brankof.blog.pravda.sk

V nedeľu 6. decembra sa vo Venezuele konali parlamentné voľby, v ktorých zvíťazila koalícia opozičných strán, bojujúca proti tzv. bolivaristickému socializmu v krajine. Získala 99 zo 167 miest v parlamente, čo je silná, hoci nie ústavná väčšina. Týmto víťazstvom sa však jasne preukázalo, že vo Venezuele nefunguje diktatúra, ako to hlásali médiá na Západe, ale skutočná demokracia. Vo Venezuele vo voľbách nahradili zástancovia liberálneho kapitalizmu tzv. bolivaristických socialistov. Musíme sa však spýtať, či by bola takáto demokracia možná i EÚ: Mohli by zástancovia tzv. bolivaristického socializmu nahradiť zástancov liberálneho kapitalizmu? Alebo by dopadli ako Syriza v Grécku?

Napriek mnohoročnej mediálnej dezinformácii niet pochýb, že vo Venezuele má hlas voliča váhu. To muselo byť jasné už kvôli viacerým tamojším referendám s otvoreným koncom: dokonca ani prezident H. Chavez na vrchole svojej moci v roku 2007 neuspel v referende s návrhom ústavných zmien. Tie návrhy významne posilňovali jeho právomoci a mohol sa pokúsiť pretlačiť ich aj ústavnou väčšinou v parlamente. Lenže on sa rozhodol riadiť vôľou občanov. Skúšam si predstaviť, že by sa čosi podobné stalo u nás…

Žiaľ, v EÚ a ani v USA sa vo voľbách na názor voliča príliš nehladí a skutočné politické alternatívy neexistujú. Nie je dôležité, či vyhrá tzv. pravica alebo tzv. ľavica, kvôli výsledku volieb sa nebudú meniť ani politické ani ekonomické podmienky. Avšak dokonca ak aj niekde v EÚ voliči zvolia stranu, ktorá hlása skutočnú zmenu, finančné skupiny a politici „spojeneckých štátov“ ju nakoniec kombináciou hrozieb a korupcie donútia ustúpiť. Naposledy sme to videli v Grécku v roku 2015.

Nikoho dnes už neprekvapuje, že tzv. ľavicové vlády z východnej Európy patria medzi hlavných podporovateľov najhorších excesov vládnuceho ekonomického systému, napr. dohody TTIP. Ani na Slovensku nezáleží, či vyhrá Smer-SD alebo „zlepenec“, dohoda TTIP bude ústredným cieľom budúcej vlády. A ak by prípadne aj u nás zvíťazila politická sila, ktorá by bola ochotná meniť ekonomický systém a nedala sa skorumpovať, tak by bola rýchlo označená za „nedemokratickú“ priamo našimi „spojencami“. Tzv. bratislavská kaviareň by spolu s „demokratickým“ tretím sektorom rozhorčene vytiahli do boja proti „totalite“.

Medzi najhoršie javy súčasného systému, ktoré u nás nemožno zmeniť voľbami, patrí i postavenie tzv. investorov. Z právneho hľadiska sú investormi dokonca aj tie finančné skupiny, ktoré v minulosti pochybne zbohatli na privatizácii štátneho majetku a vytvorili si právne formy v zahraničí. Oni určujú veľkú časť slovenskej politiky, hoci sú právne nedotknuteľní a za kroky, ktoré by ich „investície“ obmedzovali, by SR musela zaplatiť na tzv. arbitrážnych súdoch horibilné sumy.

Žiaľ, percepcia volieb vo Venezuele je najlepším dôkazom, že dnes už pre „demokraciu“ nie je podstatné, ako ľudia volia, ani to, kto spočítava hlasy, ale to ako voľby hodnotia médiá a „ich“ mimovládne organizácie. Mnohé západné médiá a mimovládne organizácie sa už pred voľbami vo Venezuele pokúšali šíriť predstavu, že tam žiadne demokratické voľby byť ani nemôžu. Západné médiá opakovali to isté, čo pri každých predošlých voľbách, ktoré vyhrali „bolivaristickí socialisti“: písali veľa o diktatúre, politických väzňoch, neobjektívnych štátnych médiách, populizme, a pod. Parlamentné voľby z roku 2015 však jasne ukázali, že ak bol niekto neobjektívny, tak to boli práve západné médiá a ich mimovládne organizácie.

Skvelým príkladom ako oligarchický systém na Západe posudzuje demokraciu je aj množstvo rôznych „hodnotení demokracie“, napr. od Economistu. Toto hodnotenie je plné neuveriteľných absurdít, avšak z hľadiska Venezuely je najväčším paradoxom porovnanie situácie vo Venezuele a v Kolumbii. Zatiaľ čo podľa hodnotenia Economistu vo Venezuele nie je demokracia, ale len akýsi „hybridný režim“, tak v susednej Kolumbii je podstatne lepšia „demokracia s chybami“. To všetko napriek tomu, že Kolumbia má druhý najvyšší počet vnútorne vysídlených ľudí na svete a päť miliónov ľudí odišlo i do Venezuely. O politických väzňoch a o vôli väčšiny v Kolumbii nebudem radšej ani hovoriť. Kolumbijská oligarchia však je hlavným spojencom USA v Južnej Amerike…

Známym obvinením venezuelskej vlády je i tvrdenie, že vo Venezuele sa režim pokúsil zlikvidovať opozíciu prostredníctvom vytvárania „politických väzňov“. Ako najznámejší príklad sa uvádza L. Lopez, ktorého sa zastávali i slovenské médiá. Lenže napriek tomu, že Západ investoval veľa, aby z L. Lopeza urobil politickú obeť režimu, jeho zločiny konanie by bolo hodnotené podobne i v iných štátoch.

Už v roku 2002 sa L. Lopez zúčastnil tzv. Carmonovho puču, ktorý napriek výdatnej pomoci z USA zlyhal. L. Lopez nielen že viedol akcie na podporu nevolenej junty a ani sa tým netajil. Na podporu prevratu využil i svoje právomoci starostu jednej z mestských častí Caracasu (Chacao). Aj v roku 2014 L. Lopez organizoval protesty proti vláde a hoci sa jeho obhajcovia snažia tvrdiť, že nechcel vyvolať ozbrojené násilie, venezuelské súdy si mysleli čosi iné. Navyše, jeho argumentom nepomohli ani známe väzby na CIA.

Zmena volebného výsledku je určite ovplyvnená viacerými vnútornými faktormi. Jedným z dôvodov je určitý generačný spor. Celkovo platí, že mladá generácia je tou skupinou, ktorá je najväčšmi ochotná bojovať za odstránenie nespravodlivostí v krajine, kde žijú. Keďže si však mladí Venezuelčania pamätajú len neduhy bolivaristického systému, snažia sa bojovať proti nim. Mnohých z nich oslovujú trhové ideály, pretože sami patria k zdravým a silným. Preto dnes predstavuje mládež významnú skupinu podporovateľov opozície na námestiach i vo volebných miestnostiach.

Generácia mladých ľudí, ktorá vyrástla vo Venezuele počas vlády H. Chaveza, si už nepamätá výstrelky liberálneho kapitalizmu z minulosti. Nepamätajú si, že ešte v roku 1997 žili vo Venezuele dve tretiny ľudí pod hranicou chudoby. Pritom tieto obrovské venezuelské úspechy v boji s chudobou a hladom ocenila i Organizácia OSN pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO). Mnohí mladí Venezuelčania tiež nepoznajú ani detskú prácu, ani tuberkulózu, ani analfabetizmus a varovania pred návratom týchto neduhov vnímajú iba ako nemiestne strašenie. Sú presvedčení, že v 21. storočí už nič podobné nehrozí.

Proti tejto generácii stoja tí, ktorí si pamätajú, ako to vyzeralo vo Venezuele na konci 20. storočia so silnými trhovými princípmi. Zdravotníctvo bolo vtedy len privilégiom bohatých a pre väčšinu pracujúcich ťažko dostupné. Generácia, ktorá to zažila, oceňuje bezplatné zdravotníctvo aj so všetkými jeho byrokratickými nedostatkami. Taktiež vzdelanie, ktoré dostali ich deti, nevnímajú ako samozrejmosť a považujú ho za výdobytok bolivaristického socializmu. Pre dôchodcov majú veľký význam aj dotované potraviny a lieky, hoci dotácie znižujú dostupný sortiment na trhu. Niektorí zo starších si pamätajú aj na metódy, akými riešili triedny boj vlády na konci 20. storočia. Výnimkou nebolo ani strieľanie do štrajkujúcich proletárov.

Samozrejme, vo Venezuele existuje okrem generačného sporu aj množstvo iných vnútorných delení. Dá sa hovoriť aj o regionálnych rozporoch, ktoré tiež nemožno brať na ľahkú váhu. Vo všeobecnosti však väčšina obyvateľov štátu nie je politicky angažovaná a jej správanie spoluurčujú tak reálna ekonomická situácia, ako aj mediálna interpretácia udalostí.

Pokiaľ ide o reálnu ekonomickú situáciu, dnes sa Venezuela ocitá v zložitom postavení. Dôvodom sú hlavne nízke ceny ropy, ktoré sú pre Venezuelu zásadné. Nedarí bojovať s infláciou, mena prudko oslabuje, predražujú sa dovozy do krajiny a vyhliadky na zlepšenie situácie nie sú príliš reálne. To sú dôvody, kvôli ktorým aj politicky neangažovaní jednotlivci cítia nespokojnosť so súčasným stavom.

Je tu cítiť zásadný rozdiel voči roku 2013, keď sa vo Venezuele uskutočnili prezidentské voľby. Už vtedy vznášala opozícia podobné výhrady voči demokratickým deficitom ako dnes, avšak hospodárska prosperita, opierajúca sa o vysoké príjmy z ropy, presvedčila väčšinu politicky neangažovaných občanov hlasovať v prospech bolivaristického socializmu a N. Madura. Naopak, hospodársky vývoj v roku 2015 bol úplne opačný a zásadne pomohol vo voľbách práve opozičnej koalícii.

Veľmi negatívny vplyv na ekonomický vývoj však mali nielen ceny ropy, ale aj nepokoje, ktoré sa v krajine rozhoreli v rokoch 2014 – 2015. Strety medzi zástancami vlády a opozície spôsobili hospodársku stagnáciu vo viacerých regiónoch štátu a skomplikovali situáciu práve v čase, keď kvôli klesajúcim cenám ropy stratila vláda možnosť kompenzovať hospodárske straty, spôsobené politickou nestabilitou.

V súvislosti so sériou protivládnych akcií poukazovala venezuelská vláda často na zasahovanie zahraničných štátov, ktoré sa snažili destabilizovať niektoré oblasti Venezuely. Je zrejmé, že Venezuela sa dlhodobo ocitala pod tlakom niektorých veľmocí, najmä USA.

Od nástupu H. Chaveza do funkcie prezidenta v roku 1998 sa vzťahy s USA začali výrazne zhoršovať. Napätie vyvrcholilo to v apríli 2002 tzv. Carmonovým prevratom, počas ktorého sa časť armády pokúsila násilne prebrať moc v krajine. USA boli do celého prevratu zjavne zapojené a okamžite vojenskú juntu uznali za novú vládu krajiny. Ich konanie však bolo veľmi predčasné: medzi verejnosťou násilný prevrat vyvolal rozhorčenie a obyvateľstvo Venezuely sa masívne postavilo na stranu H. Chaveza. A keďže aj časť armády ostala verná vláde, prevrat sa podarilo potlačiť.

Po neúspechu Carmonovho prevratu sa odporcovia H. Chaveza pokúsili odstrániť vládu prostredníctvom ropného priemyslu. Jeho predstavitelia zorganizovali protivládne štrajky v ropných podnikoch a zastavili produkciu ropy, čo v roku 2003 spôsobilo v krajine značné ekonomické problémy. Nedostatok pohonných hmôt sa však vláde podarilo zažehnať za pomoci iných ľavicových vlád v Latinskej Amerike a ropný priemysel nedokázal zmobilizovať dostatočný verejný odpor. Preto aj tento pokus zlyhal.

Z uvedených neúspechov sa však odporcovia prezidenta H. Chaveza poučili. Pochopili, že v Latinskej Amerike sa medzi ľavicovými vládami vytvára proti zásahom USA určitá solidarita a preto sa pokúsili sa destabilizovať Venezuelu prostredníctvom susednej Kolumbie. Pohraničie sa stalo miestom viacerých napätí a v roku 2008 sa Kolumbia takmer ocitla vo vojnovom konflikte s Venezuelou a Ekvádorom.

USA však ďalej čakali na príležitosť a snažili sa poškodiť Venezuelu prostredníctvom mediálnej kampane. Do kampane proti venezuelskej vláde sa zapojil aj Hollywood a najmä po začiatku protestov v roku 2014 rôzni americkí umelci vyjadrovali podporu venezuelskej opozícii, napr. E. Iglesias. Na odovzdávaní cien Oscar 2014 zase voči vláde vo Venezuele vystúpil J. Leto. Je naozaj zaujímavé, že ich trápila práve venezuelská vláda, zameraná voči USA…

Za zmienku stoja i nedávne obvinenia voči príbuzným prezidenta N. Madura z pašovania narkotík. Zatiaľ ide len o obvinenia amerických súdov, ale boli masívne šírené americkými tlačovými agentúrami práve v citlivom predvolebnom období. Nemožno sa preto ubrániť podozreniu, že aj tu išlo o účelové konanie proti vládnej moci vo Venezuele.

Niet pochýb, že Venezuela sa v roku 2015 dostala na križovatku ďalšieho vývoja. Zisk 99 poslaneckých mandátov pre opozičnú koalíciu je úctyhodný výsledok. Na ústavnú väčšinu to však nestačí. Vzhľadom na podporu niektorých ekonomických skupín pre opozíciu síce nemožno vylúčiť, že sa budú pokúšať získať ústavnú väčšinu neetickými cestami, ale nebude to ľahké, pretože výkonná moc ostáva stále v rukách prezidenta N. Madura.

Opozičný MUD však bude čeliť aj ďalším výzvam: tvoria ho skupiny s najrôznejším politickým programom a v koalícii ich udržuje len spoločný boj proti prezidentovi. Opozícii síce dnes stačí iba kritika bolivaristického socializmu, avšak do budúcna potrebuje nájsť pozitívnu odpoveď na riešenie ekonomických problémov. Ak opozičným programom bude iba návrat pred rok 1998, teda privatizácia a liberálne reformy podľa vzorov MMF, tak zrejme zažije veľký neúspech.

Až príliš mnoho ľudí si totiž pamätá, ako to vo Venezuele vyzeralo pred rokom 1998 a ako tam vládli „investori“. Liberálne reformy pritom nefungovali dokonca ani v tých obdobiach 20. storočia, keď boli ceny ropy veľmi vysoké. Nemožno očakávať, že by opozícia s receptami od MMF uspela práve dnes, keď sú ceny ropy veľmi nízke. Navyše, takmer dve desaťročia bolivaristických vlád veľmi posilnili sebavedomie širokých más, venezuelskí pracujúci sú dobre organizovaní a masy sa nebudú tak ľahko uskromňovať ako na konci 20. storočia. Ak opozícia nevymyslí niečo iné než návrat pred rok 1998, tak bude mať veľmi ťažkú úlohu.