Militaristické šialenstvo a nové základne NATO

12. novembra 2015 12:41, Prečítané 7 366x, Branislav Fábry, Nezaradené

Dňa 11. novembra sme si pripomenuli smutné výročie skončenia Prvej svetovej vojny, ktorá býva niekedy označovaná za „prakatastrofu“ 20. storočia. A práve v dňoch, keď si pripomíname výročie konca tejto strašnej tragédie, schvaľuje Národná Rada SR zriadenie novej vojenskej infraštruktúry NATO na území Slovenska. Rozhoduje sa o tom, či na Slovensku bude tzv. integračný styčný tím, čo sa dá považovať za eufemistické označenie základne NATO na našom území. Ide naozaj o zaujímavú zhodu dvoch dátumov, pretože súčasná situácia v Európe pripomína militaristické šialenstvo zo začiatku 20. storočia.

V nasledujúcom texte sa budem venovať:

• viere vo vlastnú výnimočnosť veľmocí pred Prvou svetovou vojnou

• novej infraštruktúre NATO

• napätiam medzi Čínou a USA

• otázkam tzv. ruskej hrozby

• nezmyselnosti ďalšieho zbrojenia

Viera vo vlastnú výnimočnosť

Boli to práve najvyspelejšie krajiny sveta, ktoré vojnové šialenstvo podporovali najviac. V. Británia a Nemecko sa pretekali v námornom zbrojení a snažili sa to odôvodniť „zlými úmyslami“ tých druhých. Zapojili sa však aj ďalší: Rakúsko – Uhorsko zbrojilo proti agresívnemu panslavizmu Ruska, podporovalo ukrajinské národné hnutie proti Rusku a naopak, Rusko svojim zbrojením „reagovalo“ na agresívnu politiku rivalov na Balkáne. Aj oni tvrdili, že iba reagujú na nejakú hrozbu a výsledkom bola svetová vojna…

Zásadným problémom európskych veľmocí na začiatku 20. storočia bola viera vo vlastnú výnimočnosť. Predstava o vlastnej výnimočnosti viedla európske štáty k tomu, že sa cítili oprávnené presadzovať svoje „historické poslanie“ vojenskou silou. Keďže však narazili aj na iných, ktorí verili vo vlastnú výnimočnosť, zrazili sa všetky tieto „výnimočné civilizácie“ v dvoch najbarbarskejších vojnách ľudskej histórie.

Jednou z krajín, ktorá seba vnímala ako výnimočnú krajinu, oprávnenú riadiť svet, bola Veľká Británia. Británii sa v 19. storočí podarilo vytvoriť najväčšie impérium od čias Džingischána a jej ľodstvo kraľovalo svetovým moriam. Briti určite priniesli pre svet mnoho dobrého, rôzne objavy a vynálezy, ich problémom však bola slepá viera vo vlastné poslanie. V Afrike a Ázii to označovali ako „bremeno bieleho muža“: Briti verili, že práve oni nesú civilizáciu národom sveta. Lenže práve ich nadvláda spôsobila nesmierne hrôzy v kolóniách, najmä v britskej Indii.

Rovnako veľké sebavedomie ako Briti však prejavovali i Nemci. Nemecko v 19. storočí obohatilo svetovú kultúru o jedinečné filozofické diela, mimoriadne objavy a na začiatku 20. storočia malo s veľkým odstupom najviac Nobelových cien. Avšak presvedčenie Nemcov, že vďaka úspechom vo vede a kultúre sú nadradení ostatným národom sveta, viedlo k strašným nešťastiam. Bolo tiež jednou z hlavných príčin oboch svetových vojen. Už genocídy, ktoré Nemci spáchali na „nižších rasách“ v juhozápadnej Afrike na začiatku 20. storočia, mali byť pre svet mementom.

O svojej výnimočnosti boli presvedčené aj niektoré ďalšie národy. Francúzi verili, že prinášajú svetu republikánsky a demokratický odkaz svojej revolúcie. Napriek tomu, že tento odkaz bol pre ľudstvo dôležitý, Francúzsko svojou demokratickou rétorikou ospravedlňovalo expanzívne ciele a najmä v Afrike sa dopustilo strašných koloniálnych zverstiev. O vlastnom „historickom poslaní“ bolo presvedčené i Rusko, hoci tam sa uvedená tendencia najvýraznejšie prejavila až po vzniku sovietskeho Ruska. Zločiny ZSSR v mene jeho „historického poslania“ sú dobre známe.

Nová infraštruktúra NATO

Z militaristického šialenstva začiatku 20. storočia by sme sa mali poučiť práve dnes. Militarizmus v poslednom období nebezpečne narastá práve v západnom svete a jedným z jeho prejavov je výstavba nových základní NATO. Žiaľ, aj na Slovensku sa pripravuje základňa NATO s eufemistickým názvom „integračný styčný tím“.

Obavy z opakovania chýb minulosti vyvoláva i fakt, že už mnoho rokov vydáva NATO na zbrojenie viac peňazí než všetky ostatné štáty sveta dokopy. Pritom do „ostatného sveta“ patria aj spojenci NATO, napr. Japonsko a Saudská Arábia, ktorí sa tiež ocitajú v prvej desiatke zbrojacich štátov. Napriek tomu však podľa záverov summitu NATO vo Walese majú výdavky na zbrojenie naďalej rásť. Aj prezident A. Kiska tam prisľúbil, že Slovensko v nasledujúcich rokoch zvýši svoje výdavky na zbrojenie z 1% na 1,6% HDP, teda o 60%.

Skúsme však byť trochu vnímavejší než veľmoci na začiatku 20. storočia a spýtajme sa: ako budú štáty mimo NATO reagovať na novú vlnu západného zbrojenia? Môžeme predpokladať, že to budú vnímať ako ohrozenie vlastnej bezpečnosti a tiež zvýšia výdavky na zbrojenie? A čo nastane potom? Povedia nám politici a médiá, že musíme znovu zvýšiť výdavky na zbrojenie, lebo zbroja aj tí druhí?

Závody v zbrojení sú vážne riziko súčasnosti, hoci Rusko si dnes nemôže dovoliť vydávať na zbrojenie rovnaké sumy ako NATO. Je tu ale aj Čína a tá má na závody v zbrojení dostatok zdrojov. Peking si môže legitímne klásť otázku, čo novou vlnou zbrojenia Západ sleduje. Nové zbrojenie na Západe musia Číňania vnímať ako veľmi podozrivé a to nielen kvôli nedávnym incidentom s americkou flotilou v Juhočínskom mori. Čína má oveľa viac obyvateľov než všetky krajiny NATO dokopy a pritom nevynakladá ani pätinu prostriedkov NATO na zbrojenie.

Čína verzus USA

Podobne ako na začiatku 20. storočia, aj dnes predstavujú riziko pre mier práve krajiny, ktoré chcú svoju výnimočnosť presadzovať silou zbraní. Sú to najmä USA, kto uplatňujú svoje „historické poslanie“ pri „šírení slobody“ . Zhodou okolností, pojem „exceptionalism“ je obľúbeným pojmom amerických politikov pri opise úlohy USA vo svete. Hlavným problémom je ale to, že „šírenie slobody“ podopierajú v USA obrovskými vojenskými rozpočtami.

Ďalšou krajinou, ktorá verí vo vlastnú výnimočnosť, je Čína. V Číne vychádza toto presvedčenie z tradície piatich tisícročí civilizácie. Na šťastie pre svet, Čína zatiaľ realizuje opatrnú politiku, avšak s jej rastúcim sebavedomím a hospodárskymi úspechmi budú rozpory s USA narastať. Čínsky vojenský rozpočet už niekoľko rokov narastá a to je tiež jeden z predpokladov pre budúce konfrontácie s USA. Rozpory medzi Čínou a USA sú pritom veľmi vážne. Primárnym problémom tu pritom nie sú ani tak incidenty v Juhočínskom mori, ale hlavne otázka územnej celistvosti Číny.

Čínska suverenita nad ostrovom Taiwan je medzinárodne uznaná, avšak Peking napriek tomu ostrov vôbec nekontroluje. Hlavným dôvodom, ktorý bráni Číne obnoviť svoju suverenitu nad ostrovom, je americká podpora separatistom na Taiwane. Tento protiprávny stav vníma Peking ako posledný z prežitkov západného kolonializmu. Oficiálne síce americkí vojaci nie sú na Taiwane prítomní, avšak v prípade „potreby“ sa tam vedia objaviť. Najlepšie sa to ukázalo v rokoch 1995 – 1996, keď Čína uskutočnila na vlastnom území v Taiwanskom prielive vojenské cvičenie. USA tam vtedy pre výstrahu vyslali vojnové lode s jadrovými zbraňami.

Skúsme zapojenie USA do ochrany Taiwanu porovnať so zapojením Ruska do vojny na Ukrajine. Ak NATO vníma konanie Ruska na Ukrajine ako hrozbu, hoci Ukrajina nie je členský štát NATO, spýtajme sa, ako asi vníma Čína zasahovanie USA do jej územnej celistvosti? Našťastie, Čína dnes rieši problém Taiwanu mierovou cestou a čínsky prezident sa dokonca stretol i s „prezidentom“ Taiwanu. Z čínskej mierovej aktivity by si mohli zobrať príklad aj politici v Európe, napr. ukrajinský prezident by sa mohol podobne stretnúť s predstaviteľmi ľudových republík z Donbasu…

Ruská hrozba?

Podľa očakávania, hlavným argumentom nového kola zbrojenia na Západe je dnes obava z Ruska. NATO poukazuje najmä na postup Ruska voči Ukrajine. Lenže pritom sa zabúda, že aj Rusi majú dôvodné obavy z NATO. Ruská vláda opakovane vyjadrila, že vníma rozširovanie NATO na Východ ako hrozbu vlastnej bezpečnosti a dráždia ju i agresívne vojny západných veľmocí na Balkáne či na Blízkom Východe. V Rusku určite nevládnu anjeli, ale rozširovanie NATO na Východ a nárast zbrojenia na Západe by mohla každá ruská vláda vnímať ako ohrozenie oveľa oprávnenejšie než NATO vníma ruskú hrozbu.

Napriek deklarovaným západným obavám z Ruska treba otvorene povedať, že NATO dnes vydáva na zbrojenie asi dvanásťkrát viac prostriedkov než Rusko! USA samotné sú zodpovedné za 40% svetových výdavkov, a dokonca i európske mocnosti V. Británia a Francúzsko vydávajú dokopy na zbrojenie viac peňazí (vyše 120 miliárd dolárov) než Rusko (vyše 80 miliárd). Ak má teda NATO obavy z Ruska, Rusko môže mať ešte väčšie obavy z NATO.

NATO však „ruskú hrozbu“ nevyrieši novým zbrojením ani základňami. V súčasnosti by priama konfrontácia medzi NATO a Ruskom netrvala štyri roky, ale možno iba štyri okamžiky. V nukleárnom veku konfrontačné myslenie veľmocí vždy vyvoláva obavy zo zničenia sveta. Toto riziko treba odstrániť a miesto obojstranne tvrdej rétoriky začať racionálny dialóg bez predsudkov a bez mentorovania druhej strany. Prvý krok na zastavenie zbrojenia by však mal určite urobiť ten, kto vydáva na zbrane absolútne najviac peňazí, teda NATO a jeho hegemón z USA.

Zbrojenie nič nerieši

Hoci zbrojenie na Západe, ktorého sme svedkom v súčasnosti, nadobudlo obrovské rozmery, nie je odpoveďou na hrozby súčasnosti. Po zuby ozbrojené NATO nestabilizovalo Blízky Východ, naopak, pomohlo ho destabilizovať. A pri riešení utečeneckej krízy v Európe je nové zbrojenie tiež kontraproduktívne. Nové základne či nové zbrojné výdavky, schválené na summite NATO vo Walese, problém neriešia, ale skôr zhoršujú.

Peniaze vynaložené na zbrojenie v Európe sú dnes naozaj nevhodne použité. Položme si otázku: čo také by sa stalo, keby NATO svoje zbrojenie nenavýšilo, ale radšej trochu obmedzilo? Čo keby si NATO povedalo, že na zbrojenie bude vynakladať „iba“ toľko, čo zvyšných šesť miliárd ľudí dokopy. Veď aj to by boli dostatočné sumy pre prvé miesto v zbrojnom rebríčku! A čo keby zvyšné peniaze NATO použilo na rozvojovú pomoc, najmä pre utečencov? Získalo by sa tým prinajmenšom 100 miliárd dolárov pre globálnu rozvojovú pomoc… Žiaľ, šialený trend na začiatku 21. storočia je opačný: kvôli novým základniam a zbrojeniu idú štáty NATO škrtať ostatné výdavky!