brankof.blog.pravda.sk

V súvislosti s výsledkami parlamentných volieb na Slovensku z 5. marca 2016 sa veľa hovorí o náraste pravicového extrémizmu, xenofóbie a fašizmu. Blížia sa však dva dátumy, pri ktorých budeme môcť zistiť, ako sa kto stavia k víťazstvu nad nacizmom v Druhej svetovej vojne. Je známe, že na Slovensku niektoré skupiny oslavujú 14. marec, menej známe je ale to, že v Lotyšsku zase mnohí oslavujú 16. marec, tzv. Deň legionárov. Táto oslava je pritom ešte odsúdeniahodnejšia, pretože ide o tradičný sviatok veteránov lotyšských Waffen SS, ktorý pripomína deň prvého spoločného nasadenia lotyšskej 15. a 19. divízie Waffen SS.

Oslavovať veteránov zločineckej organizácie Waffen SS je naozaj odsúdeniahodná záležitosť, ale v Lotyšsku napriek tomu nejde len o okrajový problém nejakých extrémistov. Naopak, je to vec najvyššej politiky. V 90-tych rokoch sa sviatok veteránov Waffen SS oslavoval dokonca úplne oficiálne, zúčastňovali sa na ňom najvyšší predstavitelia štátu. Vrchol všetkého však prišiel 17. júna 1998, keď bol 16. marec novelou zákona zaradený dokonca medzi oficiálne štátne sviatky Lotyšska!!! V roku 2000 po veľkej medzinárodnej kritike bol síce tento deň odstránený zo zoznamu oficiálnych štátnych sviatkov, ale lotyšskí politici 16. marec naďalej verejne oslavovali a pod symbolmi Waffen SS vykrikovali protiruské heslá.

Glorifikácia nacizmu v Pobaltí bola navyše spätá ešte aj s etnokratickou diskrimináciou tamojších Rusov. Tí boli po roku 1991 z väčšej časti pozbavení štátneho občianstva a volebného práva. Skúsme si predstaviť, čo by sa asi dialo v Bruseli, keby vláda V. Mečiara v 90-tych rokoch odňala volebné právo väčšine predstaviteľov maďarskej menšiny a vyhlásila 14. marec za štátny sviatok…

Žiaľ, oslava Waffen SS je súčasťou ideológie, ktorá sa rozvinula v Lotyšsku po roku 1991 a samotný lotyšský štát je založený na  protiruskom nacionalizme. Rusko-jazyčné obyvateľstvo tvorilo v roku 1991 asi dve pätiny obyvateľstva, i keď odvtedy jeho počet výrazne poklesol. Lotyšsko však ostro hlásalo svoju diskriminačnú protislovanskú politiku, pretože inak by politici pri parlamentných voľbách museli viac zohľadňovať názor slovanskej menšiny. A to by mohlo ovplyvniť nielen vzťahy Lotyšska k Rusku, ale napr. i otázku vstupu do NATO. Pre legitimizáciu podpory NATO a nepriateľských vzťahov k Rusku bolo výhodnejšie zhovievavo hľadieť na veteránov Waffen SS ako na „bojovníkov za slobodu“.

Lenže pokiaľ ide o oslavy Waffen SS v Pobaltí, veľmi hanebný je aj prístup tzv. mienkotvorných médií na Západe, vrátane slovenských médií. Väčšinou o pochodoch veteránov Waffen SS a ich sympatizantov vôbec nepísali, ale aj keď o nich písali, tak ich popisovali akosi „neutrálne“.

Pri posudzovaní situácie v Pobaltí vzniká dojem, že glorifikácia nacizmu je dovolená, pokiaľ sa účastníci pochodov Waffen SS poslušne podriadia politike určitých západných veľmocí. Aj Lotyšsko patrí k najvernejším spojencom Západu a v roku 2015 bolo dokonca predsedníckou krajinou Európskej rady. Je zaujímavé, že lotyšským prezidentom bol počas predsedníctva A. Berzinš, ktorý sa o veteránoch Waffen SS vyjadril takto: „bol by nonsens vnímať ich ako zločincov, miesto toho by sme sa im mali pokloniť.“ Ani tento názor však nebol dôvodom preto, aby sa politici EÚ s ním odmietli stretnúť. Naopak, stretol sa s ním i prezident SR A. Kiska. Po skončení lotyšského predsedníctva v EÚ A. Berzinšovi skončilo funkčné obdobie a nový lotyšský prezident zo Strany zelených sa zatiaľ s pochodmi veteránov Waffen SS nestotožňuje. To treba určite oceniť.

Pokiaľ ide o lotyšskú vládu, tá každý rok hľadá riešenie „neľahkej situácie“, ako zladiť oslavu nacistickej minulosti a medzinárodné protesty. Na väčšine pochodov Waffen SS po roku 1991 sa zúčastňovali i lotyšskí vládni predstavitelia, ale s rastúcou kritikou z Ruska či z Izraela to bolo stále zložitejšie. Pochody 16. marca komplikovali hlavne vzťahy s Ruskom, ale aj niektoré štáty Západu prejavovali voči lotyšským Waffen SS odmietavý názor. Väčšina EÚ, vrátane SR, však „taktne“ mlčala. Situáciu lotyšskej vláde skomplikovalo i to, že mnohí Rusi po roku 1991 zvládli zložité skúšky pre zisk lotyšského občianstva. Získali tým právo voliť do parlamentu a vďaka tomu zmocnela aj vnútorná opozícia proti pochodom Waffen SS.

Celé to dospelo do štádia, že v roku 2015 prijala lotyšská vláda „ťažké“ rozhodnutie a uzniesla sa, že jej členovia sa nesmú na pochodoch Waffen SS zúčastniť. Dokonca zakázala aj nosenie svastiky a niektorých nacistických symbolov počas pochodov, i keď samotné pochody nezakázala. Aj toto však viedlo k rozporom vo vládnej koalícii a vláda koncom roku 2015 z viacerých príčin padla. Nová vláda zaujala akýsi „kompromisný“ postoj. Premiér M. Kučinskis sa vyjadril, že ministri sa na pochode Waffen SS ako funkcionári štátu nezúčastnia, ale dodal že „môžu sa zúčastniť, ak si zoberú oficiálne voľno“.

Zaujímavý je aj postoj konkrétnych lotyšských ministrov. Pravidelným účastníkom pochodov Waffen SS je súčasný minister spravodlivosti D. Rasnačs, ktorý bol ministrom spravodlivosti aj v roku 1998, keď sa 16. marec vyhlásil za štátny sviatok. Tentokrát sa však pochodu nezúčastní, lebo bude údajne na rokovaniach v Paríži. Ministerka kultúry D. Melbarde zase oznámila, že položí kvety k pamätníkom veteránov Waffen SS inde, ale na pochode v Rige sa tiež nezúčastní. Toto sú pritom všetko vyjadrenia ministrov tzv. štandardných strán, zastúpených i Európskom parlamente… Pre spravodlivosť treba dodať, že v Lotyšsku sa našli i takí ministri, ktorí vyhlásili, že sa na podobných akciách nezúčastňujú (K. Gerhards). Za zmienku však stojí aj opätovný nárast perzekúcie voči rusko-jazyčným antifašistom.

Ako som už pred časom písal, téma rasizmu, nacizmu a xenofóbie sa pravidelne objavuje aj v OSN. Jedným z dôvodov rezolúcií OSN sú práve pochody nacistov v Lotyšsku a v Estónsku. Napriek tomu, že Lotyšsko a Estónsko nie sú v týchto rezolúciách výslovne spomenuté, rezolúcie sú priamo zamerané proti oslave Waffen SS v Pobaltí. Napr. rezolúcia č. A/C.3/69/L.56 uvádza:

„(OSN) vyjadruje hlboké znepokojenie nad oslavovaním, a to v akejkoľvek forme, nacistického hnutia, neonacizmu a bývalých členov organizácie Waffen SS, vrátane stavania pomníkov a pamätníkov, verejných demonštrácií v mene glorifikácie nacistickej minulosti, nacistického hnutia a neonacizmu, ako aj vyhlasovania či pokusov vyhlásiť ich členov a tých, ktorí bojovali proti protihitlerovskej koalícii a spolupracovali s členmi nacistického hnutia za národno – oslobodzovacie hnutie;“

Podobná rezolúcia proti rasizmu, nacizmu a xenofóbii sa v OSN opakovane schvaľuje, v podstate každý rok. A žiaľ, obraz hlasujúcich je takmer vždy ten istý. Rezolúcie proti nacizmu podporujú štáty Latinskej Ameriky, Afriky, Ázie a Rusko, naopak, odmietajú ju USA, EÚ a niekoľko ich spojencov. Napriek odporu Západu však rezolúciu vždy podporí obrovská väčšina krajín sveta. V roku 2014 hlasovali proti len tri štáty (USA, Kanada a Ukrajina) a 55 štátov sa zdržalo.

Avšak zatiaľ čo USA hlasovali proti rezolúcii otvorene, štáty EÚ sa zachovali pokrytecky a zdržali sa hlasovania. Lenže pri hlasovaní si musíme uvedomiť, že hoci zdržanie sa je formálne neutrálnym hlasovaním, fakticky ide o hlasovanie proti. Postoj štátov EÚ je v skutočnosti odôvodnený tým, že medzi štátmi EÚ existujú prípady otvorenej glorifikácie nacizmu a jednotiek Waffen SS, najmä pobaltské štáty. Veľmi zaujímavý je aj postoj Ukrajiny, novo asociovanej k EÚ: v roku 2013 za V. Janukovyča rezolúciu proti rasizmu, xenofóbii a nacizmu podporila, ale v roku 2014 za P. Porošenka hlasovala proti napriek tomu, že išlo o skoro identický text. Aj menej podozrievaví ľudia v tom môžu vidieť zmenu postojov k nacizmu na Ukrajine.

Za veľmi trápne možno považovať aj výhovorky niektorých európskych politikov, ktorí požadujú, aby do rezolúcie bola zapracovaná aj kritika stalinizmu. Na tomto mieste nebudem riešiť pochybnú paralelu medzi nacizmom a stalinizmom, ale keby štáty EÚ chceli prostredníctvom OSN naozaj odsúdiť stalinizmus, mohli by k tomu navrhnúť samostatnú rezolúciu a nemuseli by svojim postupom komplikovať rezolúciu o rasizme a nacizme.

V tzv. mienkotvorných médiách často počúvame, že voči našim „spojencom“ v Pobaltí máme spojenecké záväzky. Nie je ale azda na čase, aby sme sa preto začali svojich „spojencov“ pýtať, ako sa stavajú k svojej nacistickej minulosti alebo k svojim slovanským menšinám? Predstavme, si že by premiér SR povedal, že členovia vlády sa môžu na oslavách 14. marca zúčastniť, len ak si zoberú oficiálne voľno. Alebo, že by členom vlády SR bol pravidelný účastník pochodov Waffen SS. Na tieto otázky by sme mali pamätať, keď nás budú tzv. mienkotvorné médiá tlačiť do vojny s Ruskom kvôli podpore obdivovateľov Waffen SS v Pobaltí. Poučme sa z histórie starej vyše 70 rokov!