dobývanie území „neveriacich“ a to akékoľvek rokovania komplikuje. Expanzívna však nie je len ideológia, ale aj postoje členov hnutia: ide o sfanatizovaných islamistov z Blízkeho Východu i z ďalších krajín. Im vláda nad niekoľkými oblasťami Sýrie určite stačiť nebude. Už doterajšie konanie ISIL jasne dokazuje, že hnutie chce rozpútať veľkú vojnu. Pre ISIL by bol mierový kompromis veľmi zlou správou: predstavitelia hnutia majú iba minimálne skúsenosti s fungovaním štátu a v situácii mieru by sa najrýchlejšie ukázali všetky ich nedostatky.

Okrem vlády a ISIL pôsobí v Sýrii ešte niekoľko menších síl. Z nich sú asi najvýznamnejšie kurdské jednotky a skupiny napojené na al-Kajdu, najmä Front al-Nusra. Ako som už spomínal, Kurdov by pri delení územia Sýrie limitovalo Turecko. A pokiaľ ide o skupiny blízke al-Kajde, tie súperia s hnutím ISIL o podporu medzi fundamentalistickými sunnitmi. Ak by ale predsa uzavreli dohodu so sýrskou vládou, mnoho islamistov by plynule prešlo do hnutia ISIL.

Podľa niektorých západných politikov zohráva určitú úlohu v Sýrii aj tzv. umiernená opozícia. Nie je síce jasné, kto túto tzv. umiernenú opozíciu predstavuje, lebo k nej sa hlási množstvo skupín, napr. Sýrska demokratická koalícia, Sýrska národná rada, Demokratické sily Sýrie, atď. Tieto skupiny sa nedokážu dohodnúť ani medzi sebou a napriek rok trvajúcemu bombardovaniu Sýrie zo strany USA sú ich vojenské úspechy mizivé.

Zvláštnu úlohu zohráva aj tzv. Slobodná sýrska armáda. Je to len prázdna nálepka, ktorú však používa mnoho rôznych, aj teroristických skupín, ktoré sa neštítia ničoho, ani kanibalizmu. Slobodná sýrska armáda však trpí rovnakými neduhmi ako celá „umiernená opozícia“: nemá jednotné vedenie, nie je schopná koordinovaných vojenských akcií a nebude schopná vytvoriť na území, ktoré údajne kontroluje, žiadne inštitúcie. Ak sa však na jej podporu tejto značky postavia pozemné sily USA v Sýrii, môžu osoby vystupujúce ako Slobodná sýrska armáda určitú úlohu zohrávať.

Delenie Sýrie nie je reálnym riešením konfliktu a celkovo, v občianskej vojne v Sýrii sa ako najlepšie riešenie ponúka spolupráca neislamistických síl proti islamistom, najmä z hnutia ISIL. Tu hrá hlavnú úlohu sýrska vláda, ktorá kontroluje najdôležitejšie oblasti štátu a je medzinárodne uznaným reprezentantom Sýrie. Iste, Asadova vláda má mnoho chýb, avšak pre veľkú väčšina obyvateľov Sýrie predstavujú islamisti ďaleko väčšiu hrozbu než vláda. Prezident B. Asad totiž bojuje proti svojim politickým odporcom, ale islamisti bojujú proti celým nábožensky a etnicky definovaným skupinám, najmä kresťanom, šiitom, jazídom a ďalším.

V priebehu posledného mesiaca prišlo k novým významným udalostiam – do vojny v Sýrii zasiahlo Rusko. Išlo o udalosť natoľko zásadnú, že USA sa dokonca rozhodli poslať do Sýrie vlastné pozemné jednotky, hoci predtým opakovane zdôraznili, že žiadne pozemné jednotky do Sýrie nevyšlú. Na základe tohto vývoja sa možno domnievať, že v sýrskej vojne prišlo k významným posunom v prospech sýrskej vlády.

Napriek tomu, že v našich médiách o tom nepíšu, v súvislosti s ruským bombardovaním začala aj ofenzíva Sýrskej arabskej armády. Podarilo sa obsadiť niekoľko desiatok miest a obnoviť ústavnú vládu vo viacerých oblastiach. Sýrska vláda síce nebola úspešná na všetkých frontoch a mesto Mahín dokonca stratila, je ale zrejmé, že celkovú vojenskú iniciatívu prebrali vládne jednotky.

V ruských a sýrskych médiách sa dokonca objavili informácie o masovom návrate sýrskych utečencov späť do oslobodených oblastí Sýrie. Niektoré údaje boli očividne prehnané, napr. údaj o 800 000 ľuďoch, ktorí sa začali vracať kvôli úspešnej ofenzíve armády. Takéto číslo poskytol ruskej parlamentnej delegácii vrchný sýrsky muftí A. Badr ad-Dín Hasun. Avšak bez ohľadu na skutočný počet ľudí chystajúcich sa na návrat, je zrejmé, že ruské letecké údery a ofenzíva Sýrskej arabskej armády zvýšili nádej mnohých utečencov a vnútorne vysídlených obyvateľov.

Sýrska vláda by sa mala v súčasnej situácii ujať politickej iniciatívy a ponúknuť niekoľko kompromisov. Ak vyhrá vo vojne proti islamistom, bude jej reputácia dosť vysoká a je pravdepodobné, že by zvíťazila i v nových voľbách. Preto by svoje návrhy nemala obmedziť len na nové voľby. Mala by ponúknuť i viacero ústavných ústupkov. Napr. v čl. 4 ústavy by mohla naformulovať silnejší status pre kurdský jazyk v Sýrii.

Najzložitejšie by však zrejme boli kompromisy s islamistami, ktorí tvoria hlavnú opozíciu voči vláde a ktorí by boli ochotní uznať oficiálnu vládu. Prezident by mal usilovať o istý kompromis aj s nimi, nemal by však ustúpiť od požiadavky prevažne sekulárneho charakteru štátu.

Dôležité bolo, že ruské zapojenie do vojny v Sýrii prebehlo so súhlasom oficiálnej vlády. Taktiež bolo dôležité, že ruské letectvo našlo vojensky významného spojenca priamo v Sýrii. To sú aspekty, ktoré pri zapojení USA a spol. do sýrskej vojny počas minulého roku chýbali. Američanom pritom stačilo na legalizáciu ich akcií naozaj málo: pre útoky voči ISIL si mohli od prezidenta B. Asada vypýtať súhlas a takmer určite by ho pre svoj boj proti ISIL dostali. To by pritom vôbec neznamenalo, že sa USA s B. Asadom zhodujú na budúcom osude Sýrie, ale aspoň by ukázalo, že právnym pravidlám pripisuje Washington určitý význam. USA sa však o legalizáciu svojej akcie ani len nepokúsili.

Dôvod, pre ktorý USA odmietajú spolupracovať so sýrskou vládou je pritom veľmi nepresvedčivý. Washington neustále opakuje tvrdenie, že prezident B. Asad je zodpovedný za väčšinu obetí občianskej vojny v Sýrii. Očividne to nie je pravda, ale hoci má sýrska vláda značnú zodpovednosť, americká vláda sa s ňou môže smelo porovnávať. Agresie USA, Guantanámo, Abú Ghreib a pod. si všetci dobre pamätáme – len na následky samotnej invázie do Iraku zahynulo vyše milióna ľudí.

Dôveryhodnosť USA vo vzťahu k B. Asadovi znižuje i to, že Washington sledoval voči Sýrii konfrontačnú politiku už dávno pred tzv. arabskou jarou. Ešte v roku 2003 začal s politikou sankcií (tzv. Syria Accountability Act), pokúsil sa obviniť Sýriu zo zosnovania atentátu na libanonského premiéra R. Harírího a inicioval kvôli tomu i tribunál OSN pre Libanon. Ten dodnes žiadne prepojenie nezistil a naopak, syn zosnulého S. Harírí, tiež premiér Libanonu, odmietol zapojenie Sýrie do atentátu jeho otca.

Často sa tiež zabúda i na fakt, že USA už pred tzv. arabskou jarou v roku 2008 Sýriu priamo napadli. Útok bol odôvodnený údajným pobytom extrémistov z Iraku v Sýrii. Žiaľ, kvôli irackej vojne ušlo do Sýrie vyše milióna Iračanov a USA potom obviňovali Sýriu, že poskytuje útočisko extrémistom z Iraku…

USA sa sami vstupom do pozemných operácií v Sýrii zaženú do zložitej situácie. Americkí vojaci do Sýrie prichádzajú proti vôli oficiálnych sýrskych predstaviteľov, ktorí Washington otvorene obvinili z agresie. Ak by sýrska vláda na novú vlnu americkej agresie reagovala vojenskými protiakciami, konala by úplne legálne. Sýrska vláda sa vzhľadom na minulosť môže domnievať, že je americkou agresiou napadnutá. USA by síce mali do Sýrie poslať len pár desiatok vojakov viac ako 3000 vojakov – to nie je veľká vojenská sila, avšak B. Asad bude musieť i tak držať zálohy pre prípad amerického útoku proti jeho vojskám.

Keďže sa USA nemôžu opierať o skutočnú domácu silu v Sýrii, hrozí, že v prípade útokov na svoje pozemné jednotky budú musieť navyšovať počty vojakov. Nemožno vylúčiť, že príde i k útoku sýrskych vládnych jednotiek na „Sýrske demokratické sily“ a americké jednotky sa dostanú do priameho vojenského konfliktu s Damaškom. To by mohlo znamenať i eskaláciu konfliktu so spojencom Sýrie, s Ruskom.

Sýrska armáda zaznamenala v priebehu októbra určité úspechy a ak sa budú USA komplikovať jej bojové operácie, môže prísť i k americkým obetiam na životoch. V takom prípade by sa určite našli sily, ktoré by nás nútili, aby sme dokázali svoju „spojeneckú vernosť“. „Spojeneckú vernosť“ sme už dokázali v Iraku a ide o hanebnú kapitolu slovenskej histórie. V prípade vojny v Sýrii by však išlo o oveľa horšiu konfrontáciu, keďže prezidenta B. Asada podporujú aj Rusko, Čína a Irán. Nedopusťme, aby sme sa podieľali na takejto agresii!